Sviatosť Oltárna zohráva ústrednú úlohu v katolíckej viere a má hlboký význam v kontexte zjavení vo Fatime.
Tento článok sa zameriava na význam Sviatosti Oltárnej, históriu eucharistických kongresov a na to, ako sa táto úcta prejavuje v rodinných táboroch Fatima.
Adorácia Sviatosti Oltárnej
Význam Sviatosti Oltárnej
„Kto bude jesť moje telo a piť moju krv, bude mať večný život.“ Keby to bol len rečnícky zvrat alebo len obraz, nebol by Ježiš nechal odísť od seba toľkých ľudí!
Boh je v Eucharistii uprostred nás - a my namiesto toho, aby sme sa s ním rozprávali, hovoríme úvahy o ňom.
Eucharistia nie je odmena, ale zdroj sily. Ak Eucharistia v tebe nevzbudzuje túžbu spievať, čo iné by ju potom mohlo vzbudzovať?
Vo svätom prijímaní naša duša vskutku vstupuje do Boha a Boh do nás. A kde je Boh, tam panuje svätosť.
Pri svätom prijímaní sa naša duša a naše srdce vždy znova stávajú chrámom Najsvätejšej Trojice a s príchodom Boha k nám prichádza i celý raj.
Vo chvíli narodenia Duch Svätý daroval svetu Krista; vo chvíli smrti Kristus daruje svetu Ducha Svätého. Podobne v Eucharistii nám pri premenení Duch Svätý daruje Krista a pri svätom prijímaní nám Kristus daruje Ducha Svätého.
Ak je Panna Mária tak uctievaná, lebo nosila Krista vo svojom lone, ak sa Ján Krstiteľ zachvel a neodvážil sa dotknúť svätej hlavy Božej, ak je uctievaný hrob, v ktorom ležal Kristus len kratučko, ako by mal byť svätý, spravodlivý a hodný ten, kto sa Pána dotýka rukami, srdcom a ústami ho prijíma a iným ho k prijímaniu podáva!
Je to veľká bieda a poľutovaniahodná slabosť, keď vy, ktorí ho máte tak blízko, staráte sa ešte o niečo iné na svete!
Celé ľudstvo nech sa chveje, celá zem nech sa trasie a nebo nech jasá, keď je na oltári v rukách kňaza Kristus, Syn živého Boha!
V našom živote má byť vytvorený priestor pre eucharistického Spasiteľa, aby mohol pretvoriť naše bytie vo svoj život.
Žiť eucharisticky znamená vyjsť zo seba, z úzkeho priestoru vlastného života a vrastať do šírky Kristovho života. Kto hľadá Pána vo svojom vlastnom vnútri, nebude ho chcieť zamestnávať stále iba svojimi záležitosťami, ale sa začne zaujímať o záležitosti Pánove.
Eucharistické kongresy: Manifestácia katolíckej viery
Eucharistický kongres predstavuje stretnutie predstaviteľov Cirkvi a laikov na diecéznej, národnej alebo medzinárodnej úrovni, zamerané na prítomnosť Pána Ježiša Krista v Eucharistii. Ľudia prichádzajú na toto podujatie, aby vyjadrili svoju vernosť jednej z najvýznamnejších dogiem katolíckej viery.
Prvý slovenský národný eucharistický kongres
Prvý slovenský národný eucharistický kongres prebiehal v Bratislave v dňoch 23. až 27. augusta 1924. Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 - 1947), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší slovenský prezident, a Mons. Andrej Hlinka (1864 - 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a vodca národného hnutia, zohrali veľmi významnú rolu pri podpore a propagácii tejto verejnej manifestácie slovenského katolicizmu.
Obaja zmienení významní predstavitelia slovenských katolíkov vyjadrili so zreteľom na tento Eucharistický kongres svoje postoje, ktoré podporovali zápas slovenského národa za zachovanie svojej vernosti Cirkvi a katolíckej viere. Dr. J. Tiso vnímal realitu prenikania protikatolíckych síl do slovenského priestoru, a to aj v súvislosti so zámerom prípravy Prvého národného eucharistického kongresu v Bratislave.
Podľa Dr. J. Tisa: „Eucharistický kongres bude manifestáciou katolíckej viery a katolíckeho náboženstva! Stredom celého veľkého mechanizmu tohto kongresu bude Sviatosť Oltárna, v ktorej skutočne Božským spôsobom prebýva Kristus, náš najvyšší kňaz, náš šľachetný kráľ a náš vznešený učiteľ.“
A. Hlinka poukázal na tragické dôsledky pôsobenia revolučných bojovníkov proti katolicizmu, ktoré slovenskí katolíci sledovali so znepokojením. Hlinka poukázal na význam eucharistickej úcty a verejnej manifestácie katolíckej viery, a to aj v dobách spojených s odmietaním katolicizmu.
