Staroba prináša so sebou nielen múdrosť a skúsenosti, ale aj výzvy spojené s ubúdajúcimi silami, osamelosťou a chorobami. V týchto ťažkých chvíľach sa môžeme obrátiť na svätých patrónov, ktorí nám môžu byť pomocníkmi a orodovníkmi.
Boh nikdy neopúšťa svoje deti, ani v čase staroby a utrpenia. Sväté písmo je plné príbehov o vernej Pánovej láske a uisťuje nás, že Boh nám stále preukazuje svoje milosrdenstvo, vždy, v každom období nášho života a v každej situácii, v ktorej sa nachádzame, dokonca aj v našich zradách.
Žalmy sú plné údivu ľudského srdca nad Bohom, ktorý sa o nás stará, napriek našej úbohosti; uisťujú nás, že Boh každého z nás utkal už v materskom lone a neopustí nás ani v podsvetí. V žalmoch však nachádzame aj takúto úprimnú prosbu k Pánovi: „Neodožeň ma v čase staroby“ (Ž 71, 9). Veľmi silné, tvrdé vyjadrenie.
Osamelosť je až príliš často trpkým spoločníkom života nás starých ľudí a starých rodičov. Príčin tejto osamelosti je veľa: v mnohých krajinách, najmä v tých najchudobnejších, sa starí ľudia ocitajú sami, pretože ich deti sú nútené emigrovať.
V mestách a dedinách zničených vojnou zostávajú opustení mnohí starí a nevládni a sú jedinými znakmi života v oblastiach, kde zdanlivo vládne len opustenosť a smrť. V iných častiach sveta existuje istý negatívny predsudok, hlboko zakorenený v niektorých miestnych kultúrach, ktorý spôsobuje nevraživosť voči starým ľuďom. Sú podozrievaní z toho, že používajú mágiu, aby mladým odčerpali životnú energiu.
V súčasnosti je napríklad rozšírené presvedčenie, že seniori zaťažujú mladých ľudí nákladmi na starostlivosť, ktorú potrebujú, a tým odoberajú zdroje na rozvoj krajiny, teda aj mladým. Ide o skreslené vnímanie reality. Je to akoby prežitie starých ľudí ohrozovalo prežitie mladých. Akoby v záujme mladých bolo potrebné zanedbávať starých alebo ich dokonca potláčať.
Medzigeneračný konflikt je klamstvom a otráveným plodom kultúry konfrontácie. Stavanie mladých proti starým je neprijateľnou manipuláciou: „V hre je jednota vekových období života, čo je skutočným referenčným bodom pre pochopenie a docenenie ľudského života v jeho celistvosti“ (Katechéza 23.
Citovaný žalm - v ktorom človek prosí, aby nebol opustený v starobe - hovorí o akomsi komplote, ktorý je namierený proti životu starých ľudí. Tieto slová sa zdajú prehnané, ale človek ich pochopí, ak uváži, že osamelosť a vyraďovanie starých ľudí nie sú ani náhodné, ani neodvratné, ale sú skôr výsledkom rozhodnutí - politických, ekonomických, sociálnych a osobných -, ktoré neuznávajú nekonečnú dôstojnosť, ktorá patrí každému človeku „nech už sa nachádza v akejkoľvek situácii alebo v akomkoľvek stave“ (Dignitas infinita, 1).
S pribúdajúcim vekom, keď človeku ubúdajú sily, sa však táto ilúzia individualizmu, podľa ktorej nikoho nepotrebujeme a dokážeme žiť bez vzťahov, odhaľuje vo svojej podstate. Človek totiž, naopak, zisťuje, že toto všetko potrebuje, no teraz je sám, bez pomoci, bez niekoho, na koho by sa mohol spoľahnúť.
Osamelosť a vyradenie sa v situácii, v ktorej žijeme, stali opakovane sa vyskytujúcimi javmi. Majú viacero koreňov: v niektorých prípadoch sú výsledkom plánovaného vyradenia, istého druhu smutného „spoločenského sprisahania“; v iných prípadoch sú, žiaľ, vlastným rozhodnutím. Alebo sú len trpené a predstiera sa, že ide o slobodnú voľbu.
