Svätý Pavol, významná postava v dejinách kresťanstva, zanechal rozsiahle dedičstvo duchovných učení a modlitieb. Jeho listy, ktoré sú súčasťou Nového zákona, poskytujú hlboký pohľad do jeho mystických skúseností a teologických úvah. V tomto článku sa zameriame na analýzu úryvku z 12. kapitoly Druhého listu Korinťanom a preskúmame život svätého pápeža Pavla VI., aby sme lepšie porozumeli ich vplyvu na kresťanskú mravnú silu a modlitby.
Na našom dnešnom modlitbovom stretnutí budeme pre Pánom uvažovať o štvrtej zo základných čností, ktorou je čnosť mravnej sily. Naše uvažovanie a modlitbu postavíme na úryvku z 12.
Započúvajme sa teraz do úryvku z 12.
1 Musím sa chváliť, hoci to neosoží, ale prejdem k videniam a zjaveniam Pána.2 Poznám človeka v Kristovi, ktorý bol pred štrnástimi rokmi - neviem, či v tele, či mimo tela, tiež neviem, to vie Boh, - uchvátený až do tretieho neba.3 A viem, že tento človek - zasa neviem, či v tele, či mimo tela, to vie Boh, -4 bol uchvátený do raja a počul tajomné slová, ktoré človek nesmie vysloviť.5 Ním sa budem chváliť, sebou samým sa chváliť nebudem, iba ak svojimi slabosťami.6 Veď ak sa aj budem chcieť chváliť, nebudem nerozumný lebo budem hovoriť pravdu. Ale zdŕžam sa, aby si niekto nemyslel o mne viac, ako vidí na mne alebo počuje odo mňa,7 a aj pre veľkosť zjavení. A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval.8 Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa,9 ale on mi povedal: "Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti."A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila.
Náš dnešný myšlienkovo bohatý úryvok charakterizuje téma „neosožného chválenia sa“. 1. časť, verše 2-4, hovoria v tretej osobe o uchvátení do tretieho neba. 2. časť, verše 5-7, hodnotia v prvej osobe chválenia sa slabosťou. 3. Pavol priznáva, že si je vedomý nebezpečenstva, ktorý vyplýva z neprimeraného chválenia sa a vo verši 1 konštatuje, že chváliť sa neosoží, ale kvôli potrebe brániť sa, „musí“ pristúpiť k tomu, aby sa chválil.
Na túto cestu sa vydal preto, lebo jeho protivníci sa vystatovali pred Korinťanmi, že majú mimoriadne mystické skúsenosti. Pavol sa cíti prinútený, aby sa pochválil aj on a aby tým bránil veriacich pred propagandou odporcov. Je užitočne pochopiť zmysel dvoch pojmov, čiže „videní a zjavení“, ktoré sú predmetom chválenia sa. Ide o dva pojmy, ktoré vyjadrujú dva rozličné spôsoby mystických skúseností. Pojem videní je zriedkavejší (porov. Lk 1,22; 24.23; Sk 26,19), o zjaveniach píše apoštol Pavol na viacerých miestach vo svojich listoch (porov. 2Kor 12,7; 14,6.26; Gal 1,12; 2,2; Rim 2,5; 8,19; 16,25; 2Sol 1,7; Ef 1,17; 3,3).
Väčší význam “zjavenia” je teda potvrdený samotným výskytom tohoto pojmu v listoch apoštola Pavla, pričom zjavenia sú zaradené aj do zoznamu chariziem (porov. 1Kor 14,6.26): “zjavenie” nesie apokalyptický význam, čiže vzťahuje sa na súčasť alebo na budúcnosť ľudského spoločenstva (porov. 1Kor 1,7; Rim 2,5; 8,9; 2Sol 1,7). Zdá sa však, že Pavol nezaraďuje výslovne medzi zjavenia napríklad zjavenie Vzkrieseného na ceste do Damasku (Sk 9,1-6), hoci v Liste Galaťanom, keď hovorí o svojom povolaní za apoštola, tvrdí, že Boh rozhodol “zjaviť mu svojho Syna” (Gal 1,16).
