Pri zostavovaní dejín obce Veľká Suchá som sa opieral o rôzny dostupný materiál, jednak zo susednej obce Pondelok, ktorá, najmä smerom cirkevných dejín mi bola hodne nápomocná. Prvá a pôvodná kronika zhorela pri veľkom požiari. Ďalšia kronika tiež zmizla asi za vojny r. 1945. V obci Veľká Suchá, ako i v priľahlých obciach a osadách vládli zemské rodiny-(zemepáni) rody: Jákoffy, Jánoky, Jakab, Nolten, Otrokóczi, Tqrqk, Kovács.
Zemepánske rody a ich vplyv
Rodina Jakoffy z pokolenia Hont Pazman, ktorá neskôr vládla nad Hrachovom a Veľkou Suchou. Praotcom rodiny bol Jakó. O jeho synovi Móka je prvá zmienka z konca XII. storočia. Rodokmeň možno zostaviť od Jána Jakoffyho, ktorý žil na konci XII. storočia. Posledným mužským potomkom bol František Jakoffy, kapitán muránskeho hradu, ( zomrel v r. 1639 ). Rodina Janoky de Jánok et Nagyszuha pochádza tiež, ako rodina Jakoffy z pokolenia Hont Pazman. Praotec bol Dera starší.
Členov tejto rodiny Demetrius bol r. 1391 vesprémskym biskupom, Ladislav v r. 1347 prebošt. Michal a Gašpar r. získali obce Ďársky Zalužian i Vaškovo v Malohonte a Harmacu v Gemeri. Tieto obce patrili rodine Jánoky už v r. Gašpar III. vzal si za manželku Katarínu Jakoffyovú, ako je o tom vyššie spomenuté a tak získal i Hrachovo, kde jeho syn Gašpar IV. dal postaviť kostol ( r. 1692 ). Jeho syn ( prezývaný Vlk ) bol r. 1693 viciašpánom hontianskej stolice a Žigmund, nar. 1721, bol tiež v tej hodnosti, neskôr bol senátorom Františka Rákoczyho. Žigmundov syn Ladislav ( zomr. okolo roku 1740 ) bol posledným mužským potomkom tejto rodiny.
Život ľudu v Suché bol úzko spätý zo životom uvedených zemepánov. Posledné panské rodiny na Suchej boli Jakabovci, Noltenovci a Kovácsovci. Jakabovci skorej vymreli a nenechali potomka. Majetok Noltenovcov sa z časti zachovali až doteraz. U Kovácsov bol zvláštny zostup nadol. Postupne predával majetok, napokon predal i dom na školu ( i dnes r. 1976, je v ňom škola ) a odišiel do Rím. Soboty. Tam žil z podpory príbuzných.
Bol vraj i v múzeu zamestnaný ( kustód hospodár ). M. Bodický v svojich Pamätiach zmieňuje sa o ňom. Bol to vraj veľmi vzdelaný človeka. Mal vraj peknú knižnicu rôznych kníh. Mal vraj i mnoho latinských zákonníkov, celé tripartitup VerbQcziho. Z časti utrúsil zasa poznámku: Posledný potomok panskej rodiny Nolten sa priženil do panskej rodiny Kovácsovej. Mal jedného syna, ktorý v mladom veku umrel. Potom vymreli obe rodiny Kovács i Nolten. Čiastku odkúpil Ján Cíper, ktorý došiel bývať zo Sučian. časť, ktorý tiež došiel bývať zo Sučian.
Pôvod názvu obce
Pri rozvádzaní rodokmeň rodín zemepánov, pátral som i v pôvode pomenovania obce. Žiaľ, žiadnych písomných podkladov niet. V starých cirkevných listinách z r. 1295 sa spomína Szuha alias Szuszicha. ( suašína= suchá zemina, Szuha patak, Szuha vQld ). Pre úrodnosť a zasa pre suchšiu pôdu na suašinu ju pomenovali týmto menom. Obec Veľká Suchá vznikla iste tak, ako iné obce, zo zemianskej osady. Jej prvé sídlisko bolo v priestoroch dnešnej parcely Kopánca. Osadníci sa zaoberali poľnohospodárstvom pestovali, alebo ortovali ( z maďar. ort= víno, hrozno ). Postupne sa roztiahla obec južným smerom do priestorov parcely Gašparka. P.S Obec Veľká Suchá bola založená v r. 1280 ( podľa Paznam. Catalog. I jarmoky sa tu poriadali. Remeselníci, ktorí predávali svoje výrobky mali vyhradené svoje miesta.
