Povesť Svätý za dedinou je hlboko zakorenená v histórii a kultúre obce Studienka, známej aj ako Hasprunka. Tento článok sa zaoberá významom tejto povesti a jej historickým kontextom, pričom sa opiera o dostupné dokumenty a archívne záznamy.
Pôvod názvu Hasprunka a Studienka
Názov Hasprunka sa používal až do roku 1885. Podľa patróna farského kostola - sv. Štefana, bola nazvaná ako „Istuanffalua“. Aby neprichádzalo k zámene, býval v zátvorke uvedený aj pôvodný názov Haszprunka. V roku 1907 bol názov upravený na „Pozsony-Szentistván“. Od 11. júna 1948 sa obec nazýva Studienka.
Sú špekulácie, že by „Iwanusfalua“ mohla byť Istvánfalva, čiže Hasprunka. Avšak tákúto špekuláciu chýbajú akékoľvek historické fakty, ktoré by ju podporili. P. Vrablec uvádza aj ďalšie písomnosti z konca 16. storočia, v ktorých sa Studienka spomína s rôznymi variáciami názvov.
Prvá písomná zmienka
Žigmundovej donačnej listine z r. 1392, ktorou daroval Stiborovi zo Stiboríc hrad Holíč aj s poddanskými dedinami, s donačnou listinou súvisí, ale bola vydaná neskôr. Názvov obcí, ktoré nevedel identifikovať, sú v dokumentoch zapísané. Údajne považovaná za prvú písomnú zmienku o Studienke, nie je správne datovaná. Zo samotného textu je zrejmé, že v skutočnosti je z roku 1595. Faktom je, že už v prvej polovici 17. storočia sa pre Svätého Štefana - Hasprunku používal názov maďarský názov Istvánfalva, objavuje sa aj v súdnych sporoch Imricha Cobora o vlastníctvo druhej polovice panstva Ostrý Kameň. V roku 1579 pred kráľom Rudolfom II. je nazvaná ako „Istuanffalua“. Roku 1580, čím sa už výrazne približuje k času, kedy dedina vznikla. Štefanova ves.
Vznik a vývoj obce
Podľa ústneho podania prišiel do tejto oblasti z rakúskej obce Hausbrunn jeden ovčiar, ktorý tu našiel dobré pasienky pre svoje stádo. Neskôr sa tu aj s rodinami usadili. Postupne sa pridávalo viac pastierov a sluhov. Osadu nazývali Hasprunkárom. Keďže celé okolie bolo lesnaté, dorábalo sa tu drevo, drevené uhlie a smola. Zrejme to prilákalo v prvej polovici 15. storočia ďalších osadníkov, ktorí sa tu usadili smerom na juh k potoku Haspruňár.
História baníckeho priemyslu v Spišskej Novej Vsi
Sakrálne pamiatky a náboženský život
Predpokladá sa, že v obci sa nachádzala kaplnka alebo kostolík zasvätený sv. Štefanovi. Že kostolík bol postavený niekedy pred rokom 1580, svedčí aj existencia Chválenskej kaplnky. Vysvetliť sa to dá tak, že pôvodná kaplnka bola drevená, postavená v roku 1650. Možno bola počas tureckej invázie zničená, alebo v priebehu desaťročí schátrala. Tak na jej mieste dal mlynár Chvála v roku 1717 postaviť kaplnku novú, murovanú. To už by bola stavba novej kaplnky na mieste starej, postavená ako murovaná už v 18. storočí. Nie je chronologicky zaradený k udalostiam zo začiatku 18. storočia, ale úplne nelogicky zapísaný medzi udalosti až zo začiatku 19. storočia a rekonštrukciami.
