Sviatosť manželstva a jej podmienky v Katolíckej cirkvi

Sväté písmo sa začína stvorením muža a ženy na Boží obraz a podobu a končí sa videním „Baránkovej svadby“. Boh, ktorý stvoril človeka z lásky, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám „je Láska“. Keďže ho Boh stvoril ako muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. V očiach Stvoriteľa je ona dobrá, veľmi dobrá. A táto láska, ktorú Boh požehnáva, je určená, aby bola plodná a aby sa uskutočňovala v spoločnom diele ochrany stvorenia: „Boh ich požehnal a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem.“

„Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky… ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi… Sám Boh je pôvodcom manželstva.“ Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli zo Stvoriteľových rúk. Manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň, hoci v priebehu storočí prešlo početnými zmenami v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch. Pri týchto rozdielnostiach sa nemá zabúdať na spoločné a trvalé črty.

Sväté písmo tvrdí, že muž a žena sú stvorení jeden pre druhého: „Nie je dobre byť človekovi samému“. Žena, „telo z jeho tela“, t. j. jemu rovná a veľmi blízka, je mu daná Bohom ako „pomoc“, a tak predstavuje Boha, od ktorého prichádza pomoc. „Preto muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom“.

Každý človek skusuje zlo okolo seba a v sebe. Táto skúsenosť sa pociťuje aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nesvornosťou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a roztržke. Tento neporiadok sa môže prejavovať viac či menej vyhrotene a možno ho vo väčšej či menšej miere prekonať podľa kultúr, období a jednotlivcov. Podľa viery tento neporiadok, ktorý s bolesťou konštatujeme, nepochádza z prirodzenosti muža a ženy ani z prirodzenej povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, zlom vo vzťahu s Bohom, má ako prvý následok zlom v prvotnom spoločenstve muža a ženy.

Napriek tomu poriadok stvorenia pretrváva, hoci je ťažko narušený. Aby sa rany po hriechu vyliečili, muž a žena potrebujú pomoc milosti, ktorú im Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nikdy neodoprel. Boh vo svojom milosrdenstve neopustil hriešneho človeka. Utrpenia, ktoré nasledovali po hriechu, „bolesti pôrodu“ a práca „v pote tváre“ sú aj prostriedkami, ktoré obmedzujú zhubné následky hriechu.

Morálne svedomie, čo sa týka jednoty a nerozlučiteľnosti manželstva, sa vyvinulo pod výchovným pôsobením starého Zákona. Mnohoženstvo patriarchov a kráľov sa ešte výslovne neodmieta. Tým, že proroci videli zmluvu Boha s Izraelom ako obraz výlučnej a vernej manželskej lásky, pripravovali vedomie vyvoleného ľudu, aby hlbšie chápal jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva. Knihy Rút a Tobiáš podávajú dojemné svedectvá o vznešenom chápaní manželstva a o vernosti a nežnosti manželov.

Na začiatku svojho verejného života Ježiš vykonal svoje prvé znamenie - na žiadosť svojej Matky - počas svadobnej hostiny. Cirkev pripisuje veľkú dôležitosť Ježišovej prítomnosti na svadbe v Káne. Ježiš vo svojom kázaní jednoznačne učil, aký je pôvodný význam zväzku muža a ženy, takého, aký ho chcel Stvoriteľ na začiatku. Dovolenie prepustiť vlastnú manželku, ktoré dal Mojžiš, bolo ústupkom pred tvrdosťou srdca. Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný.

Toto jednoznačné naliehanie na nerozlučiteľnosť manželského zväzku mohlo vyvolávať rozpaky a zdať sa neuskutočniteľnou požiadavkou. Ježiš však neuložil manželom neúnosné a príliš ťažké bremeno, ťažšie ako Mojžišov zákon. Keďže prišiel znovu nastoliť prvotný poriadok stvorenia narušený hriechom, on sám dáva silu a milosť žiť manželstvo v novej dimenzii Božieho kráľovstva. Ak manželia budú nasledovať Krista, ak zaprú seba samých a vezmú na seba svoj kríž, budú môcť „pochopiť“ pôvodný zmysel manželstva a s Kristovou pomocou podľa neho žiť.

Celý kresťanský život nesie znak lásky Krista a Cirkvi ako lásky ženícha a nevesty. Už krst, ktorý začleňuje do Božieho ľudu, je svadobným tajomstvom; je takpovediac svadobným kúpeľom, ktorý predchádza svadobnú hostinu - Eucharistiu. Kresťanské manželstvo je zasa účinným znakom, sviatosťou zmluvy medzi Kristom a Cirkvou.

