Každá šľachetná vec je spojená s obeťou a namáhaním. V kontexte slovenských dejín a katolicizmu sa často stretávame s postavami, ktoré zohrali kľúčovú úlohu v národnom a cirkevnom živote. Medzi tieto významné osobnosti patrí aj svätý Štefan Uhorský a biskup Vojtech, ktorých vzájomný vzťah a pôsobenie mali hlboký dopad na formovanie Uhorska a slovenskej identity.
Svätý Vojtech: Život a pôsobenie
Svätý Vojtech sa narodil okolo roku 956 na hrade Libica pri Poděbradoch. Jeho otcom bol slávny český vladyka Slavník, matka sa volala Strezislava. Spolu mali sedem synov, pričom Vojtech bol predposledný. Meno „Vojtech“ znamená „útecha vojska“. Vzdelanie a výchovu dostal na rodnom hrade, vychovával ho kňaz Radla, benediktín. Neskôr ho poslali vzdelávať sa do Magdeburgu, kde bol biskupom svätý Adalbert, ktorý mu dal pri birmovke svoje meno. Preto sa sv. Vojtech niekedy nazýva aj Adalbertom.
V roku 981 sa Vojtech stal kňazom a v roku 983 bol zvolený za pražského biskupa. Bol veľmi skromným biskupom, staral sa o chudobných a bojoval proti pohanským zvykom. V roku 989 sa vzdal svojho úradu a vstúpil do kláštora na Aventíne. Neskôr sa vrátil na biskupský stolec v Prahe a založil benediktínsky kláštor pri Břevnove.
Potom išiel Vojtech na Moravu, odtiaľ pravdepodobne aj na Slovensko a ďalej do Ostrihomu, kde sa stretol s uhorským vojvodom Gejzom a jeho synovi Vajkovi udelil birmovku, ktorému zároveň zmenil meno na Štefan (budúci uhorský kráľ sv. Štefan). Keď sa však Vojtech vrátil do Čiech, zistil, že počas jeho neprítomnosti sa ľudia znovu vrátili k pohanským zvykom.
Vojtech sa teda vydal na cestu späť do Prahy. Avšak ešte nebol ani doma, keď sa dozvedel, že nepriatelia jeho rodu Vršovci, vyvraždili jeho rodinu. Zachránil sa len najstarší brat Radim. Vojtech vyslal posolstvo, či ho vôbec chcú za biskupa. Stalo sa, ako predpokladal. Vojtech teda odišiel do Hnezdna ku kniežaťu Boleslavovi Chrabrému. Odtiaľ sa plavil po rieke do Gdansku, kde za krátky čas pokrstil veľa pohanov. Potom prešiel k litovskému kmeňu Prusov a im chcel hlásať evanjelium. No tí ho neprijali. Stalo sa to 23. apríla r. 997 blízko mesta Královec (Kaliningrad).
Knieža Břetislav v r. 1039 dobyl Hnezdno a telo sv. Vojtecha slávnostne preniesol do chrámu sv. Víta v Prahe. Vojtechov brat Radim (rehoľným menom Gaudencius) sa stal prvým arcibiskupom Hnezdna a jeho vychovávateľ Radla (rehoľným menom Anastázius) sa stal biskupom v Kaloči v Uhorsku a neskôr arcibiskupom v Ostrihome. Vojtech bol vyhlásený za svätého v r.
Svätý Štefan: Zakladateľ Uhorského štátu
Štefan, uhorský kráľ, sa narodil okolo roku 969 ako syn arpádskeho kniežaťa Gejzu. Matka sa volala Šarlota. V roku 973 alebo o rok neskôr ho pokrstil kňaz biskupa Pilgrima z Passau. Birmovku prijal zrejme od sv. Vojtecha (Adalberta) z Prahy. V roku 995 sa oženil s Gizelou, sestrou cisára Henricha II. a o dva roky neskôr nasledoval svojho otca ako knieža Uhorska a pokračoval v pokresťančení krajiny.
