V novembri si pripomíname všetkých svätých, ale aj všetkých verných zosnulých. Ako si predstavovali renesanční maliari nebo či prechod do posmrtného života?
V období renesancie ešte chvíľu zostaneme. Dielo nemeckého renesančného maliara zachytáva naozaj široký záber postáv. Na prvý pohľad môžeme mnoho detailov prehliadnuť. Poďme teda postupne. Z histórie tohto diela vieme, že obraz vznikol na objednávku.
Albrechta Dürera oslovil Matthäus Landauer, norimberský obchodník, u ktorého býval v domove pre starých a chudobných remeselníkov. Starého maliara poveril, aby zhotovil oltárny obraz pre kaplnku, ktorá bola k domovu pridružená.
V centre celého obrazu vidíme Ježiša rozpätého na kríži. Za ním sa ako najvyšší kňaz nachádza Otec a nad hlavou a mohutnou korunou sa nachádza tretia božská osoba - Duch Svätý v podobe holubice. Okolo holubice sa vznášajú viaceré zástupy anjelov, ktorými sa dotvára obraz nekonečného priestoru neba a počtov zástupov chváliacich Boha - tento symbol je vidieť na viacerých častiach tohto jedinečného diela.
Za Božím Synom a Bohom - Otcom sa nachádza ďalší symbolický znak Boha - dúha, ktorý nachádzame aj v Starom zákone: „Keď zastriem zem oblakmi a keď sa v oblakoch zjaví moja dúha, vtedy si spomeniem na svoju zmluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami i každou živou bytosťou. Už nikdy nebude vôd potopy, ktorá by zahubila všetky živé tvory“(Gn 9, 14 - 15). Dúhu spomína aj apoštol Ján vo svojej Knihe Zjavenia. Pripisuje ju práve Bohu, ako súčasť jeho trónu: „Ten, čo sedel, vyzeral ako jaspisový a sardionový kameň.
Kristov kríž akoby pretína nebesá. Na oboch častiach oblohy sa objavujú zástupy. Z nášho pohľadu sa napravo nachádzajú ľudia Starého zákona. Vidíme tam napríklad Mojžiša, ktorý drží dve kamenné tabule s Božími prikázaniami. Naľavo zas môžeme vidieť zástupy svätých, ktorí, ako veríme, svojím životom a skutkami tu na zemi dosiahli večnú slávu v nebeskom príbytku.
V dolnej časti sa zas objavujú ľudia z rôznych národov, kultúr, povolaní (nájdeme tam aj kňazov, rehoľníkov, vojakov, vládcov…), medzi nimi aj kľačiaci Matthäus Landauer. Ide o umelcovu a ľudskú predstavu, ako to bude všetko v nebi rozdelené. Všetci upierajú zrak na Všemohúceho Boha a sú pripravení vzdávať mu naveky vďaky. Na úplnom spodku obrazu sa nachádza aj samotný umelec, ktorý drží tabuľu s popisom obrazu.
Ďalším dielom je obraz, ktorý zobrazuje Vzostup blahoslavených. Je pripisované maliarovi Hieronymusovi Boschovi, ale v umeleckej obci sa o tom vedú spory. Každopádne môžeme zhodnotiť, že ide o výnimočné dielo, je súčasťou troch ďalších malieb, ktoré tvoria tzv. polyptych - maľbu, ktorá je rozdelená na niekoľko častí. Súhrne sa dielo nazýva Vízie posmrtného života.
Vízie posmrtného života - Vzostup do Empirea
Pozoruhodnou je najsvetlejšia časť obrazu - veľký tunel, ktorý zobrazuje akýsi priestor prechodu do neba. Pozorovateľa zaujme svojou kurióznosťou a vyvoláva v ňom otázky. Anjeli, ktorí nesú ľudské telá do tohto tunela? Sú už toto nové, oslávené telá? Na pomyselnom konci tunela sa do celého priestoru odráža žiarivé svetlo. Je to svetlo večného života? Boží odlesk? Tunel ponúka akýsi náhľad do sveta nebeského mesta, ktoré je pre nás pripravené. Vyjadrovať môže aj to, že „ani ucho nepočulo, ani oko nevidelo, čo má pre nás Boh pripravené“ (porov. 1 Kor 2, 9).
Autor nám teda neodhaľuje celé nebo, ale predostiera nám svoju predstavu, ktorá je ľudská - je teda ohraničená naším poznaním a možnosťami. Zatiaľ čo v okolí tunela vládne temnota, z ktorej sála neistota, môžeme sa zadívať na nádejnú časť obrazu. Z nej vyviera ostrý lúč jasného svetla. Svetlo nás pozýva k sebe.
Meno výnimočného maliara 16. storočia El Greca bolo už v minulosti v týchto textoch spomínané skrz dielo Turíce. V ňom sme opisovali aj jeho špecifický rukopis maľby - manierizmus, ktorý sa vyznačuje zmenou klasických proporcií ľudského tela. Aj pri tomto diele to vo veľkej miere umelec využíva. Aj preto si zaslúži svoju pozornosť.
