Turínske plátno (tal. Sacra Sindone) je ľanová plachta rozmerov 4,36 x 1,1 m s hmotnosťou 2,5 kg. Je umiestnené v katedrále v Turíne. Na plátne sa nachádzajú pozoruhodné odtlačky a škvrny. Toto plátno sa pokladá za jednu z najvýznamnejších relikvií tradičnej cirkvi, pretože údajne ide o ľanovú plachtu, do ktorej Jozef z Arimatie a Nikodém zabalili telo umučeného Ježiša Krista po tom, ako zomrel na kríži.
Turínske plátno je stále zahalené rúškom tajomstva, ktoré nás priťahuje. Tento kus látky, ktorý sa nepokladá za produkt ľudskej činnosti, je predmetom horlivých diskusií a vedeckých i teologických sporov. Ide skutočne o najvýznamnejšiu kresťanskú relikviu? Alebo ide o stredoveký podvod? Zaujímavý je spôsob vzniku zachyteného obrazu, ktorý dodnes nebol presne vysvetlený. Jeho skutočný pôvod a vek je diskutabilný. Záhadné sú cesty, ktorými plátno putovalo.
Turínske plátno
Biblický Kontext
Obojstranné škvrny na plátne (spredu i zozadu) pripomínajú odtlačok tváre a tela mŕtveho muža s ranami po bičovaní a na rukách a nohách s ranami po ukrižovaní. Charakteristika a umiestnenie rán zodpovedá opisom z evanjelií. V Biblii čítame: „A keď bol večer, prišiel bohatý človek z Arimatie, menom Jozef, ktorý aj sám bol učeníkom Ježišovým. Ten predstúpil pred Piláta a prosil si telo Ježišovo. Vtedy rozkázal Pilát, aby dali telo. A Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a zložil ho vo svojom novom hrobe, ktorý bol vytesal v skale. A privaliac veliký kameň ku dverám hrobu odišiel.“ (Ev. Matúša 27:57-60) Telo Ježiša Krista bolo skutočne zavinuté do plátna. Je však toto plátno identické s Turínskym?
História Putovania Plátna
Cestovná mapa Turínskeho plátna je nepochybne bohatá. V Európe sa plátno prvýkrát objavuje až okolo polovice 14. storočia. Kde bolo dovtedy? Aj tu nachádzame veľa nevysvetlených vecí. Prvé správy o „Kristovom pohrebnom plátne“ sa údajne objavujú v rokoch 527-565 v Edesse (dnes je to turecké mesto Urfa). Keď cisár Justinián I. dal mesto znovu postaviť, v jednom múre našiel zamurovaný „Kristov obraz“, ktorý bol označený ako archeiropoieton, čo doslovne znamená „nie rukou zhotovený“.
Podľa tohto vzoru vznikali obrazy Kristovej tváre, ktoré nesú všetky charakteristické znaky Turínskeho plátna (napr. ikony). Codex Vossianus Latinus Q 69 spomína správu zo Sýrie z 8. storočia, podľa ktorej Ježiš zanechal odtlačok svojho tela na plátne, ktoré je v kostole v Edesse. Keď sa Edessa v roku 943 ocitla v rukách Arabov, Arabi pomenovali plátno mandylion. Pod týmto názvom sa dostalo do Carihradu. Predpokladá sa, že v rokoch 1203-1204, počas križiackej výpravy, keď bol Carihrad vyplienený, plátno sa ako trofej dostalo do Francúzska. Šľachtic Geoffrey de Charny v roku 1353 v mestečku Lirey neďaleko Paríža opäť vyniesol plátno na verejnosť.
Mandylion
Dokončil kostol Zvestovania Panny Márie, kde v roku 1355 uložil plátno a o rok na to zomrel na bojovom poli. Miestny biskup neveril v pravosť plátna a zakázal ho vystavovať! Uctievaná relikvia sa dostala do Chambery, kde ju v r. 1532 poškodil požiar. Pritom na časť plátna stieklo roztavené striebro z truhlice. V roku 1578 plátno premiestnili do Turína.
Materiál a Kvalita Plátna
Turínske plátno je utkané z ľanovej priadze jednoznačne dobrej kvality. Použitý je jedličkový steh tri na jeden, takto sa tkalo krosnami v dávnych časoch v Sýrii. Najčastejšie sa v tom období používal steh jeden na jeden. Steh tri na jeden zvyšoval kvalitu i cenu. Materiál Turínskeho plátna bol vysokej kvality, a preto i veľmi drahý. Pre zástancov pravosti plátna je to argument pre jej potvrdenie. Podľa Evanjelií plátno kúpil bohatý človek - Jozef z Arimatie (Ev. Mat. 27:57). Vlákna plátna obsahujú množstvo stôp po indickej bavlne (Gossypium herbaceum), ktorá sa používala na Blízkom východe, ale nepoznali ju v stredovekej Európe.