Život v obci a prírodné katastrofy
Na jarmokoch predávali plátené výrobky, súkno, čižmy, kožuchy, farbivá, korenie, niekedy i šafránu. Mali vozy kryté plachtami. V tom čase boli pravdepodobne slabá hygiena, bytová a kultúrna úroveň poddaného ľudu veľmi biedna. Bývali domy i hospodárske staviská. V jednom príbytku bývalo často celé rodiny i osady. Preto sa ľahko šírili prenosné choroby a epidémie živnú pôdu. Lekárov na dedine nebolo a nebývalo zvykom volať k nemocnému lekára z mesta. Ľudia si pomáhali, ako vedeli. Pomáhali si bylinkami, niekedy i šarlatánstvom. Podľa záznamov boli v obci tri takéto hromadné pliagy. Prvý záznam je z roku 1708, kedy v našej obci vypukol mor. Žiaľ, niet záznamov o počte zomrelých na mor. No iste ich bolo hodne. V r. 1824 vypukla znova cholera. Vtedy zomrelo v obci okolo 30 ľudí. Posledná cholera, ešte prúdiacia, prepukla v roku 1873. Vtedy v obciach Veľká Suchá a Pondelok zomrelo vyše sto ľudí.
Ďalším nešťastím boli požiare. Požiare boli častou príčinou hromadných škôd, nešťastí, biedy a hladu. Niektoré z týchto požiarov mali tiež hrozné následky. Totiž, v dávnych dobách boli príbytky, hospodárske staviská vystavené z dreva, pokryté slamou, alebo drevenou šindľou. Vzniklé požiare sa ľahko rozšírili po celej dedine. Veľký požiar vypukol vo veľkej Suchej 24.júna 1795, kedy vyhorela celá obec. Záznam z r. 1795 hovorí, že zhorelo 112 domov. Dňa 27. apríla 1811 zasa vypukol požiar v Pondelku. Zavinili ho malé deti, ktoré sa hrali s ohňom. Tomuto požiaru padlo za obeť 20 domov i s hospodárskymi staviskami. Rok 1838 1839 je zaznamenaná celá séria ohňov, ktoré striedavo prepukli v obciach Veľká Suchá Pondelok.
Zlomyselní a bezcitní ľudia z pomsty, alebo zo závisti podpálili viaceré staviska vo veľkej Suchej i v Pondelku. Možno, že požiar zavinili i potulní žobráci, vandrovníci, ktorí zvykli nocovať v stohoch slamy, alebo senníkoch. 1838 zaznamenal kronikár: "... od Septembra mnohou strast a škodu mneli, a mnoho Strachu podstoupili, nebo zpomsty aneb ze zawisti negprwe Sucha wjackrat podpálili, takže wašecki te kolešHé které byli po wyaše kaaštjele Wys. Ur. P. Statku uduašeno bylo. Naposledy dne 15. Februára 1838 na poledne wyašel ohen v kolešni Kuhrimove, s kterou pripadnost y Školská kolešna spolu y zchlewy w popel obracena gest. Pozostalé drewo, coz ratowati se mohlo, P. Trajtlerowy Kachliarskeho remesla mystrovy za 10 Rzl. predáno varta.
Husiti a ich vplyv na oblasť
V XV. storočí prichádzajú na Slovensko husiti. Prišli aj do nášho kraja. Je domnienka, ale nepodložená písomnými dôkazmi, že na kopci hrádku ( v chotári Pondelka ) malí svoju pozorovateľňu. Tadiaľ vedľa stará obchodná cesta na Rim. Sobotu, Tisovec a na Muráň. Ďalej do Gemera. Obce nižšie Rim. Soboty a smer západný Poltár a obce v Novohrade.
Iným slovám zase treba hľadať ino-národný pôvod. Alebo uvediem ešte jednu zaujímavosť. Číslovka 40 (štyridsať) sa hovorí meru v ruštine zase sorák . Je to zaujímavé, že túto číselnú desiatku takto odlišne pomenovali. Zrejme to pochádza od starých platobných židovských mier. Mera 40 priehradí zrna, alebo múky. Toto bol základ práva 40. Je charakteristické, že ypsilon v niektorých slovách i koncovkách zamieňame výslovnosťou ako e Napríklad: ryby : re-be, ženy: že-ne, keby: ko-be, vo-le, pytat: pej-ta-ti, kopyto : ko-pe-to apod. ( podobne je tomu i v severových. častiach Východ. Sloven. i v záp. časti Moravy i v severových. časti Čestine tiež ).