Zaujímavosťou je, že kedysi bolo zvykom pochovávať okolo kostola. Keďže toto miesto (parcela č. 596) už neposkytovalo možnosť, bol založený nový cintorín. A teraz sa tam nachádza čistička odpadových vôd. Počas tureckých a kuruckých vojen boli Turci umiestnení aj v Hasprunke. Lenže v čase, keď boli v Hasprunke Turci (1663-64), kostol ešte neexistoval. Navyše, Turci tu rabovali, ničili a zabíjali. No, že tam boli pochovaní, je realita. Je zvláštne, že títo dvaja hodnostári skončili svoj život v Hasprunke. Je možné, že ich vzťah k miestnemu obyvateľstvu bol umiernený, priateľskejší než iných Turkov. Dostali sa sem zrejme na úteku a zomreli tu asi na nejaká choroba. Predpokladá sa, že dvaja tureckí hodnostári boli pochovaní v krypte kostola, ale že kostol bol postavený nad ich hrobom. Zrejme sa im nedostali až v roku 1683, ktorí po porážke Turkov pri Viedni, a ktorým sa nepodarilo ustúpiť spolu s ich porazenou armádou, sa túlali po okolí. A dvaja z nich - veľmoži - našli pomoc a útočisko v Hasprunke. Tu aj skončili svoj život. Preto ich pochovali práve nad touto hrobkou.
Stavba kostola
Podľa dostupných informácií, základný kameň kostola bol položený dňa 13. mája 1669 ostrihomským arcibiskupom Jurajom Szelepcsényim a jeho vikára Jána Gubasóczyho. Kostol bol posvätený jágerským biskupom Ferdinandom Pálffym na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1678, a zasvätený bol sv. Štefanovi. Dátum posviacky kostola 20. august, je už dnes ťažko možné zistiť. Zrejme niekoľko rokov trvalo, kým ho prišiel biskup posvätiť. Je zaujímavé, že kostol neposvätil ostrihomský arcibiskup, sídliaci v tom čase v Trnave, ale jágerský biskup. Vzhľadom na turecké nebezpečenstvo bol kostol obohnaný múrom s baštami a strieľňami. Miestni obyvatelia sa nemali kam uchýliť do bezpečia, keď sa Turci z tohto územia stiahli. Takýto opevnený kostol bol reálna vec, ktorý bude pre nich v prípade ohrozenia útočiskom. Je však otázne, či farár zo Sološnice do neho asi často nechodil. Jágerského biskupa boli vtedy Košice. Malaciek bol vymenovaný za jágerského biskupa.
Farári a administrátori farnosti
Prvým farárom v Hasprunke sa stal Pavol Dubnik. Sobášov zriadil farár až v januári 1695, a to krátkou pred svojou smrťou. Do nej zaznačiť len jeden krst, ktorý bol 31. januára 1695. Na druhý deň farár Dubnik zomrel. Zápis takto: „Ten, ktorý ju pripravoval, zomrel prvý, 1. februára, vo veku 42 rokov.“ A prvý sobáš, zapísaný do matriky, sa uskutočnil až o rok nerskôr 29. januára 1696. O živote prvého hasprunkého farára nevieme takmer nič. Bol 42 ročný - takže sa narodil pravdepodobne v roku 1653. Pochovaný bol podľa všetkého do krypty kostola. V roku 1885 ju dal farár Bernkopf otvoriť. Krypta však nie je prístupná, vedie k hlavnému oltáru a našli v nej štyri rakvy. Nie je známe, ktorí dvaja farári boli pochovaní v krypte. Matrike túto skutočnosť neuvádzajú. Je možné, že tam boli pochovaní dvaja hodnostári, ktorí v Hasprunke zomreli pred Jurajom Renkom, t.j. hodnostári, pochovaní v krypte kostola. Imrich Nyakasházy. Viedni.
Druhý farár bol ustanovený 16. februára 1695 Imrich Nyakasházy. Pôsobil tam do 2. júna 1699. Tretím farárom sa stal Ján Ondrejkovič. Prvá informácia o ňom je vo Veľkých Ripňanoch, keď pri vizitácii v roku 1657 o ňom vizitátor uviedol, že je príkladným mužom. Potom, od 13. apríla 1663 bol farom vo Veľkom Šúre. Farára je nazvaný dobrým mužom. Odtiaľ išiel 19. apríla 1665 do Moravského Sv. Jána, kde začal písať farské matriky. Od 5. augusta 1691 pôsobil vo Veľkých Levároch. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 2. júna 1699. Tam 25. júla 1705 aj zomrel. Pochovaný je v krypte kostola.
