Stále prežívame veľkonočné obdobie, o ktorom hovoria Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári, že sa „slávi v radosti a plesaní ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa“.“ Predovšetkým sa v týchto dňoch spieva Aleluja, ako ešte podotýkajú smernice, a v nedeľných sv. omšiach sa počas liturgického úkonu asperges spieva prenádherná latinská antifóna Vidi aquam, a to až do Nedele Turíčnej vrátane nej.
12. Rád by som sa, skôr ako sa 40. deň po Veľkonočnej nedeli (prikázaný sviatok Nanebovstúpenie Pána) zhasne v tridentskej sv. omši po evanjeliu plameň na paškále - symbol, že vzkriesený Kristus vystupuje na nebesia, ešte pristavil pri oslavách a zvykoch, ktoré sa s Veľkou nocou i Svätým týždňom spájajú.
Veľká noc sa v roku 2025 začína 17. apríla (Zeleným štvrtkom) a končí 21. apríla (Veľkonočným pondelkom). Pre kresťanov ide o najvýznamnejší sviatok, počas ktorého si pripomínajú zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
Aj keď sa význam Veľkej noci môže pre rôzne skupiny ľudí líšiť (čo dobre ilustrujú rozličné tradície, symboly aj spôsoby, ako tieto dni trávime a slávime), ich termín každoročne pripadá na dátum, ktorý je blízko jarnej rovnodennosti.
Prvá časť názvu napovedá, že ide o veľmi dôležitý kresťanský sviatok - veľká. Ide o pohyblivý sviatok. Znamená to, že nemá pevne stanovený dátum. Termín sa každý rok mení. Medzi jednotlivými rokmi môže byť dosť výrazný rozdiel, pokojne aj o viac ako jeden mesiac. Pre stanovenie dátumu je rozhodujúci termín prvého splnu po jarnej rovnodennosti.
Ľudové zvyky z blízkeho prostredia
Začal by som zľahka a to tým, čo mnohí poznáme - koláč v tvare baránka, ktorý nahradil vytrácajúci sa zvyk konzumovať reálne pečené jahniatko; kraslice, šibačka či polievačka.
Slovenská etnologička Dr. Katarína Nádaská hovorí o baránkovi, že je to ikonografický symbol Ježiša Krista aj symbol toho, že kresťania si pripomínajú Jeho umučenie, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie.
Radlinského Nábožné výlevy hovoria, že na Veľkú noc je okrem požívania baránka ešte viac zvykom požívať veľkonočné vajíčka, ktoré ľudia vopred krásne zafarbia, od čoho dostali aj meno kraslice.
Vajce je obraz požehnania a úrodnosti prebúdzajúcej sa jari, obraz nového života a obraz hojnosti milostí veľkonočných sviatkov. Vajce je verným obrazom zmŕtvychvstania Krista.
„Ako kuriatko vo vajci samo si naklope a otvorí škrupinu a tak vyjde z vajca, tak aj Kristus svojou mocou vyšiel spoza hrobného kameňa skôr, ako by ho bol niekto odvalil“, píše Radlinský.
Aj ortodoxní Gréci, rovnako ako my, poznajú tradíciu farbenia vajíčok, ale zameriavajú sa najmä na jednu farbu - červenú. Tá prirodzene symbolizuje krv Ježiša Krista, ktorá bola preliata pri Jeho ukrižovaní.
V cárskom Rusku nadobudla podoba veľkonočného vajíčka ešte vyšší štandard. Myslím si, že Fabergého vajíčka nemusím nejako zvlášť predstavovať. Dôležitým faktom v tomto článku je, že aj oni boli spojené s Veľkou nocou.
Vôbec prvé vajce vyrobil klenotník Carl Peter Fabergé v roku 1885 na objednávku pre ruského cára Alexandra III., ktorý si želal veľkolepý veľkonočný dar pre svoju manželku Máriu Fjodorovnu.
Keď cár videl, ako na jeho mladú manželku tento dar zapôsobil, rozhodol sa, že pre ňu nechá vyrobiť podobné vajce každý rok.
V tejto tradícii pokračoval aj Alexandrov syn Mikuláš II. až do revolúcie v roku 1917. Carl Peter Fabergé vyrobil medzi rokmi 1885 až 1917 údajne 69 takýchto vajec, 50 z nich pre cársku rodinu Romanovcov.
