V najstarších dobách existencie miest bývali jednotlivé mestské parcely pomerne malé a takmer všetky rovnako veľké. Aj jednotlivé domy sa od seba líšili iba málo. Generácia kolonistov zakladateľov dodržiavala pravidlo, že každý by mal začínať život a podnikanie na novom mieste za rovnakých podmienok. Napriek tomuto "zakladateľskému komunizmu" sa nedalo vyhnúť tomu, že niektoré mestské parcely mali evidentne výhodnejšiu, či skôr reprezentačnejšiu polohu, ako iné a je jasné, že tie sa ušli významnejším, váženejším a hlavne bohatším mešťanom.
Unikátna poloha domu spočíva v tom, že stojí na Hlavnej ulici, dokonca na nároží s druhou najdôležitejšou mestskou komunikáciou dnešnou Alžbetinou, predtým Hnilnou ulicou. Toto miesto je v priamom susedstve s akýmsi duchovným centrom stredovekých Košíc, kde stál farský kostol zasvätený patrónke mesta svätej Alžbete, zvonica, cintorínsky areál a len trochu obďaleč cintorínska kaplnka /svätého Michala/ a mestská fara. Ten, komu sa táto parcela ušla, bol uprostred všetkého stredovekého verejného diania a sám bol neustále na očiach verejnosti dennodenne navštevujúcej bohoslužby. Priznávam, že to mohlo byť svojim spôsobom aj trochu rušivé.
Len jediný dom v Košiciach mal rovnako dobrú polohu ten naproti, kde je dnes IRB banka. Domy v susedstve mestskej radnice a kráľovský dom boli len o niečo hierarchicky nižšie zaradené a domy v susedstve mestských brán mali výbornú polohu z hľadiska podnikania, keďže to boli najlepšie miesta na prevádzkovanie hostincov. Náš dom však mal aj ďalšie výhody. Tým že bol na nároží, mal zďaleka lepšie osvetlenie, ako domy vklinené uprostred blokovej zástavby a naviac bývala takáto parcela vždy aj väčšia, čo bolo dané pevnostnými /z hľadiska stavebného/ dôvodmi.
Nevieme, kto bol tým vyvoleným spomedzi prvej generácie košických kolonistov, komu lokátor, teda muž, ktorý rozvrhol základnú sieť ulíc a pozemkov budúceho mesta, túto parcelu pridelil. Rozmýšľajúc nad týmto problémom ma však napadá, že je pomerne veľká pravdepodobnosť, že vtedy, v polovici 13. storočia, to bola práve jeho parcela a jeho dom. No nemuselo to tak byť a dom mohol patriť niektorému z prvých, dnes už menom neznámych richtárov mesta. Poloha sama znamená, že tento dom bol v čase budovania Košíc jedným z prvých solídne vybudovaných z kameňa. Najprv sa totiž stavali domy na Hlavnej ulici, či skôr námestí, ako to vtedy vnímali, prednostne v blízkosti kostola, a až potom sa mesto zahusťovalo smerom k hradbám. V rámci vnútorného delenia vtedajších Košíc stál dom v prvom mestskom kvartáli, plošne najväčšom a podľa daňových súpisov najľudnatejšom.
Najstaršia Podoba Kostola
Laikovi sa aj dnes môže zdať podoba nášho domu stará, lenže to, ako vyzeral v dobe svojho založenia, dnes možno iba hádať podľa zbytkov architektúry, ktorá sa dochovala v jeho podzemí. Prvé roky existencie na novom mieste prežívali kolonisti so svojimi rodinami v nepohode, na úrovni dnešných obyvateľov karavanov, ak sa to tak dá nazvať. Kým si postavili pevné obydlia, poskytovali im /ale aj ich hospodárskym zvieratám/ prístrešok vozy na ktorých prišli a narýchlo vybudované polozemnice, akési predchodkyne zemlianok, predsa však väčšie a o niečo komfortnejšie. Pravdepodobne to bolo takto aj v prípade našeho domu.