Kristus je stredobodom celého kresťanského života. Spojenie s ním má prednosť pred všetkými ostatnými zväzkami, či už rodinnými, alebo spoločenskými. Už od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí sa zriekli veľkého dobra manželstva, aby nasledovali „Baránka, kamkoľvek ide“, aby sa starali o veci Pánove a usilovali sa mu páčiť a aby išli v ústrety Ženíchovi, ktorý prichádza. Sám Kristus pozval niektorých, aby ho nasledovali v tomto spôsobe života, ktorého je on vzorom: „Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo.

Oboje - sviatosť manželstva a panenstvo pre Božie kráľovstvo - pochádzajú od samého Pána. On im dáva zmysel a udeľuje im potrebnú milosť, aby sa žili v súlade s jeho vôľou. Úcta k panenstvu pre Božie kráľovstvo a kresťanský zmysel manželstva sú neoddeliteľné a navzájom sa podporujú: „Kto zavrhuje manželstvo, umenšuje aj slávu panenstva. Kto ho chváli, robí … panenstvo obdivuhodnejším.

Slávenie sviatosti manželstva

V latinskom obrade sa sviatosť manželstva medzi dvoma veriacimi katolíkmi normálne slávi počas svätej omše vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom. V Eucharistii sa uskutočňuje pamiatka Novej zmluvy, ktorou sa Kristus navždy spojil s Cirkvou, svojou milovanou nevestou, za ktorú vydal seba samého.

„Ako sviatostný úkon posvätenia, slávenie manželstva - včlenené do liturgie… - má byť samo osebe platné, dôstojné a plodné.“ Je teda potrebné, aby sa budúci manželia pripravili na slávenie svojho manželstva prijatím sviatosti pokánia. Podľa latinskej tradície si manželia ako vysluhovatelia Kristovej milosti navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas.

Rôzne liturgie sú bohaté na modlitby požehnania a epiklézy (vzývania), v ktorých sa od Boha vyprosuje jeho milosť a požehnanie pre novomanželov, najmä pre nevestu. V epikléze tejto sviatosti manželia dostávajú Ducha Svätého ako spoločenstvo lásky Krista a Cirkvi.

Hlavnými účastníkmi manželskej zmluvy sú muž a žena, pokrstení a slobodní uzavrieť manželstvo, ktorí slobodne vyjadria svoj súhlas. Cirkev považuje výmenu súhlasu medzi manželmi za nevyhnutný prvok, ktorý „dáva vznik manželstvu“. Súhlas má byť úkonom vôle každej zo zmluvných strán, bez nátlaku alebo veľkého strachu vyvolaného zvonku. Takýto súhlas nemôže nahradiť nijaká ľudská moc.

Z tohto dôvodu (alebo z iných dôvodov, ktoré robia manželstvo neplatným a neuskutočneným od začiatku ) Cirkev môže po preskúmaní prípadu kompetentným cirkevným súdom vyhlásiť „nulitu manželstva“ (nullitas matrimonii), to značí vyhlásiť, že manželstvo nikdy nejestvovalo. Kňaz (alebo diakon), ktorý asistuje pri slávení manželstva, prijíma v mene Cirkvi súhlas manželov a udeľuje im požehnanie Cirkvi.

Aby súhlas manželov bol slobodným a zodpovedným úkonom a manželská zmluva mala pevné a trváce ľudské a kresťanské základy, príprava na manželstvo je nanajvýš dôležitá. Prvoradou cestou tejto prípravy je príklad a poučenie rodičov a rodín.

Príprava na manželstvo je veľmi dôležitá.

V mnohých krajinách sa veľmi často vyskytujú prípady miešaného manželstva (medzi katolíkom a pokrsteným nekatolíkom). Táto skutočnosť vyžaduje osobitnú pozornosť manželov a duchovných pastierov. Rozdielnosť vierovyznania medzi manželmi nie je pre manželstvo neprekonateľnou prekážkou, ak sa im podarí dať dovedna to, čo každý z nich dostal vo svojom spoločenstve, a naučiť sa jeden od druhého spôsob, ako každý z nich žije svoju vernosť Kristovi. Neslobodno však podceňovať ani ťažkosti miešaných manželstiev. Vyplývajú z toho, že odlúčenie kresťanov ešte nie je prekonané. Manželia sa vystavujú nebezpečenstvu, že budú pociťovať drámu rozdelenia kresťanov v samom lone svojej rodiny. Rozdielnosť kultu môže tieto ťažkosti ešte zväčšiť. Rozdielnosti týkajúce sa viery, samo chápanie manželstva, ale aj odlišné náboženské mentality môžu byť v manželstve zdrojom napätí najmä pri výchove detí.

