Milí priatelia, bratia a sestry,
Vianoce sú sviatky vtelenia a narodenia Božieho Syna. To sa stalo len raz v histórii ľudstva, kedy Boh sa stal človekom. Ostáva však človekom, vteleným Bohom navždy. Prišiel na svet aj pre nás rovnako ako pre betlehemských pastierov, obyvateľov Palestíny, či Mudrcov z východu, rovnako pre rímskych okupantov, ba aj pre vtedajších a dnešných obyvateľov zeme. Boží Syn všetkým ľuďom priniesol spásu. Betlehemské Dieťa je najvýraznejšie znamenie Božej lásky k ľuďom, a to bez obmedzenia na dobu a miesto. Ono dodáva zmysel vianočným sviatkom a dáva zmysel aj našej tradícii.
Ako to veľmi pekne povedal pápež František, keď požehnával sošky malého Jezuliatka pre rímske deti na námestí sv. Petra: „Ak vezmeme preč Ježiša, čo nám ostane z Vianoc? Len prázdny sviatok konzumu. Neberte Ježiša z Vianoc! Lebo Ježiš je stredobodom vianočného slávenia. Vianoce sú sviatkom Božej lásky k ľuďom. Sviatkom a prejavom, aj výzvou, lebo vyjadrujú podstatu nášho náboženstva, sú zjavením trojjediného Boha, ktorý je živou láskou medzi troma božskými osobami a v betlehemskom Dieťati sa stal vtelenou láskou k ľuďom. V našich krajoch sa k vianočným sviatkom pripája aj nasledujúci deň, ktorý je zasvätený sv. Štefanovi, prvému mučeníkovi. Jeho prípad nám opisujú Skutky apoštolov.
Keď jeruzalemská cirkev rástla, apoštoli už nemali čas venovať sa všetkým chudobným a vdovám, preto si vybrali Štefana a ďalších šiestich veriacich, na ktorých vložili ruky a vzývali Ducha svätého. Mladý Štefan bol horlivý v tejto službe, ku ktorej našiel príklad a silu v Ježišovi Kristovi. Mnohí Židia sa postavili proti nemu a ostatným členom Cirkvi. Štefana chytili a predviedli pred židovský súd a našli aj falošných svedkov. Štefana preto ukameňovali pre jeho vieru, ale Boh na neho nezabudol, Boh ho oslávil. Dnes ho uctievame ako prvého mučeníka Kristovej Cirkvi. Jeho láska k Bohu, k Ježišovi Kristovi a k ľuďom, včítane svojich mučiteľov, sa cez Štefana vliala do prvých kresťanov. Nedivme sa teda, že sa sviatok sv. Štefana, prvého mučeníka slávi ihneď po Sviatku narodenia Krista Pána. Ako Ježiš Kristus vstúpil do ľudských dejín cez svoju ukrižovanú lásku, tak sv.
A my, milí priatelia, dnes žijeme z tejto lásky Ježiša Krista - vteleného Božieho Syna - nielen vo vianočnej dobe, ale v celom roku, aj v našom živote.
Svätý Štefan, kráľ
V nedeľu 20. augusta 2023 na slávnosti sviatku sv. Štefana, kráľa v Budapešti na pozvanie Jeho Eminencie kardinála Pétera Erdőa homíliu predniesol Mons. V úvodnej reči kardinál Erdő vyjadril svoju radosť a vďačnosť arcibiskupovi Bernardovi Boberovi, že prijal pozvanie zúčastniť sa na slávnosti a úlohu slávnostného kazateľa, aby stretnutie bolo znamením a lúčom nádeje pre všetkých prítomných.
Farský kostol v mojom rodisku neďaleko Humenného - kde som bol pokrstený, kde som ako dieťa miništroval a hľadel na oltárny obraz, kde som bol birmovaný a slúžil svoju primičnú svätú omšu, bol postavený v r. 1835 a je zasvätený sv. Štefanovi, kráľovi. Ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že raz budem mať homíliu v Budapešti na jednom z jej najznámejších námestí práve počas slávnosti sv. Štefana, kráľa. Nedávno, v roku 2020, v jubilejnom 185. roku postavenia kostola v mojom rodisku, na moju prosbu Jeho Eminencia pán kardinál daroval nášmu farskému kostolu relikvie sv. kráľa Štefana.
