Názov Svätý Štefan je v Liptovskom Mikuláši stále živý. Dedina neexistuje približne tristo rokov, ale jej kataster áno. Nachádza sa v Žiarskej doline, ťahá sa od Veternej Poruby po pravej strane doliny až takmer po Žiarske sedlo. Svätý Štefan, ľudovo aj Štefanka, je aj pre historikov veľká záhada.
V celom Liptove žiadna dedina nezanikla tak ako Svätý Štefan. Katastrofa Svätého Štefana je stále záhadou. Medzi ľuďmi dokonca koluje legenda, vraj sa prepadol pod zem. V minulosti bolo bežné, že dediny ničili požiare a hoci to pre obyvateľov boli tvrdé rany, dediny vystavali nanovo, veď základným stavebným prvkom bolo ľahko dostupné drevo. Prečo z roka na rok zanikol Svätý Štefan nikto s istotou povedať nevie.
Svätý Štefan sa nachádzal za Veternou Porubou, severne od nej a dnes nezostalo z neho nič. Na holej lúke ho pripomína iba pamätný kameň s tabuľkou a základnými informáciami o zaniknutej dedine.
Pamätník Svätého Štefana pri Liptovskom Mikuláši.
Vznik a existencia obce
Záhadou je už samotný vznik Svätého Štefana. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1333, kedy tu pôsobil farár Jakub. Znamená to, že vtedy to už bola vyvinutá dedina so sídlom farnosti. Dôležitým je kostol, ktorý patril k najstarším na Liptove. Nestavali ho obyvatelia okolitých dedín - z Veternej Poruby, Žiaru či Smrečian. Stavali ho miestni.
Dedina musela existovať už predtým, najmenej dve až tri generácie, teda najmenej päťdesiat rokov. Ako sa však volala, nikto nevie. Meno Svätý Štefan pochádza až z názvu kostola.
„Kostol nie je prvotný, ale je následný. V stredoveku boli ľudia náchylní chcieť v dedine všetko. Chceli aj kostol, lebo verili, že ich ochráni pred bleskami, búrkami, vodou, ohňom. Kostol nebol iba modlitebňou, ale aj útočiskom,“ vysvetlil profesor Ferdinand Uličný.
Kostol vo Svätom Štefane nepatrí do kategórie kostolov pre viacero dedín, ako to bolo v prípade Liptovskej Mary, Kostola svätého Mikuláša, Kostola Všechsvätých pri Ludrovej. Tento kostol postavili už v existujúcej dedine. Stavali ho domáci, nosili kamene, ukladali drevo. Ale na odborné práce bolo treba majstra murára. Poddaní roľníci na to peniaze nemali, financovali ho zemepáni.
Vznik najstaršej zachovanej priamej správy o tejto dedine (Uličný 2014, s. koniec 13., zač. 14. storočia). Od tohto roku a ešte aj v 16. - 19. storočí bola nepretržite vo vlastníctve zemanov Okoličnianskovcov (Uličný 2014, s.
16. - 17. storočí Veterná Poruba a blízka dedina Svätý Štefan, či Štefanka tvorili jednu obec, mali spoločného richtára, spoločne im vyrubovali povinnosti zemepánom aj daň kráľovi (Uličný 2014, s. Obe sídliská pozostávali zo 16 obývaných poddanských a 6 opustených domov, stáli tu aj majerské budovy a jedna kúria miestneho zemana (Uličný 2014, s. Počet domácností bol 22 (Uličný 2014, s.
Veterná Poruba bola už stredne veľkou dedinou, pričom v nej bývalo najmä poddanské obyvateľstvo a len málo zemanov (Uličný 2014, s. Vo Veternej Porube stálo 37 obývaných domov, v ktorých žilo 356 dospelých obyvateľov, 341 evanjelikov a 15 rímskokatolíkov (Uličný 2014, s. V tamojšej kúrii žili jedna až tri domácnosti zemanov z rodu Podhoranský (Uličný 2014, s.