Svojho času sa dosť rozšírila predstava, že najstaršie stavby vznikalinie na uličnej čiare, ale hlbšie v parcelách, udávalo sa okolo dvadsať metrov. Náš dom by čiastočne tejto predstave vyhovoval, pretože jeho najstaršia zachovaná stavebná hmota, evidentne z 13. storočia, je od uličnej čiary Hlavnej ulice vzdialená asi 20 metrov. Ibaže vzhľadom na to, že je to nárožný dom, stojí priamo v uličnej čiare Hnilnej /teda Alžbetinej/ ulice. Takže je to tak, aj tak. No bez ohľadu na tento detail môžeme povedať, že najstaršia podoba nášho domu mala štvorcový pôdorys asi 9 krát 9 metrov a zvonku vyzerala ako nízka veža. Vežové domy sú pre toto obdobie charakteristické. Naviac je tu zachovaný stavebný unikát stredoveké schodište vytvorené v hrúbke dosť masívneho muriva stavby. Takéto schodištia sa dajú nájsť v architektúre stredovekých hradov, ale pokiaľ viem, je to jediný známy prípad takéhoto riešenia schodišťa meštianskeho domu v Košiciach!
K veži neskôr, snáď okolo roku 1300, pristavali ďalšiu hmotu domu ktorá už siahala po uličnú čiaru Hlavnej i Hnilnej ulice. V podzemí je to dnes krásny trojtraktový priestor na vyľahčenej konštrukcii z kamenných oblúkov. Stropy vo vežovej i ostatnej časti domu boli pôvodne drevené, ploché. Okolo roku 1380 však zničil veľkú časť Košíc katastrofálny požiar. Keďže vieme, že zničil aj neďaleko stojaci farský kostol svätej Alžbety, nepochabne mu padol za obeť aj náš susediaci nárožný dom. Jasný dôkaz o tom podali sondy v podlahe podzemia, kde je nápadná pomerne silná požiarová vrstva, nad úrovňou ktorej začínaju nové gotické klenby pivnice, ktoré sa zachovali až dodnes. Dom po tomto požiari nepochybne opravili, prípadne aj stavebne zmodernizovali. Ako vyzeral však nevieme opísať presne. Najbližšia by však bola predstava, že sa podobal o niečo väčšej a architektonicky krajšej Miklušovej väznici.
Na Sklonku Gotického Veku
Z ďalších vyše 160 rokov existencie tohto domu máme skutočne iba minimum údajov, naviac nepriamych. Jeho majitelia pochádzali v čase Anjouovského, Luxemburského a Korvínovského ekonomického rastu nepochybne z najbohatších košických mešťanov. K domu vtedy pristavali dvorné krídla, ktoré sú svojim spôsobom tiež unikátom. Pokiaľ to poloha parcely umožňovala, stavali sa dvorné krídla tak, aby zachytávali čo najviac slnka. V prípade nárožnej polohy domu však stavali dvorné krídlo na uličnej čiare. Ibaže majiteľ nášho domu toto pravidlo nedodržal a postavil si dvorné krídlo na severnej strane parcely, teda tak, že dvor susedil priamo s Hnilnou ulicou, oddelený od nej plotom.
Môžeme tiež predpokladať /dôkazy sa zatiaľ neobjavili/ aj ďalšiu pohromu, ktorá náš dom postihla. Bolo to onej osudnej zimy na prelome rokov 1490 1491, po smrti kráľa Mateja Korvína, keď sa o uhorský trón pobili dvaja poľskí kráľoviči Vladislav a Ján Albrecht, a keď museli Košice vytrpieť obliehanie spojené so silnou delostreľbou. Aj v tomto prípade sa môžeme odvolať na susediaci dóm, ktorý, ako vierme, bol ostreľovaním dosť poškodený. Gule nepochybne padali aj do jeho blízkosti, teda aj na najbližšie domy, ktoré museli poškodiť. Ak to skutočne bolo tak, potom museli dom opravovať, prípadne aj modernizovať, a snáď vtedy dostal svoju poslednú gotickú podobu, blízku tomu, ako dnes vyzerá Levočský dom.
