Svätý Štefan, ktorého grécke meno znamená „veniec“ či „koruna“, je Cirkvou uctievaný ako prvý mučeník (prvomučeník). Na Slovensku sa s jeho menom stretávame predovšetkým vďaka liturgickému kalendáru a jeho sviatku, ktorý pripadá na 26. decembra. Tento deň je na Slovensku známy ako Druhý sviatok vianočný a je celonárodným sviatkom, čím sa svätý Štefan stáva široko známym, aj keď často v kontexte pokračujúcich vianočných osláv.
Príbeh svätého Štefana | Príbehy svätých | #katolíckisvätí
Diakon a kazateľ
Bol jedným zo siedmich mužov „plných Ducha a múdrosti“, ktorých apoštoli v Jeruzaleme vybrali za diakonov, aby sa starali o núdznych, najmä helenistické vdovy. Štefanova služba však rýchlo presiahla materiálnu pomoc; bol „plný viery a Ducha Svätého“ a „robil veľké zázraky a znamenia medzi ľuďmi“.
Svojou múdrosťou a ohlasovaním Krista si získal mnohých, no zároveň vyvolal ostrý odpor v niektorých synagógach. Keďže mu v diskusii nedokázali čeliť, falošne ho obvinili z rúhania proti Mojžišovi a Bohu.
Umučenie svätého Štefana
Obhajoba viery a mučenícka smrť
Predvedený pred veľradu, jeho tvár žiarila „ako tvár anjela“. Odvážne obhájil svoju vieru a poukázal na Ježiša ako Mesiáša, pričom obvinil svojich sudcov z odporu voči Duchu Svätému. Keď napokon zvolal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha!“, vyvliekli ho za mesto a ukameňovali.
Počas mučenia sa modlil podobne ako Kristus: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha,“ a „Pane, nezapočítaj im tento hriech“.
Jeho vernosť až po smrť, ktorej svedkom bol aj Šavol, sa stala vzorom pre všetkých mučeníkov.
Význam a úcta svätého Štefana
Svätý Štefan je prvý plný klas, zožatý v Pánovej žatve, a začiatkom radu podobných klasov mučeníkov. Je vzor lásky, aby sme podľa jeho príkladu milovali aj svojich nepriateľov.
Podľa Benedikta XVI. príklad svätého Štefana poukazuje na neoddeliteľnosť viery a lásky a pripomína nám, že každé prenasledovanie sa môže stať príležitosťou na šírenie evanjeliovej zvesti a rast Cirkvi.
Jeho sviatok slávime 26. decembra. Na Slovensku sa s jeho menom stretávame predovšetkým vďaka liturgickému kalendáru a jeho sviatku, ktorý pripadá na 26. decembra.
Hoci svätý Štefan nemal priame historické prepojenie s územím dnešného Slovenska, jeho život, služba ako jeden z prvých diakonov a predovšetkým jeho mučenícka smrť predstavujú nadčasový a univerzálny vzor kresťanskej vernosti, odvahy a odpustenia. Pre slovenských veriacich je jeho príklad silnou inšpiráciou v dnešnej dobe - povzbudením k neochvejnej viere tvárou v tvár výzvam, k ochotnej službe blížnym (najmä tým v núdzi, ako to robili prví diakoni) a k schopnosti odpúšťať.
Hoci na Slovensku neexistujú špecifické pútnické miesta zasvätené výlučne jemu ako protomučeníkovi (na rozdiel od úcty k sv. Štefanovi Uhorskému), jeho pamiatka je živá vďaka jeho významnému miestu v univerzálnej Cirkvi a celosvetovému sláveniu jeho sviatku.