Svätý Otec, pápež František vo svojom posolstve k 57. Priznávam sa vám, aj ja som prišiel sem v týchto intenciách - vidieť, počúvať, načúvať a svedčiť. Naladiť sa na rovnakú vlnovú dĺžku, aby sme boli schopní cítiť vo vlastnom srdci aj tlkot srdca druhého. Pán Ježiš nás upozorňuje, že každý strom sa dá spoznať po ovocí (porov. Lk 6, 44). „Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa.“ (Lk 6, 45) Preto, aby človek mohol komunikovať podľa pravdy a v láske, musí mať očistené srdce.
V dnešnom evanjeliu sme počuli. „Každý, kto počúva a uskutočňuje slová Pána Ježiša, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Som rád, a veľmi sa teším, ba som veľmi vďačný Jeho Eminencii za jeho srdečné pozvanie, aby sme v týchto historických chvíľach, na tomto historickom námestí, v dobe poznačenej polarizáciou a protikladmi - voči ktorým, žiaľ, nie je imúnne ani cirkevné spoločenstvo - tu mohli spolu komunikovať „s otvoreným srdcom a otvorenou náručou“: biskupi a kňazi, rehoľníci a rehoľnice, pokrstení a nepokrstení, katolíci a nekatolíci, veriaci a neveriaci, Maďari a Slováci. Toto dokáže úprimne žitá kresťanská viera, ktorá nás zjednocuje a dáva nás dokopy aj napriek rozdielom jazyka či kultúry. A práve vtedy keď zabúdame žiť evanjelium, keď sa stávame viac nacionalistami než patriotmi, vtedy sa vzájomne urážame a znevažujeme. Ale náš Boh, náš milosrdný Otec nás v Duchu Svätom pozýva k jednote v Kristovi.
Drahí bratia a sestry! Pokúsme sa po ťažkých rokoch pandémie a kríz obnoviť našu spoločnú duchovnú identitu obyvateľov strednej Európy - našu jednotu v Kristovi! Všetci sme povolaní hľadať a hovoriť pravdu a robiť to s láskou. Najmä my kresťania sme neustále nabádaní, aby sme zdržiavali svoj jazyk od zlého (Ž 34, 14), pretože - ako nás poúča Písmo - tým istým jazykom nemôžeme dobrorečiť Pánovi a zároveň zlorečiť ľuďom stvoreným na Božiu podobu (Jak 3, 9). Z našich úst by nemalo vychádzať zlé slovo, „ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú“ (Ef 4, 29).
Sv. kráľ Štefan v Knihe mravných ponaučení svojmu synovi sv. Imrichovi píše: Nasledovanie predkov má v kráľovskej dôstojnosti ôsme miesto. Viem, že najväčšou kráľovskou ozdobou je nasledovať svojich kráľovských predchodcov a napodobňovať počestných rodičov. Kto pohŕda ustanoveniami otcov a predchodcov, nestará sa ani o zákony Božie. Hádam, nikto z nás nepochybuje o tom, že dnes aj v našej duchovnej rodine - v Cirkvi „je veľmi potrebné počúvať a počúvať sa navzájom. 13. mája 2016, keď otec kardinál Erdő opakovane navštívil našu arcidiecézu a slúžil svätú omšu vo filiálnom kostole v Budulove, kde sa už viac ako 20 rokov každý mesiac koná fatimské modlitbové stretnutie za duchovnú obnovu cirkevného života, medzi iným povedal: „Radostná zvesť evanjelia je určená všetkým národom. ... Ako naznačuje zázrak Turíc, slovám svätého Petra rozumeli poslucháči rôznych národov. Nie preto, lebo zabudli svoju vlastnú reč, ale preto, lebo všetci počuli tú istú radostnú zvesť vo vlastnom jazyku (porov. Sk 2, 8 - 11). Na svätej omši sme vtedy spolu požehnali i základný kameň školského komplexu Blahoslavenej Sáry Šalkaháziovej v Moldave nad Bodvou a 16.