Štvrtým farárom sa stal 29. novembra 1705 Ján Čermák. O jeho pôvode chýbajú informácie. Za kňaza bol vysvätený 20. septembra 1704. V Hasprunke pôsobil vyše 45 rokov až do svojej smrti. Vo vizitácii z roku 1722 sa o ňom píše: „V duchovnej správe 26 rokov, v ktorých všetkých chvályhodne pracuje. Narodil sa v r. 1677. Zomrel 14. apríla 1751 vo veku 75 rokov. V matrike je o ňom zaznačené: „Pánovo stádo spravoval veľmi sväto a veľmi obratne. Bol blahej pamäti ľudu. Bol veľmi horlivý, neúnavný, kazateľ výtečný, nažiadajúc žiadnu mladšiu pomoc v svojej starobe. Tešil sa veľkej láske u kniežaťa Palffyho, ktorý mu ponúkol kanonát, ale neprijal. Ten mecén bol podľa všetkého gróf Mikuláš VIII. Pálffy z Malaciek. Podľa vizitácie z roku 1732 dal postaviť kaplnku svätému Františkovi Xaverskému. Je to však nepravdepodobné, pretože farár Čermák len začal pôsobiť v Hasprunke, a to až od konca novembra. Je preto nepravdepodobné, že by jeho prvou starosťou stavať tieto kaplnky. Skôr sa táto iniciatíva dáva do súvislosti s neskorším obdobím: kaplnku sv. Jána Nepomuckého a sv. Františka Xaverského dal zväčšiť do súčasnej podoby. To už však bol farár Čermák dávno mŕtvy.
Piatym farárom bol Juraj Renko, rodák z bratislavskej Dúbravky. Študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Za kňaza bol vysvätený v roku 1749 a 30. mája 1751 bol ustanovený za kaplána v Pezinka. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 8. júna 1751. Zomrel však už 1. augusta 1753. V tom istom roku sa 1. mája zúčastnil na svadbe v Horných Vozokanoch u Karola Bacskádyho, podžupana Tekovskej župy. Zrejme mal zdravotné problémy, ktoré ho prinútili opustiť kňazskú službu, pretože zakrátko zomrel 4. augusta 1753. Dva roky bola farnosť neobsadená. Administrátorom farnosti bol od augusta 1753 do 7. júna 1755 kaplán z Malaciek.
Šiesty farár sa tiež v Hasprunke dlho nezdrža. Bol ním Augustín Alexander Reinhardt, Reinchart. Pochádzal síce z Uhorska, ale pôsobil v Rakúsku. Spravoval farnosť iba ako administrátor podľa miestnej potreby. Bol kaplánom v Malackách, pri vykonaných službách, až kým bol 8. júna 1755 ustanovený za farára do Hasprunky. Odtiaľ potom išiel 22. júna 1755 do Devína. Vo vizitácii z roku 1756 sa o ňom píše: „2 ½ rokov koná duchovnú službu. Svoj úrad vykonáva usilovne.“ Pôsobil tam do 12. mája 1762. Potom bol farárom v Závode. Gróf Kolonics voči nemu vzniesol 27. marca 1770 nejaké sťažnosti , na čo sa zriekol úradu a utiahol sa do ústrania.
Siedmym farárom sa po ňom stal Šimon Dobrovodský. Narodil sa asi v roku 1727 vo Svätom Petre - nie je však jasné, v ktorom (Borský, Plavecký...). Za kňaza bol vysvätený 29. októbra 1752. Dňa 10. novembra 1749 nastúpil do seminára. Bol poslaný 20. januára 1752 do Senice. Bol ustanovený 8. augusta 1755 v Hasprunke. Zomrel 18. alebo 19. mája 1760 v nemocnici milosrdných bratov vo Valticiach na Morave. Schematizmus však neuvádza dátum pohrebu, ani kto ho prišiel pochovať. Po jeho smrti bol asi dva mesiace administrátorom v Hasprunke františkán páter Jeremiáš.
Nasledujúcim farárom bol Ján Sosterics (Šoštarič). Ten bol chorvátskej národnosti. Pôsobil ako novicajster na území dnešného Slovenska. Svoje kázne vydával v chorvátčine, ktorými výrazne prispel k literárnemu rozvoju chorvátskeho jazyka. Zomrel 28. novembra 1838.
Ôsmym farárom bol Štefan Behányi. Narodil sa v Hliníku nad Hronom. Za kňaza bol vysvätený v roku 1759 a 10. januára 1761 bol poslaný za kaplána do Gajár. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 11. januára 1761, tam zomrel 18. alebo 20. júna 1770.