Svätý Martin sa delí o plášť od El Greca
V diele Svätý Martin sa delí o plášť nejde len o vyzdvihnutie manierizmu ako umeleckého slohu 16. a 17. storočia, ale o hlavnú myšlienku - isté obrátenie svätca Martina z Tours. Ako je už tradične Martin zobrazovaný, ani u Greca to nie je výnimkou.
Spoznajte umelca: El Greco
Svätec mečom pretína polovicu zo svojho honosného plášťa a delí sa tým o svoj vzácny odev so žobrákom. Ten je vychudnutý, nahý, svetom odsúdený, nepovšimnutý. Je to pozoruhodné gesto významného vojaka, ktorý už po tomto čine nezostáva rovnakým ako predtým.
Aj keď svätý Martin žil ešte v 4. storočí, jeho odev a celkový výzor je umelcom upravený do podoby, v ktorej žije. Martin teda vyzerá ako tradičný novoveký šľachtic, rytier, ktorý sa nesie na vznešenom zvierati - bielom koňovi. Všetko to si môžeme preniesť do dnešného času. Ako by vyzeral svätý Martin dnes? Nesedel by v najdrahšom aute, oblečený do najkvalitnejšej bundy? Čo ak by mal byť každý z nás dnešným svätým Martinom? Dokážeme sa rozdať pre druhých?
Svätá Alžbeta Uhorská v umení
Dátumom vzniku tohto diela sa dostávame na koniec 19. storočia, k autorovi Edmundovi Leightonovi, ale tematikou sa vraciame do 13. storočia k svätici menom Alžbeta Uhorská. Jej príbeh je určite mnohým veľmi dobre známy. Alžbeta bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov. Jej skromná povaha a silná viera sa odzrkadľovali v skutkoch voči blížnym.
Keď v rokoch 1224 - 1225 nastalo obdobie veľkej biedy pre neúrodu, bola to práve Alžbeta, ktorá sa snažila pomôcť, ako to bolo len možné. Aj na tomto obraze je zobrazená svätá Alžbeta v takzvanej akcii - pripravená aktívne pomáhať biednym. Na obraze stojí pred vchodom do honosného príbytku, z ktorého služobníctvo vynáša jedlo, čerstvý chlieb, ktorý Alžbeta rozdeľuje medzi chudobných v dave.
Tento obraz zachytáva odovzdávanie chleba staršej pani z rúk Alžbety, ktorá má okolo hlavy svätožiaru. V jemnom predklone dáva najavo, že sa skláňa k ubiedeným a je pripravená im pomáhať. V zástupe vedľa starenky čakajú ďalší ľudia, ktorí majú zronené pohľady, no zároveň upierajú nádejný pohľad na Alžbetu.
Svätý Martin z Tours
Svätý Martin z Tours
V piatok 11. novembra si spomíname na sv. Martina. Je prvým svätcom západnej cirkvi, ktorý nebol mučeníkom. Osoba svätca a zvlášť obraz delenia plášťa so žobrákom mnohokrát inšpirovali umelcov. Uctievajú ho západní aj východní kresťania, okrem katolíkov tiež pravoslávni, evanjelici aj anglikáni. Ikonografia je často založená na prelomovej udalosti zo života svätca a zdôrazňuje jeho milosrdenstvo.
Ako vojak cisára Konštancia bol na ceste z rodného domu do kasární. Keď pri bráne mesta Ambianum (dnešné Amiens) uvidel zbedačeného, vymrznutého žobráka, nemal pri sebe žiadne peniaze ani jedlo, ale rozťal mečom svoj plášť legionára na polovicu a dal ho žobrákovi. V noci potom videl vo sne Krista oblečeného do polovice svojho plášťa, ktorý hovoril prítomným anjelom: „To je Martin, ktorý ma cestou na svoj krst zahalil do svojho plášťa“.
Podľa rôznych verzií tohto príbehu mal tento sen spôsobiť, že v roku 339 bol Martin pokrstený a v súlade s vtedajším zvykom odišiel z vojska. Budúci svätec sa narodil okolo roku 317 v Panónii (dnešné Maďarsko) a - podobne ako jeho otec - bol vojakom, no po prijatí krstu odišiel z vojska. Neskôr žil desať rokov v pustovni na ostrove Gallimaria blízko Janova. Čoskoro okolo seba zhromaždil niekoľko desiatok mníchov, s ktorými založil najstarší galský kláštor. Bol známy svojimi cnosťami, asketickým životom a tiež vďaka zázrakom.
V roku 371 bol - proti svojej vôli - vyvolený veriacimi za biskupa mesta Tours. Naďalej však viedol život mnícha v kláštore v blízkom Marmoutier, kde viedol komunitu osemdesiatich rehoľníkov. Bol veľmi prísny na seba samého, no zhovievavý voči ostatným. Odsudzoval chyby heretikov, ich samotných však bránil pred tvrdými trestmi. Tým sa postavil napr. proti Itaciovi z Ossanovy, ktorý sa dožadoval trestu smrti pre heretikov.