Vznik Veternej Poruby možno predpokladať za účasti šoltýsa, patrila k skupine nových liptovských dedín, ktorých obyvatelia využívali možnosti zákupného práva (Uličný 2014, s.
Kostol vo Veternej Porube, v minulosti spojený so Svätým Štefanom.
Osudy okolitých obcí
Obec Žiar vznikla na klčoviskách chotára koncom 13. a začiatkom 14. storočia. Prvá doložená zmienka pochádza z roku 1349, kedy pozemky patrili rodine Smrečiansky-Szentiványi. V ich vlastníctve zostali mnohé nasledujúce storočia. V 15. a 16. storočí bol Žiar administratívne spojený so Smrečanmi. Obec sa osamostatnila až v druhej polovici 18. storočia.
Podľa všeobecnej mienky tunajších občanov vznik obce Žiar sa datuje od zničenia niekdajších obcí Svätý Duch a Svätý Štefan. Dedinky Svätý Duch a Svätý Štefan rozprestierali sa v 17. a 18. storočí. Dávni obyvatelia Žiaru sa zaoberali výlučne chovom oviec, poľnohospodárstvom a od 18. storočia sa spomína i tradičné pálenie dreveného uhlia - uhliarstvo.
Tradičným zamestnaním miestneho obyvateľstva na prelome 19. a 20. storočia zostáva chov oviec, poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo. Hlavné plodiny sú: žito domáce ozimné i jarné, jačmeň - jarec dáva dobrú úrodu, ovos je hodne siaty pre statok - kone, polovina - jarec zmiešaný s ovsom, pšenica len vo veľmi malom množstve, zemiaky, ktoré sú vedľa žita a jarca hlavnou zložkou výživy tunajšieho obyvateľstva, a preto sú najviac pestované, červená a biela ďatelina - trojka a švédska lucerna, repa - burgundia. Mimo týchto plodín sa hodne pestuje ľan a konope na plátno...
Domáceho dobytka dochovávajú tunajší obyvatelia dosť. Zvlášť je rozšírený chov ošípaných ako najlepšej a dosť istej tržby v terajšej dobe. Ovce sú krížené valašky s východofrízkou ovcou. Letujú na holiach... Ťažným dobytkom v gazdovstve je kôň a vôl, a to asi vyše tretiny vlastného chovu. Kone buď odchovávajú doma, alebo ich kupujú najviac zo Spiša a z Liptovského Svätého Mikuláša. Kozy sú malo dochovávané. Husi tiež dochovávajú hodne na predaj, ale i pre perie, masť i mäso. Menej kačky a len výnimočne morky a moriakov.
V období klérofašizmu bol Žiar jedným z centier ilegálneho komunistického boja v Liptove. Vydávali sa tu ilegálne noviny, obyvatelia už pred SNP pomáhali partizánom. V jeseni v roku 1944 odtiaľto partizáni prepadali nemecké kolóny. Nemci dňa 28. 10. 1944 obec vypálili. Obec je vyznamenaná Radom SNP I.
Chata vo vojnových rokoch poskytovala útočisko aj ľuďom prenasledovaných režimom. Po vyhlásení SNP sa na chate ubytovalo povstalecké vojsko a po odchode posledných turistov, ktorí boli na chate ubytovaní do 12. septembra 1944, obývali chatu už len partizáni. Po silnom útoku nemeckých vojsk v decembri roku 1944 partizáni chatu opustili. Nemeckí vojaci chatu obsadili a vydrancovali.
Liptovský Mikuláš a Vrbica
Vrbica nesie názov podľa vŕb, stromov, ktoré v hojných počtoch rástli pri blízkom Váhu. Zaujímavosťou je, že história Vrbice siaha oveľa hlbšie ako dejiny Liptovského Mikuláša, s ktorým sa zlúčila. V tomto roku sme si pripomenuli 750 rokov od prvej písomnej zmienky o Vrbici, jej história siaha oveľa hlbšie. Vrbica patrí k starším sídlam, ktoré vznikli už pred 11. storočím. Je teda staršia ako susedný Liptovský Mikuláš, v minulosti Svätý Mikuláš, s ktorým bola neskôr zlúčená.
