India, krajina s bohatým kultúrnym dedičstvom, bola v 18. storočí svedkom pôsobenia mnohých svätých mužov, ktorí svojím učením a životom ovplyvnili spoločnosť. Ich prínos sa dotýkal rôznych aspektov života, od náboženstva a duchovnosti až po sociálnu reformu a filozofiu.
Džinizmus a jeho svätí
Džinizmus je indické náboženstvo, ktoré je u nás prakticky neznáme, ale na pôde svojho domáceho polostrova Predná India a s ním susediacich krajín je veľmi populárne. Dodnes však zostáva „menšie“ či už počtom príslušníkov ich náboženskej obce, alebo počtom nezainteresovaných ľudí, ktorí by o existencii týchto náboženstiev vedeli viac.
Najviac vážené boli duše džinov alebo tírthankarov, na ktoré sa dodnes upiera najväčšia pozornosť veriacich. Ide o náboženských učiteľov, prostredníctvom ktorých bolo učenie džinizmu hlásané od nepamäti. Azda najznámejším spomedzi všetkých džinov, ktorých bolo dvadsaťštyri, je Mahavíra. Práve s jeho narodením spájajú mnohí historici vznik džinizmu. Iné je to s náboženskou obcou džinistov, tí veria, že džinizmus tu bol vždy, a že Mahavíra je iba jedným z večného cyklu duchovných učiteľov.
Mahavíra
Mahavíra sa narodil okolo roku 549 pred n. l. ako Vardhamána („Narastajúci“). Rok jeho úmrtia sa u jednotlivých siekt rôzni (historikmi je datovaný do roku 425 pred n. l.), vieme však, že sa dožil sedemdesiatdva rokov. Pochádzal zo vznešenej rodiny kšatrijov, celé detstvo prežil v prepychu, v mladosti sa podľa švétámbarov oženil s princeznou Jašódou, s ktorou mal aj dcéru (podľa digambarov bol po celý život starým mládencom).
Podľa legendy sa mu vo veku tridsať rokov zjavili bohovia s poverením „Hlásaj náboženstvo, ktoré je požehnaním pre všetky tvory na svete“[4]. Mahavíra teda po zvyšok života putoval, presadzoval myšlienku o „nutnosti vyslobodenia z tohto sveta, o definitívnom zrušení života ako cieľa celého nášho snaženia“[5], hlásal ideu nenásilia voči všetkým živým tvorom, neustále sa postil a venoval sa meditácii. Jeho život pritom závisel od milodarov dedinčanov. Napokon, po dvanásť a pol ročnom putovaní dosiahol pravé poznanie a stal sa vševedúcim. Prijal meno Mahavíra („Veľký hrdina“) a do konca svojho života učil veriacich džinistov ako sa dostať na cestu odpútania sa od túžob.
Princípy džinizmu
Základnou otázkou, od ktorej sa odvíja koncepcia celej džinistickej tradície spočíva v problematike sansáry. Na rozdiel od viery v osudovosť, kde človek nemá žiadnu šancu ovplyvniť vlastnou vôľou udalosti svojho života, v džinistami uznávanom procese sansáry to možné je. Každý si je strojcom svojho šťastia. Naša duša (džíva[6]) má totiž v procese reagovania na jednotlivé životné udalosti možnosť slobodne sa rozhodnúť.
Džinisti veria v kolobeh života, ktorý je založený na ustavične sa opakujúcom procese narodenia, smrti a znovuzrodenia jednotlivých bytostí, pričom každé nové vtelenie duše je ovplyvnené podstatou nahromadenej karmy z predchádzajúceho života. Toto zajatie je spôsobené vplyvom karmy. Christopher Partridge, autor knihy Viery a vyznania, ju opisuje ako fyzickú hmotu, ktorá preniká celým vesmírom, ale je taká jemná, že je nevnímateľná.