Martin zomrel dňa 8. novembra 397 počas vizitácie farnosti v neveľkej obci Candes pri rieke Loire. Pochovaný bol dňa 11. novembra v katedrále v Tours. Tento deň je od 5. storočia dňom liturgickej spomienky na svätca.
Kult svätého Martina
Kult sv. Martina sa začal veľmi rýchlo šíriť najmä vo Francúzsku a - od polovice 6. storočia - v celej vtedajšej kresťanskej Európe. Jeho hrob i samotné mesto sa stali pútnickými miestami, pričom bolo v tomto ohľade druhým najobľúbenejším pútnickým miestom západnej cirkvi po Jeruzaleme. Bol prvým svätcom, ktorý nebol mučeníkom. Viac ako 1000 rokov francúzski králi prosili sv. Martina o ochranu. V neskorom stredoveku mu bolo vo Francúzsku zasvätených viac ako 3600 kostolov. Priezvisko Martin je jedným z najobľúbenejších vo Francúzsku.
Osoba svätca a zvlášť obraz delenia plášťa so žobrákom mnohokrát inšpirovali umelcov. Zobrazovali ho napr. Carpaccio (1456-1526), El Greco (1541-1614) a mnohí iní autori. Často sa zobrazuje ako rytier na bielom koni, zriedkavejšie ako biskup s hostiou. Meno svätca si vybrali piati pápeži, posledný z nich - Martin V. (1417-1431) bol zvolený 11. novembra.
Bohaté „svätomartinské“ obyčaje
V ranom kresťanstve mal deň sv. Martina charakter podobný ako Popolcová streda. Počas predkresťanských čias sa v ten deň začínala zima, bol to tiež termín, keď sa platili dane a deň, keď sa začínal nový hospodársky rok. V ten deň sa tiež napríklad slávnostne ochutnávalo nové víno.
Dodnes sú v rôznych častiach Nemecka a Rakúska pochody detí s „lampiónmi sv. Martina“, smerujúce k „ohnisku sv. Martina“. Deti počas nich sprevádza rytier v rímskej prilbe a purpurovom plášti, ktorý má pripomínať vojaka Martina a jeho dobré skutky.
Ak počas neskorej jesene nastáva mierne oteplenie, Francúzi ho nazývajú „martinské leto“. Súvisí to s inou legendou, podľa ktorej keď viezli Martinovo telo loďou po Loire z miesta, kde zomrel - Candes-Saint-Martin - do Tours, zobudila sa príroda z jesenného spánku a celé lúky nad brehmi sa nečakane pokryli kvetmi.
V Poznani dňa 11. novembra pečú špeciálne „svätomartinské“ sladké rožky plnené hmotou z bieleho maku. Na najstaršej ulici mesta, ktorá sa nazýva Sv. Martin, prebieha slávnostný pochod, na ktorého čele stojí rytier na sivom koni.
Svätomartinské husi
„Svätomartinská hus” je tradičným jedlom vo Francúzsku, Rakúsku a Nemecku: v Kolíne nad Rýnom sa napríklad dňa 11. novembra jedáva pečená hus plnená jablkami, hrozienkami a gaštanmi. Vo Švédsku je sv. Martin patrónom gastronomických pracovníkov z juhu tejto krajiny. V Skanii sa už na vigíliu spomienky na sv. Martina stretávajú celé rodiny a skupiny priateľov v reštauráciách pri „svätomartinskej“ husi.
Vo Francúzsku je konzumáciu husaciny v deň sv. Martina spojená s degustáciou ročného vína.
„Via Sancti Martini”
V roku 2005 bola „cesta sv. Martina“ (“Via Sancti Martini“) prechádzajúca celým európskym kontinentom vyhlásená Radou Európy za „cestu kultúry“. Spája miesto narodenia s hrobom národného svätca Frankov v jeho biskupskom meste Tours. Cesta je označená tmavočervenými tabuľkami so žltým krížom a pečaťou Rady Európy. Hoci „cesta sv. Martina“ nie je taká obľúbená ako cesty sv. Jakuba do Santiaga de Compostela, jej sieť sa systematicky rozvíja.
Táto cesta spája miesto jeho narodenia - Szombathely v Maďarsku - s bazilikou sv. Martina v Tours, kde sú uctievané jeho telesné pozostatky. Z Maďarska vedie cesta cez Maribor a Ľubľanu v Slovinsku cez Treviso a Benátky do Milána, následne Dolinou Aosty a na tzv. priesmyku sv. Bernarda prechádza hlavným hrebeňom Álp. Na francúzskej strane prechádza cez zimné športové stredisko Albertville a Lyon do Tours. Celá trasa spája veľa miest, ktoré nejako súvisia so sv. Martinom.
Logo Via Sancti Martini
Už niekoľko rokov je čoraz obľúbenejšia druhá „Via Sancti Martini“ - severná cesta do Tours. Vedie zo Szombathely cez Viedeň a Linz do Nemecka, kde prechádza Bavorskom, Bádenskom-Württemberskom a Porýním-Falckom. Z Trevíra vedie cesta sv.