Ladislav Novomeský bol najvýznamnejší predstaviteľ ľavicovej avantgardy v medzivojnovom období a patril nielen k najlepším básnikom skupiny DAV, ale i celej modernej slovenskej poézie. V tomto článku sa pozrieme na jeho dielo, a to predovšetkým na zbierku Svätý za dedinou.
Život a tvorba Laca Novomeského
Ladislav Novomeský sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti. Po vzniku ČSR sa rodina presťahovala do Senice. Vyštudoval učiteľský ústav v Modre a neskôr pôsobil ako žurnalista. Po druhej svetovej vojne sa angažoval v politike v oblasti osvety a kultúry. Bol iniciátorom založenia Slovenskej národnej galérie (SNG) v roku 1948.
Bol jednou z vedúcich osobností pri formovaní politických cieľov v príprave SNP. V roku 1950 bol Novomeský pozbavený všetkých funkcií, uväznený a v roku 1954 nezákonne odsúdený na 10 rokov väzenia. V roku 1955 ho podmienečne prepustili a o osem rokov neskôr rehabilitovali. Zomrel 4. septembra 1976 v Bratislave.
Tvorba
- Nedeľa (1927)
- Romboid (1932)
- Otvorené okna (1935)
- Svätý za dedinou (1939)
- Pašovanou ceruzkou (1948)
- Vila Tereza (1963)
- Do mesta 30 min. (1963)
- Stamodtiaľ a iné (1964)
- Nezbadaný svet (1964)
Skupina DAV
Novomeský patril k najlepším básnikom skupiny DAV. SKUPINA DAV - skupinu a časopis DAV založili v roku 1924 mladí ľavicovo orientovaní spisovatelia a umelci. Hlásili sa k socialistickým ideálom, k marxistickej ideológii a boli aktívnymi členmi Komunistickej strany Československa.
K davistom patrili napr. básnici - Ján Rob Poničan, Ladislav Novomeský, Daniel Okáli, prozaik Peter Jilemnický, básnik a prozaik Fraňo Kráľ...V názve DAV sa skrývali začiatočné písmená krstných mien zakladajúcich členov skupiny: Daniela Okáliho, Andreja Sirackého a Vladimíra Clementisa.
Davisti sa snažili svoj postoj ku skutočnosti vyjadriť novými výrazovými prostriedkami. Odmietali staré domáce literárne tradície a tradičné umelecké formy.
Svätý za dedinou
Zbierka Svätý za dedinou reaguje na hrozbu nastupujúceho fašizmu. Uvažuje o nezmyselnosti vojny, o tom, akú funkciu môže mať báseň a umenie v tejto dobe. Vyslovuje vieru v človeka, v silu ľudskosti, ktorá napokon zvíťazí nad vojnou.
Štvrtá Novomeského básnická zbierka prináša básne bolesti, hrôzy a protestu proti dobovým dramatickým udalostiam (občianska vojna v Španielsku, rozbitie ČSR, hrozba svetovej vojny). Vznikali v rokoch 1936 - 1939 a sčasti boli publikované aj časopisecky. Samotná kniha vyšla v novembri 1939, teda už na prahu 2. svetovej vojny.
V porovnaní s minulosťou subjektívne bolesti ešte väčšmi ustúpili trýzňam celého ľudstva. Na takýto prístup Novomeského zreteľne nadviazala skupina nadrealistov: svojimi apokalyptickými obrazmi v rokoch vojny jednoznačne protestovali proti jej neľudskosti a protiľudskosti.
Úryvok z básne
Túto vieru a nádej vyjadril hneď v úvodnej básni zbierky:
Až sa zas budú básne čítať jak úbohý bol, povieme si,
a v ľuďoch ľudí poznáš zas, čas pušiek, dýk náreku,
až roztopí sa v mútnych vodách v ktorom bol básnik nepotrebný
jesenný sneh i jarný mráz, a človek cudzí človeku.
Rozhodujúce nie sú uňho témy, hoci niektoré sú večné a všeľudské (poetisticky hravé lyrické impresie a reflexie na tému lásky, času, odchodov a rozlúčok, života a smrti - Panoráma, Prechádzka, Čierne pred očami, Dážď, More), iné boli v danom čase žeravo aktuálne (a aktuálnosť nestratili ani neskôr: mŕtvi vojaci a deti v španielskej vojne, zbombardované mestá - Španielska krajina, Agitka, Španielska obloha, Sen/Chlapcom z interbrigády).
Novomeský však ani nesentimentalizuje, ani fotograficky či reportérsky nezaznamenáva holé fakty. Takmer v každom jave skutočnosti nachádza nadčasový význam a hodnotu, v básnickej fantázii si ho zložito metaforizuje, v niektorých objavuje podobnosti s osudmi legendárnych postáv umenia a najmä s ich trýznivými otázkami (Kráľovič dánsky). Nástojčivo hľadá vlastnú ľudskú identitu (Aký si), hlboko prežíva krízu intelektu (To strašlivé).
Keďže básnik svoju výpoveď krehko zaštepil na básnickom pomenovaní, na prvoradosti básnického jazyka, v záverečnej básni Slovo vysvetlil, že sám si celkom nezúfa nad „okovaným časom“, nad zdrvujúco „neúprosným vekom“, lebo nemusí byť ešte všetko stratené.
Hoci Novomeský básňami zbierky prekonal všetko, čo v poézii dosiahol predtým, v novej politickej situácii totalitného vojnového režimu sa, pochopiteľne, nedočkal primeranej kritickej odozvy. Len zopár kritikov nezaváhalo a popri vysokých estetických a emocionálnych hodnotách vyzdvihli aj občiansku statočnosť autora, lebo nevynechal z knižky ani chúlostivé, ba až nebezpečné témy a myšlienky.
Väčšmi však zdôrazňovali umelecký prínos a nezabudli pripomenúť, že Novomeský tvorivo využil podnety symbolistickej a poetistickej poetiky a že mnohé z jeho obrazov majú surrealistickú provenienciu.
Trvalé a univerzálne hodnoty zbierky však v mnohom zostali neprekonané, hoci nasledujúci básnici ich nemohli nechať nepovšimnuté.