V každej domácnosti sa nájdu predmety, ktoré majú pre ľudí výnimočný význam. Stačí jediný pohľad na ne a v mysli sa im vybavia spomienky na detstvo, rodičov či starých rodičov, na časy, keď bol život jednoduchší a pokojnejší. Jedným z takýchto symbolov, ktorý spája mnohé slovenské rodiny, je obraz Panny Márie s dieťaťom - kedysi neoddeliteľná súčasť spální a obývačiek naprieč celým Slovenskom.
Ikona Bohorodičky Vladimírskej, jeden z najznámejších svätých obrazov.
Nostalgické spomienky
„Tento obraz bol v každej spálni nad posteľou… kto pamätá?“ opýtal sa autor príspevku na sociálnej sieti, ktorý spustil vlnu nostalgických spomienok. Ľudia z rôznych kútov Slovenska sa zhodli, že podobný obraz visel aj v ich rodinných domoch. „Veru, aj my sme ho mali nad posteľou u rodičov. Bože, to už je doba,“ napísal jeden z komentujúcich. Ďalší dodali, že takýto obraz zdedili po starkých či dostali ako svadobný dar. Pre mnohých má obraz nielen duchovnú, ale aj hlbokú citovú hodnotu. Ľudia priznávajú, že ho dodnes uchovávajú doma ako pamiatku na predkov. Viacerí dodávajú, že niektoré obrazy majú viac než sto rokov a odovzdávajú sa z generácie na generáciu.
Kresťanský nástenný obraz.
Modlitby a ochrana
Diskutujúci si s úsmevom, ale aj dojatím spomínajú na časy, keď sa pred spaním modlili pod jeho ochranou. „U mojej babičky a dedka visel presne nad posteľou. Pred spaním sme sa pekne pomodlili, dali si pusinky a zaželali krásne sny. Všetci sme spali spolu pod veľkými duchnami,“ zaspomínal si ďalší prispievateľ. Iní zas opisujú, ako starká robila deťom krížik na čelo alebo ako rodičia každý večer prosili o Božiu ochranu.
V diskusii sa objavili aj myšlienky o symbolike týchto obrazov - znázorňujú lásku, pokoj, vieru a ochranu domova. „Presne tento svätý obraz mám doteraz nad posteľou. Cítim z neho pozitívnu energiu,“ uviedla Košičanka. Iní ho vnímajú ako talizman, ktorý pripomína rodinné korene a hodnoty, na ktorých vyrástli. Hoci dnešné domácnosti už väčšinou zdobia moderné obrazy či minimalistické dekorácie, pre mnohých tento klasický motív zostáva nenahraditeľný.
Tradícia vianočných jasličiek
S tradíciou svätých obrázkov úzko súvisí aj zvyk stavania vianočných jasličiek. Nádherný obraz vianočných jaslí, taký vzácny pre kresťanov, nikdy neprestane vzbudzovať úžas a zvedavosť. Zobrazenie Ježišovho narodenia je samo osebe jednoduchým a radostným ohlásením tajomstva o vtelení Božieho Syna. Betlehemské jasle sú ako živé evanjelium vystupujúce zo strán Svätého písma.
Pôvod vianočných jaslí nachádzame predovšetkým v niektorých detailoch o Ježišovom narodení v Betleheme, tak ako nám ich opisujú evanjeliá. Evanjelista Lukáš jednoducho hovorí, že Mária "porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci" (2, 7). Pretože Ježiš bol uložený do jasieľ, scéna narodenia je v taliančine označovaná ako presepe, z latinského slova praesaepium, čo znamená "jasle".
Predstavme si, že sa nachádzame v malom talianskom meste Greccio, neďaleko Rieti. Svätý František sa tam zastavil, pravdepodobne na spiatočnej ceste z Ríma, kde 29. novembra 1223 dostal potvrdenie svojej regule od pápeža Honória III. Pätnásť dní pred Vianocami požiadal František jedného z miestnych mužov, ktorý sa volal Ján, aby mu pomohol uskutočniť sen "oživiť spomienku dieťaťa, ktoré sa narodilo v Betleheme; uvidieť natoľko, nakoľko je to len možné mojimi telesnými očami; to nepohodlie jeho detských potrieb; to, ako ležal v jasliach a to, ako v blízkosti vola a osla, čo stáli pri ňom, bol položený na posteľ zo sena." Jeho verný priateľ hneď išiel pripraviť všetko, o čo ho svätec požiadal.