Vyrástla na brehu Váhu, v mieste častého výskytu vŕb. Odtiaľ aj pochádza jej slovanský názov Vrbica. Prvú písomnú správu o nej máme až v listine z roku 1267. V nej sa stretávame s najstaršími známymi vlastníkmi Vrbice. Boli nimi šľachtic Miko so svojimi synmi. Ale nemali ju vo vlastníctve dlho. Listina hovorí, že uhorský kráľ Belo IV. získal od spomínaných šľachticov Vrbicu výmenou za majetky v Trenčianskej stolici. V nasledujúcich rokoch 13. storočia sa už ale ako vlastníci Vrbice objavujú šľachtici Mikuláš a Batiz, ktorí už používali prídomok „z Vrbice“, teda v nej zároveň aj bývali. Ide o prvých, po mene známych, obyvateľov Vrbice. Niekedy pred prvou polovicou 14. storočia sa Vrbica stala súčasťou Hrádockého panstva, a to sa už v nasledujúcich storočiach nezmenilo.
Pozitívne zmeny nastali vo Vrbici na začiatku 15. storočia. V roku 1412 jej udelil uhorský kráľ Žigmund Luxemburský mestské výsady podľa vzoru Krupiny. Vrbičania si tak mohli slobodne voliť richtára, ktorý mal v menších záležitostiach aj súdnu právomoc. Významné bolo oslobodenie od mýtnych poplatkov v kráľovských mýtniciach. Od roku 1412 sa tak Vrbica vyvíjala ako mestečko. Napriek tomu si aj naďalej zachovala skôr vidiecky charakter. Svedčí o tom aj vrbický erb, v ktorom sú zobrazené lemeš a čerieslo (súčasti pluhu). Avšak aj napriek tomu bola Vrbica už koncom 16. storočia rozsiahlejšia ako susedný Svätý Mikuláš.
V nasledujúcich storočiach sa Vrbica stále vyvíjala ako poddanské mestečko. Postupne sa však čoraz viac dostávala do poddanskej závislosti Hrádockého panstva. V období pred zavedením tereziánskeho urbára museli obyvatelia Vrbice vykonávať pre Hrádocké panstvo aj tieto povinnosti: podieľať sa na stavbe a údržbe zemepanských budov, robotovať na panskej lúke, prepravovať panských úradníkov, robiť stráž v hradnom väzení, každoročne dodať siahu dreva pre vrbický panský hostinec a iné. Okrem toho museli panstvu odvádzať rôzne dávky, väčšinou vo forme peňazí.
Vrbičania sa okrem tradičného poľnohospodárstva živili aj inými spôsobmi. Uplatnili sa, napríklad, ako schopní pltníci a povozníci voziaci tovar do vzdialenejších regiónov. Taktiež sa živili aj remeslom. V prvej polovici 18. storočia tu bolo okolo 35 rôznych remeselníkov, či už ševcov, čižmárov alebo kožušníkov, kováčov, krajčírov a iných.
Cirkevne podliehala Vrbica od stredoveku rímskokatolíckej farnosti vo Svätom Mikuláši. V období reformácie, po roku 1580, sa však mikulášsky kostol dostal do rúk evanjelikov, a tak aj Vrbičania prestúpili na novú vieru. Po tom, ako kostol svätého Mikuláša získali katolíci naspäť, nemali obyvatelia Svätého Mikuláša a Vrbice vlastný evanjelický kostol. Až v roku 1785 bol dostavaný spoločný evanjelický kostol pre Svätý Mikuláš a Vrbicu, ktorý vyrástol na vrbických pozemkoch. Preto sa aj miestny evanjelický cirkevný zbor nazýval vrbicko-svätomikulášsky.
