Svätý spravodlivý hnev: Definícia a význam

Nemenný postoj svätého a spravodlivého Boha k hriechu a zlu sa označuje ako jeho „hnev“. Viacmenej nie je nezvládnuteľný, výbušný alebo nárazový, ako býva ľudský hnev. Je rovnako trvalým a stálym prvkom v Božej povahe ako jeho láska. Nestačí chápať tento výraz len ako popis „nevyhnutného procesu príčiny a účinku v morálnom svete“ alebo ako alternatívne vyjadrenie dôsledkov hriechu.

Ide skôr o osobnú vlastnosť, bez ktorej by Boh prestal byť plne spravodlivým a jeho láska by poklesla na úroveň sentimentality. Boží hnev i lásku musíme popisovať ľudským jazykom. V Biblii nie je náhodným a ľubovoľným prejavom Božej nálady a vášne, ale reakciou Božej svätosti, spravodlivosti a lásky proti hriechu.

Boh je svätý a čistý; musí teda reagovať na rôznu nesvätosť. Boh je spravodlivý zákonodarca, ktorý bdie nad dodržiavaním svojich ustanovení. A Boh je láska, ktorá odstraňuje všetko, čo tejto láske prekáža. Jeho hnev je prejavom jeho svätosti, spravodlivosti a lásky.

Hnev Boha nie je opakom lásky, ale opakom zľutovania, milosrdenstva, ľútosti a odpustenia (Mt 23, 23; Iz 60, 10; 63, 6; Dt 13, 17; Sir 30, 8; Ex 32, 12; Ž 78, 38; 85, 3). Je to odvrátenie tváre (prítomnosti) Božej od človeka (Ž 80, 5.8), zbavenie sa Božej blízkosti, prenechanie človeka seba samému (Dt 31, 17; 2 Kr 24, 20; Jer 33, 5), takže padá do rúk nepriateľov a zlých mocí (2 Kr 13, 3; Mt 18, 34-35).

Príčiny Božieho hnevu v Starom zákone

V Starom zákone je príčinou Božieho hnevu modlárstvo (Dt 6, 14; 7, 4; 32, 21), pohrdnutie Pánovým zákonom, ktoré sa prejavuje reptaním a uctievaním modiel (Nm 11, 1); neposlušnosťou (Joz 7, 26; 2 Sam 24, 1), braním Božieho mena nadarmo (Ex 20, 7), znesväcovaním soboty (Neh 13,18), neláskavosťou k vdovám a sirotám (Ex 22, 23), jedným slovom hriechom (Iz 13, 9; Job 19, 29), na ktorý Boh musí reagovať.

Lebo Boh je horlivý (Nah 1, 2 = žiarlivý na svoju svätosť; Dt 4, 24; 6, 15; Ez 5, 13; 16, 42; 23, 25; Sof 1, 18) a trestá aj náhodnú neúctu voči sebe (1 Sam 6,19-20; 2 Sam 6, 7). Nespravodlivosť a bezbožnosť ľudí, pre ktoré nemá žiadne ospravedlnenie, musí mať za následok prejavy Božieho hnevu v živote jedincov a národov (Rim 1, 18-32). Početné doklady tejto zákonitosti obsahuje Starý zákon, napríklad zničenie Sodomy a Gomory i pád Ninive (Dt 29, 23; Nah 1, 2-6).

Než však príde „deň hnevu“, o ktorom veľmi pôsobivo hovorí kniha Zjavení a ktorý čakáme, je Boží hnev vždy miernený milosťou, predovšetkým v jednaní s jeho vyvoleným ľudom (Oz 11, 8). Lenže, keď hriešnik tieto milosti zneužíva, privoláva si „Boží hnev pre deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd“ (Rim 2, 5).

Pavol bol presvedčený, že jedným z hlavných dôvodov, prečo Izrael nedokázal zastaviť proces mravného úpadku, spočíval v ich nesprávnej reakcii na Božiu zhovievavosť, ktorá veľmi často upustila od takého trestu, aký by si zaslúžili. Zneužívali „bohatstvo jeho dobroty, zhovievavosti a veľkomyseľnosti“ a nechápali, že to všetko ich malo viesť k pokániu (Rim 2, 4).