Štefan založil viacero kláštorov, medzi nimi aj grécky ženský a jeden pre baziliánov v južnom Uhorsku. Založením dvoch arcibiskupstiev a ôsmich biskupstiev dal krajine cirkevnú organizáciu. Aby potvrdil svoju vládu kresťanského kráľa, požiadal o potvrdenie pápeža Silvestra II. Ten mu s vedomím cisára Ota III. Na Vianoce roku 1000 Štefana v meste Gran, dnešnom Ostrihome pomazali za kráľa a korunovali.
Jeho Dekréty boli ovplyvnené v mnohých smeroch západnými vzormi a postarali sa o posvätenie nedele a výstavbu chrámov. Svätý Štefan, uhorský kráľ, zomrel 15. augusta 1038. Pochovali ho v bazilike, ktorú zriadil v Stoličnom Belehrade. Na podnet Ladislava I. Uhorského ho slávnostne svätorečili.
Štefan bol korunovaný za prvého uhorského kráľa na Vianoce roku 1000. Korunu mu zaslal pápež Silvester spoločne s cisárom Svätej ríše rímskej Otom III. Štefan dosiahol nezávislosť uhorských panovníkov od inej svetskej moci. Na rozdiel od českých panovníkov neboli ani formálne vazalmi nemeckých cisárov.
Po korunovácii Štefan postupne dobudoval ranofeudálne správne štruktúry uhorského štátu. Podľa franského príkladu sprostredkovaného Veľkou Moravou vytvoril predobraz župného systému: hradné župy, ktorých strediskom bolo vždy kráľovské hradisko. Dal raziť prvé uhorské strieborné mince. Vydal prvé zákonníky ochraňujúce kráľovskú moc, privilégiá cirkvi a osobné vlastníctvo. Nariadil, aby si každých desať dedín postavilo jeden kostol, ktorý potom muselo obyvateľstvo taktiež zo zákona navštevovať a udržiavať. Dosiahol povýšenie ostrihomského biskupstva na arcibiskupstvo a tým nezávislosť uhorskej cirkvi od ríše.
Štefan pravdepodobne do Uhorského kráľovstva postupne začlenil aj celé územie dnešného Slovenska.
Vyhlásenie Štefana I., jeho syna Imricha a ďalších osôb vrátane nitrianskych pustovníkov Svorada a Benedikta za svätcov v roku 1083 „zariadil“ uhorský kráľ Ladislav I. Vysvätenie bolo nielen náboženskou, ale aj politickou otázkou. Každá slušná krajina musela mať vo vtedajšej Európe svojich vlastných svätcov a patrónov.
Podľa maďarského historika Gábora Klaniczayho patrí Štefan do nového radu svätcov, ktorí svoj titul nezískali vďaka životu v odriekaní alebo mučeníckej smrti. Nie je svätcom, ktorý nastaví úderu aj druhé líce. Štefan bol, naopak, víťazný miles Christi, Kristov vojak, štátnik a organizátor cirkvi. Je síce zbožný, násilie však neodmieta. Šíri, naopak, kresťanstvo ohňom a mečom, poráža a kruto trestá jeho nepriateľov. Tým sa však nelíšil od iných panovníkov tej doby.
Naši južní susedia považujú dnes za hlavnú Štefanovu zásluhu, že spolu s otcom prinútil Maďarov prispôsobiť sa podmienkam vtedajšej Európy a zabránil tak ich zániku a asimilácii po vzore Hunov či Avarov. Zároveň zabezpečil západnú, povedané dnes „proeurópsku“ orientáciu štátu.
Vzťah svätého Štefana a biskupa Vojtecha
Medzi kľúčové momenty, ktoré spájajú svätého Štefana a biskupa Vojtecha, patrí birmovanie Vajka (Štefana) biskupom Vojtechom. Tento akt mal symbolický význam a predznamenal Štefanovo neskoršie úsilie o christianizáciu Uhorska. Biskup Vojtech bol pre Štefana duchovným vzorom a inšpiráciou v jeho snahe o upevnenie kresťanskej viery v krajine.