Liptovský Mikuláš dostal mnoho prívlastkov - mesto medzi horami, či mesto vojenského školstva. Centrum regiónu Liptov je sídlom Akadémie ozbrojených síl. Mesto sa rozprestiera na úpätí Nízkych a Západných Tatier, preteká ním rieka Váh, ktorá sa v jeho západnej časti vlieva do Liptovskej Mary. Je preto významným centrom cestovného ruchu. Región Liptov bol osídlený už v dobe bronzovej. Prvá oficiálna písomná zmienka pochádza z roku 1268, kedy sa tu mesto spomínalo ako Svätý Mikuláš. Listina tiež dokazuje, že mesto vzniklo už pred týmto rokom. V roku 1677 sa stalo sídlom Liptovskej stolice. V marci 1713 bol práve tu popravený Juraj Jánošík. V 19. storočí bol Mikuláš významným centrom náboženského a kultúrneho života.
Svätý Štefan ako patrón
Pôvod mena: zo starogréckeho Stepános- veniec, vencom korunovaný, víťaz Svätý Štefan bol jedným zo „siedmich osvedčených mužov plných Ducha a múdrosti“, podľa tradície pokladaných za prvých „diakonov“ ustanovených apoštolmi, aby pomáhali helénskym vdovám v jeruzalemskej komunite. Štefan ponúkol nový výklad Mojžiša a Božieho slova v Ježišovom mene. Starý zákon predstavil vo svetle ohlasovania smrti a zmŕtvychvstania Ježiša.
Židia to vnímali ako rúhanie a odsúdili ho na ukrižovanie. Štefan hlásal, že mystérium kríža je stredobod dejín spásy a ich absolútny ťažiskový bod je ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Ježiš. Dokazujú to mučeníkove slová, ktoré vykríkol pred svojím ukameňovaním: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“.
Štefan svoje mučeníctvo napĺňa podľa vzoru utrpenia samotného Ježiša, pretože odovzdáva Pánovi Ježišovi svojho ducha a modlí sa za to, aby jeho mučiteľom nezapočítal tento hriech. Zabitie Štefana rozpútalo prenasledovanie Cirkvi v Jeruzaleme a Ježišových učeníkov prinútilo opustiť mesto. Podľa Benedikta XVI. príklad svätého Štefana poukazuje na neoddeliteľnosť viery a lásky a pripomína nám, že každé prenasledovanie sa môže stať príležitosťou na šírenie evanjeliovej zvesti a rast Cirkvi.
Deň Štefana je súčasne aj druhým sviatkom vianočným. V roľníckom prostredí ľudia vykonávali praktiky, ktorých cieľom bolo zaistenie dobrej úrody a pevného zdravia. Na Orave po návrate domov obhadzovali kone ovsom, aby boli silné a tučné. Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý za neho podstúpil mučenícku smrť ukameňovaním. Nazývaný je preto Prvomučeník. Bol jedným zo šiestich diakonov druhej cirkvi a pôsobil v Jeruzaleme. Svätý Štefan je uctievaný v katolíckej, pravoslávnej aj anglikánskej cirkvi.
V tento deň gazdiná upratovala štedrovečerný stôl a izbu. Na stole ostal len chlieb a pečivo. Plodiny, ktoré boli na stole a pod stolom, sa roztriedili a pridali k tým, ktoré boli určené na sadenie. K semenám na siatie sa dali aj omrvinky zo štedrovečerného stola, pretože sa verilo, že to zaistí dobrý rast plodín. V niektorých obciach na západnom Slovensku chodili malí chlapci koledovať. V hontianskych obciach zase chodili krstné mamy a nosili svojim krstným deťom špeciálne pečivo, nazývané kačky, do ktorého zapichli mince. Okrem tohto daru im krstné matky dali aj šatku či cukríky.
V obciach v okolí Krupiny a Starej Turej chodili podľa etnologičky Emílie Horváthovej mládenci šibať dievčatá brezovými prútmi. Na Myjave zase chodili dievčatá oblievať, začo boli obdarovaní peniazmi a naturáliami.