Deviaty farár nastúpil vyše mesiaca po jeho smrti. Bol ním Mikuláš Baťovič, uvádzaný aj ako Balgovič. Narodil sa 6. decembra 1735. Študoval v generálnom seminári v Budíne. A poslaný za kaplána do Gajar. Nato bol 2. augusta 1770 ustanovený za farára v Hasprunke. Bol veľmi chorý. No i tak vytrval. Dal zväčšiť schody pred kostolom, na ktorý sa predtým vychádzalo z kostola. Potom pôsobil od 26. septembra 1772 v Sološnici a ďalej od roku 1773 v Gajaroch, kde zomrel 10. júna 1795.
Desiaty farár, Jozef Notný (Notny), pochádzal z Holíča. V roku 1761 začal študovať v Budíne. Za kňaza bol vysvätený 25. novembra 1765 do Szekszárdu (Maďarsko). Odtiaľ prešiel 15. mája 1767 do Bratislavy. Farárom sa stal 26. mája 1771 v Studienke, potom 1. septembra 1772 v Malackách, kde sa stal v roku 1782 vice-archidiakonom (dekanom). Neskôr bol prepoštom sv. Jána Krstiteľa v Budíne. Zomrel 26. augusta 1804.
Jedenástym farárom bol Pavol Križan. Narodil sa asi v roku 1743. Štúdium teológie absolvoval v roku 1768 na Pázmáneu vo Viedni. Prvý rok jeho kňazského pôsobenia nie je zaznamenaný. Za kaplána bol poslaný 27. decembra 1769 do Blumentálu v Bratislave. Potom bol 22. augusta 1771 preložený do Hasprunky po Vianociach, 30. decembra. Nevedel si však zvyknúť na toto prostredie. Preto odišiel a 13. decembra 1774 bol ustanovený za farára v Kuchyni. Aj tu sa stretal s ťažkosťami, pretože 22. novembra 1783 bol obžalovaný z ohovárania grófa Karola Pálffy. No napriek tomu v Kuchyni zostal pôsobiť až do svojej smrti 14. mája 1799.
Dvanástym farárom bol Jozef Notný (Notny), ktorý pochádzal z Dolných Orešian. Študoval v seminári v Budíne. Dátum vysviacky nie je známy, no 5. mája 1774 bol kaplánom v Gajaroch. Za farára bol menovaný 13. decembra 1774 v Hasprunke. Za jeho pôsobenia boli vydané nariadenia o pochovávania a cintorínov, aby sa tak zabránilo častým epidémiám. Zosnulý nemal byť odkrytý viac ako dva dni. Nebožtíkom zaniesť priamo na cintorín, a nie do kostola. Tam, kde bol vchod z interiéru kostola, sa už nesmelo viac pochovávať. Cintoríny mali byť zakladané na miestach mimo osád. Mali byť na rovine a nič sa na nových cintorínoch nemalo sadiť. V strede cintorína mal byť postavený vysoký kríž, podľa možností zhotovený z kameňa. Toto nariadenie bolo vydané štyri roky neskôr. Zápis o tom sa nachádza na vrchu strany č.453, na úvod roku 1780. Tieto nariadenia platili od roku 1780. Či sa ešte aj potom pochovávalo aj pri kostole jasné nie je. Za cintorín bol určený priestor za farou, kde bol predtým pochovaného manžela alebo manželku zavraždili Turci. Tento priestor bol ohraničený potokom. Tam, v ktorých sa o 120 rokov skôr ľudia skrývali pred Turkami. Neskôr zem vysušili. Cintorín v Hasprunke vľavo - na vojenskej mape z r. 1782, na katastrálnej mape z r. 1860. zobrazí mapa z r. 1951.
Trinástym farárom bol od 4. januára 1779, kde pôsobil až do svojej smrti 5. marca 1782, 53 a pol roka stal Juraj Renko. Pochádzal z Liptovského Mikuláša. Dňa 15. októbra 1769 nastúpil do seminára v Budapešti. Štúdium ukončil v roku 1774. Od roku 1776 bol kaplánom v Gajaroch. Za farára sa stal 9. februára 1779. Pochovaný je na novom cintoríne za farou. Na jeho hrobe sa nachádza kamenný kríž, čiže miesto pohrebu. Jeho meno sa na ňom však nenachádza.