Podľa práva platného v Latinskej cirkvi miešané manželstvo, aby bolo dovolené, potrebuje výslovné povolenie cirkevnej vrchnosti. V prípade rozdielnosti kultu sa pre platnosť manželstva vyžaduje výslovný dišpenz od prekážky. Vďaka ekumenickému dialógu v mnohých krajinách, mohli zainteresované kresťanské spoločenstvá zorganizovať spoločnú pastoráciu miešaných manželstiev. Jej úlohou je pomáhať týmto manželským párom žiť ich osobitnú situáciu vo svetle viery. Má im aj pomáhať prekonávať napätia medzi povinnosťami manželov jedného voči druhému a voči ich cirkevným spoločenstvám.

V manželstvách s rozdielnosťou kultu má katolícky manželský partner osobitnú úlohu: „Lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena sa posväcuje v bratovi“. Pre kresťanského manželského partnera a pre Cirkev je to veľká radosť, ak toto „posväcovanie“ vedie k slobodnému obráteniu druhého manželského partnera na kresťanskú vieru.

Manželská zmluva a jej trvalosť

Sám Boh spečaťuje súhlas, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú. Z ich zmluvy „vzniká z Božieho rozhodnutia trvalá ustanovizeň, a to aj pred spoločnosťou“. Manželský zväzok ustanovil teda sám Boh, takže platne uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo (matrimonium ratum et consummatum) medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané. Tento zväzok, vyplývajúci zo slobodného ľudského činu manželov a zo zavŕšenia manželstva, je neodvolateľnou skutočnosťou a dáva vznik zmluve zaručenej vernosťou Boha.

„Kresťanskí manželia… majú vo svojom životnom stave a položení svoj vlastný dar v Božom ľude.“ Táto milosť vlastná sviatosti manželstva je určená na zdokonaľovanie lásky manželov a na posilňovanie ich nerozlučiteľnej jednoty. Prameňom tejto milosti je Kristus. „Lebo ako kedysi Boh vyšiel v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva“ Zostáva s nimi, dáva im silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať ho, znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená podriaďovať sa jeden druhému „v bázni pred Kristom“ a milovať sa nadprirodzenou nežnou a plodnou láskou. V radostiach ich lásky a ich rodinného života im Kristus už na tomto svete dáva vopred okúsiť Baránkovu svadobnú hostinu: „Aké jarmo to majú dvaja veriaci spojení jedinou nádejou, jedinou túžbou, rovnakým spôsobom života a tou istou podriadenosťou! Obaja sú deti jedného Otca, obaja sú spolusluhovia. Nijaký rozdiel ducha ani tela, ale naozaj dvaja v jednom tele.

„Manželská láska má v sebe úplnosť, v ktorej majú miesto všetky zložky [ľudskej] osoby: požiadavky tela a pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorá ponad spojenie v jednom tele vedie k tomu, aby vytvorila jedno srdce a jednu dušu; vyžaduje nerozlučiteľnosť a vernosť v definitívnom vzájomnom sebadarovaní a otvára sa pre plodnosť. Láska manželov samou svojou povahou vyžaduje jednotu a nerozlučiteľnosť spoločenstva ich osôb, ktoré zahŕňa celý ich život: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“. Manželia „sú povolaní neprestajne rásť vo svojom spoločenstve každodennou vernosťou manželskému sľubu úplného vzájomného sebadarovania“. Toto ľudské spoločenstvo je upevnené, očistené a zavŕšené spoločenstvom v Ježišovi Kristovi, udelenom sviatosťou manželstva.

Manželská láska samou svojou povahou vyžaduje od manželov neporušiteľnú vernosť. Vyplýva to z daru seba samých, ktorým sa manželia odovzdávajú jeden druhému. Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“. Najhlbším dôvodom je vernosť Boha svojej zmluve a vernosť Krista svojej Cirkvi. Sviatosť manželstva robí manželov schopnými, aby túto vernosť predstavovali a vydávali o nej svedectvo.

Môže sa zdať ťažké, ba dokonca nemožné spojiť sa na celý život s jednou osobou. Preto je veľmi dôležité ohlasovať dobrú zvesť, že Boh nás miluje definitívnou a neodvolateľnou láskou, že manželia majú účasť na tejto láske, ktorá ich vedie a posilňuje, a že svojou vernosťou môžu byť svedkami vernej Božej lásky. Sú však situácie, v ktorých sa manželské spolužitie stáva z najrozličnejších dôvodov prakticky nemožným. V takýchto prípadoch Cirkev pripúšťa fyzickú rozluku manželov a koniec spolužitia. Pred Bohom však manželia neprestávajú byť manželom a manželkou; nemôžu uzavrieť nový zväzok. V takejto ťažkej situácii najlepším riešením by bolo zmierenie, ak je to možné.