Existuje osem rôznych druhov karmy, z ktorých štyri sú zhubné a štyri nezhubné a Richard Waterstone ich vo svojej knihe Duchovní svět Indie popisuje nasledovne: „Móhaníja zaslepuje a púta dušu ku klamným ideám, džňánávaraníja bráni poznaniu a navodzuje duševné a duchovné zmätenie, daršanávaraníja zatemňuje vnímanie a vieru a antarája viaže energiu duše a bráni jej vo vývoji. Naša duša vytvára energiu, ktorá na karmu pôsobí ako magnet. Pripútava ňou k sebe v priestore sa pohybujúcu karmu a tá následne vytvorí akúsi clonu zabraňujúcu poznať duši svoju pravú povahu. Prekrýva jej pôvodnú vševedúcnosť a dobrotu a vyvoláva vášne. Dušou vytvorené energia spočíva v našich fyzických, psychických (zaujímavé je, že napríklad aj v poznávaní), či verbálnych úkonoch.
Na naviazanie karmy na dušu je ďalej potrebná prítomnosť kašáje. Kašája znamená „vášeň“ a zahŕňa v sebe pocity chamtivosti, hnevu, klamu a pýchy. Na dušu naviazaná karma potom prostredníctvom nej vytvára energiu (najčastejšie skutkom akým bola sama pripútaná), a tým pripútava k duši stále viac karmy. Aj napriek tomu, že karma niekedy produkuje príjemné pocity, pravoverný džinista ju nikdy nepovažuje za dobrú. Jeho cieľom je zbaviť sa jej a ukončiť tak neustály kolobeh rodenia sa a smrti.
Je to však veľmi náročný proces, pretože pri každom novom zrodení sa, ktorého zmyslom je zbaviť sa v predchádzajúcom živote nahromadenej karmy sa na dušu súčasne hromadí karma nová. V najstaršom učení sa však hovorí o možnosti vyslobodenia sa duše z kolobehu inkarnácií pri veľmi tvrdej askéze, ktorú Egon Bondy v knihe Indická filosofie opisuje takto: „..dobrovoľnou a usilovnou askézou je jemne hmotná karma v duši urýchlene privádzaná k „dozretiu“ a môže byť odčinená. Od karmy oslobodená duša sa nazýva arhat a vyznačuje sa vševedúcnosťou a absolútnou blaženosťou. Oplývali ňou práve džinovia (arhati), ktorých zmyslom života po oslobodení duše bolo poslanie náboženských učiteľov.
Cesta k mókši vedie cez štrnásť štádií čistoty, ktoré sa nazývajú gunasthány. Christopher Partridge opisuje proces ako sa džinista absolvovaním každého štádia guanasthány dostáva bližšie k stavu dokonalosti duše. Veľmi dôležitým je napríklad štvrté štádium, v ktorom duša veriaceho dosahuje pravý vhľad (samjakdaršan), v piatom sa skladajú laické sľuby (anuvraty), v šiestom mníšske sľuby (mahávraty). V trinástom štádiu rozptýlením zlej karmy duša dosiahne vševedúcnosť. Duša, ktorá dosiahla mókšu sa vymaňuje spod pôsobenia pozemských vplyvov, neprebýva už v žiadnom fyzickom tele ale existuje v stave absolútnej blaženosti a vševedúcnosti v najvyššej sfére vesmíru.
V súčasnej kozmickej ére je podľa džinistov nemožné dostať sa v ceste za mókšou ďalej ako za siedmu guanasthánu. Súvisí to so štruktúrou a mechanizmom džinistického kozmu, ktorý nespočíva vo viere vo všemocné najvyššie bytie, Boha - vládcu alebo tvorcu, ale vo večný vesmír riadený prírodnými zákonmi. Tento vesmír nevzniká a nezaniká. Je večný ale nie nemenný, pretože prechádza nekonečnou sériou kozmických cyklov, v ktorých sa strieda šesť fáz vzostupu so šiestimi fázami zostupu. Počas obdobia vzostupu sa svet stáva duchovnejším a ľudské utrpenie sa zmenšuje.
Džinisti veria, že počas každého jedného cyklu budú v spoločnosti pôsobiť dvadsiatištyria džinovia, ktorí sa rodia a kážu počas tretej a štvrtej fázy cyklu a len vtedy je možné dosiahnuť už spomínanú mókšu. Fyzické rozmery džinov sa postupne zmenšovali a zmenšovala sa aj dĺžka ich života. Spočiatku boli džinovia obri, dožívajúci sa mnoho rokov.