Svätého Štefana pokrstil podľa stredovekých prameňov svätý Vojtech, potomok slovanských kniežat a biskup, po ktorom je pomenovaná najstaršia katolícka ustanovizeň Slovákov - Spolok svätého Vojtecha.
V slovenskom národe a v národne orientovanom prostredí sa často stretávame vo vzťahu ku svätému kráľovi Štefanovi z dynastie Arpádovcov s tromi negatívnymi prístupmi: s dešpektom, s obviňovaním či dokonca s hanobením.
Určite by sa totiž mnohí z nás potešili, pokiaľ by napríklad biskup Ján Vojtaššák, bol povýšený k úcte oltára. A určite by mnohým nacionalisticky orientovaným Maďarom mohlo prekážať, že dôsledne hájil aj počas obdobia maďarizácie slovenskú vec a stál na strane boja Andreja Hlinku. Pokiaľ by sa však dopustili podobného hanobenia ako niektorí Slováci voči svätému Štefanovi, riskovali by Boží hnev. A určite by nám to ako Slovákom aj prekážalo.
Aj my Slováci si teda máme svätého Štefana ctiť a vážiť a to hneď z niekoľkých dôvodov.
Svätý Štefan Uhorský je skrátka katolíckou Cirkvou kanonizovaný svätec, so všetkým právom na úctu a zbožnosť, aká z toho vyplýva. Preto hneď prvým, neodškriepiteľným a najzrejmejším dôvodom nato, aby si ho Slováci vážili a ctili ho, je práve tento fakt.
Druhým dôvodom je fakt, že svätý Štefan bol a je patrónom na území, ktoré obývali naši predkovia a na ktorom žijeme my, ich potomkovia. Naši predkovia ho ako patróna ctili a modlili sa k nemu, je preto správne, aby sme ich v tom nasledovali. To, že bola Panna Mária Sedembolestná ustanovená za patrónku Slovenska neznamená, že svätý Štefan už nie je naším patrónom. Je aj naďalej spolupatrónom našej krajiny. S Pannou Máriou, aj svätými Cyrilom a Metodom. Rovnako ako je patrónom Severného Írska svätý Patrik, aj keď ide o odlišný štát ako o Írsku republiku, alebo tak, ako je svätý Vladimír patrónom tak katolíkov ruských, ako aj ukrajinských, aj keď možno teraz proti sebe bojujú.
Svätý Štefan sa zasadil o christianizáciu národov, ktoré žili v Karpatskej kotline. A to nielen Maďarov, alebo ďalších turkických kmeňov, ktoré sa nachádzali na území vtedajšieho Uhorska, ale aj tých, ktoré tu už boli.
Svätý Štefan našich predkov nasmeroval jednoznačne k latinskej tradícii a k Rímu. To je síce pre luteránov, pravoslávnych alebo novodobých rodovcov-pohanov to najväčšie zlo, ale pre nás rímskych katolíkov to najväčšie dobro.
Svätý Štefan bol nitrianskym kniežaťom, kým sa stal uhorským kráľom a tento fakt je dnes plne akceptovaný aj v maďarskej historiografii vrátane faktu kontinuity Nitrianskeho kniežatstva z Pribinovho obdobia až do 12. storočia. Súčasní maďarskí historici dnes uvádzajú, že aj Štefanov otec Gejza bol nitrianskym kniežaťom a po jeho smrti sa stal Štefan kniežaťom v Nitre, pričom zvyšok krajiny, teda Karpatskej kotliny vtedy ovládali ostatní maďarskí náčelníci a kmeňové zväzy. Z toho logicky vyplýva, že Nitrianske kniežatstvo, ako kontinuálny predveľkomoravský územný prvok z čias kniežaťa Pribinu a katolícky územný prvok s inklináciou k Rímu, bol územným a ideovým jadrom centralizácie Uhorska. Tým je prisúdená slovenskej Nitre a Nitrianskemu kniežatstvu lokálna kontinuita presahujúca efemérnu existenciu Veľkej Moravy.