Vo veršoch 2-4 sa hovorí o videní, ktoré je opísané ako „uchvátenie do tretieho neba“. Pavol opisuje svoju skúsenosť a hovorí o sebe v tretej osobe („poznám človeka“), ako keby išlo o inú osobu. Tento vyjadrovací spôsob mu umožňuje zmierniť vlastné chválenie sa a prekonať rozpaky, keď hovorí o udalosti tak intímnej a osobnej. Vyjadrenie „poznám človeka v Kristovi“ poukazuje na osobu so živou hlbokou vierou „v Krista“ (porov. 2Kor 5,17.19; Rim 6,11.23). Skúsenosť, ktorá je časovo určená, že sa udiala “pred štrnástimi rokmi”, je opísaná dosť všeobecne aj čo sa týka spôsobu a aj obsahu. Neuvádzajú sa žiadne informácie o mieste a ani o obsahu videnia či zjavenia.
Vo verši 3 Pavol vyslovuje pochybnosť o spôsobe mystickej skúsenosti. Nevie, či sa udiala “v tele alebo mimo tela”. Chce tým vyjadriť, že nevie presne určiť spôsob, akým sa uskutočnil tento mimoriadny kontakt s Bohom. Túto okolnosť vyzdvihuje zámerne, aby zdôraznil, že spôsob, akým sa to udialo, nemá žiaden význam vo vzťahu ku samotnej skúsenosti. Vo verši 4 Pavol používa extatický spôsob vyjadrovanie, aby ukázal, čo prežil „bol uchvátený do tretieho neba“.
Použitím pasívneho vyjadrenia, byť uchvátený, sa podčiarkuje, že „uchvátenie“ sa uskutočnilo výlučne z Božej milosti. Výraz „tretie nebo“ spolu s výrazom „raj“ poukazujú na transcendentné skutočnosti a následne na priamy a osobný kontakt Pavla s Božou skutočnosťou. Apoštol uzatvára svoj opis a pripúšťa, že počul „nevysloviteľné slová“. Toto vyjadrenie naznačuje, že išlo o duchovné a transcendentné skutočnosti, ktoré boli poskytnuté Pavlovi a on nie je schopný vyjadriť ich ľudskými vyjadrovacími prostriedkami.
Vo veršoch 5-6 Pavol sa vracia k uvažovaniu „v prvej osobe“ a spája od Boha prijaté extatické posolstvo sa svojím stavom ľudskej slabosti. Vyjadrovací prostriedok rozdvojenia, že totiž raz hovorí za seba v prvej osobe a potom hovorí v tretej osobe akoby hovoril o inom, mu umožňuje preniesť chválenie sa na toho, o ktorom hovorí v tretej osobe, na človeka, ktorý je plne odovzdaný Božiemu pôsobeniu. Je to vlastne tak, že všetka chvála v skutočnosti patrí samotnému Bohu, lebo Pavol pokladá za vlastné iba svoju ľudskú slabosť. A teraz sa chce chváliť „svojou slabosťou“.
Spojenie prostredníctvom „chválenia sa“ (verše 1 a 6) podčiarkuje ešte viac rozpaky ba aj nebezpečenstvo, ktoré pre veriaceho predstavuje samotné chválenie. Hoci Pavol sa v podstate môže chváliť, ale vyhýba sa tomu, aby si Korinťania nemysleli, že má dajakú zásluhu na svojich mimoriadnych zážitkoch. Dokonale vidí, že to spôsobila milosť (nie síce bez jeho spolupráce) a ďakuje Bohu. Vo verši 7 sa nachádza jedna z najtajomnejších formulácií v Pavlových listoch. Ide o veľmi diskutovaný „osteň v tele“ a o „satanovho posla“, ktorý ho má biť po tvári, aby sa nevyvyšoval. Apoštol hovorí, že má osteň „v tele“.
Druhý obraz „satanov posol“ môže mať súvis s tým, že vo Svätom písme sa opakovane rozličné utrpenia a choroby pripisujú pôsobeniu zlého ducha (porov. Lk 13,16; 1Kor 5,5). Druhým možným spôsobom vysvetlenia Pavlovej situácie môže byť poukaz na osobný obraz satanovho posla. V súvise s vyjadrením apoštola Pavla, keď poukaz na satana je použitý vo vzťahu k „falošným apoštolom“, ktorí sa ako satan prezliekajú za anjelov svetla (porov. 2Kor 11,7-2la) dáva možnosť prikloniť sa k antropologickému vysvetleniu oboch výrazov.
Podľa tohto spôsobu interpretácie “osteň v tele” by nebol fyzickou alebo duševnou chorobou, ale by opisoval pokorujúce utrpenie, ktoré apoštolovi spôsobujú protivníci. Táto možnosť vysvetlenia je podporená aj použitým vyjadrenia o “bití po tvári”, ktoré je v Novom zákone použité ako konkrétny urážajúci úkon jedného človeka voči druhému, čiže má tiež rozhodne antropologický význam (porov. Vo verši 8 apoštol spomína, že tri razy prosil Pána, aby oddialil ten osteň v tele, ale nebol vypočutý. Vo verši 9. odpoveď z neba vytvára paradoxný vrchol neosožného chválenia sa: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Ide o ústredné vyjadrenie celej Pavlovej obrany pred protivníkmi.
