Sviatok Dobrého pastiera je príležitosťou poďakovať sa Bohu za dar povolaní. Cirkev si tieto udalosti pripomína a rozjíma o nich každoročne na sviatok Obrezania nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, 1. januára (sedem dní po sviatku Narodenia Pána). Prvý januárový deň je tiež výročím smrti svätého Bazila Veľkého, cézarejského arcibiskupa, a preto sa tento deň slávi ako jeho sviatok. Bazil sa spomína aj na sviatok Troch svätých biskupov (30.
Na sviatok Dobrého pastiera sme mali príležitosť poďakovať sa Bohu za dar povolaní. Kým sa tak stane, ešte ich čaká jedna dôležitá etapa - formácia, teda štúdium a prax. Každý deň im prináša nové skúsenosti, ktoré posilňujú ich vieru a rozhodnosť kráčať po svojej ceste.
Duccio di Buoninsegna - Dobrý pastier
Biblický kontext
Podľa starozmluvného Zákona, ako bol daný Mojžišovi, sa každé dieťa mužského pohlavia malo nechať obrezať na ôsmy deň po narodení. Obriezka bola považovaná za znak „na tele“ o príslušnosti k zmluve, ktorú Boh uzavrel s izraelským národom, a zároveň za obradné očistenie. Medzi inými národmi starovekého sveta sa obriezka vykonávala v puberte; obriezka detí podľa Starého zákona jasne vyjadrovala, že celý život Žida patrí Bohu.
Podľa cirkevných otcov Kristus podstúpil obriezku z dvoch dôvodov. Týmto činom dokonale dodržal Boží zákon, vrátane tohto obradu, ktorý začleňoval dieťa do Izraela; týmto činom sa ďalej „zriekol seba samého“, aby sa stal jedným z nás, hoci nepotreboval žiadne očistenie. Sláva tvojmu najušľachtilejšiemu rozhodnutiu! Sláva tvojej pokore! Naša zmluva s Bohom, nová zmluva v Ježišovi Kristovi, zahŕňa obriezku, ktorá je ešte úplnejšia než tá v Starom zákone: vyžaduje „úplné podriadenie nášho tela a všetkých jeho túžob Bohu“ (otec Lev Gillet). Tento deň je tiež sviatkom mena Ježiš, pretože práve v tento deň mu dali toto meno - „meno, ktoré je nad každé iné meno“.
Svätý Bazil (330 - 379) bol jedným z najvýznamnejších učiteľov Cirkvi. Bazilovi sa pripisuje anafora (eucharistická modlitba), ktorá je majstrovským dielom teológie a nábožnosti a opisuje celé dejiny spásy. Na večierni v predvečer sviatku sa spievajú hymny, ktoré sú venované obrezaniu Pána, a hymny na počesť svätého Bazila. Prvé čítanie na večierni (Genezis 17, 1 - 14) rozpráva o Božej zmluve s Abrahámom a o začiatku nariadenia obriezky, „ktorá bude znakom zmluvy medzi mnou a vami“. Služba utierne pokračuje v oboch témach. „V Kristovi telesne prebýva celá plnosť božstva. V Ňom ste aj vy naplnení... V Ňom ste boli obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením hriešneho tela. (Odteraz až do veľkého sviatku Bohozjavenia, 6.
Prvé evanjeliové čítanie na božskej liturgii (Lukáš 2, 20 - 21. 40 - 52) opisuje udalosti, ktoré sa odohrali tesne po narodení nášho Pána (jeho obrezanie a pomenovanie), a púť Jeho rodiny do Jeruzalema, keď náš Pán mal dvanásť rokov.
Ježiš ako Dobrý Pastier
Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať. Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil.
Mohlo by sa zdať, že žijeme v časoch, kedy si človek už neváži prírodu tak, ako tomu bolo v minulosti. Zdá sa, akoby spojenie medzi prírodou a človekom bolo pretrhané. Preto je zaujímavé všímať si slová dnešného evanjelia. A my sme to pochopili? Veď čo nám, ľuďom 21. storočia hovorí obraz dobrého pastiera? V našich zemepisných šírkach si dokážeme predstaviť salaše na Liptove alebo na Orave, ale pašienky svätej zeme, stáda a život beduínov v tejto časti sveta (Palestína), to je už úplne odlišný život. Je to umenie pastiera nájsť tie správne a najlepšie pasienky pre svoje ovce; nájsť prameň či studňu s vodou; ochrániť stádo pred divou zverou. Pastier je ten, kto sa stará, komu záleží na ovciach, kto je strážcom a ochrancom stáda. Taký je jeho obraz.