Kam v Liptovskom Mikuláši
Najstaršou pamiatkou v meste a okolí je Kostol Sv. Mikuláša. V pôvodnom stave sa zachoval Oltár Panny Márie z 15. storočia a Oltár Božieho tela zo 16. storočia. V južnej kaplnke je umiestnená kamenná krsteľnica s medeným vekom z roku 1490. Neďaleko kostola sa nachádza Pongrácovská kúria z 15. storočia. V nej sa konali zasadnutia Liptovskej stolice, kým nebol vystavaný Prvý stoličný dom v roku 1712. Od roku 1995 je v dome umiestené Múzeum Janka Kráľa.
Na konci 18. storočia bola Liptovská stolica premiestnená do novej budovy - Župného domu. Jezuitský kláštor pochádza z toho istého obdobia. Jezuitský rád, tak ako františkánsky bol krátko po vzniku rozpustený. Neskôr sa v budove vystriedali kancelárie, župný súd, či divadlo. Od roku 1955 je majetkom Múzea Slovenského krasu a dodnes je v nej umiestnené Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva.
Na konci 18. storočia bol postavený Evanjelický kostol. Kostolu dominuje neskorobarokový oltár. V blízkosti kostola je stará evanjelická fara. V nej bol založený spolok Tatrín a prvý politický program Žiadosti Slovenského národa. Najveľkolepejšou synagógou na Slovensku je tá v Liptovskom Mikuláši. Po druhej svetovej vojne sa synagóga prestala využívať. V roku 1990 mesto pamiatku zachránilo a dnes je možnosť ju v letných mesiacoch navštíviť. Tiež sa využíva na kultúrne účely.
Do dejín Slovenska sa zapísala budova Čierny orol. Pôvodný hostinec bol neskôr rozšírený o divadlo a uskutočnili sa v ňom rôzne zhromaždenia. Dnes v ňom sídli Knižnice Gašpara Fejérpataky-Belopotockého a výstavná sieň Liptovského múzea. V kedysi samostatnej obci Okoličné (dnes súčasť mesta) dominuje Kostol Sv. Petra z Alkantary. Pochádza z 15. storočia, jeho veža je vysoká 15 metrov a kostole nájdete 8 bohato zdobených oltárov, nádhernú sieťovú klenbu, či olejové obrazy zo 17. storočia.
Múzeum Janka Kráľa dokumentuje históriu mesta a literatúry regiónu. Má 4 stále expozície, medzi nimi napríklad aj expozícia Mikulášska mučiareň. Muzeálna expozícia Tatrín a Žiadosti slovenského národa pripomína stretnutia štúrovcov prostredníctvom dobového nábytku, kníh a zápisníc. V meste má expozíciu aj Liptovské múzeum v Ružomberku, konkrétne sa v priestoroch budovy Čierny Orol snaží predstaviť Dejiny poľovníctva a rybárstva v Liptove. Jediné svojho druhu na Slovensku je Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva. Má 3 expozície: Kras a jaskyne Slovenska, Chránená príroda a Minerály. V meste pôsobí aj Liptovská galéria P. Michala Bohúňa, ktorá je treťou najstaršou galériou na Slovensku. Má 4 stále expozície, zamerané na staré maľby, vývoj slovenského maliarstva v 19. storočí, slovenské výtvarné umenie a osobnostiam v 20. storočí. Ak vás fascinuje umenie ako prvá na Slovensku je tu Dom fotografie, ktorý sa zaoberá súčasnou fotografiou. Sídli v Galérií Michala Bohúňa.