Jednota v Kristovi nás posúva ďalej než iba k našim hraniciam. Kristova láska búra predsudky, láme nenávisť, vyzýva k odpusteniu a vzájomnej prajnosti. Toto je cesta pre naše národy. Priznajme sa k Ježišovi, žime evanjelium každý deň. Prosme teda tu a teraz spolu Pannu Máriu, Sedembolestnú a Nanebovzatú, ktorej svätý Štefan, kráľ ako prvý laik zasvätil sebe zverených, aby svojou láskavou starostlivosťou sprevádzala Cirkev i ľud, žijúci v strednej Európe a všade na celom svete. Matka Božia Panna Mária a svätý kráľ Štefan, orodujte za nás! Bože, žehnaj Maďarom!
Sviatok sv. Štefana sa odpradávna slávil v tesnej nadväznosti na slávenie Vianoc. Možno sa to chápalo tak, že Sv. Štefan (26.12.), sv. Ján (27.12.) a tzv. Sv. Neviniatka (28.12.) tvoria akýsi svätý sprievod pre Ježiša, ktorého narodenie na Vianoce oslavujeme.
Keď dnes počúvame o umučení Štefana z textu knihy Skutky apoštolov, možno nás napadne, prečo tí židia boli takí zlí na nás kresťanov. Ale neunáhlime sa. Štefanova smrť (napokon tak, ako aj smrť Ježišova) bola predsa dôsledkom sporu medzi židmi. Niektorí poprední židia obvinili žida Štefana, že nie je dosť dobrým židom. Všetko sa to stalo veľmi skoro po Ježišovej smrti, asi r. 34 v prvom storočí n. l. Kresťania sa v tej dobe ešte ani nenazývali kresťanmi. Patrili medzi ostatných veriacich židov, modlili sa „šéma Izrael“ (prvé slova vyznania viery: Počúvaj, Izrael, Jahve je náš Boh, Jahve je jediný!), pridŕžali sa posvätných kníh (Starý zákon), navštevovali chrám v Jeruzaleme, modlili sa žalmy a zachovávali rituálne predpisy Mojžišovho zákona (obriezka, sabat, očisťovanie, kóšer jedlo a pod.). Od ostatných židov sa líšili tým, že Ježiša Nazaretského uznávali za Mesiáša (gr. Krista). Preto sa snažili pokračovať v hlásaní jeho evanjelia, ktoré sa stalo evanjeliom o ňom - Ježišovi ako Mesiášovi.
Prečo prišlo k vyostreniu sporov medzi židmi - Ježišovými nasledovníkmi a ostatnými židmi? Dôvody boli podobné, prečo sa aj Ježiš sám stal pre niektoré skupiny židov neprijateľným. Hoci Ježiš zachovával všetky židovské náboženské zvyky, predsa len ich zachovával inak. A samozrejme rozprával inak i dával dôraz na iné veci ako mnohí židia: V popredí neboli rituály, ale praktický prístup k ľuďom, nie, či sa jedáva kóšer, ale či vieme podať pohár vody tomu, kto je smädný a pod.
O Štefanovi sa dozvedáme z knihy Skutky apoštolov, že patril medzi mladých židov, čo sa nadchli pre Ježiša. Apoštoli ho spolu s ďalšími vybrali za diakona, služobníka v sociálnych veciach medzi (židovskými) kresťanmi. Staral sa o siroty a vdovy v spoločenstvách Ježišových učeníkov a v židovských synagógach vysvetľoval Bibliu (SZ) v Ježišovom zmysle. To na neho upútalo pozornosť. Nositeľmi sporu boli najmä židia zo synagóg, kde sa nehovorilo aramejsky, ale grécky. Štefan sa asi častejšie pohyboval v tomto prostredí. Zdá sa, že podobne ako Ježiš voľne praktizoval tradičné židovské zvyky a zmysel viery videl v ohlasovaní Ježiša ako Mesiáša.