Nevykúpení ľudia sa búrili proti Bohu, takže sa nutne stávajú predmetom jeho hnevu (Ef 2, 3) a „nádobami hnevu pripravenými k záhube“ (Rim 9, 22). Z tohto postavenia ich nezachránil ani Mojžišov zákon, pretože „zákon so sebou nesie Boží hnev“ (Rim 4, 15). Nakoľko Zákon vyžaduje dodržovanie Pánových nariadení, tresty za neposlušnosť vystavujú hriešnika ešte väčšiemu Božiemu hnevu.

Je jasné, že jedine vďaka milostivému opatreniu, ktoré Pán ponúka hriešnikom v evanjeliu, sa môžu stať prijemcami milosti a Boh sa prestane na nich hnevať.

Boží hnev v Novom zákone

Hlavnou témou Nového zákona je Božia láska k hriešnikom, vyjadrená v Kristovom živote a smrti. Táto láska sa prejavuje v tom, že Ježiš kvôli človekovi a na miesto neho vytrpel bolesti, súženia, trest a smrť, ktoré sú údelom hriešnikov vystavených Božiemu hnevu. Z tohto dôvodu je možné Ježiša Krista označiť ako „vysloboditeľa od prichádzajúceho hnevu“ (Sol 1, 10). Preto apoštol Pavol mohol napísať:“Tým skôr teraz, keď sme boli ospravedlnení preliatím jeho krvi, budeme skrze neho zachránení od Božieho hnevu“ (Rim 5, 9).

Boží hnev viacmenej zostáva na každom, kto sa snaží zmariť Pánov vykupiteľský plán a neposlúcha Božieho Syna, ktorý jediný môže mu priniesť ospravedlnenie. Boh odsudzuje prudkú, násilnú reakciu človeka, namierenú voči druhému; či už ten človek je žiarlivý ako Kain (Gn 4, 5) alebo zúrivý ako Ezau (Gn 27, 44n) alebo pomstlivý, ako boli Simeon a Lévi, ktorí nadmieru kruto pomstili zneuctenie svojej sestry (Gn 49, 5nn; 34, 7-26; Jdt 9, 2); Taký hnev vedie obyčajne k vražde.

Starozákonní učitelia múdrosti karhajú hlúposť prchkého človeka (Prís 29, 11), ktorý „neovláda dych svojich nozdier“, ako to obrazne vyjadruje originálny text; obdivujú však múdreho človeka, ktorý má „dlhý dych“, kým netrpezlivý človek sa prejaví „krátkym dychom“ (Prís 14, 29; 15, 18). Hnev plodí nespravodlivosť (Prís 14, 17; 29, 22; Jak 1, 19n). Ježiš sa vyslovil ešte rozhodnejšie, keď prirovnal hnev k vražde, ktorá je jeho častým dôsledkom (Mt 5, 22). Aj Pavol považuje hnev za nezlúčiteľný s láskou (1 Kor 13, 5); hnev je číre a naprosté zlo (Kol 3, 8), ktorého sa máme chrániť, najmä pre blízkosť Boha (1 Tim 2, 8; Tit 1, 7).

Výsledkom Božieho hnevu je smrť so svojimi pomocníkmi. Dávid si mal vybrať medzi hladom, porážkou alebo morom (2 Sam 24,13nn); inde sú to rany (Nm 17, 11), malomocenstvo (Nm 12, 9n), smrť (1 Sam 6, 19). Tento hnev zostupuje na všetkých zatvrdlivých vinníkov; najprv na Izraela, lebo je najbližšie svätému Bohu (Ex 19,; 32; Dt 1, 34; Nm 25, 7-13); na celé izraelské spoločenstvo (4 Kr 23, 26; Jer 21, 5) alebo na jednotlivcov; potom zostupuje tiež na národy (1 Sam 6, 9), lebo Jahve je Bohom celej zeme (Jer 10, 10).