Svätý Štefan a Slovensko
Pre slovenských veriacich je jeho príklad silnou inšpiráciou v dnešnej dobe, povzbudením k neochvejnej viere tvárou v tvár výzvam, k ochotnej službe blížnym (najmä tým v núdzi, ako to robili prví diakoni) a k schopnosti odpúšťať. Jeho svedectvo až do smrti a slová odpustenia adresované jeho prenasledovateľom pripomínajú, že láska a milosrdenstvo sú jadrom kresťanského života, a to aj v najťažších chvíľach.
Modlitba k svätému Štefanovi
Svätý Štefan, prvý mučeník Cirkvi Všemohúci Bože, pri oslave víťaznej smrti svätého Štefana, prvého mučeníka tvojej Cirkvi, ktorý sa modlil za svojich mučiteľov, vrúcne ťa prosíme, daj nám silu, aby sme podľa jeho príkladu milovali aj svojich nepriateľov. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.
Svätý Štefan I., kráľ Uhorska
Svätý Štefan I. alebo Štefan Veľký, pred pokrstením Vajk, (*979 (970/975/980?, Ostrihom - † 15. augusta 1038, Ostrihom (alebo Székesfehérvár)). Sviatok: 16. augusta (v Maďarsku 20. augusta).
Svätý Štefan I., kráľ Uhorska
Sv. Štefan pochádzal z vojvodskej rodiny. Jeho otec bol Gejza; v rokoch 972-997 vládol v Uhorsku ako veľkoknieža. Matka sa volala Šarlota, bola dcérou sedmohradského kniežaťa Gyulu. Štefan sa narodil asi v roku 975 v Ostrihome. Pokrstil ho zrejme pasovský biskup Pilgrim alebo jeden z jeho kňazov. Dovtedy sa volal Vajk. V roku 995 sa oženil s bavorskou princeznou bl. Gizelou. V roku 997 prebral vládu po svojom otcovi Gejzovi, ktorý v tom roku zomrel. Bol múdrym a dobrým panovníkom.
Porazil odbojné pohanské kniežatá, ktoré sa vzbúrili proti nemu a okrem toho často žili lúpežníckym spôsobom života. Do svojej krajiny povolal učiteľov kresťanského života z okolitých krajín. Vtedy prišlo do Uhorska mnoho zbožných mužov. Ako Gejza, tak aj Štefan si uvedomoval, že treba zmeniť kočovný život Maďarov, ak nechcú vyhynúť ako pred nimi Huni. Preto vyvinul veľké úsilie, aby naučil ľudí usadlému spôsobu života podľa vzoru kresťanskej Európy.
Svoju krajinu rozdelil do desiatich biskupstiev s dvoma arcibiskupstvami. Na Zobore v Nitre obnovil jestvujúci benediktínsky kláštor sv. Hypolita. Tento kláštor, ako aj iné kláštory, obdaroval majetkami a pozemkami. Jeho najlepšími spolupracovníkmi boli nemeckí, francúzski, talianski i českí benediktíni, z radov ktorých pochádzali aj prví biskupi.
Štefan zakladal školy, vydal zákonník, cirkevným i svetským úradom predpísal ako úradnú reč latinčinu. Vyslal posolstvo k pápežovi Silvestrovi II., v ktorom ho oboznámil so svojou činnosťou a prosil ho o požehnanie a tiež o udelenie kráľovského titulu. Pápež bol nadšený tým, čo počul, poslal mu drahocennú korunu a apoštolský kríž, ktorý nosievali biskupi pri verejných slávnostiach pred uhorským kráľom. Odtiaľ prislúchal uhorským kráľom titul „apoštolský kráľ“.
Kráľ ako pápežský legát zriaďoval biskupstvá, určoval ich hranice a menoval cirkevných hodnostárov. Pápež dňa 27. marca roku 1000 vydal bullu Legati nobilitatis, v ktorej dal kráľovi potrebné právomoci na tieto činnosti. Na Vianoce roku 1000 bol Štefan korunovaný za kráľa v Ostrihome.
