Životopisy a dielo svätých poukazuje na výnimočnú prítomnosť milosti Božej vo svete. Práve cez ich životy sa Boh dotýka slabých, opustených, ľudí bez nádeje. Svätí boli ľuďmi ako my, ale práve ich odhodlanosť nasledovať Krista do krajnosti z nich urobila nástroje, cez ktoré sa Boh rozhodol poukázať na svoj majestát a slávu, ktorá v mnohých prípadoch zmenila nielen konkrétne ľudské osudy ale i výrazne ovplyvnila dianie v celom svete. Boli akoby Božími poslami, cez ktorých sa diali zázraky z neba.
V tejto kategórii nájdete napríklad životopisy svätých Pátra Pia, Charbela, Carla Acutisa, Matky Terezy, Jána Pavla II.
Najstaršími slovenskými (ale aj uhorskými) svätcami sú svätí Andrej-Svorád a Benedikt. Podrobnú informáciu o nich obsahuje najstaršia zachovaná legenda z celého Uhorského kráľovstva, sama sa nazývajúca Život svätých pustovníkov Svorada vyznavača a Benedikta mučeníka, napísaná päťkostolským biskupom Maurusom v rokoch 1064-1070.
Svätí Svorad a Benedikt na obraze
Svätý Ondrej-Svorad
Tituly: mních - pustovník
Podľa poľskej tradície sa narodil v poľskom mestečku Opatowiec a pustovníčil neďaleko dediny Tropie nad Dunajcom, kde sa dodnes udržuje veľká svoradovská tradícia. (V stredoveku tam nitriansky biskup posielal niekoľko okovov vína z vinice, ktorú v Nitre založil údajne sv. Svorad.) Podľa názoru iných (J. Kútnik-Šmálov, prof. Š. Ondruš) pochádzal z územia severného Slovenska. Ďalšia verzia (prof. I. Boba) hovorí o jeho pôvode z juhu, z mesta Pula.
Svorád sa podľa svedectva legendy samej prisťahoval do Nitry z Poľska, čo sa mohlo stať azda okolo roku 1020. V legende sa jeho pôvod uvádza z krajiny poľskej, čo vo vtedajšej terminológii mohlo znamenať východnejšiu južnú časť (neskoršieho) Poľska, Malopoľsko.
V súčasnosti sa všeobecne prijíma názor o jeho pôvode z Tropie, obce (farnosti) ležiacej na sever od Starej Ľubovne a rieky Dunajca asi 80 km od slovenských hraníc. Svorád údajne už v Tropie žil ako pustovník. Dodnes sa tam ukazuje malá jaskynka (neskôr rozšírená na malú kaplnku) a bútľavý strom, v ktorom údajne Svorád ako pustovník býval, čo však je veľmi málo pravdepodobné.
Nevedno prečo odišiel Svorád z Tropie práve do Nitry. Či Nitra a neďaleko nej ležiace benediktínske opátstvo svätého Hypolita na Zobore, vzdialené vyše 400 km od Tropie po cestách cez vtedy pomerne redšie osídlené územie boli tak široko ďaleko známe, alebo sa tam pustovník Svorád dostal postupne cez viaceré dočasné miesta pustovníčenia, než zakotvil v Nitre.
Okolo r. 1000, za vlády Štefana I., sa Svorad dostal do Nitry, kde vstúpil do rehole benediktínov v Kláštore sv. Hypolita na Zobore. Od opáta Filipa prijal mníšske rúcho a rehoľné meno Andrej. Tu žil životom benediktínskeho mnícha, v duchu Reguly sv. Benedikta a hesla „ora et labora“ („modli sa a pracuj“).
Jednoznačne však treba akceptovať, dokazuje to text legendy, že Svorád skutočne prišiel do Zoborského kláštora; dovtedy nebol členom benediktínskej rehole, preto ho vtedajší opát Zoborského kláštora Filip prijal za člena rehoľnej komunity, dal mu rehoľné meno Ondrej a povolil mu viesť pustovnícky život.
Rehoľník-pustovník, ktorý patril do kláštornej komunity, nemohol viesť život úplne samostatne. Musel pravidelne, iste najmenej raz týždenne, na nedeľné bohoslužby navštevovať svoj materský kostol a kláštor. Svorád ako novoprijatý rehoľník celkom iste nebol kňazom a zrejme sa ním nestal ani do svojej smrti.