Kristus ako prostriedok zmierenia

Príchodom Krista sa však predsa niečo radikálne zmenilo. Ako sme to už aj povedali, od tohto „prichádzajúceho hnevu“ (Mt 3, 7) nás už neoslobodzuje Zákon ale Ježiš. Ježiš vskutku „odňal hriechy sveta“ (Jn 1, 29); Boh ho urobil za nás „hriechom“, aby sme sa my v ňom stali Božou spravodlivosťou (2 Kor 5, 21). V Ježišovi sa stretli sily lásky a svätosti takým spôsobom, že láska zostáva víťazná práve vo chvíli, keď hnev dopadá na toho, ktorý „sa stal hriechom“.

Keď sa Boh pozrel na kríž, videl tam nás. Keď sa však teraz pozerá na nás, vidí v nás svojho Syna. Náš Pán nebol len potrestaný za naše hriechy, ale On žil dokonale svätý život, ktorý nám je pripísaný jedine vierou.

Pavel v 2. liste Korintským nehovorí len o tom, že Boh urobil Krista hriechom za nás, ale pokračuje ďalej slovami: „…aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom“ (2. Korintským 5:21). Takže Boh nielenže pripísal naše hriechy Kristovi, ale ešte k tomu pripísal Kristovu spravodlivosť nám. Boh jednal s Kristom ako keby bol hriešnikom, hoci ním nebol, a s nami jedná, ako keby sme boli spravodliví, hoci nimi nie sme.

Poviem to ešte osobnejšie: Boh jednal s Kristom na kríži tak, ako keby On žil môj život, aby so mnou mohol jednať tak, ako keby som žil Ježišov život. Toto je tá nádherná sláva evanjelia.

Ukrižovanie Ježiša Krista

Svätý Tomáš Akvinský o hneve

Svätý Tomáš Akvinský definuje hriech ako pohotovosť alebo úkon neresti stojacej proti tichosti, za druhé ako žiadostivosť pomsty a za tretie ako vášeň. Ďalej považuje hriech ako horlivosť podľa rozumu a hnev ako neresť, ktorá stojí proti rozumu. Tomáš uvádza dvojakú príčinu hnevu:zo strany pohnútky, ako vznikanie, alebo zo strany nálady, ako nedostatok alebo nemoc.

Hnev zahrňuje mnoho vášní, ani nie tak ako rodu a druhu, ani ako príčiny svojho účinku, ale ako účinok svojej príčiny. Hnev podľa správneho rozumu je vášeň chválna, keďže viacmenej proti rozumu je hriech. Hnev je zložený zo smutku a žiadosti, nie ako z časti, ale ako z príčin. Hnev je hlavný hriech, nie však nenávisť.

Svätý Tomáš hovorí o troch druhoch hnevu: žlčový, t. j. ostrý, zbesilosť. Ďalej hovorí o šiestich dcérach hnevu: rvačka, namrzenosť mysle, potupenie, kričanie, rozhorčenie a rúhanie. Hnev, pokiaľ znamená konanie vôle, teda rozhodovanie sa, je akoby v Bohu, nie však pokiaľ ide o hnev ako vášeň.

Keď dôjde k nejakému smútku prichádza hnev. Mlčiaci vyzýva k hnevu haniaceho, pretože sa zdá, že ho podceňuje. Hnev slabne ak trvá dlhšie, rovnako aj jeho príčina, lebo spomienka na bezprávie sa zdá menšia, keď je už len v spomienkach. Človek sa hnevá na neživé veci i na zvieratá v dôsledku obrazotvornosti, ktorá mu oznámi ublíženie, nie však z rozumu.

Je päť znamení a účinkov hnevu: búšenie srdca, trasenie sa tela, červeňanie tváre, zdrsnenie pohľadu, skrivenie úst a myseľ nevie čo hovorí. Hnev sa kloní k dvom smerom, t.j. k pomste a škodeniu, naproti tomu láska alebo nenávisť niekedy kloní sa len jedným smerom. Najľahšie je odporovať hnevu a bojovať proti nemu na chvíľu pre jeho nápor, než proti potešeniu a dychtivostiam, lebo naopak je to pri ďalšom trvaní. Hnevu je protiľahlá nejaká neresť, lebo nezriadený nedostatok hnevu, sa neprejavuje, nakoľko je nepomenovaná.