Všeobecne sa tiež uvádza, že sa Štefan z rôznych dôvodov obklopoval už v Nitre, ale aj neskôr v bojoch s maďarskými pohanskými kmeňmi na čele s Kopáňom, nemaďarskými poddanými a šľachticmi, čiže našimi predkami a spoliehal sa práve na nich v boji proti vlastným pohanským rodákom. Tento zvyk nebol u turkických národov až taký nezvyčajný a spočíval v nedôvere k vlastným rodákom, ktorých turkickí vládcovia podozrievali zo snahy zmocniť sa trónu. Z toho dôvodu ešte v 17. a 18. storočí všetci ministri tureckého sultána museli byť netureckého pôvodu a predstavovali pestrú zmes poturčencov zo Západu aj Východu.
V každom prípade, tento anti-etnický prístup svätého Štefana položil základ pre mnohonárodnostné Uhorsko, ktorého pojivom bol katolicizmus, latinčina a rozšírená mariánska úcta. A nepochybne tiež prispel k tomu, že náš národ ako potomkovia Nitranov, žijúci kontinuálne od 6. storočia na území medzi Moravou a súčasným východným Slovenskom nezanikol v maďarskom a nemeckom prívale, ani pod tlakom iných slovanských etník, ktoré mali samostatné štáty.
Je ním práve mariánska úcta, ktorá je s menom svätého Štefana spojená. Svätý Štefan býva najčastejšie zobrazovaný ako kľačí pred Pannou Máriou držiacou malého Ježiška a odovzdáva im kráľovskú korunu, čiže - zasväcuje svoje kráľovstvo Matke Božej. Taká je najrozšírenejšia stredoveká legenda. Z nej pochádza označenie Regnum marianum - Mariánske kráľovstvo pre Uhorský štát. A aj keď môžeme spochybňovať, či k priamemu zasväteniu Uhorska Panne Márii skutočne došlo už za vlády svätého Štefana, táto veľmi živá legenda nakoniec pripravila pôdu pre skutočné rozšírenie vysokej mariánskej úcty medzi všetkými obyvateľmi Uhorska rôznych národností a následne aj k predstave Panny Márie ako krajinskej patrónky, ktorou je na Slovensku dnes v podobe Panny Márie Sedembolestnej.
Ak by aj k priamemu zasväteniu Uhorska Panne Márii z rúk svätého Štefana nedošlo, máme tu priame svedectvo pápeža Gregora VII., ktorý písal a tvrdil, že svätý Štefan zasvätil svoju krajinu a teda aj súčasné Slovensko a v každom prípade aj Nitrianske kniežatstvo, ako svoje údelné územie svätému Petrovi. Vďaka svätému Štefanovi sme sa teda týmto aktom nielen šťastlivo dostali skrze svätého Petra pod správu pravovernej katolíckej latinskej Cirkvi, ale získali sme popri Panne Márii, svätých Cyrilovi a Metodovi, Štefanovi, Gorazdovi, Svoradovi, Andrejovi, Bystríkovi, Emerichovi - Imrichovi, Ladislavovi, svätej Alžbete Uhorskej a ďalších krajinských patrónoch ešte aj patróna z najmocnejších - prvého pápeža a apoštola svätého Petra.
Svätého Štefana pokrstil podľa stredovekých prameňov svätý Vojtech, potomok slovanských kniežat a biskup, po ktorom je pomenovaná najstaršia katolícka ustanovizeň Slovákov - Spolok svätého Vojtecha. Aj z úcty k tomuto svätcovi, ktorý je tým pádom ďalším krajinským patrónom, ktorý sa za nás spolu so svätým Štefanom prihovára, si máme ctiť toho, ktorého pokrstil a ktorý ho teraz sprevádza v Nebeskom kráľovstve.