Ak už teda rozumieme obrazu, môžeme hľadať, čo ním chcel Ježiš povedať. On hovorí: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený.“ On je tým pravým pastierom, ktorému záleží na stáde. On nie je ako tí, čo prišli pred ním, čo preliezajú inokade, ktorým nezáleží na ovciach. Ježiš prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie. To je jedno z posolstiev dnešného dňa. Preto slávime toto veľkonočné obdobie, lebo vieme, že Boh sa postaral o svoj ľud, stará sa o Cirkev, o každého jedného z nás. On je ten, ktorý nás vedie...
Ilustračný obrázok Dobrého pastiera
Povolanie a zasvätený život
Pán sa stará, On dáva prísľub: Dám vám pastierov - podľa slov proroka Jeremiáša. Povedali sme, že dnešný svet pretrhol spojenie s prírodou, človek sa ďalej vytláča na okraj, kamsi na okraj vzťahov so stvorením a žiaľ, aj niekedy uteká i od Stvoriteľa. Boh volá človeka. Niektorých si volá, aby boli pri ňom ešte bližšie, aby sa mu úplne zasvätili. Rehoľné sestry a rehoľníci - to sú ľudia, ktorí svoj život zasvätili modlitbe, ale i aktivite na poli starostlivosti o všetkých blížnych, ktorí potrebujú pomoc - o chorých, starých, slobodné matky i bezdomovcov. Sú to aj iné rehoľné spoločenstvá, ktoré napríklad konajú misie nielen vo svete, ale i tu u nás; iné slúžia Bohu i ľuďom tým, že učia na školách, vedú a formujú mladú generáciu. Niektoré rehoľné spoločenstvá sa venujú len výlučne modlitbe.
Ježiš je Dobrý pastier, sám je bránou k ovciam! On keď začínal svoje verejné účinkovanie, vyvolil si Dvanástich a iných učeníkov. On ich oslovoval každého jedného osobitne, zvlášť. On si ich povolával: Poď za mnou! A keď odchádzal z tohto sveta, povedal im: Iďte do celého sveta! Aj dnes počuť tieto Ježišove slová: Poď za mnou! Prihovára sa k rôznym ľuďom, aby ho nasledovali, aby oni ukazovali na Ježiša - na bránu k ovciam, na spásu.
Majster apoštolov si povoláva kňazov. Teológ Karl Rahner túto hĺbku povolania vyjadruje slovami: Kňaz je jeden z vás… je to muž z mäsa a kostí… Je slabý a často neschopný, ale Božia milosť dokončí to, čo začala. Boh koná v tomto čase, i dnes volá, ale chce nachádzať úprimné srdcia a ruky ochotné spolupracovať. Apoštoli Peter, Ondrej, Jakub, ktorí boli povolaní od lovenia rýb, Matúš, ktorý zanechal mýtnicu…, ale i ďalší v dejinách Cirkvi, svätí a sväté, mohli povedať „nie“. Boh nikoho nenúti.
Vráťme sa ale k obrazu, Z dnešného evanjelia. Ježiš sa nazýva bránou k ovciam, je ten, kto je starostlivý a milujúci. V našich krajinách je zvykom, že stádo je hnané, a jeho pastier ide vzadu. Ale v nomádskej kočovnej kultúre, kde sa celé rodiny spolu so stádami presúvajú z jedného miesta na druhé, ide vždy ako prvý pastier. On je vpredu a ovce ho nasledujú. Počúvajú jeho hlas. To je teraz už úplný obraz , ktorý nám ponúka dnešná liturgia slova a dokresľuje ho znova v 2. čítaní. Veď všetci sme boli ako blúdiace ovce, ale teraz sme pozvaní vrátiť sa k pastierovi a biskupovi našich duší. Vrátiť sa k Pánovi, ku Stvoriteľovi. Je to odpoveď na to všeobecné poď za mnou!
V dnešný deň môžeme (a máme) viacej myslieť na tých, ktorých si Pán povolal, aby sa mu celí zasvätili: kňazi, rehoľníci, rehoľníčky v modlitbe a službe Bohu i ľuďom. Pozrite, naša malá krajina mala v dejinách niekoľko veľkých ľudí - svätcov, práve spomedzi zasvätených osôb. Patrí k nim sv. Gorazd, žiak sv. Cyrila a Metoda, traja sv. Košickí mučeníci - kňazi a rehoľníci. Ale aj nedávna história nám poukazuje na veľkých mužov, biskupov, už blahoslaveného Petra Pavla Gojdiča, alebo prebiehajúce procesy blahorečenia s otcami biskupmi Jánom Vojtaššákom a Michalom Buzalkom. Oni všetci majú jednu spoločnú vlastnosť, ktorá ich spája i so samotným Kristom. Touto črtou je utrpenie.