Boh potvrdzuje svoju veľkodušnú a premieňajúcu lásku voči Pavlovi a zároveň sa dar Božej premieňajúcej lásky rozlieva aj na celú Cirkev1. Vyjadrenie “stačí ti” podčiarkuje význam Božieho daru, ktorý podopiera ľudské sily. Pavol dostal odpoveď, ktorá učí všetkých, aby neboli zameraní na seba, že si vystačia sami, ale aby si uvedomili svoje jestvovanie, že sú aj napriek krehkosti a slabosti v Božích prozreteľných rukách.
Podľa Božej prozreteľnosti Božia milosť umožňuje človekovi, aby žil podľa Božieho plánu, pričom je zachovaná úplne aj sloboda človeka. [Môžeme tu nájsť náznaky kristologického a pneumatologického rozmeru Božieho pôsobenia v srdci veriaceho. Vzťahuje sa to aj na samotného Pána Ježiša, lebo jeho slabosť je vyjadrená tajomstvom kríža (1Kor 1,27), v ktorej potom Boh ukazuje svoju moc (porov. 2Kor 4,10), keď Ježiša vzkriesil. Prorocké zjavenie, ktoré dostal Pavol, predstavuje uistenie, že je na správnej ceste. Pavol vidí, že osteň v tele ho podľa ľudských mier robí neschopným, aby dosiahol svoj cieľ, nedovoľuje mu účinne vykonávať apoštolskú službu, robí ho jedným slovom “slabým”.
„Slabosť“ predstavuje neschopnosť vo vzťahu k predloženému poslaniu v oblasti telesnej či duchovnej, pričom Božia „moc“, Božia sila, účinkuje naplno, aby zachránila človeka. Táto záchranná moc môže prejaviť všetky svoje možnosti („dokončiť, zavŕšiť“), účinkuje naplno práve v ľudskej slabosti. Boh dopúšťa ľudskú slabosť, aby sa človek neklamal, že si môže zakladať na sebe samom a tak by sa uzatvoril Božej záchrane. Vo verši 9b apoštol teda prijíma „radšej“ logiku slabosti, „a tak sa radšej budem chváliť svojimi slabosťami“.
Zdá sa, že to „radšej“ vyjadruje Pavlovu nadšenú reakciu, keď rozširuje Pánove slová na svoju osobnú situáciu. Vyjadrením v budúcom čase, „budem sa chváliť“, Pavol dáva svoj definitívny súhlas a jeho vyjadrenie znamená: „keď sa veci majú takto, tak potom, namiesto prosby o oslobodenie, silno uprednostňujem prijať svoje slabosti“. Je to odpoveď jeho protivníkom a Korinťanom ohľadom pravého kritéria, ktorým sa majú hodnotiť Kristovi apoštoli. Tí tzv. Verš 10 predstavuje záver úryvku, ktorom vrcholí tzv. neosožné chválenie sa. Pavol si volí radšej svoje slabosti.
Potupy sa môžu vzťahovať aj na postoje pýchy a hrdosti, ktoré prekonával počas svojej služby. Pavlova núdza je naznačená v 6. kapitole Druhého listu Korinťanom1, pričom prenasledovania pripomínajú to, čo zažil od židov a pohanov a čo spomenul v 11. kapitole Druhého listu Korinťanom2 s podčiarknutím úteku z Damasku (2Kor 11,32-33). Úzkosti sprevádzali stále apoštolove činnosti, ale nikdy neviedli k zúfalstvu3 (porov. 2Kor 4,8). Je jasné spojenie s predchádzajúcimi vymenovaniami, v ktorých apoštol opísal paradoxnú situáciu svojej služby, prostredníctvom ktorej sa zjavuje Božia spása.
Komentátori vidia v týchto vyjadreniach hĺbku Pavlovej mystiky. Pavol vidí teraz všetku pozitívnu duchovnú hodnotu „slabosti“, „nedokonalosti“ a všetkého, čo z toho vyplýva. Žije a bojuje v utrpení „pre Krista“. Toto vyjadrenie ukazuje motív, kvôli ktorému Pavol chápe ako kladné všetky tieto skúsenosti, pri ktorých z hľadiska ľudskej autonómie vo vzťahu k Boh je plne primerané, aby sa im človek vyhol. On sa im nechce vyhnúť, lebo v nich prežíva spoločenstvo s Kristom, ktoré sa tak stáva ešte hlbším a to je potom predstavené a ohlasované aj iným, a to je cieľom apoštolátu.