Pustovníčil na Zobore a na Skalke pri Trenčíne. Žil v tvrdej telesnej askéze, ktorá v mnohom pripomína askézu východných mníchov-pustovníkov (ťažká práca - klčovanie lesa, obmedzovanie spánku, časté pôsty). Na znak kajúcnosti nosil reťaz, ktorú na ňom objavili až po smrti.
Podľa legendy viedol pustovník Svorád-Ondrej odriekavý život, tvrdo pracoval, nedoprial si ani riadny odpočinok a spánok a ako vysvitlo až po jeho smrti na tele nosil na znak kajúcnosti (či sebatrýznenia) kovovú reťaz. Našli ju až po jeho smrti a zistili, že mu úplne vrástla do tela, čo znamenalo, že ju musel nosiť veľmi dlho.
Svorád-Ondrej pri svojom príchode do Nitry musel byť už starší, pretože opát Filip mu čoskoro pridelil ako pomocníka mladšieho rehoľníka Benedikta.
Svorád-Ondrej podľa legendy, očakávajúc skorú smrť dal poslať po opáta s tým, aby mu po smrti sňali z tela časť rúcha (šaty) iba v prítomnosti opáta. Toto želanie mohlo mať zmysel, len ak zomieral v jaskynke pri Zobore, ktorá bola pomerne blízko kláštora a nie na Skalke, ktorá bola za vtedajších komunikačných podmienok vzdialená od Zoborského kláštora najmenej na tri dni chôdze.
Možno teda konštatovať, že Svorád-Ondrej (na Slovensku) pustovníčil len v jaskynke pri Zobore a nie aj na Skalke pri Trenčíne. Pre túto interpretáciu hovorí aj stará tradícia na Skalke. Najstarší kostol (azda z konca 11. storočia) tam bol zasvätený (len) svätému Benediktovi mučeníkovi a Všetkým svätým (a nie aj svätému Svorádovi-Ondrejovi).
Pochovali ho v Bazilike sv. Emeráma v Nitre, po štyroch rokoch k nemu pochovali aj jeho žiaka, nasledovníka a spoločníka Benedikta, ktorý zomrel na Skalke.
Niektorí sa domnievajú (napr. P. Ratkoš), že vonkajším prejavom beatifikácie sv. Prvýkrát sa vyskytuje ich spoločný kult v Nitre v označení nitrianskej baziliky a kapituly z r. 1111 s titulom svätých pustovníkov.
Stali sa patrónmi Nitrianskeho biskupstva; sv. Svorad patrónom Nitry (1739).
Slovenskí zákonodarcovia prijali Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 práve na sviatok svätého Andreja-Svorada a svätého Benedikta. Títo významní slovenskí svätci boli oficiálne kanonizovaní ako prví v našich dejinách spolu s kráľom Štefanom I.
Svätý Benedikt
Spomínaný Benedikt pochádzal pravdepodobne z Nitry alebo jej okolia a bol už pred príchodom Svoráda-Ondreja členom benediktínskeho konventu v Zoborskom kláštore, takže jeho pôvodné občianske meno nepoznáme. Nemožno ani vylučovať, že Benedikt bol kňazom.
Po smrti Svoráda-Ondreja žil Benedikt sám ako pustovník ďalej na tom istom mieste, čo sa v legende výslovne hovorí. Potom z neznámych dôvodov, o ktorých sa v legende nič nehovorí, odišiel Benedikt, iste so súhlasom svojho opáta azda už okolo roku 1031, pustovníčiť na odľahlejšie miesto, do slovensko-moravského pohraničia.
Ako pustovník sa Benedikt usadil v systéme jaskyniek, ktoré možno už predtým poznali a používali zbojníci pôsobiaci v pohraničí. V spôsobe života nasledoval Benedikt svojho učiteľa (majstra), hoci niet dokladov ani náznakov, že by aj on bol používal drastické metódy odriekania a umŕtvovania sa.
Hlavnou zásadou rehoľníkov na západe bolo Modli sa a pracuj, čiže pravidelná modlitba spojená s meditáciou a tvrdá telesná práca. Práve s tým súvisel aj jeho odchod z tohto sveta.