Iným všeobecným zvykom je oblievačka (stredné a východné Slovensko) a šibačka (západoslovenské oblasti) na Veľkonočný pondelok.
Mnohí tvrdia, že zvyk šibačky má svoj pôvod v pohanstve - vŕbovým korbáčom sa pôvodne slobodným dievčatám symbolicky odovzdávala miazga a sila jari; iní zas tvrdia, že je to spomienka na bičovanie a opľúvanie Pána Ježiša, alebo na rozháňanie žien, ktoré rozchyrovali po meste Jeruzaleme, že Pán vstal z mŕtvych, a keďže ich inak nemohli rozohnať, oblievali ich vodou a bili ich korbáčmi.
Ja som už ako malý poznal to druhé vysvetlenie, ktoré je aj vcelku logické.
Das Osterlachen
Presunieme sa z nám blízkeho prostredia do Nemecka, žiaľ pôvodcu mnohých rozkolov v Cirkvi, a to už od roku 1517. Práve nemecké krajiny stoja za tzv. Osterlachen - veľkonočným smiechom.
V latinčine sa veľkonočný smiech uvádza ako risus paschalis a celkovo označoval zvyk rozosmiať účastníkov bohoslužby vo veľkonočnej kázni. V niektorých regiónoch - najmä v Bavorsku - bol neoddeliteľnou súčasťou kresťanských zvykov od 14. do 19. storočia.
Neexistujú žiadne zdroje o pôvode tohto javu. Vie sa len, že veľkonočný smiech je jedinou formou, v ktorej bol smiech zahrnutý do kresťanského slávenia v sakrálnom prostredí.
Smiech, hlavne ten, ktorý bol výsledkom obscénnosti, sa obzvlášť v minulosti vnímal ako produkt diabla. Ako je teda možné, že pri tejto príležitosti bol vítaný a to dokonca v kostole?
Pôvodný zmysel veľkonočného smiechu mal však svoje posolstvo, ktoré dnešný nemecký klérus pri oživovaní tohto zvyku do istej miery zneužíva na degradovanie sv. omše na akési divadlo či cirkus. Treba si totiž uvedomiť, že veľkonočný smiech bol v stredoveku súčasťou kázne, ktorá bola pôvodne realizovaná mimo slávenia liturgie. Nenarúšalo to tak vážnosť sv. omše, ktorá je Obetou Kríža.
No a aké je to posolstvo risus paschalis? Základným cieľom veľkonočného smiechu bolo skrátka vyjadrenie veľkonočnej radosti.
Smiech mal odzrkadľovať momentálnu nadradenosť nad smrťou, ktorá bola Kristom porazená, a tak je vystavená posmechu.
Smrti sa v tomto kontexte vysmieva aj apoštol Pavol: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? Ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon. Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista.“ (1Kor 15,55-57)
Veľkonočný smiech bol aj spôsobom vtipnej kritiky svetských či cirkevných vrchností. Kazateľský štýl viedenského dvorného kazateľa a cisárskeho dvorného kaplána Abrahama a Sancta Clara, OAD (Ordo Augustiniensium Discalceatorum) z čias baroka treba považovať v prípade risus paschalis za príkladný.
Mal byť produktom nejakého príbehu či rozprávky s vtipnou myšlienkou a samozrejme tiež poučením. Vidíme však, že už v dobách neskorého stredoveku sa pôvodný zmysel veľkonočného smiechu začal zvrhávať. Začali sa totiž objavovať pokusy rozosmiať komunitu obscénnymi činmi a slovami, čoho sa potom vďačne chytali protestantskí reformátori a využívali to na svoju kritiku katolíckej Cirkvi.
Práve termín risus paschalis pochádza od reformátora Johannesa Ökolampada, ktorý proti tomuto zvyku napísal list, v roku 1518 publikovaný Wolfgangom Fabriciom Capitom.
V 18. storočí už bol veľkonočný smiech čoraz zriedkavejší. V istom období sa zachovali len veľkonočné rozprávky. Regensburské diecézne konštitúcie z roku 1835 zakazovali v kázňach používať „bájky, rýmované básne a nejasné veci“, ktoré sa vymykali pôvodnému zmyslu veľkonočného smiechu.
Smiech ako produkt lacného a plytkého vtipu určite do chrámu nepatrí, no smiech ako produkt inteligentného vtipu vychádzajúceho z kontextu danej veľkonočnej radosti mal určite v tej dobe svoje opodstatnenie.