Svätý Štefan christianizoval Uhorsko nielen v zmysle evanjelizácie, ale aj v zmysle budovania konkrétnej cirkevnej organizácie, štruktúry a hierarchie. Založil arcibiskupstvo v Ostrihome, ktoré bolo takmer desať storočí centrom cirkevného života aj pre slovenských katolíkov. A bolo sídlom arcibiskupov aj slovenského pôvodu, akým bol aj posledný arcibiskup starého Uhorska, skalický rodák Ján Černoch, ktorý sa nikdy nezbavil vo svojej maďarčine slovenského prízvuku.
Biskupstvá svätý Štefan zakladal ešte aj pred svojou korunováciou a počas panovania zorganizoval biskupstvá po celej krajine. Kvôli christianizácii pozval kňazov a biskupov zo zahraničia, medzi nimi bol aj zmienený svätý Vojtech a ďalší ostrihomský arcibiskup českého pôvodu - Radla.
Svätý Štefan podporil šírenie kresťanstva výstavbou sakrálnych budov a tým sa stal jedným z ich najagilnejších budovateľov v karpatskom priestore. Nariadil, že každých desať dedín v krajine musí postaviť svoj kostol. Tým, že vytvoril tieto, na danú dobu husto rozosiate oporné body kresťanstva, vykonal v praxi pre jeho zakorenenie možno viac ako samotní kňazskí ohlasovatelia.
Cirkevnú infraštruktúru budoval až do pozoruhodných detailov, ktoré na našom území pravdepodobne dovtedy neboli. Známy opát Odilo z Cluny píše v dobových prameňoch, že pútnici idúci cez Uhorsko do Svätej zeme chválili Štefanovu vieru a pomoc, ktorú pútnikom počas ich cesty cez Uhorsko poskytol. Financoval tiež stavbu ubytovní pre uhorských pútnikov v Jeruzaleme, Konštantínopole, Ravenne a Ríme.
Založil niekoľko benediktínskych kláštorov a jeden ženský kláštor. Dokončil výstavbu kláštora v Pannonhalme, dal postaviť pôvodnú katedrálu v Ostrihome a korunovačnú baziliku v Stoličnom Belehrade.
Kresťanská podoba Karpatskej kotliny je teda skutočne v mnohom odrazom tejto aktívnej osobnosti, aj keď je samozrejme jasné, že išlo o tímovú prácu doslova celoeurópskeho charakteru, pretože svätý Štefan bol obklopený klérom importovaným do Uhorska z celej Európy.
Na rozdiel od legendy prijal spolu so svojím synom Vajkom krst už v roku 995. Ten pri krste dostal meno Štefan.
Legendy hovoria, že Štefan od začiatku svojej vlády šíril svoj vplyv v Uhorsku nie mečom, ale krížom, v skutočnosti aj v ňom ešte horela pohanská kočovná krv. Podľa historikov neraz pohanské idoly vyháňal ohňom a mečom. Napriek tomu si zaslúžil prívlastok kresťanský kráľ.
Aby sa cirkevná organizácia rozšírila do všetkých kútov kráľovstva, nariadil, aby každých desať osád na svoje trovy postavilo kostol a venovalo mu dve poplužia poľa a dostatočný počet služobníkov na jeho obrábanie. Samotný kráľ prispel v takto založenej farnosti dostatočnou výbavou pre kňaza.
Štefan bol známy aj tým, že mal na svojom dvore veľa Nemaďarov, dvaja veľmoži zo Slovenska Poznan a Hunt boli jeho najbližšími radcami. Samotný Štefan si veľmi dobre uvedomoval rečovú a etnickú rôznorodosť Uhorského kráľovstva. A práve preto svojmu synovi a nástupcovi Imrichovi neustále zdôrazňoval, aby tento stav chránil a nedovolil nadvládu jedného jazyka.
Štefan vytvoril centralizovaný, jednotne organizovaný štát. Kráľovstvo nespravoval sám, rozdelil ho na župy, na čelo každej dosadil župana.