Najstarším známym majiteľom domu je v polovici 16. storočia uvádzaný zlatník Ján Lippay. Osoba takého istého mena, naviac vo funkcii mestského richtára, je uvádzaná, že v roku 1553 viedla dav rozvášnených Košičanov, ktorí prepadli neďaleký dominikánsky kláštor, mníchov násilím povyháňali, niektorých dokonca pozabíjali a kláštor a kostol vydrancovali. Uvedený richtár Lippay je pravdepodobne jedna a tá istá osoba s majiteľom tohto domu. Fanatický akt mešťanov spôsobila šíriaca sa reformácia v meste. Ostatne pohroma neobišla ani richtára Lippaya. Prišla o tri roky neskôr, na veľkú noc 13. apríla 1556, keď skoro celé Košice katastrofálne vyhoreli. Požiarom bol zasiahnutý nepochybne aj náš dom a dlho sa z neho zviechal. To však už do Košíc vstúpil nový stavebný sloh, renesancia.
Úpadok a Znovuzrodenie
Popisovaný dom prešiel teda nepochybne rozsiahlou renesančnou prestavbou, len nevieme, ako bližšie vyzerala. V tom čase bol ešte stále jeho majiteľom zlatník Lippay. V súpise Relation z roku 1603/ 04 je v položke 267 k tomuto domu nasledovný text: Nitray Mathein Wittib, Losung unwissent, haltten 2. Knecht und auf 4. Ross stallung - Vdova po Matejovi Nitraym, jej poplatok je neznámy, drží na kvartíri dvoch vojakov a ustajňuje štyri kone/. Posúdiť majetkovú úroveň domu priamo z mestskej dane sa tu síce nedá, poslúžiť k tomu však môže údaj o ubytovaných vojakoch a ustajnených koňoch. Ten je nadpriemerne vysoký.
Potom opäť prichádza dlhšie obdobie, keď o dome nevieme skoro nič. Pritom to boli časi postupného úpadku Košíc zmietaných stavovskými povstaniami, protitureckými vojnami, či zápasom reformácie s protireformáciou. V auguste 1674 mesto opäť katastrofálne vyhorelo a opäť musel byť požiarom zasiahnutý aj náš dom. Počas posledného stavovského povstania Františka II. Rákocziho došlo v roku 1706 ku krátkemu, ale intenzívnemu obliehaniu mesta cisárskym generálom Rabutinom de Bussy, ktorého delostrelectvo poškodilo všetky domy na dnešnej Alžbetinej ulici nepochybne aj ten náš. Na konci povstania, na jar roku 1711, sa Košice dostali do asi najhlbšej ekonomickej i demografickej krízy svojej histórie. Zviechalo sa z nej veľmi dlho, čoho dôkazom je fakt, že ešte v roku 1725 bola časť nášho domu v ruinách.
Prvú barokovú prestavbu absolvoval dom asi v úvode 18. storočia, keď ho vlastnila rodina mešťana Demeczkého. K roku 1725 je k menu Ladislava Demeczkého pripísaná poznámka "cum relicta", čiže aj s pozostatkami /rozumej ruinami/. K roku 1760 su naviac uvedení už aj dediči Ladislava Demeczkého a v roku 1767 pravdepodobne už iba dedič, tiež Ladislav Demeczký, avšak s poznámkou "Senator", čiže člen užšej mestskej rady. Vo všetkých troch prípadoch má dom pridelené poradové číslo 64.
Ladislav Demeczký bol pravdepodobne iniciátorom ďalšej barokovej prestavby skúmaného domu niekedy v polovici 18. storočia. Z tejto prestavby sa dodnes zachovalo mnoho v interiéroch, schodište s dreveným balustrádovým zábradlím, hlavne však fasáda prvého poschodia s výraznými nadokeniami. Po rodine Demeczkých sa stal v roku 1784 majiteľom skúmaného domu Henrik Schvajcer Po ňom dom prevzal jeho dedič, banský inžinier a mestský senátor Anton Schvajcer /meno sa písalo v rôznych podobách, napríklad aj Svajcer, Svajzer, Sveizer/. Ten je známy ako autor viacerých košických vedút a plánu mesta zo sklonku 18. storočia.