Vymyslieť však takýto vtipný a poučný príbeh bola veľká a ťažká výzva, na ktorú určite nemal každý kňaz patričnú „kapacitu“.
Scoppio del Carro
Pokračujme však ďalej a presuňme sa z Nemecka na územie Talianska, konkrétne do Florencie. Scoppio del Carro, v preklade „Výbuch voza“, je obľúbená ľudová tradícia práve v tomto meste renesancie.
Tento rok zaplavilo sociálne siete video, na ktorom florentský arcibiskup Giuseppe kardinál Betori odetý v barokových paramentoch prichádza počas spevu Glorie vo veľkonočnej omši, za zvukov organu a vyzváňania zvonov, k jednému z múrov dómu Santa Maria del Fiore v blízkosti hlavného oltára. Tu sviečkou s veľkonočným plameňom zapaľuje zápalný knôt, ktorého iskra putuje smerom hore a zapaľuje raketu v podobe mechanickej holubice „colombina“.
Tento starý voz má už takmer 500 rokov. Ráno na Veľkonočnú nedeľu sa presúva z Porta al Prato na námestie Piazza del Duomo. Voz, ktorý ťahá záprah bielych volov ozdobený girlandami prvých jarných kvetov a byliniek, sprevádza 150 vojakov, hudobníkov a ľudí v šatách z 15. storočia. Ohňostroj trvá približne 20 minút.
Úspešná ukážka z „Výbuchu voza“ má zaručiť dobrú úrodu, stabilný občiansky život a dobrý biznis.
Udalosť Scoppio del Carro má svoj pôvod v prvej križiackej výprave, keď Európania obliehali mesto Jeruzalem. V roku 1097 bol Pazzino de‘ Pazzi, Florenťan z prominentnej rodiny, podľa tradície prvým človekom, ktorý zdolal múry Jeruzalema.
Ako odmenu za tento akt statočnosti mu jeho veliteľ daroval tri pazúriky (kresacie kamienky) z Chrámu Božieho hrobu, ktoré potom odniesli späť do Toskánska. Sú uložené v kostole Santi Apostoli.
Stalo sa zvykom, že z týchto pazúrikov sa na Veľkú noc kresal „svätý oheň“, ktorý potom roznášali po meste skupiny mladých mužov s fakľami. Neskôr sa „svätý oheň“ distribuoval odpaľovaním z veľkej sviece, ktorá sa viezla na voze do katedrály. Z toho sa vyvinula súčasná okázalá tradícia.
Procesie bratov kajúcnikov
Za ďalším príkladom tradičných osláv Veľkej noci poputujeme do španielskej Andalúzie. To najlepšie skrátka nakoniec. Tradičná Semana Santa, teda Svätý týždeň, sa v Španielsku oslavuje naozaj vo „veľkom štýle“.
Svätý týždeň v Španielsku bol dokonca v roku 2017 vyhlásený za reprezentatívnu manifestáciu nehmotného kultúrneho dedičstva.
V období od Palmovej (Kvetnej) nedele do Veľkonočnej nedele sa totiž v mestách naprieč Španielskom konajú okázalé kajúcne sprievody. Najkrajšie sú práve v Andalúzii.
Na týchto procesiách sa zúčastňujú členovia rôznych bratstiev kajúcnikov známi ako Cofrades, Nazarenos, Fariseos či Penitentes. Najznámejší a najzáhadnejší sú Nazarenos.
Tieto bratstvá sú vo všeobecnosti kresťanské dobrovoľné združenie laikov vytvorené za účelom podpory špeciálnych diel kresťanskej lásky alebo zbožnosti a sú schválené cirkevnou hierarchiou.
Jednotliví členovia skladajú sľub, že budú v sprievodoch a procesiách sprevádzať svojich patrónov.
Na niekoľkohodinových kajúcnych procesiách putujú mnohí bratia kajúcnici bosí, často tiež so spútanými členkami. Niektoré skupiny sa aj umŕtvujú v podobe bičovania, podobne ako kedysi flagelanti. To však nie je všetko.
Určení členovia nosia v procesiách obrovské vyzdobené plošiny pasos (tróny) s veľkými sochami ukrižovaného Krista, Krista nesúceho kríž, sochami svätých či Panny Márie - závisí to od tematiky dňa.