To, že plátno malo vysokú cenu, však nie je dôkazom toho, že ho kúpil práve Jozef z Arimatie v 1. storočí n. Argumentom „proti“ je aj skutočnosť, že neexistujú žiadne historické dokumenty, ktoré by hovorili o tom, ako sa Turínske plátno dostalo do Francúzska. Nemáme skutočný dôkaz o tom, že pohrebné rúcho, ktoré sa spomína v 6. Tiež chýba dôveryhodný doklad o tom, že toto plátno je identické s tým, ktoré sa objavilo počas temného stredoveku vo Francúzsku, kedy obchod s falzifikátmi rôznych relikvií prekvital.
Vedecké Skúmanie Turínskeho Plátna
Z roku 1868 pochádza prvá fotografia plátna. Na snímkach je negatívny odtlačok nahého mužského tela s ranami na rukách a nohách po ukrižovaní. Okrem toho v mieste hlavy sa dali rozpoznať stopy po tŕňoch. Na pravej strane hrudníka medzi 5. a 6. rebrom je stopa po oválnom otvore veľkosti 4,4 x 1,1 cm, ktorý mohol byť spôsobený kopijou. Všetci lekári, ktorí plátno skúmali, sa zhodujú v tom, že ide o posmrtnú ranu, súdiac podľa relatívne malého množstva krvi, jej tmavšieho sfarbenia, väčšej viskozity a veľkého množstva posmrtného séra.
Aby sme sa vyhli omylom a špekuláciám, Turínske plátno bolo podrobené serióznemu vedeckému skúmaniu. V roku 1988 tri laboratóriá (v Oxforde, v Zurichu a v Tuscone) nezávisle od seba testovali vek plátna uhlíkovou metódou C14. Odborníci troch univerzít dospeli k rovnakému záveru. Podľa ich meraní plátno pochádza z rokov 1260 - 1390! Znamenalo by to, že relikvia je stredovekým podvodom. Zástancovia pravosti plátna tvrdia, že výsledky uhlíkovej metódy boli skreslené. Spôsobili to vraj neskoršie záplaty na látke a sadze od sviečok či olejových lámp. To je dôvod, prečo tkanina obsahuje veľa uhlíka (lebo ním nasiakla), a jeho množstvo následne skresľuje výsledky uhlíkovej metódy.
Ak by táto námietka mala byť pravdivá, musela by hmotnosť znečistenia plátna dvojnásobne prevyšovať hmotnosť samotného plátna! K takémuto znečisteniu, samozrejme, nedošlo. Každé laboratórium dostalo na výskum vzorku plátna s hmotnosťou okolo 50 mg, a súčasne kontrolné vzorky z rôznych období na porovnanie (napr. ľanové plátno Kleopatry). Niektorí ako vysvetlenie stanoveného veku plátna používajú argument, že plátno bolo uložené v striebornej dóze, pričom je vedecky dokázané, že striebro omladzuje látky, ktoré prídu s ním do styku. Plátno je vraj preto staršie ako vedcami zistený vek. Ako dlho však bolo plátno v striebornej dóze?
Tabuľka: Výsledky datovania Turínskeho plátna uhlíkovou metódou C14 (1988)
| Laboratórium | Miesto | Datovaný vek |
|---|---|---|
| Oxford University | Oxford, Anglicko | 1260 - 1390 |
| ETH Zurich | Zürich, Švajčiarsko | 1260 - 1390 |
| University of Arizona | Tucson, USA | 1260 - 1390 |
Viera Verzú Materiálne Dôkazy
Udalosť vzkriesenia je historická skutočnosť, ktorá sa stala základným kameňom kresťanskej viery. Evanjelium obsahuje túto dobrú správu, ktorá má fantastické dôsledky pre ľudské životy. Neexistuje pravé kresťanstvo bez viery v zmŕtvychvstanie Božieho Syna Ježiša Krista. Bez viery vo vzkriesenie nie je možné spasenie. Viera vo vzkriesenie vzniká počúvaním Božieho slova prostredníctvom pôsobenia Svätého Ducha. Pravá viera v srdci nevzniká pozeraním na pohrebné rúcho. V skutočnosti neexistuje vierohodný hmotný dôkaz o vzkriesení Ježiša Krista. Máme však biblický opis tejto udalosti v Božom slove a Duch Svätý, Duch pravdy, svedčí v našom srdci, že je to pravda a uvoľňuje vieru.