Štefan zdvojnásobil svoju apoštolskú horlivosť. Na ostrihomskom hrade dokončil stavbu chrámu sv. Vojtecha. Ustanovoval biskupov, nariadil, aby každých desať obcí malo kostol. Do nich zaobstarával bohoslužobné potreby. Jeho nábožná manželka Gizela zhotovovala bohoslužobné rúcha. Starali sa aj o pútnikov, kráľ zriadil pre nich ubytovne.
Sám dozeral na to, ako sa dodržujú jeho nariadenia, často prišiel medzi ľudí v preoblečení, nepoznaný, aby lepšie dozrel na poriadok. Dokonca aj kázaval o viere a povinnostiach kresťana. Chorým a chudobným rozdával almužnu. Viackrát musel však aj bojovať proti svojim nepriateľom. Mal viacej detí, no nažive ostal len jeho syn Imrich, ktorého si tiež uctievame ako svätého. Dal ho vychovať sv. Gerardovi, neskoršiemu biskupovi. Niekoľkokrát musel čeliť aj sprisahaniam proti nemu.
Keď asi roku 995 Vajk dosiahol prah dospelosti, jeho otec Gejza odstránil z trónu Nitrianskeho kniežatstva Michala, mladšieho Gejzovho brata, a dosadil naň Vajka. Krátko nato, v roku 995, sa Vajk oženil s 10-ročnou Gizelou, dcérou bavorského vojvodu. Priviedol ju na svoj kniežací dvor do starobylej Nitry. Gizelino veno Štefanovi bolo, podľa niektorých zdrojov, územie v oblasti Bratislavy, Šopronu, Steinamageru, ktoré bolo „po roku 991 bavorské“, čím sa teda napríklad Bratislava stala definitívne súčasťou Uhorska.
Vajkov otec Gejza zomrel 1. februára 997 vo svojom sídle, Ostrihome. Krátko pred svojou smrťou bol Gejza, spolu s Vajkom, pokrstení asi pražským biskupom Vojtechom (Adalbertom).
Hneď ako Gejza zomrel, vystúpilo so svojimi nárokmi na uhorský trón šomodské knieža Kopáň (Koppány; člen vedľajšej vetvy Arpádovcov podporovaný staromaďarskými náčelníckymi rodmi vládnuci medzi Blatenským jazerom a Drávou). Kopáň si chcel nároky zabezpečiť - v zmysle seniorátu a levirátu - sobášom s vdovou po Gejzovi, Šaroltou, matkou samotného Štefana a sestrou Kopáňovej matky.
Proti Štefanovi sa však vzbúrili aj ďalšie pohanské zadunajské kniežatá. Štefan sa uchýlil vo svojom Nitrianskom kniežatstve u Poznanovcov a Huntovcov, ktorí aj posilnili jeho vojsko. Jadro vojska pozostávalo z nemeckých rytierov (asi z Gizelinej družiny). Štefan odovzdal tábor (hradisko) dnes známe ako Bíňa „Bíňovi“, synovi Hunta, a vplyv Poznanovcov a Huntovcov na Štefanovom dvore v Ostrihome sa odvtedy značne zvýšil. Obidve rodiny dostali ďalšie pozemky v Nitriansku a v Šomodi (pozemky porazeného Kopáňa).
Rozštvrtenie Kopáňa
V rokoch 997 - 1009/1028 Štefan ďalej bojoval s rôznymi staromaďarskými náčelníkmi v Karpatskej kotline, čím vlastne rozširoval územie štátu Uhorsko. Sedmohradsko napríklad dobyl roku 1003 porazením a zajatím svojho ujca Ďulu II. (slovanské meno Prokuj, t. j. proka-posledný) z Alba Iulie a Ďulovho brata Zombora (Zsombora) spravujúceho severné Sedmohradsko z rovnomenného hradu. Okolo roku 1009 už mal Štefan ovládnuté skoro všetky dovtedy nezávislé kniežatstvá/domény staromaďarských náčelníkov.