Okrem toho sú tieto plošiny, svojou hmotnosťou približujúce sa k jednej tone, vyzdobené baldachýnmi, hromadou kvetín, sviečok alebo lámp. Určite to nie je príjemné niesť na svojich ramenách, ako to robia tzv. „muži trónu“ alebo dokonca na zátylkoch (siedmy krčný stavec) s pomocou vrecoviny, ako to robia pre zmenu tzv. costaleros, ktorí sú ukrytí v konštrukcii pod plošinou.
Je to doslova krížová cesta - ťarcha na krku a pomalý krok; mnohokrát v snahe prejsť pod prípadným oblúkom „kráčajú“ títo chlapi aj kolenačky!
Tieto procesie sa zastavujú pri spontánnych alebo naplánovaných spevoch saetas. Saeta je kvílivá pieseň katolíckej Andalúzie, ktorá sa datuje do mnohých storočí. Saeta antigua pravdepodobne vznikla recitáciou žalmov pod vplyvom liturgickej hudby.
Špecifickým znakom bratov kajúcnikov Nazarenos aj Fariseos, ktorý okamžite upúta vašu pozornosť, sú ich zvláštne habity obsahujúce špicaté kužeľovité čiapky capirotes. Svojím vizuálom pripomínajú neslávne známy Ku-klux-klan - bielu, rasistickú, nenávistnú a antikatolícku skupinu.
Bol to však tento klan, ktorý sa v spôsobe maskovania inšpiroval od Nazarenos, nie naopak.
Používanie capirote alebo coroza (spolu s vrecovým odevom sanbenito) bolo v Španielsku predpísané svätým úradom inkvizície. Zatknuté osoby museli na verejnosti nosiť papierové capirote na znak verejného poníženia a pokánia.
Mimochodom, kužeľovitý tvar tejto čiapky odkazuje na zblíženie sa kajúcnika (v minulosti odsúdeného) s nebom.
Nanebovstúpenie Pána
Vo štvrtok 18. mája slávi celý kresťanský svet Slávnosť Nanebovstúpenia Pána. Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici. Udalosť Nanebovstúpenia sa hlboko zapísala do pamäti prvých učeníkov.
Pán Ježiš štyridsať dní po zmŕtvychvstaní vyviedol svojich učeníkov na Olivovú horu až k Betánii, a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba (Lk 24, 50-51).
Slávenie sviatku Nanebovstúpenia je veľmi starobylé. Sv. Augustín († 430) neváha uznať, že tento sviatok má apoštolský pôvod (porov. List Januáriovi, č. 118).
Ale popravde do konca 4. storočia nemáme nijaký historický dôkaz o jeho slávení ako samostatného sviatku. Paschálne obdobie pôvodne trvalo päťdesiat dní a končilo sa v Nedeľu Päťdesiatnice.
Pretože Písma spájajú zostúpenie Svätého Ducha so slávnym vystúpením nášho Pána do neba, až do polovice 4. storočia sa tajomstvo Nanebovstúpenia pripomínalo v Päťdesiatnicu.
Svojím slávnym nanebovstúpením náš Pán Ježiš Kristus dokončil dielo nášho vykúpenia a znovu otvoril brány neba celému ľudskému pokoleniu, ako to dosvedčuje sv.
Náš Pán a Spasiteľ, aj keď vystúpil do neba a sedí po Otcovej pravici, na nás nezabudol. Ako povedal, pripravuje nám „miesto v dome svojho Otca“ (porov. Jn 14, 2 - 3). A prisľúbil, že nám pošle Svätého Ducha, ktorý nás osvieti a zavedie do nášho nebeského príbytku pripraveného Kristom.
Veľkonočné tajomstvo viery vo svojej hĺbke obsahuje vzťah Boha k životu ľudstva. Veriaci sú presvedčení, že Ježiš je stále na zemi medzi nimi prítomný.
Zostáva tu, aby dokázal, že príbeh Veľkej noci ešte vždy trvá a pokračuje v dejinách ním založenej Cirkvi. A hoci ju jej prenasledovatelia aj v dnešnej dobe pribíjajú na k... Ako starostlivý otec, ktorý vždy vyberie niečo nové zo svojich pokladov, tak aj vo viacerých farnostiach sa začínajú obnovovať zvyky, ktoré upadli do zabudnutia.