U mnohých starých ľudí môžeme vidieť pocit rezignácie, o ktorom hovorí Kniha Rút v rozprávaní o starenke Noemi, ktorá po smrti svojho manžela a detí vyzve svoje dve nevesty, Orfu a Rút, aby sa vrátili do krajiny svojho pôvodu a do svojho domova (porov. Rút 1, 8). Noemi - podobne ako mnohí dnešní starí ľudia - sa bojí, že zostane sama, no nevie si predstaviť nič iné. Ako vdova si uvedomuje, že v očiach spoločnosti má len malú cenu, a je presvedčená, že je príťažou pre tieto dve mladé ženy, ktoré majú celý život pred sebou, na rozdiel od nej. Preto si myslí, že je lepšie ustúpiť a sama vyzve svoje mladé nevesty, aby ju opustili a budovali si budúcnosť inde (porov. Rút 1, 11 - 13).
Biblický príbeh nám v tomto bode ponúka dve rôzne možnosti ako odpovedať na výzvu Noemi, teda ako sa zachovať voči starobe. Jedna z dvoch neviest, Orfa, ktorá tiež miluje Noemi, ju s láskyplným gestom pobozká, ale prijme to, čo sa aj jej zdá jediným možným riešením, a odíde svojou cestou. Rút sa naopak od Noemi neodpúta a osloví ju prekvapivými slovami: „Nenaliehaj na mňa, aby som ťa opustila“ (Rút 1, 16). Nebojí sa vzdorovať zvyklostiam a všeobecnému zmýšľaniu, cíti, že stará žena ju potrebuje, a odvážne ostáva po jej boku v tom, čo bude začiatkom novej cesty pre obe.
Nás všetkých - závislých od myšlienky, že osamelosť je nevyhnutná - Rút učí, že na výzvu „Neopúšťaj ma!“ je možné odpovedať „Neopustím ťa!“. Neváha vyvrátiť to, čo sa zdá byť nemennou realitou: osamelý život nemôže byť predsa jedinou alternatívou! Sloboda a odvaha Rút nás pozývajú, aby sme kráčali po novej ceste: poďme v jej stopách, vydajme sa spolu s touto mladou cudzinkou a starou Noemi na cestu, nebojme sa zmeniť svoje zvyky a predstavme si pre našich starkých inú budúcnosť.
Naša vďačnosť patrí všetkým ľuďom, ktorí napriek mnohým obetiam nasledujú príklad Rút a starajú sa o nejakého starého človeka alebo jednoducho denne prejavujú svoju blízkosť príbuzným či známym, ktorí už nikoho nemajú. Rút si vybrala Noeminu blízkosť a bola požehnaná: šťastným manželstvom, potomstvom, krajinou.
V texte posolstva pápež poukazuje na Božiu prozreteľnosť, ktorá sa prejavuje prostredníctvom ľudí v pokročilom veku; „týmito rozhodnutiami nás Boh učí, že v jeho očiach je staroba časom požehnania a milosti a že starší ľudia sú pre neho prvými svedkami nádeje“.Pripomína, že krehkosť starých ľudí potrebuje silu mladých, rovnako neskúsenosť mladých potrebuje svedectvo starých, aby mohli múdro plánovať budúcnosť. V posolstve s úctou vyzdvihuje dedičstvo príkladnej viery, ktoré starší ľudia odovzdali mladším generáciám - toto dedičstvo bude vždy dôvodom na vďačnosť a napodobovanie.
Svätý Otec vyzýva, aby každá farnosť, združenie a cirkevná skupina sa stali protagonistami „revolúcie“ vďačnosti a starostlivosti, ktorá sa môže realizovať prostredníctvom pravidelných návštev starších ľudí, vytvárania podporných sietí a spoločnej modlitby, ktorá prináša nádej a dôstojnosť tým, ktorí sa cítia zabudnutí.