Významné udalosti počas pôsobenia farárov
Významnou udalosťou na jar roku 1782 bola návšteva pápeža Pia VI. vo Viedni. Riešil problémy, ktoré vyvolávali cisárove zásahy do života cirkvi v monarchii. Pápež prišiel do Rakúska v marci, po sviatku sv. Jozefa. Jozef II. išiel pápežovi naproti k Viedenskému Novému Mestu. Množstvo ľudí prišlo do Viedne, aby mohli vidieť pápeža. Viedne na túto udalosť. Nakoniec návšteva mala priaznivý výsledok. Po sviatku sv. Juraja pápež z Viedne odišiel. Významnou udalosťou pre Hasprunku bola kanonická vizitácia 20. júna 1784, ktorú vykonal osobne knieža prímas a kardinál Batthanyi. Po vykonaní vizitácie o siedmej večer odišiel naspäť do Veľkých Levár. Počas vizitácie padlo rozhodnutie, že pre množstvo veriacich je potrebné kostol zväčšiť. Ku stene bola zboku pristavená nová sakristia. Boli umiestnené sochy sv. Cyrila a Metoda a sv. Imricha, a nad nimi pozlátené sochy sv. Alžbety a sv. Barbory. Bol zhotovený nový svätostánok, a zabezečené rúcha a liturgické náčinie. Tieto práce sa začali 22. mája 1785. Všetky náklady znášal gróf Karol Pálffy. Daroval 2000 kusov tehál, 3000 kusov škridiel, 120 metrákov vápna a drevo zadarmo. Okrem neho prispeli aj Andrej Kubica 25 zlatých, Michal Kubica 10 zlatých, Ján Zelenay 15 zlatých a Andrej Osuský 15 zlatých. Na mieste, kde bol predtým cintorín, dal starší postaviť kríž, ktorý dňa 30. septembra 1787 posvätil sološnický farár Ján Nepomucký.
V roku 1787 nastala veľká drahota. Kamenec zničil celú úrodu. Pohynulo aj veľa dobytka. Vtedy ľudia chodili žobrať. Dňa 20. júna 1790 sa začalo s prípravami nového organa. Stál 330 zlatých, pričom boli použité niektoré dobré píšťaly zo starého organa. Mal 10 registrov. V roku 1792 bol organ prepravený a opatrený pedálmi. Renko písal farské kroniku, a tiež písal latinsky poéziu, ktorý aj opatril základinou. Dňa 14. mája 1799 na sviatok sv. Jána Nepomuckého sa v Hasprunke usadili Židia. Svedčí to o nemeckom pôvode prvých obyvateľov. V roku 1808 povolil Jozefa Tančiboka i notára Jana Blažíčka prvého Žida úradne do obce. Dňa 2. júla 1809 vypukol v Hasprunke veľký požiar. Zhorelo 110 domov a 9 stodôl. Ďalšia tragédia sa udiala v roku 1810. Počas silnej výchrici spadol z kostolnej veže kovový glóbus s krížom. V roku 1811 bola veža opravená a obielená, a bol na ňu znovu osadený kríž. Práce stáli 440 zlatých a zlatníkovi bolo zaplatených ešte ďalších 240 zlatých. V roku 1826 oslávil Juraj Renko 50. výročie kňazstva. Na slávnosti sa zúčastnil aj malacký farár a Malaciek františkán Anastáz Petrovič. V roku 1833 bola na kopci nad dedinou vytvorená Kalvária. Bol na ňu osadený drevený kríž, ktorý posvätil kaplán páter Anastáz. Bol to zrejme kríž na oslavu 1800 jubilea našej spásy. Tušil, že jeho dni chýlia ku koncu. Preto si dal ešte za svojho života vyhĺbiť, kde sa bude po smrti nepochovávalo pripraviť hrob, kúsok od kaplnky sv. františka Xaverského. O dva mesiace nato, 1. júna 1834 zomrel. Pohreb sa konal 3. júna. Súčasný kovový kríž na jeho hrobe už nie je pôvodný. Rok úmrtia uvedený na tabuľke - 1833 je však nesprávny. Dva mesiace spravoval farnosť páter Anastáz, kým neprišiel nový farár Ľudovít Hazucha.