Stratené hodnoty cirkevnej tradície znova začínajú napĺňať svoju úlohu v kresťanskom živote.
Čo je vlastne KOLIVA? Je to sladkosť, ktorá ako keby predznačovala chuť večného života. Cirkev preto požehnáva kolivu na začiatku pôstu (v prvý piatok Veľkého pôstu na liturgii Vopred posvätených darov po zaambonnej modlitbe a po odspievaní tzv. Molebného kanonu sv. Teodóra), aby poukázala na cieľ a význam celopôstného odriekania (na začiatok niečo sladké, potom odriekanie a na konci nasleduje veľká odmena).
Podľa tradície na pamiatku Teodóra Tyrona, veľkomučeníka (v prvú sobotu Veľkého pôstu), cirkev požehnáva kolivu. „Asi 50 rokov po jeho smrti sa rozhodol cisár Julián Apostata zneuctiť kresťanský pôst. Vedel, že počas prvého týždňa Veľkého pôstu sa kresťania zvlášť postia. Preto si k sebe zavolal predstaveného Carihradu a nariadil mu, aby celý týždeň všetky potraviny na tržniciach mesta boli pokropené krvou zvierat z pohanských obiet. Vtedy sa Teodor Tyron zjavil carihradskému patriarchovi Eudoxiovi a nariadil mu, aby zvolal všetkých kresťanov a zakázal im kupovať potraviny na tržniciach. Keď sa ho patriarcha spýtal, čo majú jesť, svätý mu odpovedal, aby jedli kolivu - varenú pšenicu s medom. Tak zachránil sv. Teodor kresťanov pred poškvrnením. Keď Julián videl, že je jeho nariadenie neúčinné, dal ho odvolať. Povolil predávať nepoškvrnené potraviny“ (Mgr. A. Čížek, Synaxár - životy svätých, Spolok biskupa P. P. Gojdiča, Prešov, 1998, s. 182-183). A tak na pamiatku sv. Teodora Tyrona vykonávame posviacku tejto sväteniny. Nech nám slúži na posilnenie počas Veľkého pôstu.
Recept na prípravu Kolivy
Príprava kolivy pre 25 - 30 ľudí
Suroviny:
- 1,5 kg čistej pšenice (zrno)
- 3 x 100 g hrozienok
- 0,5 kg sušených sliviek
- 30 dkg fíg
- 30 dkg ďatlí
- 30 dkg jadrá vlašských orechov
- 1 l medu
- 4 dcl ovocného lekváru (vhodné je dávať aspoň 2 druhy napr. marmelády)
- 30 dkg ľubovoľného sušeného ovocia
Postup:
Pšenicu najprv vyčistíme, umyjeme a namočíme na dva dni. Počas týchto dvoch dní ju premývame a dávame do čistej vody. Ovocie namočíme do vody (každé do osobitnej misky) na pol dňa, aby zmäklo. Potom pšenicu varíme, kým nezmäkne a potom ju ešte 5 - 6 ráz premyjeme. Z ovocia vytlačíme vodu a primiešame ho k uvarenej pšenici. Všetko spolu poriadne premiešame.
Autor: Mgr. Martin Kropuch
Zdroj: www.zoe.sk
Foto: www.greekweddingtradition.com, www.gojdic.sk
Veľká noc sa v roku 2025 začína 17. apríla (Zeleným štvrtkom) a končí 21. apríla (Veľkonočným pondelkom). Pre kresťanov ide o najvýznamnejší sviatok, počas ktorého si pripomínajú zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
Aj keď sa význam Veľkej noci môže pre rôzne skupiny ľudí líšiť (čo dobre ilustrujú rozličné tradície, symboly aj spôsoby, ako tieto dni trávime a slávime), ich termín každoročne pripadá na dátum, ktorý je blízko jarnej rovnodennosti.
Prvá časť názvu napovedá, že ide o veľmi dôležitý kresťanský sviatok - veľká. Ide o pohyblivý sviatok. Znamená to, že nemá pevne stanovený dátum. Termín sa každý rok mení. Medzi jednotlivými rokmi môže byť dosť výrazný rozdiel, pokojne aj o viac ako jeden mesiac. Pre stanovenie dátumu je rozhodujúci termín prvého splnu po jarnej rovnodennosti.
17.4.
18....
tags: #nanebovstupenie #pana #vyznam