Aj v našich dňoch sú v noviciátoch rehoľných spoločností a v seminároch mladí ľudia a nielen mladí. Sú to tí, ktorí odpovedali na Pánovo volanie: Poď za mnou! Vedia, že ich život bude podobný Ježišovmu, bude podobný životu tých, ktorí mu zostali verní. Vedia, že v ich živote bude mať miesto utrpenie.
Matka Dobrého Pastiera
V sobotu pred sviatkom Dobrého Pastiera (v súčasnosti IV. V roku 1703 bol brat Isidor zo Sevilly, veľký ľudový kazateľ, inšpirovaný, aby ho pri jeho misii sprevádzala zástava s osobitným vyobrazením Panny Márie: oblečená v skromnom odeve Pastierky, sediaca na skale pod stromom, s obyčajným klobúkom so širokou strieškou (sombrero) a s niekoľkými zobrazenými ovečkami okolo nej. Kapucínsky kazateľ vycítil, že jednoduchosť Božej Matky, taká blízka všetkým svojim deťom - a najmä jej starosť o odtrhnuté ovce - dodá jeho slovám osobitný úspech a dodatočnú pomoc, aby sa dotkli sŕdc a vrátili sa k Bohu. V skutočnosti sa to skutočne stalo a úcta k „Pastierke duší“, ktorá sa ľudovo začala nazývať „Božská Pastierka“, sa rýchlo rozšírila vytvorením mnohých skupín veriacich spojených s ňou po celom Španielsku. Stali sa známymi ako Máriino stádo.
Páter Izidor sa pokúšal získať cirkevné schválenie pre túto pobožnosť mnohými spôsobmi. Od pápeža Klementa IX. (1700 - 1721) dostal dve buly, ktoré na jednej strane povoľovali, aby oltár, na ktorom sa uctieval obraz Božskej Pastierky, bol privilegovaným oltárom, a na druhej strane, aby bratstvá „Máriinho stáda“ dostali všetky odpustky a privilégiá, ktoré sa udeľovali iným podobným združeniam. Po jeho smrti, ktorá nastala v roku 1750 niekoľko rokov bola táto oddanosť v istom zmysle osirelá. V blahoslavenom Diegovi de Cádiz (1743 - 1801) však našla ohnivého propagátora, ktorý tvrdil, že dar kázania dostal od Božskej Pastierky. Bol zodpovedný za napísanie vhodných liturgických textov na slávenie omše a liturgie hodín pre túto pobožnosť.
Tieto texty schválil pápež Pius VI. v roku 1795, čím túto pobožnosť kanonicky spečatil. V roku 1798, tiež ako súčasť úsilia blahoslaveného Diega, dekrét provinciálneho vedenia nariadil umiestnenie jej obrazu vo všetkých kostoloch rádu a vyhlásil ju za patrónku španielskych kapucínskych misií. Jej úcta sa rozšírila po celom Španielsku, prostredníctvom misií v Latinskej Amerike a tiež v mnohých častiach Talianska, ktoré boli pod španielskym vplyvom. V roku 1885 pápež Lev XIII.
Okrem toho boli založené niektoré nové ženské kongregácie, ktoré boli silne spojené s touto zbožnosťou: Kapucínske sestry Matky Božského Pastiera (blahoslavený José Tous y Soler, ofmcap); kapucínske terciárky Božskej Pastierky (fr. Pedro de Llisá, ofmcap); františkánske terciárky Božskej Pastierky (blahoslavená M. Ana Mogas); Kongregácia Máriinho stáda (Francisco de Asís Medina); Kongregácia rehoľníkov piaristov, dcér Božskej Pastierky (o. Faustino Miguel, piarista). So súhlasom generálnej kapituly z roku 1932 bola Matka Dobrého Pastiera 22. mája vyhlásená za univerzálnu patrónku všetkých misií kapucínskeho rádu - a je ňou dodnes. Súčasné konštitúcie schválené 4. Zdá sa však, že len veľmi málo našich misií, s výnimkou tých španielskych, spoznalo túto úctu a teší sa jej patronátu. Určite by stálo za to rozšíriť ju vo väčšej miere vo všetkých našich misiách.