Viera je pevným presvedčením o neviditeľných veciach, preto viditeľný dôkaz nepotrebuje. „A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.“ (Žid 11:1) Keď niečo vidíme, už v to nemusíme veriť. Kresťan sa vyznačuje vierou v neviditeľné Božie kráľovstvo, vierou v Boha, ktorého nikdy nevidel.
Po svojom vzkriesení Pán Ježiš Kristus povedal: „Blahoslavení sú, ktorí nevideli a uverili.“ (Ev. Jána 20:29) „A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu.“ (Žid 11:6) Boh hľadá v dnešných časoch vieru, ktorá nie je založená na viditeľných veciach. Biblická viera nepotrebuje hmatateľné dôkazy. Materialisti potrebujú materiálny dôkaz, náboženskí ľudia hľadajú náboženské predmety. Skutočná viera vzniká na základe prijatia Slova do srdca. Takáto viera sa Bohu páči. Keď niekto odmieta Slovo Božie, nechce spoznať Bibliu, nikdy nezíska správny obraz reality.
Potrebujeme pohrebné rúcho Ježiša Krista ako hmatateľný dôkaz jeho existencie? Materialista by neuveril, ani keby to pravé rúcho držal v ruke. Kresťan verí vo vzkriesenie aj bez rúcha, preto žiadny hmotný dôkaz nehľadá. To, že Ježiš Kristus ako osoba žil na zemi, väčšina historikov prijíma ako fakt, ktorý sa dá doložiť mnohými dôveryhodnými písomnými dôkazmi (napr. dielami uznávaného rímskeho historika Tacita a pod.). Otázkou zostáva, či bol Ježiš Kristus len obyčajný človek alebo Boží Syn, a či po smrti vstal z mŕtvych na tretí deň. Odpoveď na túto otázku rozdeľuje celý svet na dve polovice. Reakcia ľudí na vzkriesenie rozhoduje o tom, kde strávia večnosť.
Biblický Opis Vzkriesenia
Pozrime sa, ako spomínané udalosti zachytáva Biblia. „No, potom v prvý deň týždňa hlboko za svitu, prišli k hrobu nesúc voňavé veci, ktoré prihotovili. A išli s nimi aj niektoré iné ženy. A našli kameň odvalený od hrobu. A keď vošli dovnútra, nenašli telo Pána Ježiša. A stalo sa v tom, čo boli nad tým celé bezradné, že hľa, dvaja mužovia sa postavili vedľa nich v rúchu skvejúcom sa ako blesk. A keď sa naľakali a sklonili tvár k zemi, povedali im: Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet Ho tu, ale vstal. Vtedy sa rozpamätali na Jeho slová. A keď sa navrátili od hrobu, zvestovali to všetko tým jedenástim a všetkým ostatným.“ (Ev. Lukáša 24:1-9)
„Vtedy vyšiel Peter aj ten druhý učeník, a išli k hrobu. A bežali tí dvaja spolu, ale ten druhý učeník bežal popredku, rýchlejšie ako Peter, a prišiel prvý k hrobu. A keď sa nahol, videl povoje ležať, ale nevošiel. Potom prišiel aj Šimon Peter idúc za ním a vošiel do hrobu, a tiež videl povoje ležať i šatku na znoj, ktorá bola na jeho hlave, ale tá neležala s povojmi, ale bola osobitne zvinutá na jednom mieste.“ (Ev. Keď prišli ženy k miestu, kde bolo pôvodne uložené telo Ježiša Krista, našli kameň odvalený od hrobu, ale telo Ježiša nenašli. Hrob bol prázdny! A dvaja anjeli im povedali: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi ? Niet Ho tu, ale vstal.“ Potom rýchlo oznámili túto radostnú zvesť o vzkriesení jeho učeníkom a všetkým ostatným. Utekali tam aj Peter a Ján. Peter videl povoje a osobitne ležiacu šatku na hlavu, ktorá neležala s povojmi, ale bola zvinutá na jednom mieste.