Prepadli a odvliekli ho zbojníci, pretože očakávali, že sa budú môcť zmocniť bohatstva, zhromaždeného z milodarov v jeho jaskynnom príbytku. Potom ho odniesli na strmú skalu (na miesto dnešnej tzv. Veľkej Skalky s dvojvežovým kostolom nad Váhom), zaškrtili ho a telo zhodili do Váhu. Stalo sa to asi okolo roku 1034.
Podľa legendy našli telo Benedikta vo vode až po roku a pochovali ho v chráme svätého Emeráma, pri tele jeho učiteľa Svoráda-Ondreja.
Ich relikvie boli uložené vo viacerých relikviároch. Nitriansky biskup Tomáš Pálfi dal zhotoviť umelecky zdobenú striebornú schránku (1674) - relikviár pre ostatky sv. Nápis na hornej časti relikviára, ktorý môžeme čítať i dnes, znie: „Divis tutelaribus ecclesiae Nitriensis, Andreae et Benedicto martyris Thomas Pálffy ab Erdőd, Epp. Nitriensis, cancellarius Ung. f.f. anno D. 1674.“ Relikviár sa nachádza (od r. 1933) v románskej časti Katedrály sv. Emeráma na Nitrianskom hrade.
Svorád-Ondrej a Benedikt zomreli v chýre svätosti, preto ich iste uctievali hneď po smrti. Legenda o ich bohabojnom a cnostnom živote bola napísaná už v rokoch 1064-1070, zrejme s cieľom dosiahnuť ich kanonizáciu-beatifikáciu (vyhlásenie za svätých).
Legenda o svätých Svoradovi a Benediktovi
Životy oboch svätcov sú opísané v stredovekej legende, ktorá sa ako prvá zaoberá územím Slovenska vo väčšej miere (Nitra, Trenčín). Napísal ju ich súčasník, benediktínsky mních, v tom čase päťkostolský biskup sv. Maurus v rokoch 1064-1070, podľa rozprávania Benedikta a opáta Filipa: Vita sanctorum heremitarum Zoerardi confessoris et Benedicti martyris (Život svätých pustovníkov Svorada, vyznávača, a Benedikta, mučeníka).
Autorom legendy bol päťkostolský biskup Maurus (1036 - okolo 1075), predtým pannonhalmský opát, v legende svätého Imricha (v časoch spred roku 1031) spomínaný ako najzbožnejší pannonhalmský mních. Maurus ako mladý žiak benediktínskej školy v Pannonhalme osobne poznal Benedikta, ktorý tam občas prichádzal a rozprával mu o Svorádovi-Ondrejovi a o jeho asketickom živote. Maurus nepoznal Svoráda-Ondreja osobne, ale len z rozprávania Benedikta, ale aj zoborského opáta Filipa, ktorého tiež poznal osobne.
Maurovu legendu v priebehu 11. až 15. stor. odpisovali v benediktínskych kláštoroch na slovenskom území, osobitne v Kláštore sv. Najstarší zo zachovaných odpisov pochádza až zo 14. stor. V tomto kódexe je nielen úplná verzia Maurovej legendy, ale aj ofícium „mučeníkov Andreja a Benedikta“.
Neúplnú, hoci staršiu verziu nachádzame v Záhrebskom breviári z rokov 1273-1294. V knižnici bratislavskej Kolegiálnej kapituly sv. Martina bol v minulosti rukopis Maurovej legendy v kódexe z r. 1340, ktorý je nateraz nezvestný. Rukopis Maurovej legendy je aj v kódexe, ktorý vznikol v 1. polovici 15. stor. v Pasové a teraz je uložený v Bavorskej štátnej knižnici v Mníchove.
Z konca 15. stor. pochádza odpis legendy v kódexe z kláštora rehoľných kanonikov Rouge Cloitre (Rubrae Vallis) pri Bruseli; uložený je v tamojšej kráľovskej knižnici.