Dnes je v mnohých krajinách veľký počet katolíkov, ktorí sa uchyľujú k rozvodu podľa občianskych zákonov a civilne uzatvárajú nový zväzok. Cirkev, verná slovám Ježiša Krista, je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Preto nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie.

„Samotná manželská ustanovizeň a manželská láska sú svojou prirodzenou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva a tým dosahujú akoby svoju korunu.“ „Deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov. Sám Boh, ktorý povedal: ,Nie je dobre byť človeku samému‘ a ktorý ,od začiatku stvoril človeka ako muža a ženu‘, chcejúc mu dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal muža a ženu a povedal: ,Ploďte a množte sa.

Prekážky manželstva

Cirkevné zákony, obsiahnuté v Kódexe cirkevného práva, stanovujú, že existujú určité situácie alebo okolnosti, ktoré spôsobujú, že katolík nemôže uzavrieť sviatosť manželstva. Medzi tieto prekážky patria:

• Prekážka veku - minimálny vek na uzavretie manželstva je stanovený u muža na 16 rokov a u ženy na 14 rokov.
• Prekážka predchádzajúcej a trvalej neschopnosti - impotencie, teda neschopnosť pohlavného styku pre telesnú chybu zo strany muža, alebo zo strany ženy.
• Prekážka rozdielneho náboženstva alebo vierovyznania - neplatné manželstvo je uzatvorené medzi katolíckou stránkou a stránkou nepokrstenou.
• Prekážka posvätných rádov - platne prijatá diakonská, kňazská alebo biskupská vysviacka je prekážkou k uzavretiu manželstva.
• Prekážka sľubov čistoty - verejné večné sľuby čistoty sú prekážkou k uzavretiu manželstva.
• Prekážka zločinu - platne uzavrieť manželstvo nemôže ten, kto za účelom uzavrieť manželstvo s istou osobou sám alebo spoločne s osobou, s ktorou chce uzavrieť nové manželstvo, spôsobí jej manželskému partnerovi fyzickú alebo morálnu smrť.
• Prekážka pokrvenstva - nemôže platne uzavrieť manželstvo napr. brat so sestrou, otec s dcérou, matka so synom.
• Prekážka verejnej mravopočestnosti - vzniká z neplatného manželstva alebo z verejného konkubinátu a zneplatňuje manželstvo v prvom stupni priamej línie medzi mužom a pokrvnými príbuznými ženy a obrátene.
• Prekážka švagrovstva - nemôže sa platne uzavrieť manželstvo v priamej línii (napr. zať so svokrou).
• Prekážka adopcie - nemôže uzavrieť platne manželstvo ten, kto je na základe adopcie v zákonnom príbuzenstve s inou osobou.

Väčšina týchto prekážok sa môže „odstrániť“ dišpenzom, čiže individuálnym povolením pápeža alebo biskupa. V praxi môže ísť napr. o povolenie uzavrieť manželstvo medzi bratrancami II. stupňa.

Príprava na manželstvo a potrebné dokumenty

Záujem o uzavretie sviatostného manželstva je potrebné nahlásiť na farskom úrade tri až dva mesiace pred plánovaným sobášom. Sviatosť manželstva sa má sláviť vo farnosti, do ktorej patrí jeden zo snúbencov na základe trvalého alebo prechodného pobytu alebo sa tam dlhšie zdržiava. (kán.1115 CIC). Vo Farnosti Zvolen - Sekier je možné sláviť sviatosť manželstva vo Farskom kostole Božského Srdca Ježišovho a v Kaplnke sv.

Medzi potrebné dokumenty patria:

• Krstné listy snúbencov (nie staršie ako 3 mesiace).
• Licencia k sobášu (ak ani jeden zo snúbencov nepatrí do farnosti).
• Potvrdenie o absolvovaní prípravy na manželstvo.
• Údaje o svedkoch (meno, priezvisko, adresa trvalého bydliska, rodné číslo).

Na záver sobášneho obradu podpíšu novomanželia a svedkovia zápisnicu o uzavretí manželstva.

Formy prípravy na manželstvo:

• Príklad a poučenie rodičov a rodín.
• Predmanželské náuky (možnosť absolvovať na farskom úrade alebo na inom mieste).
• Stretnutie s lekárom (informácie o prirodzených metódach plánovaného rodičovstva).
• Sviatostná príprava (prijatie sviatosti zmierenia pred sobášom).

tags: #sviatost #manzelstva #co #potrebujem