Vďaka opátovi kláštora Miedzyrzecze (pri Poznani)- vtedy už asi novopečenému kaločskému biskupovi - Astrikovi (Anastáziovi), ktorého poslal Štefan do Regensburgu na diplomatické rokovania k rímsko-nemeckému cisárovi Ottovi III. a potom možno koncom roka 1000 do Ríma (kde sa vtedy nachádzali tak pápež ako aj Otto III.), aby vybavil korunováciu Štefana a schválenie nových diecéz a arcibiskupstva, uhorskí biskupi a arcibiskup s korunou zaslanou z Ríma Ottom III. korunovali Štefana 25. 12.1000 alebo pravdepodobnejšie 1.1 1001 za (prvého) uhorského kráľa.
Hneď po svojej korunovácii dal Štefan raziť prvé uhorské mince. Prvá uhorská mincovňa pracovala v Preslave, dnešnej Bratislave, a poznáme z nej tri strieborné denáre s kolopisom PRESLAVVA CIV (hrad Preslava-Bratislava) na jednej strane a +SPHANVS REX (kráľ Štefan) na druhej strane.
Štefanovi sa pripisujú (ale skôr od niektorých jeho poradcov pochádzajú) aj napomenutia („Institutio morum“) jeho synovi a predpokladanému nástupcovi Imrichovi, ktoré vznikli podľa podobných textov západných a východných vládcov v rokoch 1013 - 1015 (podľa iných zdrojov 1018 - 1031). Z desiatich údajných Štefanových listín je asi len 4 - 5 pravých. Dozvedáme sa z nich, že existovala prinajmenšom základná dvorská administratíva. Doložená je aj existencia palatína, dvorného sudcu a taverníka (všetko inštitúcie existujúce už na Veľkej Morave).
Pre Slovensko je najvýznamnejšia skutočnosť, že Slovensko patrilo v rokoch 1001 - 1030 do Poľska: Možno preto, že bol Štefan (údajne) korunovaný korunou, ktorú dal pápež pôvodne zhotoviť pre korunováciu poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého, Boleslav Chrabrý začiatkom roka 1001 dobyl Nitrianske kniežatstvo (ktoré končilo na Dunaji, Tise a na východe asi pri Prešove). Niekedy na prelome marca a apríla 1001 sa Štefan a Boleslav Chrabrý stretli na poľsko-uhorských hraniciach pri Ostrihome a Štefan uznal status quo. Ladislav Lysý sa potom stal nitrianskym kniežaťom podliehajúcim Poľsku. Až v roku 1029 alebo 1030 Štefan znovu dobyl Nitriansko.
Okolo roku 1009 vydal Štefan svoju mladšiu sestru za Samuela Abu, ktorého zároveň urobil palatínom. Takisto v roku 1009 vydal svoju ďalšiu sestru za benátskeho dóžu Ota Orseola, čím si zabezpečil spojenectvo Benátok a zároveň začal približovanie k Byzantskej ríši. S byzantskou pomocou dobyl od Chorvátska Slavónsko.
Štefan sa celý život usiloval o presadenie kresťanstva ako jediného náboženstva v jeho krajine. I keď prví Maďari boli pokrstení ešte za vlády jeho otca Gejzu, len veľmi neochotne sa vzdávali viery svojich otcov. O tom svedčia i mnohé pohanské povstania i v neskoršej dobe (Vata a i.).
Štefan tiež pravdepodobne založil benediktínsky kláštor v Pannonhalme. Štefan nariadil, aby každých 10 osád na svoje náklady postavilo farský kostol a venovalo mu dve poplužia poľa a dostatočný počet služobníkov na jeho obrábanie.
Štefan sa zaslúžil o rozvoj (ak nie vôbec vznik) systému komitátov, ktorý prevzal z Nitrianska (to zas z Veľkej Moravy) a čiastočne z Nemecka. Komitátne hrady boli na území Slovenska a severného Maďarska často identické s hradmi bývalej Veľkej Moravy.