Autor textu v Skutkoch apoštolov zachoval podstatu Štefanovho posolstva tak, že vo chvíli smrti mu do úst vložil zvolanie: „Vidím nebo otvorené a Syna človeka (teda Ježiša ako Mesiáša) stáť po pravici Božej.“ Vidíme tu zaujímavý posun: Nie veľkňaz nejakým rituálom otvára nebo, ale každý človek vo svojej viere, ak chce počúvať Boha cez Ježiša. Boh nie je neprístupný, ale blízky nám ľuďom; Ježiša povýšil k sebe, on je teraz viac ako Mojžiš a všetci proroci miláčikom Božím, preto je po Božej pravici, na čestnom mieste. Takto sa stal Ježiš, nie zákon s jeho predpismi, mostom k Bohu. Ak chceme počuť, čo je skutočný náboženský liberalizmus, teda oslobodzujúci výklad viery, tak je to takýto prístup, aký žil Ježiš, ako to chápal a žil Štefan, neskôr Pavol a ďalší kresťania. Takýto liberalizmus nie je tzv. voľnomyšlienkarstvom, tento liberalizmus je praktizovaním toho, čo mnohokrát vyslovil sám Ježiš: Zákony, predpisy i samotný text Biblie majú byť pre človeka, nie naopak, aby bol človek pre zákon. Teda nejde o to, aby neboli žiadne usmernenia, žiadne príkazy; ony sa však majú chápať v službe ľudí, ešte presnejšie tak, aby pomáhali milovať, nie aby niekoho držali v strachu, smútku a znechutení.
Viera - „šéma Izrael“ má pomáhať milovať - to pochopil Štefan a bral to dôsledne, a preto aj zomrel. Jeho smrť spôsobila odcudzenie prvých kresťanov od ostaných židov, ale zároveň naštartovala kresťanskú misiu medzi pohanmi. Sú okolnosti Štefanovej mučeníckej smrti pre nás len historickou záležitosťou? Keď sa lepšie pozrieme na problémy dnešnej cirkvi a dnešnej sekulárnej spoločnosti, môžeme vidieť podobnosti s časmi sv. Štefana. Skutočný nasledovník Ježiša nedávkuje svoju lásku k Bohu podľa cirkevného práva ani katechizmu. Snaží sa ich poznať a dodržiavať, ale meradlom pre jeho konanie nie sú tieto predpisy. Tým je aktuálne prežívanie evanjelia. To je vyšší princíp, v mene ktorého sa verí a obetuje. Zároveň je to spôsob, ktorým sa i dnes štartuje kresťanská misia pre sekulárny svet.
Dnes som bol pozvaný kázať do kostola Narodenia P. Márie na sídlisku Dlhé diely. Už pred rokom 1990 tu bývalo veľa ľudí, ale v celej Karlovej Vsi bol iba jeden maličký kostolík. Preto po r. 1990 boli Dlhé diely prvou lokalitou v Bratislave, kde sa začal stavať nový kostol. Stavbu poznačil nedostatok financií i neskúsenosť staviteľov. Predsa, na Dlhých dieloch vznikla živá farnosť. Miestny pán farár Štefan vždy veľmi pekne hovorí o ľuďoch, s ktorými žije v tejto farnosti. Existencia farnosti Dlhé diely je vlastne potvrdením jej zasvätenia Narodeniu P. Márie. Podobne ako v prípade P. Márie tam, kde sa temer nič neočakávalo, na sídlisku, ktorému sa vraví betónová džungľa, vznikol pekný spoločenský i duchovný život.