Imrich Henszlmann - Rodák Európskeho Významu
Nárožný dom na styku Alžbetinej a Hlavnej ulice, v tesnom susedstve dómu svätej Alžbety, mal síce viacerov významných majiteľov, pre nás je dnes ale najvýznamnejším Imrich Henszlmann, zakladateľ uhorskej umenovedy, ktorý sa tu priamo narodil. Rodina nemeckých evanjelikov Henszlmannovcov pochádzala z Bardejova, odkiaľ sa v roku 1811 presťahovala do Košíc. Tu, iba pár dní pred "bitkou národov" pri Lipsku, 13. októbra 1813 uzrel svetlo sveta malý Imrich. Vyrastal doslova v tieni gotickej katedrály a zdá sa, že tým bol celoživotne ovplyvnený.
Študoval najprv v Košiciach, potom na evanjelíckom lýceu v Prešove /až tam sa vraj naučil maďarský jazyk/. Rozhodol sa stať lekárom a medicínu študoval v Budapešti, neskôr vo Viedni a Padove. Napodiv sa však lekárskej praxi nezačal venovať, naopak, stále viac a viac ho zaujímalo staré umenie a architektúra. Venujúc sa tomuto koníčku precestoval so študijnými zámermi Taliansko, Nemecko a Rakúsko. Vtedy nepochybne začala aj jeho zberateľská vášeň pre starožitnosti. K medicíne sa už nevrátil, lež živiť ho začala publicistická a pedagogická činnosť. V roku 1841 sa stal členom korešpondentom uhorskej akadémie vied.
V tej dobe sa už trvalo usadil v Budapešti, na Košice však nezabúdal. Často sem chodieval a venoval sa im aj pracovne. V roku 1846 mu vyšla knižka nazvaná "Košické kostoly staronemeckého štýlu". Staronemeckým štýlom musíme rozumieť gotický sloh v tej dobe nebola mladšia architektúra pre umenovedcov príťažlivá. Niektorí dokonca považovali už renesančné umenie za úpadkové.
Kostol sv. Ruprechta vo Viedni
Už od mojich prvých potuliek po Viedni, ktoré som uskutočňoval krátko po roku 1989 ako vysokoškolský študent archeológie a histórie, len s mapou a zopár rakúskymi šilingami v peňaženke, patril Kostol sv. Ruprechta, spoločne s Kostolom sv. Petra k mojim najobľúbenejším kultúrnym katolíckym chrámom a pamiatkam vo Viedni. Kostol sv. Ruprechta leží v širšom historickom centre Viedne, v jeho okolí sa nachádzajú aj známe pamiatky Hofburg, Parlament, Univerzita, Opera, Stephansdom a i.
Dlhu dobu boli odborníci presvedčení, že Kostol sv. Ruprechta je najstarším kostolom vo Viedni. Archeologické a historické výskumy však dokázali, že Kostol sv. Petra je pravdepodobne starší ako Kostol sv. Ruprechta, aj keď sa z jeho pôvodnej podoby zachovalo len torzo, pretože bol niekoľkokrát prestavaný. Traduje sa, že Kostol sv. Ruprechta vznikol na ploche starovekej rímskej Vindobony. Podľa legendy postavili kostol sv. Ruprecht a jeho dvaja žiaci Cunaldus a Gisalrich, niekedy okolo roku 740. Časť bádateľov spája kostol dokonca s írsko-škótskymi misiami, ktoré v ranom stredoveku výraznou mierou participovali na christianizácii nemecky hovoriacich krajín. Historické správy následne hovoria o Kostole sv. Ruprechta ako o centre katolíckeho náboženského života vo Viedni až do roku 1147, kedy túto funkciu prebral Stephansdom.
Z roku 1200 sa zachovala správa, podľa ktorej miestny vojvoda Heinrich venoval Kostolu sv. Ruprechta väčší finančný obnos. Kostol sa v tomto čase nachádzal v blízkosti budovy viedenskej soľnej spoločnosti, ktorá existovala už od 9. storočia a obchodovala po Dunaji so soľou zo Salzburgu. Je zrejmé, že z tohto obchodu mal finančný zisk aj Kostol sv. Ruprechta.