Každý človek, zviera, rastlina, kameň a vôbec všetko čo na svete existuje má podľa džinistov dušu a teda má aj právo na našu úctu, ktorú sme im povinní preukazovať. Podľa princípov sansáry, môžu byť duše ukryté v tele malých červíkov duše našich otcov, na ceste odpykávania si hriechov spáchaných v predchádzajúcich vteleniach. Nie je preto prekvapivé s akou úctou džinisti pristupujú ku všetkým stvoreniam. Preto fakt, že džinizmus prijal kastový systém Indie, ktorým sa dodnes riadi by sa mohol zdať dosť rozporuplný. Džinisti však veria, že náboženské kvality sa zakladajú na správaní človeka a nie na postavení, ktoré vyplýva z okolností narodenia.
„Pre stúpencov džinizmu je sväté všetko, čo je živé. Krutosť zatemnieva dušu a zo všetkého najkrutejšie je vziať život.“[16] Týmto mottom, ktorým sa riadi džinistické spoločenstvo, začína Myrtle Langleyová svoje rozprávanie o džinizme. Do absurdity je sľub ahinsy, alebo nenásilia dovedený u džinistických mníchov a to najmä digambarských. V knihe Náboženství a ateismus ve starověku sa píše: „ ...džinistický pustovník nielenže nejedol nič mäsitého, ale ani sa nekúpal, aby náhodou neusmrtil nejakého tvora žijúceho vo vode. Keď sa vydával na cestu, bral so sebou metličku a zametal pôdu pred sebou, aby nestupil na nejakého neopatrného tvora.
Triratna
Džinistická etika spočíva v princípe triratny, čo sú vlastne „tri klenoty džinizmu“.
- Dokonalá viera spočíva v dokonalom vnímaní sveta, vďaka nej sa džinista vyvaruje bludom a pochybnostiam a nachádza správnu cestu k pravému poznaniu.
- Dokonalé poznanie je podmienené pravou vierou a v prvom rade je založené na poznaní „vlastného Ja“.
- Džinizmus sa niekedy označuje ako ateistické, alebo bezbožné náboženstvo.
Ateistická interpretácia džinizmu je však nesprávna, džinisti si vševedúce a vyslobodené bytosti ctia ako božské, skladajú a preukazujú im mnohé pocty. Svedčí o tom aj text najrozšírenejšej džinistickej mantry Paňčanamaskáramantry, v ktorej je vyjadrená hierarchia jednotlivých bytostí hodných úcty. Táto mantra je v džinistickej náboženskej obci veľmi populárna a obľúbená, odrieka sa takmer pri každej príležitosti a s minimálnymi obmenami ju prijímajú všetky džinistické vetvy.
Najväčšej úcty sa ako uchovávateľom džinistického učenia dostáva džinom, alebo arhantom. Veriaci k nim pociťujú hlboký obdiv, preukazujú im svoju lásku a odovzdanosť, pričom najdôležitejším je gesto absolútneho odovzdania seba i všetkých svetských vecí, čiže zrieknutie sa vonkajšieho sveta. Džinovia im za toto uctievanie ale neprejavujú žiadne láskavosti a ani sa ich nijakým iným spôsobom nezúčastňujú.
Jedným z najvýznamnejších rituálov uctievania džinov sa nazýva púdžá ôsmych substancií[20]. Ide o rituál, ktorý veriaci vykonáva sám každé ráno po okúpaní (pre džinizmus je príznačné vykonávanie rituálu bez prítomnosti celej náboženskej obce) a pozostáva z množstva symbolických úkonov (od obchádzania sochy uctievaného džinu, cez jej pomazanie, odriekanie modlitieb, rituálny tanec, tiché rozjímanie až po vytvorenie staroindického kultového znaku - svastiky z hrsti suchej ryže).
Ďalšími rituálmi sú napríklad daršan a árti. V prvom prípade ide o veľmi jednoduchý akt spočívajúci v odovzdanom a láskavom rozjímaní pred obrazom džinu. Ten druhý spočíva v spievaní náboženských piesní počas mávania podnosu, na ktorom sú umiestnené horiace sviečky symbolizujúce jednotlivé druhy poznania.