Na sviatok Narodenia P. Márie sa pri liturgii číta začiatok Matúšovho evanjelia. Spomína sa v ňom rodokmeň Ježiša Krista a text vrcholí správou o Ježišovom narodení. Na poslucháčov pôsobí rodokmeň s mnohými židovskými menami dosť podivne a správa o Ježišovom narodení zasa záhadne. Mária sa tu spomína len okrajovo. Hlavnou postavou, cez ktorú Boh koná, je Jozef: Jakub splodil Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš (Mt 1,16). Anjel komunikuje s Jozefom, jeho presviedča, jemu vysvetľuje, že dieťa, ktoré Mária počala, je z Ducha Svätého: Boh bude s nami v tomto dieťati. Chce sa tu vlastne povedať, že Mária je súčasťou Božieho konania v dejinách, lebo Boh koná v našich životoch, mení naše životy, a to zväčša veľmi prekvapujúco. V tejto súvislosti sa patrí položiť otázku: Ako v mojich dejinách, v mojom živote, koná Boh?
Pri odpovedi si za pomocníka vezmem apoštola Pavla. Z textu Prvého listu apoštola Pavla Timotejovi (24. nedeľa cez rok) sa dozvedáme, že Pavol o sebe hovoril veľmi sebavedome, keď napísal: Kristus ma uznal za verného, ale zároveň aj veľmi príkre, keď dodal: ...hoci som bol rúhač, prenasledovateľ a násilník. Pavol uvádza aj dôvod, prečo sa zmenil: Nadmieru sa rozhojnila milosť Pána s vierou a láskou. Akoby na potvrdenie dodal: Toto slovo je úplne isté, lebo Kristus prišiel na svet zachraňovať hriešnikov ako som ja. Odborníci na biblické texty podnes diskutujú, či Pavol ten Prvý list Timotejovi naozaj napísal (pred r. 70 po Kr.), alebo v Pavlovom mene to niekto napísal až po r. 100 po Kr. Tak či onak Pavol je tu silne prítomný cez svoj vlastný príbeh, ktorý sa mal stať povzbudením pre kresťanov z pohanstva.
My si nedokážeme ani predstaviť, ako sa Pavol musel opakovane obhajovať, brániť a vysvetľovať, prečo si vôbec dovolí nazývať sa apoštolom. Aby sa Pavol obránil, zvolil taktiku seba obvinenia: Áno, ja som bol ten zlý. A potom uviedol dôvod zmeny: Nie z vlastnej sily som sa zmenil, ale nadmieru sa rozhojnila Božia milosť vo mne. My nepoznáme kultúrny kontext, v rámci ktorého sa Pavol vyjadroval. Jeho čitatelia ho však poznali. V helenisticko-židovskom prostredí vznikali v tom období poučné romány, kde sa používali podobné slovné obraty, aké použil Pavol. V tých textoch sa písalo o ľuďoch, ktorí našli vieru, hoci predtým ubližovali a urážali veriacich. Pavol použil obrazy a slovné spojenia z týchto románov, aby vysvetlil vlastnú pozíciu: Bol som zlý, a ak som sa zmenil, tak preto, že Pán mi prejavil milosrdenstvo. A to nadmieru. Táto nadmerná veľkorysosť Božia je bezhraničná (ako veľkorysosť otca v podobenstve o márnotratnom synovi: Lk 15,11-32). Prekypuje vitalitou, milosťou a radosťou. My sme však často viac smutní ako radostní. Pochopiteľné je to pri udalostiach, ako je choroba, smrť alebo strata práce. Smútok je pochopiteľný aj vtedy, keď sa pácha hriech, keď nám niekto ubližuje. Ale smútok by mal byť neprijateľný v spojení s vierou a cirkvou.
Koľkí ľudia však práve v oblasti viery, náboženstva a cirkvi zažívajú smútok a bolesť! Ktosi povedal, že je to preto, lebo od viery a cirkvi veľa očakávame, a to sa nám vraj nemôže splniť. S takouto skepsou nesúhlasím. Naopak, práve v oblasti viery a v prostredí cirkvi sa viera ako pravá má osvedčiť tým, že je radosť veriť, radosť byť veriacim. A cirkev sa má osvedčiť ako pravá tým, že v nej nájdeme spoločenstvo slobody, nádeje a radosti. Poriadok musí byť, ale poriadok nie je dôvodom na to, aby som bol v cirkvi. Poriadok v cirkvi sa ako zmysluplný má osvedčiť tým, že slúži radosti, že slúži milosrdenstvu.