Záverečná veta má vtlačiť do myslí a sŕdc adresátov záverečné posolstvo celej úvahy, ktorá bola postavená na neprimeranom chválení sa. Tvrdí s neuveriteľnou slávnostnosťou: „keď som slabý, vtedy som silný“. Pavol sa dostáva k vrcholu kresťanského paradoxu. Túto vetu máme pokladať za záverečnú odpoveď Pavlovým protivníkom. Ich chválenie sa nemá hodnotu, lebo ich robí autonómnymi vo vzťahu ku Kristovi.
On si volí prebývať radšej v stave, v ktorom sa podľa kritérií ľudí, ktorí si zakladajú na sebe samých, prejavuje nespôsobilosť vo vzťahu k apoštolským úlohám, lebo práve a jedine v tomto stave slabosti môže v ňom naplno pôsobiť Kristova sila. Tu môžeme teda hovoriť o kresťanskom paradoxe, ktorý vychádza z „Kristovej slabosti“ (porov. 1Kor 1) a je prítomná aj v Pavlovej slabosti (2Kor 12). Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote.
Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach (porov. KKC 2848) a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam (porov. KKC 2473). Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci.“ (KKC 1808). Môžeme byť silní, pevní, odolní a statoční, či smelí iba ak uznáme, že sme krehkí, či už v rozmere telesnom alebo duchovnom. Každý z nás má v sebe v hĺbke určitý strach, všetci máme niečo, čo nás znepokojuje a vyrušuje.
Na druhej strane, keby sme si mysleli, že sme nezraniteľní, nemohli by sme sa stať skutočne odvážni a silní. Boli by sme len jednoducho opovážliví, ale neboli by sme silní v kresťanskom zmysle a v hlbokom ľudskom zmysle: silný je ten, kto vie byť slabý. Matkou každého strachu je strach zo smrti, ktorý sa prejavuje strachom z toho všetkého, čo nám nejakým spôsobom našu telesnú smrť pripomína: to sú bolesti, nešťastia, choroby.
Máme strach aj z toho všetkého, čo nám prináša posolstvo o našej smrti ako osobám, čiže máme strach pred ponížením, pred obvineniami, pred osočovaním, pred uväznením, pred samotou, strach, ktorý prinášajú moderné formy chorôb, akými sú vyčerpanie, či vyhorenie alebo depresia. Prečo znesieme spomenuté ťažkosti? Aby sa zjavila Božia sila, aby sa Ježišov život prejavil na našom živote. V nás ako ľuďoch pôsobí smrť, ale máme vieru. Uvedomujeme si význam kresťanskej mravnej sily, lebo počas nášho života sme vystavení rozličným úzkostiam a obavám a často kvôli týmto obavám sme v pokušení zanechať dobro a pris...
Svätý pápež Pavol VI. a jeho mariánska úcta
Svätý pápež Pavol VI. (1897-1978) sa narodil v severnom Taliansku a počas búrlivých šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia bol zvolený za Kristovho vikára. Pred zvolením na pápežský stolec získal doktorát z kanonického práva a slúžil ako štátny tajomník Vatikánu, ako aj milánsky arcibiskup. Po smrti sv. pápeža Jána XXIII. sa druhý vatikánsky koncil na chvíľu pozastavil, ale svätý pápež Pavol VI. ho znovu otvoril a v roku 1965 ukončil. Pavol VI. bol mimoriadne pokorným mužom.
Po jeho smrti sa svet dozvedel, že počas pápežskej návštevy na Filipínach v roku 1970 bol bodnutý do hrudníka na letisku v Manile bolívijským básnikom a umelcom, ktorý sa maskoval za kňaza. Muž, ktorý ho bodol, Benjamin Mendoza, kúpil dýku v moslimskom obchode s lacným tovarom. Zaujímavé je, že zázrak, ktorý bol podkladom pre blahoslavenie Pavla VI., sa udial prostredníctvom relikvie krvi, ktorá zostala na jeho rúchu z čias atentátu. Išlo o nenarodené dieťa v matkinom lone, ktoré trpelo poruchami mozgu už počas matkinho tehotenstva. Lekár jej odporučil, aby tehotenstvo prerušila, ale matka to odmietla.