Na stredovekých vyobrazeniach bol kostol vždy vyobrazený, ako celý obrastený brečtanom. Počas svojej existencie bol niekoľkokrát prestavaný, nedobyli ho ani Mongoli, ktorí po porážke vojsk uhorského panovníka Belu IV. v roku 1242 prenikli až k Bratislave, pričom mongolské prieskumné jednotky vypálili niekoľko dedín nielen v okolí Bratislavy, ale aj v východorakúskom Podunajsku. V roku 1276 však kostol vyhorel, nanovo sa teda musel vybudovať celý chór. Južnú loď kostola dostavali až v 15. storočí.
Dodnes sú súčasťou kostola dve románske vitráže, ktoré prežili celú pohnutú históriu Viedne a nezničili ich ani sovietske vojská, ktoré v apríli 1945 obsadili Viedeň, pričom kostol bol pri bojoch v meste čiastočne zničený a značne poškodený. Na vitrážach je vyobrazený Ukrižovaný Kristus a Madona s malým Ježiškom. Okrem spomenutých románskych vitráží sa na oknách nachádzajú aj moderné vitráže od Lýdie Ropoltovej (Daniel v jame levovej, Jonáš a veľryba a Traja mladíci v ohnivej peci) a vitráže Heinricha Tahelda z roku 1949.
V roku 1533 získali Kostol sv. Ruprechta rakúski františkáni, pretože Turci zničili františkánsky kláštor sv. Theobalda. Mnísi kostol opravili, znova dali do prevádzky aj kryptu v podzemí kostola, kam pochovali svojich františkánskych bratov a kňazov zavraždených Turkami. V Kostole sv. Ruprechta sa udomácnili - opustili ho až po roku 1544, kedy od cisára získali nový kláštor v blízkosti dnešnej viedenskej Singerstrasse.
Kostol sv. Ruprechta má na svojej veži dodnes funkčné najstaršie viedenské kostolné zvony, ktoré boli vytvorené pred rokom 1280. V severnej časti hlavnej veže sa nachádza známa socha sv. Ruprechta.
Kostol mal vždy významnú úlohu v stredovekých rakúskych dejinách. Dodnes sa tu nachádza heslo cisára Fridricha III. z roku 1439, ktorý bol dlhoročným súperom uhorského panovníka Žigmunda Luxemburského. V hesle sa nachádza nápis AEIOU ( AUSTRIAE EST IMPERARE ORBI UNIVERSO), ktoré bolo heslom Fridricha III.
V roku 1622 kostol získal barokovú výzdobu, hlavný barokový oltár stál nad románskou oltárnou doskou. Viedeň bola počas tridsaťročnej vojny (1618 - 1648) čiastočne poškodená švédskymi a francúzskymi vojskami - Francúzi a Švédi sa vo svojom boji proti Habsburgovcom spájali nielen s uhorskými kalvínmi a protestantmi, ale aj s osmanskými Turkami. V roku 1683 Viedeň takmer dobyli osmanské vojská, vďaka poľskej pomoci sa však podarilo mesto ubrániť. Kostol sv. Ruprechta bol čiastočne poškodený streľbou tureckých diel.
V roku 1740, na tisíce výročie vzniku chrámu, sa obnovil celý interiér chrámu. Veľký románsky kríž, ktorý ozdoboval Kostol sv. Ruprechta od jeho vzniku až po rok 1740 sa cez osobu viedenského starostu Josefa Antona Bellesiniho nakoniec dostal do kaplnky Melkenhof a dnes sa nachádza v známom kláštornom kostole opátstva v Melku.
Po smrti Márie Terézie sa v roku 1780 stal panovníkom Habsburskej ríše jej syn Jozef II. Na rozdiel od svojej katolíckej matky bol Jozef II. slobodomurár a nepriateľ Cirkvi. Kostol počas jeho vlády do roku 1790 spravovalo viedenské Bratstvo chudobných, ktoré sa duchovne aj telesne staralo o najchudobnejších Viedenčanov a členovia tohto bratstva spravovali aj viedenské starobince a verejné nemocnice. Jozef II. bratstvo zrušil a kostol chcel zbúrať, zamýšľal na jeho mieste postaviť nové mestské budovy.