Na záver posolstva pripomína, že tí, ktorí sa tento rok nemôžu zúčastniť púte do Ríma, môžu získať jubilejné odpustky, ak navštívia na primeraný dlhý čas osamelých starých ľudí, ako uvádza Apoštolská penitenciária v Normách o udeľovaní odpustkov počas riadneho Jubilea roku 2025.„Návšteva staršieho človeka je spôsobom, ako stretnúť Ježiša, ktorý nás oslobodzuje od ľahostajnosti a osamelosti,“ píše Svätý Otec.
V minulej katechéze, podnietení opäť postavou sv. Jozefa, sme sa zamýšľali nad významom spoločenstva svätých. A práve vychádzajúc z tohto by som sa dnes chcel dôkladnejšie pozrieť na osobitnú úctu, ktorú kresťanský ľud odjakživa prechovával k sv. Jozefovi ako patrónovi dobrej smrti. Táto úcta sa zrodila z myšlienky, že keď Jozef zomieral, mal pri sebe opateru Panny Márie a Ježiša, prv než Ježiš zanechal nazaretský dom. Neexistujú o tom žiadne historické údaje, ale keďže Jozef sa už vo verejnom živote neobjavuje, predpokladá sa, že zomrel tam, v Nazarete, uprostred rodiny.
Drahí bratia a sestry, niekto si možno pomyslí, že tento spôsob vyjadrovania a táto téma sú len dedičstvom minulosti, ale v skutočnosti sa náš vzťah k smrti nikdy netýka minulosti, je vždy prítomný. Pápež Benedikt pred niekoľkými dňami povedal o sebe, že „stojí pred temnými dverami smrti“. Je pekné poďakovať pápežovi Benediktovi, ktorý v 95 rokoch má jasné vedomie, aby nám to takto povedal: „Som pred temnotou smrti, pred temnými dverami smrti“.
Tzv. „kultúra pohody“ sa snaží odstrániť realitu smrti, ale pandémia koronavírusu ju dramatickým spôsobom opäť zdôraznila. Bolo to hrozné: smrť bola všade, a mnohí bratia a sestry stratili svojich blízkych bez toho, aby im mohli byť nablízku, a toto ešte zvýšilo tvrdosť smrti a to, ako ju prijať a spracovať.
Napriek tomu je tu všemožná snaha odohnať myšlienku na našu konečnosť, v ilúzii, že takto smrti vezmeme jej moc a zaženieme strach. Kresťanská viera však nie je spôsob, ako exorcisticky vymiesť strach zo smrti, ale predovšetkým nám pomáha čeliť mu. Pravé svetlo, ktoré osvetľuje tajomstvo smrti, pochádza z Kristovho zmŕtvychvstania. Hľa, to je svetlo.
Drahí bratia a sestry, len vďaka viere vo vzkriesenie môžeme čeliť priepasti smrti bez toho, aby nás premohol strach. Nielen to, ale môžeme smrti prinavrátiť pozitívnu úlohu. V skutočnosti nám premýšľanie o smrti, osvetlenej Kristovým tajomstvom, pomáha hľadieť na celý život novými očami.
Nikdy som nevidel za pohrebným vozom sťahovací kamión! Pôjdeme tam sami, nič si neponesieme vo vreckách rubáša. Táto osamotenosť smrti: je to tak, nikdy som nevidel za pohrebným vozom sťahovací voz. Nemá zmysel hromadiť, ak jedného dňa zomrieme. To, čo potrebujeme zhromažďovať, je dobročinná láska, schopnosť deliť sa, schopnosť nezostať ľahostajní k potrebám druhých. Alebo aký zmysel má hádať sa s bratom, sestrou, priateľom, členom rodiny alebo bratom či sestrou vo viere, ak jedného dňa zomrieme? Na čo je dobré sa zlostiť, hnevať sa na druhých? Tvárou v tvár smrti sa mnohé problémy zmenšujú. Je dobré zomrieť zmierení, nezanechávajúc žiadnu zášť ani výčitky!