Prvý slovenský národný eucharistický kongres v Bratislave nadväzoval na podobné podujatia vo svete.
Mons. Francesco Marmaggi (1870 - 1949), taliansky arcibiskup a apoštolský nuncius v Česko-Slovensku, v období rokov 1923 až 1925, neskôr kardinál, prišiel na Slovensko v súvislosti so zmieneným Eucharistickým kongresom.
Priamosť slov A. Hlinku vyplýva z tradičnej katolíckej viery a z vernosti spoločenskej vláde Pána Ježiša Krista Kráľa.
Prvý slovenský národný eucharistický kongres, prebiehajúci v Bratislave v roku 1924, bol mimoriadne významnou udalosťou pre slovenský národ.
Rodinný letný tábor FATIMA: Miesto duchovnej obnovy
Rodinný letný tábor FATIMA vznikol ako ovocie niekoľkoročných modlitebných stretnutí rodín, ktoré sa stretávali na modlitbách od roku 1993. V roku 2006 spoločenstvo začalo organizovať detský tábor. Prvý tábor sa uskutočnil pod patronátom otcov redemptoristov v Gaboltove, kde boli na záver pozvaní aj rodičia na jednodňovú obnovu. Vtedy sa zrodila myšlienka pozvať na ďalší tábor aj rodičov.
Hlavnou myšlienkou tábora je vytvoriť priestor pre celú rodinu, aby si každý člen rodiny mohol nájsť svoje miesto, načerpať duchovne, duševne aj telesne. Každý tábor má svoju tému. Program tábora je prispôsobený tak, aby rodičia mali priestor na modlitbu, prednášky aj vzájomné rozhovory. V čase programu rodičov je pre deti zabezpečený bohatý program s animátormi. Program je zostavený tak, aby bol prispôsobený vekovej kategórii: škôlka, mladší školský vek a starší školský vek.
Počas celého tábora je vyložená Sviatosť Oltárna na adoráciu, pravidelne sa modlí ruženec formou večeradla a každý deň sa slávi svätá omša. Dôležitým cieľom je, aby hry a aktivity obsahovali duchovné posolstvo, ktoré deti vedie k hlbšiemu poznaniu viery.
Vyvrcholením tábora je púť do Ľutiny, kde sa rodiny zasväcujú Panne Márii.
V dnešnej dobe krízy rodiny, hektického životného tempa a stresu ponúka tábor priestor na modlitbu, adoráciu, vzájomné povzbudenie a zdieľanie radosti v spoločenstve rodín, detí a kňazov. Od roku 2006 sa tábory FATIMA konajú každoročne. Medzi výnimočné roky patria tie, keď sa tábor organizoval vo forme púte - do Medžugoria a do Poľska.
Sanktuárium vo Fatime
Sviatosť zmierenia: Cesta k Božiemu milosrdenstvu
Je zaujímavé, že ľudia majú potrebu prijať jednu sviatosť a druhú nie. Vedia, čo je Sviatosť Oltárna, keď idú do kostola, chcú prijať sväté prijímanie. Jednu sviatosť teda prijímaš a druhú nie. Myslím si, že je to také pohodlné.
Prijať Sviatosť Oltárnu je jednoduché - som na svätej omši, idem na sväté prijímanie, prijímam oblátku a hotovo. Ale pri sviatosti zmierenia už treba vyhľadať kňaza, treba sa na tú sviatosť aj pripraviť, treba otvoriť svoje svedomie, treba povedať o svojich hriešnych slabých stránkach -to už niečo stojí. Viacerí sa vyhýbajú spovedi aj kvôli pocitu hanby.
Odporúča sa mať stáleho spovedníka. Je dobré, keď má človek niekoho, kto je priateľom, bútľavou vŕbou, určitým duchovným vodcom.
Dúfam, že v prvom rade pocit hriechu - to by malo privádzať k sviatosti zmierenia každého človeka. Lebo keď nie je pocit hriechu, ale túžba riešiť nejaké životné problémy, tak si stačí nájsť terapeuta - psychológa.