Až keď bol biskupom v Päťkostolí, začal sa zaoberať myšlienkou napísať o týchto udalostiach legendu. Spomína v nej vojvodu Gejzu (1064-1075), z čoho sa dá usúdiť, že legendu napísal až v posledných rokoch svojho života, po r. 1064. Jeho vecné spojovacie texty obsahujú presné správy, čo podáva podľa sv. Benedikta a čo podľa opáta Filipa. Legenda pod názvom Mauri episcopi... Vita sanctorum Zoerardi seu Andreae confessoris et Benedicti martyris eremitarum (Maura biskupa... Život svätých pustovníkov Svorada alebo Andreja vyznávača a Benedikta mučeníka, rukopis Päťkostolie) má charakter tzv. kanonizačnej legendy, ktorá bola predpokladom procesu blahorečenia. V nej pôvodca na základe vierohodných prameňov podal svedectvo o živote a hrdinských čnostiach osobnosti.
Pre nás je legenda obzvlášť významná, lebo ako prvé literárne dielo sa zaoberá konkrétnym slovenským prostredím - okolím Nitry a Trenčína. Ústredným miestom deja je zoborský kláštor v Nitre.
Maurus a uhorský kráľ Gejza I. pripravili podklady na kanonizáciu Andreja-Svorada a Benedikta, ale za svätých boli obaja vyhlásení pravdepodobne až za kráľa Ladislava I. (1083); vtedy aj ostatky oboch svätcov oficiálne preniesli z Opátstva sv. Hypolita na Zobore do Baziliky sv. Emeráma v Nitre.
Centrom ich úcty sa stala Nitra, Skalka pri Trenčíne, Tropie (Poľsko), Pannonhalma (Maďarsko) a rozšírila sa aj na Moravu, do Čiech, Chorvátska, Talianska. Zásluhou misionára Vincenta Lechoviča SVD je kostol zasvätený sv. Svoradovi aj na indonézskom ostrove Timor. Na Slovensku sú sv. Andrejovi-Svoradovi zasvätené kostoly na Skalke pri Trenčíne, v Kysuckom Lieskovci, Hvozdnici (okr. Bytča), v Topoľčanoch.
Na vyhlásenie za svätého v tých časoch nebol bezpodmienečne potrebný súhlas pápeža. Svätcov mohli vyhlásiť aj príslušní územní cirkevní predstavení, v prvom rade diecézni biskupi. Konalo sa to zväčša vyzdvihnutím telesných ostatkov (elevatio) z miesta, kde boli pochované a po slávnostnom obrade ich uloženie na iné slávnostnejšie miesto (translatio).
Pri obidvoch spomínaných svätcoch bol na to kompetentný ostrihomský arcibiskup, do ktorého arcidiecézy v tom čase patrila Nitra, ako sídlo väčšej kapituly, iste aj s vymedzenou územnou (archidiakonsko-správnou) právomocou.
Pre skoršiu kanonizáciu Svoráda-Ondreja a Benedikta hovorí okolnosť, že sa nestali celouhorskými svätcami, ba ani len svätcami, uctievanými v celej Ostrihomskej arcidiecéze. Z toho vyplýva, že ich eleváciu a transláciu nevykonal ostrihomský arcibiskup. Musel to byť nejaký iný biskup, ktorého územná právomoc sa vzťahovala na mesto Nitru a jej okolie, prípadne k nej patriace územie.
Aj keď na to nie sú priame hodnoverné doklady, treba pokladať takmer za isté, že v druhej štvrtine 11. storočia stál na čele väčšej kapituly v Nitre prepošt, ktorý bol svätiacim biskupom a bol ním vtedy asi (svätý) Bestertius-Bystrík, ktorý zahynul pri pohanskom povstaní roku 1046. Asi aj jeho nástupca v tretej štvrtine 11. storočia v Nitre bol svätiacim biskupom a ten mohol vykonať kanonizáciu Svoráda-Ondreja a Benedikta.
To by vysvetľovalo, že osobitnú úctu im v stredoveku preukazovali iba v Nitrianskej diecéze obnovenej na prelome 11./12. storočia a tak je to vlastne až dodnes. Hoci sú najstaršími svätcami kanonizovanými v časoch Uhorského kráľovstva, a ich účinkovanie sa jednoznačne viaže k Slovensku, dodnes nie sú ani celoslovenskými svätcami. Okrem Nitrianskej diecézy osobitnú úctu týmto dvom svätcom vzdávajú benediktíni a paulíni.
Ich sviatok sa od stredoveku svätí 17.
Osudy telesných pozostatkov sv. Svorada-Andreja a Benedikta boli pohnuté. Časté vojnové udalosti, ktorým sa Nitra nevyhla, nenechali odpočívať v pokoji ich telá.