Štefan chystal trón pre svojho syna Imricha, no 24-ročný princ 2. septembra 1031 nečakane podľahol zraneniu, ktoré mu počas poľovačky spôsobil diviak.
Posledné roky jeho života boli poznačené chorobou a neúspešným pokusom sprisahancov o vraždu. Keďže jeho syn Imrich zomrel ešte mladý, za svojho nástupcu určil Štefan Petra, syna svojej sestry Gizely. Zomrel 15. augusta 1038 v Ostrihome (alebo v Székesfehérvári). Za svätého ho vyhlásil pápež Gregor VII. v roku 1083 spolu s ďalšími, ktorí sa pričinili o pokresťančenie Uhorska.
Manželka sv. Štefana, Gizela Bavorská, zhotovovala bohoslužobné rúcha.
Sviatok svätého Štefana (20. augusta - deň jeho kanonizácie) je najväčším štátnym sviatkom Maďarska. Dôvodov je viac: Štefan bol prvý uhorský kráľ, keďže dovtedajší vládcovia mali len titul kniežatá. Uhorsko sa premenilo z nejednotného celku s prevažne pohanským obyvateľstvom na centralizovaný štát s vybudovanou cirkevnou správou. A navyše sa Štefan I. stal svätým. Stal sa preto symbolom celého Uhorska.
Po Štefanovej smrti sa síce k moci dostal ním určený nástupca Peter Orseolo (Štefanov synovec z benátskeho rodu Orseolovcov), po jeho odstavení v roku 1046 sa však k moci vrátili Arpádovci. Iróniou osudu tak v Uhorsku napokon vládli potomkovia Vazulovej vetvy Arpádovcov, ktorú sa Štefan snažil odstrániť. Vazulovým potomkom však zrejme neprekážalo, že sa Štefan I. stal symbolom celej krajiny, stotožnením v kráľovskej, svätoštefanskej korune.
Hoci dnes nemá Štefan I. významné miesto v slovenskom historickom povedomí, nie je tento stav príliš zaslúžený. Nesnažil sa totiž o vybudovanie maďarského štátu, ako by sa to mohlo niekedy zdať z oficiálnych osláv sviatku svätého Štefana v Maďarsku, ale o pestré a moderné Uhorsko. Dosvedčuje to citát z diela Ponaučenia svätého kráľa Štefana I. kráľovičovi Imrichovi. Autor diela upozorňuje Imricha, ako je dôležité dbať o národnostnú pestrosť krajiny, „pretože kráľovstvo jedného jazyka a jedného mravu je slabé a krehké“.
Svoju panovnícku dráhu začal v slovanskej Nitre, slovanské kniežatá Hunt a Poznan mu výrazne dopomohli k víťazstvu nad Kopáňom hneď na začiatku svojej vlády a celý život sa obklopoval cudzincami z nemeckých a talianskych krajín, ktorí prispeli k modernizácii Uhorska. Národnostná pestrosť krajiny bola natoľko nápadná, že arpádovské Uhorsko bolo rovnako slovanské ako maďarské. Napokon sa aj sami Arpádovci v priebehu 11. a 12. storočia sobášmi so slovanskými panovníkmi z Poľska, Ruska či Srbska stali takpovediac slovansko-maďarskou dynastiou.
Tak vyzerá obraz o Štefanovi I. Bez štátnikov ako bol on alebo český Boleslav I. či poľský Mešek I., ktorí neváhali zaviesť vo svojich krajinách nové poriadky, podporovať kresťanstvo a posunúť tak strednú Európu na západ, by tieto krajiny postihol osud polabských Slovanov, z ktorých sa stala ľahká korisť výbojných Sasov. Preto je Štefan I. dôležitý nielen pre Maďarov, ale aj pre Slovákov.
Článok bol zostavený s použitím dostupných zdrojov a historických faktov.
tags: #svaty #stefan #prvomucenik