Toto podrobnejšie poznanie bude mať veľký význam zo slovakistického, ale najmä z hľadiska slavistického. Inak z doby husitskej nemáme hodnoverný písomný materiál. Uviedol som už, že údajne- na Hrádku mali husiti svoju pozorovateľňu. Pretože títo svoje stanovištia opevňovali vozovými hradbami, odtiaľ je pomenovanie susednej parcely Hrádku Ohrad . Toto miesto poskytovalo veľmi dobrý výhľad na všetky strany tak sa stál dôležitý strategický bod. Odtiaľ mohli kontrolovať dôležitú cestu z Novohradu do Gemera. V spomínanom cirkevnom zázname z r. 1595 sa spomína veľkosuchánska evanjelická cirkev a jej farár Vavrinec Lošan.
Ešte spomeniem posledných pánov z Pondelka, ktorí mali svoje kaštiele. Najstarší kaštieľ prináležal rodine Malatinský de Rimabrezó et Pongyelok. Druhý kaštieľ po Darvassovcoch odkúpil Biesz Elemér, ktorý bol posledný statkár na Pondelku, zomrel r. 1936 pochovaný je v cintoríne v Rim. Sobote. Tretí kaštieľ patril rodine Róthovcom, po nich zdedil Talabier z Jagra ( mal za manželku Polgárovskú, podľa matky Malatinskú ). Syn Talabiera bol v Pešti bankárom a mal syna študenta.
Syn Talabiera bol v Pešti bankárom a mal syna študenta, ktorý sa ako gymnazista utopil v Dunaji. Pochovaný je v hrobke rodiny Malatinských. Krátko po jeho smrti zomrel i Talabier, len je pochovaný na dvore kaštieľa a hrob bol zarovnaný zo zemou, také bolo jeho prianie. Po smrti Talabiera vdova žila na dražbu. Prišiel o všetko.
Hospodárstvo a remeslá
Chotár náš je čiastočne kopcovitý. Pestovali pšenicu, jačmeň, ovos, zemiaky, kukuricu, krmnú repu burgýňu, tekvice. Obilniny merali na merice ( šaflica, kopa 60 kg ). Merica ) menovite posledne menovaná je dnes málo známa, hoci to bola veľmi výbornou chuťou. S obľubou pestovali i technické plodiny konope, ľan. Najmä konopám sa tu veľmi dobre darilo, ( odtiaľ je názov parciel Konopnice ). Konope sa spracúvali domácim spôsobom. Konope najprv trhali a sušili ( len zaparili ). Potom ich močili v potoku v močidlá a na jeseň ich lámali na trliciach a česali na hrebienkoch. Spracované nechali 2-3 týždne.
Močidlá boli na Vápne na miestach terajšieho kúpaliska. I chov dobytka má svoje tradície. Chovali kone, kravy, junce i voly. Kravy dovážali až zo zadunajska Bonyhádu ( vraj ozdravieť fajtu ). Majetnejší chovali aj ovce. Sviní choval skoro každý na masť a na zárobok ( dôrne ). Dobytok i ošípané pásli najskôr samostatne, pozdejšie pásli pastieri. Pastiera kráv a ročného statku volali kraviar, pastiera ošípaných gondáš. Posledný pastier ošípaných (gondáš) podľa Urbárskej knihy bol v r. 1848 Ján Pohančaník.
Obyvateľstvo nášho kraja boli väčšinou drobní a strední roľníci. Obyvatelia Sucháňa sa živili, alebo si privyrábali lámaním, dolovaním kameňa. Mnohí Suchánci sa živili pálením vápna. Vápeniari dovážali zo susedného chotára obce Pondelok. Vápenec najprv v bani kopali a dovážali ktorý ako. Ostávajú iba spomienky. Posledná baňa odstavená v r. 1942 bola u Ondreja Kojnoka Kikín. Posledný vápenkár, ktorý ešte pálil vápno bol Ondrej Uhrík, zomrel v r. 1952.
Najmenší, asi 3 litrový hrniec mal meno poseden . Tento názov dostal, údajne, podľa toho, že sa predával nasypaním sedem krát kukuricou. Ďalší bol želiar asi 4 litrový. Želiar asi 5 litrový. Peňažník sa používal na uskladnenie zrna, predával sa - za peňaze. Najväčší bol hlaveník a vmestilo sa do neho asi 60 litrov ( celá kila ). Používali ich na donášanie vody, vína, ale hlavne ašešavice.
Na krk za kabát nosili šatky uteráka ( utkaná šnúra ) tú vedeli utkať cigánky z rodu Oláha, najmä Mária zvaná Bunovka, Milka a Rozka. Do ašešavice sa vkladal strapec, aby sa rýchlejšie naplnil. Na spúšťanie vína, smotany i taveného masla sa používali spúšťadlá hlinené nádoby džbány. Nádoby na víno sa pomenovali kušastrou. Zaujímavosťou je, že na území obce sa nachádzalo ložisko hliny (hapoka, hutovka i kaolín).