Namiesto toho prosila o príhovor Pavla VI. po odporúčaní istej reholníčky, ktorá jej darovala svätú kartičku s kúskom pápežského rúcha z útoku v Manile. Zaujímavé bolo, že pápež Pavol VI. napísal encykliku Humanae Vitae, ktorá obhajovala ľudský život a odsúdila všetky formy antikoncepcie. Pavol VI. bol známy ako “pápež prvenstiev”, pretože bol prvým pápežom, ktorý kedy letel v lietadle, prvým pápežom, ktorý navštívil Fatimu a prvým pápežom, ktorý navštívil Svätú zem od čias sv. Petra. Bol kanonizovaný 14. októbra 2018 a jeho sviatok sa bude v cirkvi sláviť 26.
Svätý pápež Pavol VI. bol veľký ctiteľom Panny Márie, čo bolo očividné z jeho žiadosti, aby sa jeho prvá omša slávila v bazilike Santa Maria delle Grazie v Brescii. Ako biskup a neskôr ako pápež často prednášal na mariánskych kongresoch a podujatiach, aby vzbudil v prítomných mariánsku oddanosť. Sviatosť krstu považoval za akési predĺženie panenského materstva Panny Márie a odvážne učil, že pre človeka, ktorý je pravým kresťanom, je potrebné byť mariánskym ctiteľom. Podobne ako mnohí z jeho predchodcov horlivo propagoval mesiac máj za zvláštny čas k uctievaniu Márie.
Dokonca v roku 1965 vydal apoštolskú exhortáciu s názvom Mense Maio (Mesiac máj). Rok 1965 bol záverečným rokom Druhého vatikánskeho koncilu. Na konci zasadnutia Pavol VI. Pri príležitosti 50. výročia zjavení vo Fatime (13. mája 1967) sa stal prvým pápežom, ktorý navštívil Fatimu. Počas svojho pontifikátu navštívil mnohé mariánske svätyne a v roku 1974 napísal apoštolskú exhortáciu s názvom Marialisa Cultusa (Kult Márie). Týmto dokumentom sa snažil napraviť istú nedbanlivosť v mariánskej oddanosti, ku ktorej došlo po Druhom vatikánskom koncile.
Pri prvej generálnej audiencii pozdvihol sv. Pavol VI. modlitbu ruženca za obzvlášť prospešnú zbožnú prax pre všetkých veriacich. Veľmi horlil za modlitbu ruženca v kruhu rodiny a často sa o tejto praxi zmieňoval počas celého pontifikátu. Taktiež hovoril o dôležitosti meditácie počas ruženca, pričom tvrdil, že ruženec bez kontemplácie je ako telo bez duše. Počas Druhého vatikánskeho koncilu napísal list pápežskému legátovi k mariologickému kongresu, ktorý sa konal v Dominikánskej republike, a konkrétne poznamenal, že ruženec je modlitbou, v ktoré sa cvičíme v mariánskej zbožnosti.
V roku 1967 revidoval zoznam odpustkov ponúkaných cirkvou, zjednodušil ich a obmedzil ich na dve kategórie: čiastočné alebo úplné. Nový zoznam obsahoval aj časť o ruženci a zjednodušil chápanie odpustkov plynúcich z tejto mariánskej zbožnosti. Počas pontifikátu chceli mnohí teológovia zrevidovať modlitbu ruženca a ukončiť túto zbožnú tradíciu z čias sv. Dominika. Svätý pápež Pavol VI. však zostal pevne proti týmto ideám.
Počas prípravy dokumentu Marialis Cultus, jeho najznámejšieho mariánskeho dokumentu, pravidelne vracal námietky a návrhy teológov, pretože nesúhlasil s pokusmi zmeniť ruženec alebo prepísať jeho históriu. Urobil to štyrikrát! Práve z tohto dôvodu potreboval 3 roky na to, aby tento dokument dokončil. Marialis Cultus nemohol vyhlásiť za platný, kým s ním pápež Pavol VI.
Ponúkame vám zopár výrokov Pavla VI. Tak ako sa zlo rozmnožuje, mala by sa rozmnožovať aj oddanosť Božieho ľudu. Sme blahoslavení, keď sa s dôverou modlime túto veľmi populárnu a nádhernú modlitbu - ruženec - ktorým sa vyznávame z pocitov náklonnosti skrze Zdravas’ Mária, Zdravas’ Mária, Zdravas’ Mária.
Tip na knihu: 26 apoštolov ruženca, Ako sa modliť ruženec, Rozjímanie nad ružencom.