25. decembra prišli do Greccia bratia z rôznych končín, spolu s ľuďmi z miestnych usadlostí, ktorí doniesli kvety a fakle na osvetlenie tej svätej noci. Keď dorazil František, našiel jasle naplnené senom, vola a osla. Všetci, čo tam boli, zažili novú a neopísateľnú radosť v priebehu vianočného výjavu. Kňaz potom slávnostne celebroval Eucharistiu nad jasľami, a poukázal tak na spojenie medzi vtelením Božieho Syna a Eucharistiou. V Grecciu neboli žiadne sochy; scénu Betlehemských jaslí spolu inscenovali a prežili všetci, čo tam boli.
S jednoduchosťou tohto obrazu svätý František vykonal veľké dielo evanjelizácie. Jeho vyučovanie sa dotklo sŕdc kresťanov a aj dnes ponúka jednoduchý, ale autentický spôsob zobrazenia krásy našej viery. Naozaj, miesto, kde sa odohrala prvá jasličková scénka, vyjadruje a vzbudzuje tieto pocity. Greccio sa stalo útočiskom pre dušu: stálosť hôr zavinutá v tichu.
Keď v našich domoch staviame vianočné jasle, pomáha nám to nanovo prežiť históriu toho, čo sa stalo v Betleheme. Dotýka sa našich sŕdc a dáva nám vstúpiť do dejín spásy ako súčasníkom udalosti, ktorá je živá a skutočná - na širokej palete historického a kultúrneho kontextu.
Už od čias svojich františkánskych počiatkov nás scéna Narodenia osobitným spôsobom pozýva "cítiť" a "dotýkať sa" tej chudoby, ktorú Boží Syn vzal na seba pri vtelení. Implicitne nás volá, aby sme ho nasledovali na ceste poníženosti, chudoby a sebazáporu, ktorá vedie od jaslí v Betleheme až na kríž. Žiada nás, aby sme ho stretli a aby sme mu poslúžili tak, že preukážeme milosrdenstvo tým našim bratom a sestrám, ktorí sú v najväčšej núdzi.
Vianočný príbeh pre deti
Svätý Šarbel Machlúf
S tradíciou svätých obrázkov je spojená aj úcta k svätým. Jedným z nich je aj svätý Šarbel Machlúf, libanónsky mních, ktorý sa celý život bál toho, aby ho chválili. Vždy mal sklopený zrak. Nemal nič, všetkého sa zriekol. Chcel iba slúžiť Bohu a blížnym. Vďaka zázrakom, ktoré sa udiali na jeho príhovor, Kláštor sv. Marona v Anáji dostal prívlastok libanónske Lurdy.
Jozef Anton Machlúf sa narodil 8. Mal 23 rokov, keď sa zriekol sveta - 8. Keď sa mu starý habit roztrhol, zaplátal ho a nosil ďalej. Múdrosť i vzdelanie v sebe umŕtvil. Odkedy bol 23. Nasledovala niekoľkodňová agónia a narodenie pre nebo - symbolicky 24. K hrobu svätého Šarbela v Kláštore sv. Marona v Anáji putujú každý rok tisícky pútnikov z celého sveta. Pápež Pavol VI. vyhlásil Šarbela Machlúfa za blahoslaveného 5. decembra 1965, svätorečil ho 9. októbra 1977. Členovia Kongregácie libanonských misionárov navštívili 8. mája 1950 Kláštor sv. Piati z nich sa odfotili v Pustovni sv. Podľa liturgického kalendára slávime sviatok sv. Uctievame si ho aj každý 22. Súvisí to so zázračným uzdravením ochrnutej Nuhady al-Šamjovej, matky dvanástich detí, ktorú svätý Šarbel operoval v noci z 22. na 23. Zjavil sa jej spolu so sv. Maronom a žiadal, aby každý 22.
Tradícia svätých obrazov nad posteľou a úcta k svätým je hlboko zakorenená v slovenskej kultúre a náboženstve. Aj v modernom svete si mnohí ľudia uchovávajú tieto symboly ako pamiatku na predkov a zdroj duchovnej sily.