Zomrel v roku 1038 a bol pochovaný v stoličnom Belehrade. V roku 1083 bol vyhlásený za svätého.
V Maďarsku bol celý rok 2000 venovaný oslavám výročia vzniku Uhorského štátu.
Spolok Sv. Vojtecha, založený na počesť biskupa Vojtecha, zohral významnú úlohu v slovenskom národnom obrodení a katolíckom živote. Jeho cieľom bolo povzniesť slovenský národ a šíriť kresťanskú kultúru. Spolok vydával knihy a časopisy v slovenskom jazyku, čím prispieval k rozvoju slovenskej literatúry a vzdelanosti. Aj preto je dôležité pripomínať si odkaz svätého Štefana a biskupa Vojtecha, ktorí svojím životom a dielom položili základy pre moderné Slovensko.
Spolok Sv. Vojtecha mal veľké ťažkosti, keď chcel mať svoj spolok na vydávanie kníh v svojej reči. Maďarskí katolíci, podporovaní vo svojej národnej prepiatosti všetkými složkami národného života maďarského, písali protesty po novinách proti založeniu slovenského Spolku Sv. Vojtecha. Spolok Sv. Vojtecha mal napomáhať vhodná príležitosť.
Katolíci, posilnení touto veľkou ideou, po dedinách i po mestách sa sdružovali a obnovovali pamiatku svätých vierozvestcov. Na týchto schôdzkach všade sa spomínalo založenie Spolku Sv. Cyrilo-metodského. Spolku po sv. škoda sa mu obracať o potvrdenie stanov a povolenie Spolku na c. kr. ministerstvu osvety.
Život v Spolku od založenia do štátneho prevratu r. 1918 bol náročný. Pred otvorením shromaždenia sa zapísalo za členov vyše 500. Priebeh shromaždenia bol veľkolepý. Kázeň Štefana Záooclníka dojala prítomných až do sĺz. „Oči naše zalialy sa slzami radesti. Sv. Vojtecha. rastú, nesvornosťou sa i veľké rozpadajú.
Podarilo sa mu opanovať mestské divadlo, v ktorom sa hraly jeho slovenské divadelné hry. teraz v tomto ohľade so sídlom Matice Slovenskej, s T. Sv. navyknú ... i kat. slovenský spolok sv. Vojtecha. Radlinského titulom čestného podpredsedu. a uráža ho až do krvi i na kňazskej cti.
Za úradný časopis Spolku Sv. Vojtecha bol určený časopis Cyrill a Method. Verejnosť už dobre znala Spolok z jeho počiatočnej činnosti. Spolkových funkcionárov a členov ešte i po uliciach kameňovali.
O blahodarnej práci Spolkovej sa dozvedela aj širšia slavianska a katolícka verejnosť v zahraničí. Na výborovom zasadnutí z 30. nov. 1871 sa ustanovil odbor k posudzovaniu článkov a na stráž o čistotu reči.
V Kat. Novinách možno nájsť životopisy biskupa Zábojského, Štefana Závoclníka a Jána Galbavého. Jeho vlivu pripisuje potvrdenie stanov a sriadenie Spolku. spolku obšírne dáta sú v archíve SSV.
V Kat. Novinách sa objavili správy o oživotvoreniu Spolku. Ščasný na 1000 ročnú pamiatku smrti sv. Metoda dáva Spolku 5000 zl., aby vydal Písmo Sväté.
Kubina sa stal správcom Spolku. Mal moderné spravovanie v Spolku. Z výboru a robí všetko na svoju zodpovednosť, a kde len môže, í konkuruje Spolku.
| Osobnosť | Úloha | Význam |
|---|---|---|
| Svätý Štefan | Uhorský kráľ | Zakladateľ štátu, šíriteľ kresťanstva |
| Biskup Vojtech | Pražský biskup | Duchovný vzor, birmovateľ Štefana |
| Spolok sv. Vojtecha | Kultúrna ustanovizeň | Šírenie slovenskej kultúry a vzdelanosti |