Ako zvládať hnev?

Rozpoznať a priznať si, že sa hnevám. Znie to možno banálne, ale mnohí ľudia majú s týmto krokom značné problémy. Nemôžem sa hnevať, a preto sebe i iným tvrdím, že sa vlastne „vôbec nehnevám“. Nepriznaný hnev je však časovanou zbraňou. Ak si vedome dovolíme hnevať sa, ľahšie rozpoznáme stav, kedy to v nás začína vrieť.

Ak hnev eskaluje a podarilo sa nám vyhnúť okamžitému výbuchu (samozrejme, niekedy zlyháme), mali by sme si dopriať priestor a čas na upokojenie. Ak sa hnev príliš často stáva nekontrolovateľným, treba sa pozrieť na možné príčiny. Privádza ma do zúrivosti kritická poznámka? Čo môže byť dôvodom, že som tak veľmi citlivý na kritiku? Možno ma často ponižoval alebo nedostatočne oceňoval niekto v detstve. Za búrlivými reakciami sa často skrýva bezmocnosť alebo nízka sebaúcta. Ak tieto príčiny nedokážeme spracovať samy, pri ich odstránení môže byť užitočná psychologická pomoc.

Ak sa cítime permanentne podráždení a v svojom živote sa hneváme viac ako zvyčajne, mali by sme spozornieť. Môže ísť o dôležitý výstražný signál. Nie sme preťažení? Spíme dostatočne? Aký je náš zdravotný stav?

Snaha potlačiť hnev sa nám môže skôr či neskôr poriadne vypomstiť. Ak má človek na duši naozaj pevný uzáver a nedovolí negatívnym emóciám dostať sa von, zvyčajne sa obrátia dovnútra. V dôsledku toho trpí telo, duša a následne často i duchovný život.

Je veľmi potrebné naučiť sa pracovať aj s emóciou hnevu, ktorý možno prirovnať k benzínu v aute. Hnev nás pobáda k činu, ak sme svedkami nespravodlivosti, ale aj k odvážnemu boju s prekážkami, ktoré stoja na ceste k dosiahnutiu náročného cieľa. Ide o ‚energizujúcu‘ emóciu, jej náboj však musíme využiť správnym smerom.

Hnev je mimoriadne dôležitým signálom, a súčasne podnetom k akcii a zmene toho, čo sa zmeniť dá. Zabraňuje stagnácii a neraz vedie človeka k veľkým činom. Problémom napokon zostáva aj to, že potláčanie hnevu môže viesť k telesným ťažkostiam, pocitom smútku a viny - tie veriaci neraz považuje za žiaducejšie ako to, že by si pripustil svoj hnev. Zakončíme to známym vyjadrením svätého Pavla: „Hnevajte sa, ale nehrešte.

Ako zvládnuť hnev

Stupne hnevu

Existujú „štyri stupne hnevu:

1. keď je hnev iba spontánnou emóciou - je to vec nášho temperamentu;
2. stav, keď vieme emóciu rozumom správne usmerniť k túžbe po spravodlivosti a náprave;
3. emócia prekračuje hranicu zdravého rozumu a tu sa stáva jedným z hlavných hriechov (túžba po potrestaní človeka, ktorý si to nezaslúži);
4. Sv. Tomáš Akvinský hovorí o troch druhoch hnevu: žlčový, ostrý a zbesilý. Ďalej rozlišuje šesť dcér hnevu: ruvačka, namrzenosť mysle, potupenie, krik, rozhorčenie a rúhanie. Existuje päť znamení a účinkov hnevu: búšenie srdca, triaška tela, červenanie tváre, zdrsnenie pohľadu, skrivenie úst a myseľ, ktorá nevie, čo hovorí.“

Hnevať sa dokáže každý, ale hnevať sa správnym spôsobom, v správnom čase, na správnom mieste a na správneho človeka - je umením. To nedokáže každý človek. Aspoň nie rovnakým spôsobom! Nie je to jednoduché.