Dve úvahy sú pre nás kresťanov smerodajné. Prvá je, že smrti sa nemôžeme vyhnúť, a práve preto ak sme už urobili všetko, čo je ľudsky možné na vyliečenie chorého človeka, je nemorálnou tzv. úporná terapia (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2278). Druhá úvaha sa zasa týka kvalitatívnej stránky samotného zomierania, kvalitatívnej stránky bolesti, utrpenia. Vskutku musíme byť vďační za všetku pomoc, ktorú sa medicína snaží poskytnúť, aby cez tzv. „paliatívnu starostlivosť“ bolo umožnené každému človeku prežiť posledný úsek svojho života čo najľudskejším spôsobom. Musíme si však dávať pozor, aby sme si túto pomoc nezamieňali s neprijateľnými odklonmi, ktoré privádzajú k zabitiu. Pripomínam, že musí mať vždy prednosť právo na starostlivosť a liečbu pre všetkých, aby tí najslabší, najmä starší a chorí, neboli nikdy skartovaní. Život je právom, a nie smrť, ktorú treba prijať, a nie ju podávať.
Chcel by som tu však zdôrazniť jeden spoločenský, ale skutočný problém. To „plánovanie“ - neviem, či je to správne slovo - ale urýchlenie smrti starých ľudí. toto nie je pomáhaním, toto je posúvaním ich k čím skoršej smrti. O starých ľudí sa treba starať ako o poklad ľudstva: sú našou múdrosťou. Aj v prípade že nerozprávajú alebo sú bez súdnosti, napriek tomu sú symbolom ľudskej múdrosti. Sú tými, ktorí vykonali cestu pred nami a zanechali nám toľko krásnych vecí, toľko spomienok, toľko múdrosti. Prosím, neizolujme starých ľudí, neurýchľujme ich smrť.
Nech nám sv. Jozef pomáha prežívať tajomstvo smrti čo najlepšie. Pre kresťana je dobrá smrť skúsenosťou Božieho milosrdenstva, ktoré je nám nablízku aj v poslednej chvíli nášho života. Aj v modlitbe Zdravas Mária sa obraciame s prosbou k Panne Márii, aby nám bola nablízku „v hodine našej smrti“.
Prisudzovanie patrónstva súvisí s ich životom či pôvodom ( apoštol Peter bol rybár, preto je patrón rybárov, sv. Václav bol české knieža a je patrón Čiech) alebo vierou (sv. učitelia (školstvo) - nájdeme tu viac svätých, ktorí angažovaním sa pri výchove a vzdelávaní sú patrónmi tejto oblasti : sv. Gregor Veľký (pápež), Tomáš Akvinský; za patrónov kresťanského školstva sú považovaní sv. Jozef Kalazanský a sv. študenti - Albert Veľký, Benedikt z Nursie, Tomáš Akvinský / vedci - Albert Veľký, sv. robotníci - sv. Jozef / včelári - sv. Ambróz / roľníci - Benedikt z Nursie, sv. ekológovia, ochrancovia prírody - v tejto oblasti sú dve osobnosti. Prvou je sv. Druhou, menej známou, je tá mladá žena, ktorej podobu vidíte na obrázku blogu. Bola to sv. Kateri Tekakwitha. Bola prvou svätou narodenou na území budúcich USA a prvou oficiálne vyhlásenou svätou Indiánkou. Narodila sa roku 1656 na území dnešného štátu New York, pochádza z kmeňa Mohawkov. Je matka bola kresťanka, otec pohan. Keď mala štyri roky, tak jej dedinu postihla epidémia kiahní, pri ktorej jej zahynuli rodičia i malý brat. Ona prežila, ale následkom kiahní čiastočne oslepla a na tvári jej ostali po kiahňach jazvy. Kvôli slabšiemu zraku si pri chôdzi musela pomáhať rukami, ktorými si cestu vopred kontrolovala, aby do niečoho nenarazila. Toto jej prinieslo prezývku - Tekakwitha (tá, ktorá naráža do vecí). V tom čase pôsobili v severnej Amerike francúzski misionári - jezuiti, ktorí chodili aj medzi Mohawkov. Pod ich vplyvom sa mladá žena dala na Veľkú noc roku 1676 pokrstiť. Prijala meno Katarína - po sv. Kataríne Sienskej, v indiánskom jazyku malo podobu „Kateri“. Často vyhľadávala ticho lesov, kde sa modlila a meditovala, na omšu chodievala do vzdialeného kostola už pred svitaním. Práve jej spojitosť s prírodou ju činí patrónkou ekológov. Kvôli svojej viere i tomu, že odmietala pracovať v nedeľu bola zo strany komunity vystavená urážkam, odopierali jej napr. jedlo. Tieto urážky prijímala s pokojom, lebo v tom videla pripodobnenie sa Kristovi na kríži. Napriek svojmu hendikepu sa snažila byť platným členom komunity. Modlila sa za obrátenie Mohawkov na kresťanstvo, učila deti modlitby, pomáhala starým. Kvôli šikanovaniu nakoniec z osady utiekla, prešla 300 km lesmi na sever do jezuitskej misie pri Montreale. Zomrela 17. apríla - pred Veľkou nocou roku 1680 - jej posledné slová boli : „Iesos konoronkwa“ (Ježiš, milujem ťa). Po smrti si svedkovia všimli zvláštny jav : jazvy na tvári po kiahňach zmizli a tvár získala krásny, pokojný výraz. Je pochovaná v hrobke v misii sv. Františka neďaleko Montrealu. Úcta k nej sa rozšírila v Kanade, medzi kresťanskými Indiánmi, ale napr. i vo Francúzsku. Za svätú ju vyhlásil pápež Benedikt roku 2012. Kateri dostala označenie „Ľalia Mohawkov“. Hoci žila v 17. storočí, jej život je inšpiratívny aj dnes. Môže inšpirovať modlitbou a obetovaním sa za iných, skromným životom a vierou, ktorú si udržala napriek nepriazni okolia. Je príkladom, že k svätosti môže byť pozvaný ktokoľvek, a to i v mladom veku. Otec Thomas Rosica, jeden z kňazov v procese jej svätorečenia, o tom povedal : „Kateri je príklad toho, že v živote môžeme ísť vpred a robiť ohromné veci napriek všetkým druhom slabosti, utrpenia, prenasledovania a straty. Veď aj ona ako mladé dievča stratila takmer všetko.“ Žila v násilnom prostredí a napriek tomu si zachovala čistú dušu. Nie je dnešný svet drsnejší a násilnejší ako ten indiánsky ?… Ľalia a korytnačka sú symboly tejto svätice.
lekári, chirurgovia - sv. Kozma a Damián, sv. zdravotné sestry - sv. Kamil Lellis, sv. lekárnici - sv. Kozma a Damián, Gemma Galganiová; Za patróna lekárnikov sa považuje aj sv. Manuel Míguez González (1831-1925). Bol to kňaz - piarista, ktorý bol známy nielen ako duchovný pastier, ale aj ako vedec. Študoval vlastnosti rastlín a pripravoval z nich liečivé prípravky. Keď videl biedu negramotných žien, tak sa rozhodol založiť organizáciu, ktorá im mala pomáhať. Tak vznikla náboženská spoločnosť Instituto Calasancio, ktorá sa venuje práci s dievčatami a ženami. zubári, zubné sestry, pri bolestiach zubov - sv. Apolónia Alexandrijská, mučenica z 3. tehotné ženy, nenarodené deti, matky - patrónom je sv. Gerard Majella (1726-1755), taliansky redemptorista; príbeh jeho patrónstva sa spája so zvláštnou udalosťou. Raz bol u svojich priateľov na návšteve a spadla mu na zem vreckovka. Mladé dievča, dcéra priateľov, ju zdvihla chcela mu ju vrátiť. On sa na ňu zahľadel a tajomne povedal : „Nechaj si ju, raz v budúcnosti ju budeš potrebovať.