Ženy nevenovali pozornosť pohrebnému rúchu, podobne ako apoštoli Peter a Ján. Nezobrali si pohrebné rúcho domov ako drahocenný predmet, spomienku na svojho Učiteľa a Pána. Ani rímski vojaci, ktorí hrob strážili, rúcho nepredali na trhu ako vzácnu relikviu. Pre prvých kresťanov rúcho nemalo žiadny podstatný význam. Židia hroby nevyhľadávali, skôr sa im vyhýbali, lebo po styku s mŕtvym telom sa museli očisťovať. Ženy nemali záľubu v cintoríne, prišli podľa obyčaje pomazať telo Ježiša, lebo pred pohrebom sa to v časovej tiesni nestihlo.
Ďalšiu vec, ktorú si môžeme v opise všimnúť, je skutočnosť, že v hrobe boli viaceré plachty, povoje! Na hlavu Mesiáša bolo použité samostatné plátno oddelené a zložené na inom mieste ako ostatné. Plátno sa teda skladalo z viacerých častí a nebolo len jedným súvislým celkom! Turínske plátno však zachytáva odtlačok hlavy a tela na jednom celistvom plátne.
Evanjelický preklad uvádza: „Tu prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, vstúpil do hrobu a videl tam plachty ležať. Ale šatka, ktorú (Ježiš) mal na hlave, nebola medzi plachtami, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ (Ev. Jána 20: 6-7) Povoje, plachty ... V originálnom jazyku nachádzame dva výrazy: othonion - ľanové plátno, pás, do ktorého sa telo zabaľovalo, je použité v množnom čísle. Šatka na hlavu - soudarion - sa používala aj v bežnom živote (napr. apoštol Pavol). Táto šatka na hlavu ležala v hrobe osobitne, oddelená od ostatných plátených povojov!
Podľa Písma sa môžeme domnievať, že plátno, ktoré Židia obyčajne používali, malo viacero častí. Hlava bola pravdepodobne prikrytá samostatným kusom. Podľa Biblie nevieme, ktorý bok Ježišovho tela rímsky vojak kopiou prebodol. (Ev. Jána 19:34) Obhajcovia Turínskeho plátna tvrdia, že to bol pravý bok a že na plátne našli aj dôkaz.
Patrilo Turínske pohrebné rúcho Ježišovi Kristovi? Na základe uvedených faktov môžeme súhlasiť s tým, že Turínske plátno skutočne pochádza z oblasti Blízkeho východu. Podľa výsledkov stanovenia veku uhlíkovou metódou v roku 1988 plátno pochádza z 13.-14. storočia nášho letopočtu. Ak by sme pripustili skreslenie výsledkov merania, mohlo by byť plátno aj staršie. Chýba však presvedčivý dôkaz, že pochádza z 1. storočia nášho letopočtu z Jeruzalema. Za skutočný pôvod vedci stále pokladajú stredovek, kedy križiaci obchodovali s relikviami vo veľkom. Prvé správy o Kristovom pohrebnom rúchu pochádzajú zo 6. storočia, teda viac ako 500 rokov po ukrižovaní. Nie je však jednoznačne dokázaná jeho spojitosť s plátnom, ktoré sa v Európe objavilo až v 14. storočí.
Na základe znaleckých posudkov vedeckého tímu sa stotožňujem s tým, že do plátna bolo zabalené telo dospelého muža s vyššie uvedenou hmotnosťou a výškou, ktorý mal na tele rany charakteristické pre ukrižovanie a bičovanie. Počas histórie ľudstva zomrelo veľmi veľa ľudí ukrižovaním, čo bol krutý spôsob popravy. Predpokladajme, že tento človek zomrel ukrižovaním. Nemáme však žiadny podklad pre to, aby sme sa domnievali, že to bol Ježiš Kristus.
Domnievam sa, že podľa odtlačku tela nie je možné presne stanoviť vek muža. Nevieme, či posmrtnú ranu na pravom boku spôsobilo bodnutie rímskou kopijou. Nevieme ani, na ktorom boku mal Pán ranu.
Negatív Turínskeho plátna
Okrem Turínskeho plátna existujú aj ďalšie sväté obrázky a relikvie, ktoré majú pre veriacich hlboký význam. Napríklad, svätý Hubert je patrónom poľovníkov a reprodukcie obrazov s jeho motívom sú často nalepené na drevenom podklade. Medailóny so svätým Hubertom sú nosené ako symbol ochrany a požehnania. Ďalšie náboženské predmety, ako ružence, obrázky a sošky svätých, tiež zohrávajú dôležitú úlohu v duchovnom živote veriacich.