Na túto tému sa vyjadril aj sv. Ján Zlatoústy, ktorý povedal: „Ten, čo sa hnevá bez príčiny, ocitá sa v nebezpečenstve; ten však, čo má príčinu, nie. To znamená, že hnevať sa na nesprávne veci alebo príliš prepadať hnevu je hriešne. No vzplanúť spravodlivým hnevom, v správnej záležitosti a v prijateľnej miere - nie je hriechom.

Existujú rôzne prejavy hnevu. Poznáme aktívny, ale aj pasívny hnev. Pasívny hnev spočíva v tom, že ktosi sa hnevá na svoj objekt a dáva to najavo tým spôsobom, že je k nemu nevrlý, že zalezie do kúta alebo sa fyzicky trýzni.

Hnev má sklon vyvolávať strach alebo ešte väčší hnev. Hnev väčšmi poškodzuje toho, kto sa hnevá, ako toho, na koho je zameraný. Existuje aj spravodlivý hnev, ktorým sa hneval aj Ježiš, keď vyháňal predavačov z chrámu a keď im poprevracal stoly počas sviatkov. Hneval sa aj na farizejov, ktorí nakladali na ľudí ťažké a neúnosné bremená a sami ani len prstom nepohli.

Tu sa možno pýtame: Môže sa Boh hnevať? Je jeho hnev ako náš hnev? „Boží hnev je pravdivý a skutočný a je správnym vyjadrením toho, čo je skutočne prítomné v Bohu. Nie je to prejav našej prechodnej a často iracionálnej emócie, ktorú zvykneme nazývať „hnevom“, ale Boží hnev vychádza zo samej Božej prirodzenosti. Je zároveň jeho spravodlivosťou, prejavom jeho dokonalej svätosti, zakúšaný jeho nepriateľmi ako rozhorčenie, je však premenený na dobro pre jeho priateľov.

Čo to znamená? Boh je dobro, láska sama. Nie je láska plus spravodlivosť, alebo dobro plus hnev. Boh miluje, čo je dobré, nie čo je zlé. Ak teda my nenávidíme, čo je dobré, a milujeme, čo je zlé, ak nenávidíme to, čo miluje Boh, a to, čím Boh je, a milujeme to, čo Boh nenávidí, vtedy sa nám Boh javí ako náš nepriateľ a ako ten, kto sa na nás hnevá. V skutočnosti sa však Boh nehnevá na nás, ale na naše hriechy. No my namiesto toho, aby sme sa od nich odlúčili pokáním, stotožňujeme sa s nimi, a vtedy sa nám zdá, že Boh sa nehnevá na naše hriechy, ale na nás.

Aký je teda ten spravodlivý hnev? Kedy nie je hriechom? Keď sa rodičia právom hnevajú na právnika, ktorý oslobodil dílera drog a spôsobil, že ich syn zomrel na následky predávkovania, alebo to bolo jeho dielo; keď ktosi v mene Boha a svojich „argumentov“ nahovára mladých, aby zabíjali v mene Boha; keď lekár, ktorý nahováral mamičky, aby podstúpili interrupciu, alebo farmaceut sa neskôr obohatili takýmto pokútnym spôsobom; keď lekár z lajdáckosti zapríčinil ochrnutie dieťaťa alebo spôsobil retardáciu dieťaťa…

Hlavné prikázanie, ktoré Boh dal človeku, je, aby miloval Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého. Aby miloval človeka, ale nenávidel hriech. Hnev sa však môže stať hriechom, premeniť sa v nenávisť.

Sv. Pavol píše Efezanom: „Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom, a nedávajte miesto diablovi. Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi“ (Ef 4, 26.