Jednotlivé vetvy džinistických mníchov a laikov sa rozchádzajú v otázke spôsobu uctievania džinov. Digambarskí džinisti z vetvy taranapánthiou a švétámbarskí džinisti z vetvy térapánthiov a sthánakavásiou napríklad realizujú uctievanie džinov v čo najjednoduchších prázdnych halách nachádzajúcich sa v tesnom prepojení s jednoduchými ubytovňami mníchov. Jediným bodom uctievania je samotné učenie arhatov, v zásade pri ňom nepoužívajú žiadne ikony džinov, pretože sú toho názoru, že samotní džinovia by takýto spôsob uctievania neschvaľovali. Arhati sú velebení meditáciou mníchov a laických veriacich, ktorí odriekajú mantru a venujú sa duchovnému štúdiu.
Iné je to so vzdávaním pôct tých vetiev džinistických veriacich, ktoré vyzdvihujú a velebia sochy jednotlivých džinov. Rituál pocty sa už nekoná v prázdnej, čo najjednoduchšej hale, ale v honosnom, konkrétnemu džinovi zasvätenom chráme. Sochy digambarských a švétámbarských džinistov sa zvyčajne odlišujú. Kým švétámbarské sa vyznačujú prezdobenosťou a pompéznosťou, tie digambarské zobrazujú džinov v pozícii mníchov. Sú teda nahé a čo najjednoduchšie. Prezdobenosť švétámbarských džinov súvisí najmä so zobrazovaním ich šľachtického pôvodu. Obe vetvy sa však zhodujú v materiáli a v niektorých charakteristických črtách svojich sôch. Čo sa materiálu týka, ide predovšetkým o mramor a kov a všetkých dvadsiatich štyroch džinov vždy stvárňujú ako navzájom totožné, stojace, alebo sediace bytosti, s mohutnou driečnou mužskou postavou a širokými ramenami. Jednotlivé sochy sa potom od seba odlišujú symbolom vytesaným na základni sochy.
Džinisti umývanie sôch a iné rituálne úkony, ako mávanie lampášom pred sochami v rytme náboženských piesní, nepovažujú za uctievanie, ale za rozjímanie. Mnohé džinistické chrámy patria k významným indickým architektonickým pamiatkam, ktoré boli vystavané vďaka podpore zámožných obchodníckych rodín, pričom niektoré z nich sa dnes radia medzi najbohatšie indické chrámy.
Popri džinoch sú druhými najváženejšími bytosťami osoby mníchov. Verí sa totiž, že oslobodenie duše z kolobehu života môžu dosiahnuť iba mnísi (podľa digambarských džinistov iba muži - mnísi, podľa švétambarských aj mníšky). Svedčí o tom aj každodenné vykonávanie aktu klaňania - guruvandany, ktorý spočíva v dvojnásobnom poklonení sa každému mníchovi, ktorého laik cez deň stretne. Nasleduje vyrieknutie krátkej modlitby, za ktorú mu mních udelí požehnanie.
Taktiež v mníšskej komunite platí niekoľko zásad, ktoré musí každý mních dodržiavať. Najdôležitejším pravidlom každodenného života mnícha je dodržiavanie piatich najzákladnejších sľubov (mahávrata), ktoré sa skladajú pri vysvätení (díkšá), a ktoré v mierne upravenej podobe platia aj pre veriacich laikov.
- Mnísi taktiež vykonávajú rôzne praktiky, čím sa ich duša zbavuje nahromadenej karmy.
- Vonkajšie praktiky sa spájajú so znášaním fyzických útrap, ktorými sa mnísi zámerne trápia.
- Vnútorné praktiky pozostávajú zo šiestich predpísaných činností, ktoré má mních vykonávať každý deň a ktoré vedú k rozvíjaniu osobnostnej spirituality.
Kumbh Mela
V krajine nekonečných osláv sa odohráva najväčšia náboženská udalosť na svete - Kumbh Mela.