“ Gerard zomrel, mladá žena sa vydala a čakala dieťa. Jej pôrod bol ťažký, hrozilo, že príde o život ona i dieťa. Vtedy si spomenula na dobrého rehoľníka a mala po ruke vreckovku, ktorú si počas modlitby priložila na brucho. Pôrod nakoniec dopadol úspešne. Tento príbeh sa z Talianska rozšíril spolu s redemptoristami a mnohé ženy to inšpirovalo k modlitbe k sv. Gerardovi. Gerard ako misionár na cestách však aj často pomáhal matkám s deťmi a modlil sa za nich. politici - sv. Thomas More / spisovatelia, novinári - sv. teenageri, dospievajúce dievčatá - sv. politickí väzni - sv. židia, ktorí konvertovali na kresťanstvo - sv. emigranti, imigranti - sv. Františka Xavier Cabrini - rehoľná sestra, zakladateľka inštitútu Misionárske sestry Srdca Ježišovho. Inštitút pomáhal prisťahovalcom v USA. chorí trpiaci HIV - sv. chorí trpiaci bolesťami chrbtice, hlavy - sv. chorí všeobecne, nemocnice - sv. Kamil Lellis / dobrovoľníci - sv.
Svätí patróni starých ľudí nám môžu byť v ťažkých chvíľach oporou a inšpiráciou. Ich životy a príbehy nám ukazujú, že aj v starobe a chorobe môžeme nájsť nádej, silu a zmysel života. Modlitba k nim nám môže priniesť útechu, pokoj a pomoc v našich ťažkostiach.
Niektorí svätí patróni, ktorí sa prihovárajú za starých ľudí a chorých:
- Svätý Jozef: Patrón dobrej smrti a ochranca umierajúcich.
- Svätý Kozma a Damián: Patróni lekárov, chirurgov a lekárnikov.
- Svätý Kamil Lellis: Patrón chorých, nemocníc a zdravotných sestier.
- Svätá Apolónia Alexandrijská: Patrónka zubárov a trpiacich bolesťami zubov.
- Svätý Gerard Majella: Patrón tehotných žien, nenarodených detí a matiek.
- Svätá Dymphna: Patrónka tých, ktorí trpia nervovými a duševnými poruchami.
- Svätý Peregrín: Patrón trpiacich rakovinou.
- Svätý Blažej: Pomáha pacientom, ktorí trpia uviaznutým predmetom v hrdle.
- Svätá Terézia z Avily: Pomoc pri bolestiach hlavy a migrénach.
- Svätý Ján z Boha: Patrón srdcových chorôb.
Okrem týchto svätých existuje mnoho ďalších, ktorí sa prihovárajú za starých ľudí a chorých. Dôležité je nájsť si svätého, ktorého život a príbeh nás oslovuje a ktorému môžeme s dôverou zveriť svoje starosti a prosby.
Pamätajme na tento štvrtý svetový deň venovaný starým ľuďom prejaviť svoju nehu starým rodičom a seniorom v našich rodinách, navštívme tých, ktorí sú skľúčení a už nedúfajú, že je možná iná budúcnosť.
Žehnám vás všetkých, drahí starí rodičia a seniori, aj všetkých vašich blízkych, a modlím sa za vás.
Svätý Jozef, patrón dobrej smrti.
Senioři, jezte červenou řepu, ale nikdy nedělejte těchto 9 smrtelných chyb
Posolstvo Svätého Otca Františka k 4. svetovému dňu starých rodičov a seniorov
Svätý Otec pápež Lev XIV. napísal posolstvo, v ktorom veriacich povzbudzuje myšlienkou: „Blahoslavený, kto nestratil svoju nádej“ (Sir 14, 2). V texte posolstva pápež poukazuje na Božiu prozreteľnosť, ktorá sa prejavuje prostredníctvom ľudí v pokročilom veku; „týmito rozhodnutiami nás Boh učí, že v jeho očiach je staroba časom požehnania a milosti a že starší ľudia sú pre neho prvými svedkami nádeje“.