Kam z mesta
Okolie Liptovského Mikuláša má čo ponúknuť, či už Nízke a Západne Tatry alebo vodná nádrž Liptovská Mara. V Nízkych Tatrách je vyhľadávanou a najkrajšou turistickou lokalitou Demänovská dolina. Táto 15 km dlhá dolina zasahuje aj druhý najväčší vrch Nízkych Tatier - Chopok. V doline sa nachádzajú aj 2 jaskyne: Demänovská ľadová jaskyňa a Demänovská jaskyňa slobody. V Nízkych Tatrách sa tiež oplatí vyšplhať na Poludnicu (1549 m), Sinú (1560 m), Bôr (1888 m), na Ohnište (1538 m) alebo Michalovské Sedlo. Z blízkeho Liptovského Jána (10 km) sa môžete vybrať na najvyšší vrch Nízkych Tatier - Ďumbier (2043 m).
Zo severu obklopujú Liptovský Mikuláš Západne Tatry, časť Tatier. Tie sú druhým najväčším pohorím na Slovensku. Vybrať sa môžete na Baranec alebo na vrch Babky (1566m) Medzi náročnejšie túry patrí výstup na Ostrý Roháč (2088 m), či Salatín (2048 m). Vlkolínec patrí k skvostom slovenskej ľudovej architektúry. V nej je 73 objektov, prevažne dreveníc, obklopených prekrásnou prírodou. V roku 1993 bol zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vodná nádrž Liptovská Mara je veľká 27 km2. Priehrada zaplavila 13 obcí a tie najkrajšie domy boli premiestnené do skanzenu v Pribyline. Ten sa nachádza 20 km od mesta. Tu v Múzeu Liptovskej dediny zistíte ako žili ľudia, rôznych sociálnych vrstiev, na konci 19. a začiatku 20. storočia.
O kultúru v meste sa popri Domu kultúry stará aj Liptovské kultúrne stredisko. To zahŕňa oblasť divadla, hovoreného slova, folklóru, hudby a spevu, výtvarníctva, fotografie a filmu. V meste prostredníctvom strediska pôsobí Liptovské ochotnícke divadlo, Divadlo deťom, Mikulášsky gašparko - bábkové divadlo a PAN - celoštátny festival pantomímy a pohybového divadla. V letných mesiacoch je pri Tatralandii možné navštíviť Western City Šikluv Mlýn. To ponúkne obraz amerického vidieka z 19. storočia a skvelú show, ktorá vám priblíži atmosféru Divokého Západu.
Len 2 km od mesta sa nachádza najväčší vodný park na Slovensku - Tatralandia. V objekte sa nachádza 11 bazénov, 28 tobogánov, saunový svet, Wellnes Paradise a mnoho iných aktivít, ktoré vám pomôžu čo najlepšie zrelaxovať. Obľúbeným strediskom je termálne kúpalisko Bešeňová, ktoré nájdete 15 km od Liptovského Mikuláša. Liečivé vody prameňa majú blahodárne účinky na pohybové a urologické ústrojenstvo a tiež má priaznivé kozmetické účinky. Ak radšej volíte lacnejšiu cestu v regióne sa rozprestiera vodná nádrž Liptovská Mara.
V meste je tiež plno možností športového vyžitia, napríklad v Liptov Aréne, na tenisových a squashových kurtoch, či na bowlingových dráhach. V okolí je tiež množstvo jazdeckých klubov, napriklad Jazdectvo - Rafting adventure v Liptovskom Mikuláši, či Pony farma Pavčina Lehota. V meste pôsobí Skateboard club St. Nicolaus, ktorý patrí medzi najlepšie skateboardové areály na Slovensku.
Liptovský Mikuláš obklopený horami ponúka množstvo možností, kde si skvele zalyžovať. Medzi nimi sú napríklad Lyžiarske stredisko Iľanovo - Košútovo, Jasná, Pavčina Lehota - La Žiarce, Závažná Poruba - Opalisko, Liptovský Ján - Javorovica a ešte veľa iných.
Doprava a ubytovanie
Liptovský Mikuláš má skvelú dopravnú polohu. Leží na hlavnom železničnom ťahu Bratislava - Košice a cestnom ťahu Žilina - Prešov prostredníctvom rýchlostnej cesty napojeného na diaľnicu D1. V meste zabezpečuje prepravu SAD Liorbus, ktorá sa stará o dopravu v celom regióne.