Kumbh Mela je posvätná hinduistická púť, ktorá sa koná každých niekoľko rokov v jednom zo štyroch indických miest: Prajágrádž, Haridvár, Našik a Udžžain. Historicky je festival pripisovaný filozofovi Adimu Shankarovi z 8. storočia, hoci prvé historické dôkazy o masových púťach pochádzajú až z 19. Podujatie trvá dva až tri mesiace, no najdôležitejšie sú tri hlavné dni, kedy prichádzajú desiatky miliónov ľudí. Napriek obrovským davovým pohybom je organizácia festivalu obdivuhodná.
Maha Kumbh Mela: Prečo milióny ľudí chodia na najväčšie náboženské zhromaždenie na svete
Medzi najzaujímavejšie postavy festivalu patria nágovia - askéti chodiaci nahí, posypaní popolom, ktorých viera im prikazuje zrieknuť sa hmotných statkov. Kumbh Mela bola zapísaná do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO a predstavuje fascinujúci pohľad na hinduistickú tradíciu a duchovnú vytrvalosť.
Svätí muži a Varanasi
Na tomto mieste vznikol svet a Indovia sem chodia húfne zomierať. Najmocnejší hinduistický Boh, Lord Shiva, zničil a stvoril nový svet práve na brehu svätej rieky Gangy. Keď sa tu okúpete, zbavíte sa hriechov. Keď sa na jej brehu dáte spáliť, vymaníte sa z cyklu neustálej reinkarnácie. Preto keď Indovi diagnostikuje doktor rakovinu alebo lepru, zoberie posledné úspory a pricestuje do Varanasi.
5 druhov mŕtvol sa nespaľuje: svätí muži, tehotné ženy, malé deti, muži s leprou a muži poštipnutí kobrou. To je vraj požehnanie od Lorda Shivu. Tieto mŕtvoly sa nalodia na drevenú plťku a pošlú dolu po vode. Niekde samozrejme spadnú do vody a vyťahujú ich príslušníci sekty Aghori. Tí s mŕtvolami súložia, jedia ich, a počas ceremónií sa natierajú popolom a pijú si moč. V tomto údajne hľadajú čistotu. Možno to funguje na podobnom princípe ako keď najviac milujete partnera, keď vás opúšťa, alebo vás najviac baví práca, keď vás z nej vyhadzujú. Keď súložíte s mŕtvolou, najviac to asi nechcete robiť.
Káva a svätý muž
Stará legenda hovorí, že kávová história v Indii sa začala siedmimi svätými semienkami. Súfijský svätec Baba Budan sa koncom 17. storočia vybral z Indie na púť do Mekky. Bola to láska na prvý dúšok a Baba Budan si zaumienil, že bez kávy sa domov do Indie nevráti. Zdanlivo jednoduchá myšlienka však narazila na tvrdú realitu. Pestovatelia v Jemene vedeli, že káva je jedinečná a snažili sa chrániť svoj kávový obchod. V tých časoch ju vyvážali do iných častí sveta len v upraženej forme, aby si nikto nemohol dopestovať svoju vlastnú.
Mních Baba Budan sa však do kávy zamiloval tak, že bez neho sa nechcel vrátiť do Indie. Sedem semien zelenej kávy si tak schoval do brady, aby mu ich cestou späť nezhabali. Po návrate z púte zasadil Baba Budan sedem semien kávy na nádvorí svojej pustovne v Chikmagalure v Karnatake, ktorá sa tak stala rodiskom a pôvodom kávy v Indii. Kávovníky sa postupne rozšírili ako výsadby na dvoroch aj do okolitých pohorí Chandangiri. V 18. storočí tu začali britskí podnikatelia pestovať kávu vo veľkom a premenili lesy v južnej Indii na komerčné kávové plantáže.
Kávy Mysore sú najznámejšie a najobľúbenejšie zo všetkých indických káv. Lighthouse Coffee India Plantation Bababudan AA má chuť tmavej horkej čokolády, sladkého karamelu a tabaku, ktoré sa spájajú s jemne praženými lieskovými orieškami. V pozadí sú jemné tóny škorice, kardamónu, muškátového orieška, klinčekov a korenia, ktoré rastú popri kávovníkoch.