Členovia Bratstva chudobných rozšírili aj podzemné priestory kostola. V krypte našli svoje posledné miesto odpočinku tisíce najchudobnejších Viedenčanov, neskôr pri prestavbe mesta však bola väčšina kostí premiestnená na iné viedenské cintoríny. V krypte sa však dodnes nachádza približne okolo 100 hrobov, pozoruhodná je rakva baróna Bertelottiho z roku 1739, ktorý bol cirkevným dobrodincom. Jeho rakva je vyzdobená majestátnymi hlavami anjelov, lebkami a kvetmi.
Kostol sv. Ruprechta teda chátral od roku 1780 až do konečnej porážky Napoleona v roku 1815. Neplnil ani svoju základnú funkciu a viedenskí architekti a stavebníci už rátali, že sa bude môcť zbúrať a na jeho mieste sa postavia nové mestské budovy a vybuduje mestská infraštruktúra. Celý barokový a starší mobiliár Kostola sv. Ruprechta previezli do Stephansdomu, zakázalo sa v kostole zvonenie a pripravili sa búracie práce.
Neprajníci kostola nakoniec neslávili úspech. Za jeho záchranu vystúpil katolícky spolok pod vedením katolíckej aktivistky Elisabeth Ernstovej, ktorá sa starala o chudobných a na audiencii u cisára Františka I. vybavila finančný dar 12 000 zlatých na opravu a takisto vybavila potvrdenie, že kostol sa búrať nebude.
Kostol sa Božím pričinením teda podarilo zachrániť a od roku 1831 sa v ňom opäť začali slúžiť sväté omše. Veriaci z okolia svoj chrám chránili a zveľaďovali. Úcta k Panne Márie stála pri zrode Združenia sv. Ruprechta, členovia združenia začali organizovať púte do Mariazellu. V roku 1846 sa však v okolí kostola výrazne zmenila štruktúra obyvateľstva, po porážke povstania v Krakove sa do Viedne prisťahovalo množstvo Poliakov, ktorí sa usídlili práve v okolí Kostola sv. Ruprechta. Kostol sa tak dostal pod správu poľských kňazov a stal sa poľským kostolom, takže ho miestne nemecky hovoriace obyvateľstvo postupne prestalo navštevovať.
V roku 1886 pri prieskume kostola a odvlhčovaní stien odkryli maľby zo 17. storočia. Prvý dôkladný historický a archeologický výskum kostola sa uskutočnil v roku 1899, rakúski odborníci označili Kostol sv. Ruprechta za architektonický a historický skvost. Snahy o hĺbkovú renováciu však narušila I. svetová vojna a po roku 1918 hospodárska kríza, ktorá postihla Rakúsko po rozpade Habsburskej ríše.
Anšlus Rakúska znamenal, že sa Rakúsko dostalo do úplného područia Hitlerovského Nemecka. Rakúšania sa stali ríšskymi občanmi a umierali na európskych či afrických bojiskách. V roku 1945 sovietska armáda vyhnala nemecké jednotky z Viedne (Viedeň bránili elitné divízie Waffen SS Das Reich, LSSAH, Prinz Eugen, Maria Theresa). Kostol sv. Ruprechta bol čiastočne poškodený bojovými operáciami, v rokoch 1946 - 1949 však bol opravený. Paradoxne najväčšou hrozbou bola demolácia niektorých okolitých, vojnou poškodených starých budov, takže museli nastúpiť stavební odborníci, aby kostol, ohrozený výbuchmi a otrasmi zachránili.
Keď zavítate do Viedne, Kostol sv. Ruprechta určite stojí za návštevu. Pre tradične orientovaných katolíkov dôležité informácia - interiér je ozaj minimalistický, mne osobne sa súčasný interiér veľmi nepáči a dúfam, že sa v blízkej budúcnosti zmení. Čo ma fascinuje, je história kostola, jeho architektúra a románsky duch, ktorý z neho stále sála.
Najviac mi však vyhovuje skutočnosť, že Kostol sv. Ruprechta nie je až tak známy, ako iné viedenské chrámy a pamiatky, čo považujem za veľké pozitívum, pretože v preplnenej Viedni prestavuje tento chrám a jeho okolie aspoň čiastočne oázu pokoja, vzdialenú od hektického ruchu a turistov.