Starší autori považovali Svorada za Poliaka a Maura za Maďara. Vo veci etnicity týchto dvoch osobností prišiel s odlišnou hypotézou J. Kútnik-Šmálov vo svojich prácach o pôvode sv. Svorada a Maura.
O Svoradovej vlasti sa usudzovalo z údaja legendy, že prišiel „ex terra Poloniensium“, teda z krajiny Poľanov, z Poľska. Kútnik dáva Svoradov pôvod do Liptova, ktorý v tom čase patril k Poľsku. Uvádza viac liptovských lokalít s názvom „Mních“ a „Hypolit“, pomenovaných po benediktínoch z Opátstva sv. Hypolita na nitrianskom Zobore, ako aj planinu Svorad na konci Prosieckej doliny, kde predpokladal starú benediktínsku pustovňu. Tam mal vstúpiť Svorad.
Legenda hovorí, že v čase, keď Svorad, rehoľným menom Andrej, prišiel na Zobor, Maurus ho videl krátko pred jeho vstupom do pustovne. Juhozápadné Slovensko, ktorého cirkevné a kultúrne centrum v stredoveku tvorila Nitra, bolo oblasťou podnecujúcou literárnu tvorbu. Kútnik usudzoval, že Maurus pravdepodobne pochádzal z tohto kraja; jeho pobyt na Zobore i neskorší styk s týmto opátstvom ho podnietili napísať legendu.
V staršej literatúre sa legenda zvažovala len ako historický prameň, a predsa je pozoruhodná aj z literárneho hľadiska. S ňou sa objavil nový umelecký druh: je vlastne nábožným životopisom alebo opisom životného štýlu; ide o rýmovanú prózu, rýmové úseky sú prejavom úsilia o dosiahnutie literárnosti.
Maurovu legendu v období od 11. do 15. storočia prepísali skriptori v značnom počte exemplárov, no máloktorý sa zachoval. Zo začiatku 15. stor. pochádza rukopis Bavorskej štátnej knižnice v Mníchove (so signatúrou cod. lat. 16024). V belgickom kláštore v Corsendocku vznikol (1498) rukopis, ktorý bollandisti použili za základ vydania legendy a ktorý sa dostal do Mazarinovej knižnice v Paríži (tam je pod signatúrou č. 1733). Ďalší rukopis sa zachoval v kláštore Rubrae Vallis (Rouge Cloitre) v Belgicku; je uložený v Kráľovskej knižnici v Bruseli (pod signatúrou č. 982).
Už od stredoveku Maurovu legendu vytlačili niekoľko ráz vo Francúzsku, v Taliansku, Poľsku, Nemecku a Uhorsku v rozličných zbierkach a vydaniach. Jej prvé kritické vydanie pripravili bollandisti v Acta Sanctorum IV (Skutky svätých, Benátky), a podľa nich aj trnavskí jezuiti v Acta Sanctorum Ungariae ex Joannis Bollandi... operibus excerpta II (Skutky svätých Uhorska vyhrané z diel Jána Bollanda, 1745). Legendu v latinskej reči uverejnil R. Holinka v časopise Bratislava (1934). Slovenské preklady legendy vyšli v zbierke Legenda I (1879), od F. V. Sasinka v Slovenskom letopise IV (1880), od A. Miškoviča v Čítanke pre V. triedu gymnázií ( 1948) a od J. Mišianika v Antológii staršej slovenskej literatúry (1981), v doslove Šprincovej románovej biografie Svätý Andrej-Svorad (1996).
Pre prirodzené spoločenstvo, ktoré nás spájalo v časnom živote a pre spoločenstvo svätých, ktoré prekračuje hranice smrti, aspoň raz v roku chceme pamätať na svojich zosnulých.
V tomto sviatku sa spája cirkevná náuka o posmrtnom živote, o očistci a o spoločenstve svätých. Veríme, že naši zosnulí časnou smrťou prešli do večného života, dúfame, že z Božieho milosrdenstva boli uchránení od večného zatratenia, avšak pre svoje nedostatky sú v stave očisťovania a my im svojimi modlitbami a záslužnými skutkami môžeme pomôcť.
Sviatok verných zosnulých na tento deň uviedol do cirkevnej praxe významný benediktínsky opát sv. Odilo z Cluny, ktorý zomrel r. Praveká úcta k zosnulým je v kresťanstve zameraní na spojenie s Kristom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych.