V rodokmeni Ježišových predkov, zväčša hriešnych, Boh nezlomil nad tými ľuďmi palicu, ale daroval život krásnemu kvetu, Panne Márii. Z násilníka a rúhača Šavla učinil apoštola Pavla. Uprostred betónovej džungle dal vyrásť peknej farnosti. Český kňaz Marek Vácha optimisticky hovorí: Duch Svätý prerastá ako tráva asfaltom (Příběhy z jiného vesmíru, Cesta, Brno 2015). Kde v mojom živote prerástla tráva asfaltom? Kde, kedy ma premohla bezhraničná veľkorysosť Božia? Tam, kde som zažil radosť, kde som zažil pozitívnu zmenu, kde som zažil veľkorysé pochopenie a bol som obdarovaný láskou. Buďme si úplne istí, že všade tam, kde sme zažili radosť, milosrdenstvo, pochopenie a obdarovanie láskou, koná Boh. Presne tam je pravá viera a pravá cirkev.
Legenda o rukou neutvorenom obraze Ježiša Krista sa odvoláva na Cirkevné dejiny Euzébia z Cézarey. Vraj v časoch, keď Ježiš kázal, vládol v Edesse Abgar. Na celom tele bol zasiahnutý malomocenstvom. Napísal Ježišovi list, v ktorom ho žiadal, aby k nemu prišiel a uzdravil ho. Svojho maliara Ananiáša poslal s listom k Ježišovi a zároveň ho poveril namaľovať Ježišovu podobu. Keď Ananiáš prišiel do Jeruzalema, našiel Ježiša obklopeného ľuďmi. Nepodarilo sa mu prísť k nemu bližšie, tak sa zobďaleč pokúšal namaľovať Ježišov portrét, no nedarilo sa mu to. Potom požiadal o vodu a kúsok látky, umyl si tvár, vysušil ju látkou a zanechal na nej svoj obraz. Ananiáš vzal obraz aj list a šiel do Edessy. Keď Abgar vtlačil svoju tvár do látky, čiastočne sa uzdravil. Neskôr prišiel do Edessy Tadeáš, jeden zo sedemdesiatich. Ohlasoval evanjelium a pokrstil Abgara a jeho ľud. Keď o niekoľko desaťročí jeden z Abgarových pravnukov, ktorý sa stal vládcom v Edesse upadol do modloslužby, chcel Kristov obraz z brán odstrániť. Miestny biskup varovaný počas zjavenia v noci obraz zamuroval. Po mnohých rokoch ľudia na obraz zabudli. V roku 545, keď mesto obliehal perzský kráľ Chozroes I., Presvätá Bohorodička sa zjavila miestnemu biskupovi Eulabiovi a nariadila mu, aby vybral ikonu zo zamurovaného výklenku a tak sa zachránia od nepriateľa. Biskup ikonu vybral, dal vytvoriť kópiu a spoločne s veriacimi a obrazom Krista vykonal okolo hradieb cirkevný sprievod. Za krátky čas sa perzská armáda stiahla. V roku 944 cisár Konštantín VII. chcel preniesť ikonu do Konštantínopolu. Pretože od roku 630 Arabi ovládali mesto, Emirovi zaplatil výkupné. Kresťanský klérus potom s veľkou úctou priniesol rukou neutvorený obraz Spasiteľa a jeho list do Konštantínopolu.
Po dobytí Konštantínopolu križiakmi v roku 1204 sa o rukou neutvorenom obraze Spasiteľa stratili záznamy. Existuje viacero verzií o tom, čo sa s ním stalo. Podľa jednej ho vzali križiaci; no loď na ktorej bol obraz, stroskotala v Marmarskom mori. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „myseľ gréckeho boha Dia“. Dnešný mučeník bol z cilicíjskeho mesta Tarzus a patril do vznešenej rodiny kresťanov. Ako lekár sa pri liečení za svojich pacientov aj modlil, a tak sa mu darilo mnohých uzdraviť. Keď sa v Nikomédii Dioklecián dozvedel o Diomédovi, dal ho zatknúť. Počas cesty do Nikomédie Diomédes z vyčerpania a po modlitbe zomrel. Keď mu vraj vojaci potom odťali hlavu, oslepli a len s ťažkosťou sa vrátili k cisárovi.