Pôvodne ju páter Izidor nazýval jednoducho „Pastora“ - Pastierka. Časom však veriaci neskôr pripojili titul Božská Pastierka. Okrem toho na pôvodnom obraze nebolo zobrazené ani dieťa Ježiš. Vo všeobecnosti sa vysoko vzdelaní ľudia a teológovia prikláňajú k titulu Matka Dobrého Pastiera, hoci Cirkev už v niektorých výrokoch predtým používala „Božia Pastierka“. Boží ľud však necítil potrebu zmeniť jej meno, ani neprijal argumenty, ktoré sa na to predkladali. Vždy ju nazývali a naďalej nazývajú „Božská Pastierka“ - nie preto, že by verili, že je bohyňou, božstvom (všetci vedia, kto je: Matka Ježiša, Dobrého Pastiera), ale preto, že chápu, že jej pôsobenie, jej služba je božská.
Zamyslime sa teraz nad niektorými pôvodnými charakteristikami obrazu Božskej Pastierky a interpretujme ich cez prizmu našej kapucínskej charizmy a našich hodnôt. Prvá vec, ktorá upúta našu pozornosť, je jej chudoba: je oblečená ako chudobní Pastieri, s jednoduchým sedliackym klobúkom. V dnešnej dobe, možno v dôsledku Druhého vatikánskeho koncilu, by sa nám mohlo zdať normálne, že je zobrazená tak podobne ako jednoduchí ľudia. Ak však vezmeme do úvahy, že vtedajšia kultúra si potrpela na pompéznosť a prílišnú ozdobnosť, navrhnúť takéto zobrazenie Panny Márie bola rovnako výnimočná intuícia ako slová sv. Františka z Assisi: „a nič viac sme si neželali…“.
To nás nútilo a stále núti myslieť na ňu ako na Matku, ktorá je nám mimoriadne blízka, nezištná, solidárna so svojimi deťmi. Upozorňuje nás na svoju minoritu: sedí na kameni pod stromom. Je kráľovnou neba a zeme, ale nemá trón. Je jej pohodlne na kameni a hľadá jednoduchú ochranu stromu. Určite to nie je preto, že by si to nezaslúžila alebo že by si nevedela nájsť iné vymoženosti a výsady. Skôr preto, že sa šťastne rozhodla zostať v blízkosti stáda. To, že je obklopená ovcami, nám naznačuje, že rodí bratstvo. Panna Mária je tá čo zhromažďuje. Skutočnosť, že sedí, nás núti myslieť si, že je tiež kontemplatívna. Tí, ktorí pracujú ako pastieri, vedia, že sú chvíle aktivity, pasenia stáda, hľadania vody a pasienkov, ale je aj veľa chvíľ, keď si človek môže sadnúť akontemplovať a trpezlivo čakať, kým sa ovce nasýtia. Nie je to však odcudzujúce rozjímanie. Vidíme v nej ženu v harmónii so stvorením. Využíva to, čo potrebuje od sveta: je oblečená v ovčej koži, sedí pod stromom, vedie stádo k zásobám potravy a vody - a napriek tomu si zachováva úctivý vzťah k prírode.
Je Pastierkou, čo nám hovorí o dôležitosti jednoduchej práce. Pripomína nám, že práca je milosť, nie trest. Je súčasťou našej spirituality. Naši kapucínski svätci nám ukazujú, že bez práce niet kapucínskej svätosti. A napokon, Pastierka duší je misionárka. Prichádza podporiť kapucínske misie a od začiatku plní svoje poslanie. Ona bdie nad nami, aby sme nikdy nestratili tento ideál, aby sme nikdy neopustili pastoračnú starostlivosť, aby sme neboli necitliví, keď nájdeme ovce, ktoré sú na ceste zablúdenia. Vo svetle všetkých týchto detailov sa môžeme na túto pobožnosť pozerať ako na autentické kapucínske zobrazenie tajomstva Božej Matky. Br. List generálneho ministra br. Jána Corriveaua pri príležitosti osláv 3. storočnice zvolania „Mária, Matka Dobrého Pastiera“ (Divina Pastora), 10. 7. CRUCES RODRIGUEZ, José Francisco, La Divina Pastora de las almas: historia de la advocación e iconografía y su vinculación con la ciudad de Málaga, in: Advocaciones Marianas de Gloria, San Lorenzo del Escorial, 2012, 985-1004.