Svätého Bystríka uctievali od jeho smrti najmä v Nitre, od roku 1880 sa ale silný maďarizačný prúd usiloval jeho pamiatku zatemniť. V súčasnosti sa meno Bystrík vyskytuje len v slovenskom občianskom kalendári, kde sa dostalo zo Svätovojtešského kalendára v polovici 20. storočia.
Spomienka svätého Bystríka pripadala v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku na 24. septembra. Po 2. vatikánskom koncile bola snaha “prečistiť” liturgický kalendár od málo uctievaných svätcov. A tak jeho spomienka z liturgického kalendára “vypadla”.
Vďaka iniciatíve, ktorá vzišla v roku 2000 z Konferencie biskupov Slovenska a Klubu Bystríkov, sa pripravuje v blízkej dobe znovuzaradenie sv. Bystríka do liturgického kalendára na Slovensku.
V liturgickom kalendári u gréckokatolíkov jeho spomienka zostala 24.9. (v niektorých gréckokatolíckých kalendároch je jeho spomienka 17. júla). V Maďarsku je 24.9. sviatok svätého Gerharda, kedy sa pripomínajú i jeho spolumučeníci - teda i sv. Bystrík. V ich direktóriu nachádzame jeho sviatok aj 13. novembra, keď sa slávi 41 svätých a blahoslavených, ktorí nemajú samostatný liturgický deň.
V zozname svätcov je sv. Atribútmi sv. Bystríka sú loďka a meč. Býva vyobrazený s biskupskou berlou a mitrou či palmovým listom, ktorý je symbolom mučeníkov. Životom svätého Bystríka sa intenzívne zaoberal Albert Masár (1915-1987), farár v Lysej pod Makytou, jeho práca o sv.
Pramene:
- Acta Sanctorum Ungariae, ex Joannis Bollandi Societatis Jesu Theologi, Continuatoribus, Aliisque Scriptoribus excerpta, et Prolegomenis, ac Notix illustrata. Semestre Secundum. Trnava 1744, s. 54-69
- Boba, I.: Saint Andreas-Zoerard: A Pole or an Istrian? Ungarn Jahrbuch 7, 1976
- (Hevenesi, P.): Ungaricae Sanctitatis Indicia, Sive Brevis quinquaginta quinque Sanctorum, Beatorum, ac Venerabilium memoria Iconibus expressa. Trnava 1737, s. 65-68
- Hodál. J.: Dvaja slovenskí pustovníci v XI. storočí. In: Z minulosti Slovenska. Bratislava 1928, s. 39-66
- Holinka, R.: Sv. Svorad a Benedikt, svétci Slovenska. In: Revue Bratislava VIII. Bratislava 1934, s. 304-352
- Judák, V.: Hviezdy slovenského neba. Trenčín, 1993, s. 29-60
- Judák, V.: Priatelia Boží. Slovenské martyrológium. Bratislava 1995, s. 41-45
- Judák, V.: Sv. Svorad, patrón mesta Nitry. Nitra 1999
- Kútnik, J.: O pôvode pustovníka Svorada. In: Nové obzory 11. Košice 1969, s.5-122
- Marsina, R.: Legendy stredovekého Slovenska. Budmerice 1997, s. 41-43, 345-348
- Marsina, R. (red.): Skalka pri Trenčíne. Miesto legiend a pútí. In: Zborník z vlastivedného seminára 23. mája 1996. Trenčín 1997
- Slovenský biografický slovník I. Martin 1986, s. 62-63
- Stárek, L.: Ondrej Svorad (Zoerard) a Benedikt ochráncovia biskupstva nitrianskeho. Cyrill a Method, r. 2, 1852, č. 19-21
- Šprinc,M.: Svätý Andrej-Svorad. Umelecký životopis svätca. Scranton 1952, Bratislava 1996
- Kútnik, J.: O pôvode pätikostolského Maura. Spiš, r. 2, 1968
- Kútnik, J.: O pôvode pustovníka Svorada. Nové obzory, r. 11, 1969
- Mišianik, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry. Bratislava 1974
- Kuzmík, J.: Slovník starovekých a stredovekých autorov... Martin 1983. Por. 944168Maurus, OSB, blMauri episcopi...