Nepotláčaj hnev voči niekomu, ale daj mu to najavo iným, šibalským spôsobom. „Nasyp mu na hlavu žeravý popol“ - priveď ho do rozpakov a ukáž, že sa dá aj inakšie reagovať; namiesto napätia sa snaž zmeniť situáciu na vľúdnosť a veľkodušnosť, buď tým, čo šíri pokoj a harmóniu; cvič sa v mlčanlivosti, vyhraď si čas na ticho a sústredenie. A tak budeš napĺňať blahoslavenstvo, ktoré nás naučil Ježiš: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“ (porov.

Veľa zlých vecí, ktoré sa dejú okolo nás, sú „následkom hriechu a vzbury proti Bohu, lebo tieto veci väčšinou nie sú v zhode s vôľou Boha.

Videli sme na vlastné oči, ako hriech zloby zničil a rozdelil kresťanské rodiny a cirkvi. Nezvládnutý hnev je zhubný hriech, ktorý vždy rozdeľuje a ničí vzťahy. Nezvládnutý hnev ničí naše deti a neprináša nič dobrého. Ježiš označil hnev za koreň hriechu, ktorý stojí za vraždou. Nezvládnutý hriech je časovaná bomba.

Ten, kto sa obrátil ku zdroju života, múdrosti a milosrdenstva má príkaz kontrolovať svoje myšlienky a činy. Pripomeňme si opäť, že naše spasenie nie je odmena za dobré správanie, nemáme sa pred Bohom čím chváliť, pretože v skutočnosti sme vraždiacimi zločincami všetci, aj keď sme nikoho nezabili.

Dnes stále viacej ľudí a obzvlášť detí nedokáží zvládnuť svoj hnev a podľa toho konajú. Neuznávajú autority, nevážia si hodnoty, v spoločnosti rastie násilie a zločin. Každý z nás by sa mal zamýšlať nad tým, čo s nami robí a môže urobiť potlačovaný hnev, pokiaľ s ním nebudeme bojovať.

Hnevajte sa, ale nehrešte. Nezvládnutý hnev je tolerovaný v mnohých domácnostiach i cirkvách. Iste poznáte aj kresťanov a kazateľov, ktorí používajú tvrdé slová plné hnevu a rozhorčenia. Niektorí svoje správanie ospravedlňujú tým, že ide o „spravodlivý hnev“. Väčšinou vieme, že nejde o spravodlivý hnev, ale skôr o prejavy sebectva a pýchy. Keď veci a udalosti nejdú a nie sú podľa našich predstáv a prianí, bývame rozladení, nespokojní, podráždení a začneme útočiť na každého, kto nám stojí v ceste. Jakub nás ale upozorňuje, že: „Ľudský hnev predsa k Božej spravodlivosti nevedie“.

Pozrime sa podrobnejšie na galériu prejavov prirodzenej telesnosti. Väčšinou vieme, že nejde o spravodlivý hnev, ale skôr o prejavy sebectva a pýchy. Keď veci a udalosti nejdú a nie sú podľa našich predstáv a prianí, bývame rozladení, nespokojní, podráždení a začneme útočiť na každého, kto nám stojí v ceste. Jakub nás ale upozorňuje, že: „Ľudský hnev predsa k Božej spravodlivosti nevedie“.

Tabuľka: Porovnanie ľudského a Božieho hnevu

Aj jed­not­li­ví ľudia v Sta­rom záko­ne sved­čia o Božej spra­vod­li­vos­ti, kto­rú zakú­si­li skr­ze jeho odpus­te­nie a milosť.

Keď vyzná­va­me svo­je hrie­chy, ver­ný je a spra­vod­li­vý, aby nám odpus­til hrie­chy a očis­til nás od kaž­dej neprá­vos­ti. (1.

Ježi­šo­vým cie­ľom bolo pri­blí­žiť nás k Bohu a pre­bu­diť v nás ľútosť nad naši­mi hriech­mi a lás­ku k Bohu.

Božou odpo­ve­ďou na to bolo odpus­te­nie. To isté ponú­ka aj nám.

tags: #svaty #spravodliveho #hnevu