Priemysel a podnikanie
V roku 1890 1915 postavil malokupec a obchodník so Suchej Jozef Gajdár tehliarsku dielňu na výrobu škridlíc a válovcov. Táto bola vybudovaná v chotári obce Pondelok pri Novom salaši. Pracovali v nej sezónni robotníci (väčšinou cigáni ), ale len v lete. Hlinu kopali a dovážali na konských záprahoch. Hlinu spracúvali ručne a vypaľovali v peciach. Zisk si väčšinou nechávali podnikateľovi. Keď v r. 1912 stavali trať Rim. Sobota Poltár, robotníci bývali v Sucháni u Gajdára. Ďalej v pondelku boli kachliarske dielne na výrobu hlinených keramických kachlí. Vystavil ju pondelský zemepán Roth, ktorý si povolal majstrov až z Moravy ( r. 1769 ). Prácu v tejto továrni vediel znamenitý majster kachliar Trejtler, ktorý organizoval celú výrobu, menovite: kopanie a výber suroviny, technológia kvasenia a miešania, formovanie a vypaľovanie.
Povráva sa, že rýchle zbohatol a vybudoval novú, modernú továreň v Miškolci a pondelskú zlikvidoval. Svoje kachliarske tajomstvo nezveril nikomu, ani snáď oň nikto nestál. Kachliarska dielňa zanikla a na jej mieste, ale hodne neskoršie ( r.1908 ) postavil továreň na výrobu škridlíc a válovcov Biesz Elemér, statkár z Pondelka.
Vývoj obce a jej obyvateľstvo
Už som spomínal, že Veľká Suchá pôvodne ležala v priestoroch parcely Gašparka Adjustácia a Pondelok v priestoroch Baláška Kopanica. Neskôr sa obec presťahovala na terajšie miesto z dôvodov častým požiarom a tiež z dôvodov nedostatku vody pre napájanie dobytka. Keď požiar v r. 1795 zničil skoro celú obec Ve>ká Suchá, niektorí obyvatelia odišli bývať do okolitých obcí, iní sa zasa prisťahovali. Po požiari začali stavať miesto drevených domkov murované. Povolávali majstrov na výstavbu až z Liptova, kde murovanie kameňom veľmi dobre ovládali. Stavalo sa z kameňa a hliny ( miešanej s plevami, alebo slamou ), aby sa vá>ok držal pohromade. Medzi najstaršie rodiny v tých časov boli: Kojnokovci, ktorí tvorili skoro polovicu obce, potom Talánovci, Perčejovci a Némethovci. Pre odlíšenie každá vetva rodu mala iné prijímenie, aby nedošlo k zmýlke.
Bolo veľkou cťou a pochvalou rodinám, ktoré sa držali pohromade, vedeli gazdovať spolu o jednom chlebe . Mená niektorých prisťahovalcov, ktorí došli do Veľkej Suchej v prvej polovici XIX. storočia: Uhríkovci zasa pochádzajú z Trhanovej, za maďar. Tarhony. Doba po roku 1900 prináša celému Slovenskému národu, teda i Sucháncom, ťažké skúšky. Nastáva silná maďarizácia. Začína sa uplatňovať heslo: Jeden štát jeden národ . Za Slováka sa neslobodno hlásiť, jedine ak k národnosti maďarskej, alebo len náboženstvo. V úradoch sa smie jednať a písať len maďarsky. V škole sa vyučuje len maďarsky. Deťom v škole sa nedovoľuje používať materinský jazyk ani v súkromnom rozhovore. V roku 1907 boli vydané Appónyiho školské zákony.
Slovenské priezviská sa pomaďarčujú. Ľudia si slovenské mená a priezviská zachovali až na malé výnimky až doteraz, ale najmä v dobe silnej maďarizácie. Maďarské nápisy na náhrobných kameňoch vyhotovili majstri, ktorí ovládali len maďarský jazyk. K tejto, takpovediac, duševnej porobe, sa pridružujú ďalšie, nezamestnanosť, bieda, hlad, choroby. Mnohé rodiny nemali z čoho žiť. Medzi obcami Suchá a Zalužany je mierny kopec, zvaný Vápno. Tam je ložisko kvalitného vápenca. Mnohí obyvatelia Suchej sa živili, alebo si privyrábali lámaním, dolovaním kameňa.
Tabuľka: Vývoj počtu obyvateľov obce Suché Brezovo
| Rok | Počet obyvateľov |
|---|---|
| 1708 | Neznámy (mor) |
| 1824 | cca 30 (cholera) |
| 1873 | cca 100 (cholera v Suchej a Pondelku) |