Štrnásty farár Ľudovít Hazucha sa narodil 3. októbra 1795 v Novom Meste nad Váhom. Schematizmus z r. 1835 uvádza aj jeho šľachtický prívlastok „de Kelemenfalva“. Pochádzal zo starej zemianskej rodiny z Podkarpatskej Rusi. Štúdium teológie v generálnom seminári ukončil v roku 1826. Roku 1827 prešiel do kňazského inštitútu v Ostrihome a 9. marca 1827 bol vysvätený za kňaza. Bol kaplánom v Trnave, roku 1829 v Piešťanoch, roku 1830 v Leopoldove a od roku 1831 v Gajaroch. Od 1. augusta 1834 bol farárom v Hasprunke. Bol horlivým šíriteľom bernolákovskej reči. V liste Jána Hollého Jurajovi Palkovičovi z r. 1835 sa o ňom hovorí ako o „opravdivom bernolákovskom žiakovi“. Bol nielen kňazom, ale aj ľudovým lekárom, ktorý pomáhal. Údaje o počte obyvateľov Hasprunky nevykazujú. Zachytávajú pokles obyvateľov o 20 a 26 osôb. Výraznejšie však skáču počty školopovinných detí: kým v r. 1838 ich bolo 46, v r. 1840 už 77 a v r. 1842 už 104. Aj farár Hazucha sa nakazil cholerou a 16. júla 1855 zomrel.
Pätnástym farárom sa stal Anton Pachman. Narodil sa 14. októbra 1818. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Za kňaza bol vysvätený 3. apríla 1845. Bol kaplánom v Trnave a v Kuchyni. V Hasprunke bol vymenovaný 12. septembra 1855. Okrem svojich duchovných schopnostiach vynikal aj neobyčajnou telesnou silou. Hovorí sa, že jedným rukou zdvihol. Pôsobil tu vyše 10 rokov. Zomrel 6. decembra 1865.
Šestnástym farárom bol Ján Laicha. Narodil sa 24. mája 1834 v Plaveckom Štvrtku. Teológiu študoval vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený 25. júla 1858. Kaplánom bol v Kuchyni, potom v Gajaroch. Dňa 1. septembra 1865 bol ustanovený do Rohožníka. Odtiaľ bol 30. novembra 1865 preložený do Hasprunky. Zo zbierok veriacich zabezpečil pre kostol veľký zvon, kde pôsobil až do svojej smrti. Zomrel ako 39 ročný na tuberkulózu 7. júla 1873.
Sedemnástym farárom bol František Bernkopf zo Skalice. Narodil sa v roku 1836, za kňaza bol vysvätený v roku 1859. Kaplánom bol v Moravskom Sv. Jáne, potom v Šaštíne. Dňa 9. septembra 1873 bol vymenovaný za farára v Hasprunke. Hneď po svojom príchode sa pustil do opravy kostola i fary. Na obidve budovy dal novú strechu. Nechal opraviť aj organ v kostole. V roku 1879 bol preložený za farára do Perneku. Od 18. septembra 1914 bol na dôchodok a býval Šaštíne. Zomrel 7. marca 1916.
Osemnástym farárom bol Alojz Cífer, ktorý sa vyznačoval usilovným úsilím o rozvoj farnosti. Narodil 2. augusta 1848 vo Viedni. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana v Ostrihome. Za kňaza bol vysvätený 7. júla 1871 a kaplánom bol v Devíne. Od 26. júna 1873 bol správcom farnosti v Hasprunke, kde bol následne 20. mája 1880 vymenovaný za farára. Počas jeho pôsobenia sa konala ľudová misia, ktorú viedli dvaja redemptoristi z Viedne: Ján Göldner a František Pivnička a z Viedne František Masopust. Boli to Nemci, preto nemali problém sa dorozumieť s obyvateľmi Záhoria. Misijná obnova konala od 10. do 14. októbra toho istého roku. Zúčastnila sa na nej len polovica farníkov, pretože to bolo v čase zberu zemiakov. Na pamiatku tejto obnovy postavili misijný kríž z dubového dreva. Počas jeho pôsobenia sa v roku 1888 nekonali. Od roku 1888 (asi od augusta) bol farárom Cíferi a od r. 16. septembra 1914 zomrel....
Záver
Povesť Svätý za dedinou a historické udalosti spojené s obcou Studienka sú dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenska. História obce je bohatá na udalosti a osobnosti, ktoré formovali jej identitu. Zachovanie a pripomínanie si týchto udalostí je dôležité pre budúce generácie.
| Farári |
|---|