Včera sme ukončili oktávu Ježišovho narodenia, dnes ukončíme oktávu svätého Štefana, ale bez toho, aby sme na chvíľu stratili zo zreteľa Božské Dieťa, ktorého dvor tvoria Štefan, Ján Milovaný učeník, svätí Nevinní a svätý Tomáš z Canterbury. O päť dní uvidíme mudrcov sklonených pred jasličkami novonarodeného Kráľa; už sú na ceste a hviezda postupuje k Betlehemu. Strávime túto prestávku tým, že si zopakujeme, aká veľká je sláva nášho Emanuela, keď obdaril takou mimoriadnou milosťou týchto svätých, ktorých si vybral, aby mu boli nablízku pri jeho prvom príchode na svet. Začnime Štefanom, pretože toto je posledný deň oktávy, ktorú mu Cirkev zasvätila. Teraz sa s ním musíme rozlúčiť do mesiaca augusta, keď sa s ním opäť stretneme na sviatok nájdenia jeho relikvií.
V jednej kázni, o ktorej sa dlho myslelo, že ju napísal svätý Augustín, nachádzame zmienku o tom, že svätý Štefan bol v rozkvete svojej mladosti keď ho apoštoli povolali, aby prijal posvätnú postavu diakona. Spolu s ním boli za diakonov vysvätení ďalší šiesti; a títo siedmi, ktorých úradom bolo slúžiť pri oltári tu dole, predstavovali sedem anjelov, ktorých svätý Ján videl stáť pri oltári v nebi. Štefan bol ustanovený za hlavu týchto siedmich a svätý Irenæus, ktorý žil v druhom storočí, ho nazýva arcidiakonom. Charakteristickou cnosťou diakona je vernosť. Preto je mu zverená starostlivosť o poklady Cirkvi, poklady, ktoré nespočívajú len v almužnách určených pre chudobných, ale v tom, čo je najcennejšie na nebi a na zemi - v_tele nášho Pána Ježiša Krista, ktorého je diakon na základe svojho rádu služobníkom. Z tohto dôvodu svätý apoštol Pavol vo svojom prvom liste Timotejovi diakonom prikazuje, aby v čistom svedomí zachovávali tajomstvo viery. (1 Tim 3, 9)
Bolo preto viac než vhodnou zhodou okolností, že prvý zo všetkých mučeníkov bol diakonom, pretože mučeníctvo je veľkým dôkazom vernosti a vernosť je oficiálnou cnosťou diakonátu. Tá istá pravda na nás ešte silnejšie zapôsobí tým, že traja, ktorí stoja na prvom mieste medzi Kristovými mučeníkmi, sú obdarení svätým dalmatikom-tromi slávnymi diakonmi: Štefan, sláva Jeruzalema; Laurencius, pýcha Ríma, a Vincent, ktorým sa tak právom chváli Španielsko. Súčasné sväté obdobie nám dáva Štefana, ktorý nás svojou slávnostnou prítomnosťou teší už od Vianoc, a Vincenta, ktorého sviatok pripadá na 22. januáradruhého. Vavrinec k nám príde so svojou bohatou vlajúcou palmou v slnečnom auguste a Štefan nás v tom istom mesiaci navštívi druhýkrát v sviatok Nájdenia jeho relikvií.
S úmyslom vzdať úctu svätému diakonskému rádu v osobe jeho prvého predstaviteľa je vo veľkom počte kostolov na sviatok svätého Štefana zvykom, že diakoni plnia každý úrad, ktorý nie je mimo ich rádu. Napríklad kantorovi odovzdáva diakon svoju úradnú palicu; chóristi, ktorí pomáhajú kantorovi, sú tiež diakonmi, ktorí majú dalmatiku; a omšovú epištoľ spieva diakon, pretože je to úryvok zo Skutkov apoštolov, ktorý rozpráva o histórii smrti svätého mučeníka.