Citáty svätých o Eucharistii
Svätí sú veľkými Ježišovými milovníkmi. Žili svoj život na zemi a teraz sú v nebesiach a milujú Boha vo večnosti. Ponúkame krátky zoznam toho, čo niektorí svätci povedali pod vplyvom nesmiernej lásky k Najsvätejšej Eucharistii.
- “Sväté prijímanie je najkratšia a najbezpečnejšia cesta do neba.” (sv. Pius X.)
- “Keby anjeli mohli žiarliť na ľudí, bolo by to z jedného dôvodu: sväté prijímanie.” (sv. Maximilián Kolbe)
- “Jeden deň s Eucharistiou vám prinesie viac pre oslavu Boha ako celý život bez nej.” (sv. Peter Julián Eymard)
- “Keď sa pozriete na svätý kríž, pochopíte, ako nás vtedy veľmi miloval Ježiš. Keď sa pozriete na svätú hostiu, pochopíte, ako veľmi nás miluje Ježiš teraz.” (sv. Augustín)
- “Z Eucharistie prúdi sila pre kresťanský život a horlivosť zdieľať tento život s ostatnými.” (sv. Ján Pavol II.)
- “Toto je chlieb večného života, ktorý živí podstatu vašej duše.” (sv. Augustín)
- “Čím dlhšie zostanete bez prijímania, tým viac bude vaša duša slabšia a nakoniec sa stanete nebezpečne ľahostajnými.” (sv. Augustín)
- “Eucharistia je zavŕšením celého duchovného života.” (sv. Tomáš Akvinský)
Zvyknite si čo najčastejšie navštevovať kostol, kde je vystavená k úcte Najsvätejšia sviatosť. Povzbuďme sa slovami: “Kedykoľvek zbadám kostol, zastavím sa, aby som navštívil Pána, aby keď zomriem, nemusel mi povedať: ’Kto to je!’”
Duchovné prijímanie je veľmi odporúčané sv. Alfonzom Liguourim a pápežom Benediktom XVI. Môžeme tak robiť jednoduchým spôsobom a tak často, ako naše srdce zatúži. Môžeme vysloviť jednoduchú modlitbu: “Ježišu, verím, že si skutočne prítomný vo svätostánku v podobe tela, krvi, duše a božstva. Teraz Ťa síce nemôžem prijať sviatostne, ale príď aspoň duchovne do môjho srdca.” Potom vstúpme do svojho srdca a ďakujme, chváľme ho a zamilujme si Pána, ktorý duchovne prichádza do našej duše.
Kedykoľvek je to možné, choďte každý deň na omšu. Príďte skôr, aby ste sa mohli pripraviť. Ponúknite svoje vlastné súkromné úmysly. Zúčastnite sa svätej omše úplne, aktívne a vedome. Prijmite sväté prijímanie, ako keby to bolo vaše prvé a zároveň posledné sväté prijímanie a iba sväté prijímanie. Buďte mimoriadne vďační za vieru v takéto vznešené tajomstvá!
Naše srdcia by mali byť naplnené ľútosťou, pokorou a pokáním z našich mnohých hriechov. Je dobré, keď obetujeme omšu a sväté prijímanie ako náhradu za naše hriechy, za hriechy našich rodín ako aj za nápravu hriechov celého sveta.
Všetko, čo máme v tomto živote - s výnimkou vlastných hriechov - je čistým darom od Boha. Preto by sme mali byť vďační za všetko a hojne vzdávať za to vďaky.
Ako Mária prijala Ježiša v Zvestovaní a rýchlo priniesla Ježiša k svojej príbuznej Alžbete, tak by sme mali aj my priniesť Ježiša k druhým a iných k Ježišovi. Nájdime si čas, spôsob, vyviňme úsilie a iniciatívu pozvať nejakú stratenú dušu späť do kostola k Pánovi. Dúfajme, že on alebo ona si budú môcť vykonať sviatosť zmierenia a prijať Pána do svojho srdca cez sväté prijímanie. Milujúci Boh Otec ich skryje do svojho milujúceho objatia. Toto všetko sa môže stať, ak jednoducho dôverujete Bohu a prevezmete iniciatívu, aby ste ich privítali späť! Boh je tak milujúci a dobrý!
V tú noc, ktorú si dnes pripomíname, Pán Ježiš zápasil v Getsemani, bol zradený Judášom, uväznený, protiprávne postavený pred Veľradu (nebolo dovolené zvolávať Veľradu v noci), bol ponižovaný a mučený. Svätý Lukáš evanjelista poznamenáva: Mnoho iných klamstiev hovorili proti nemu. Rozjímajme o umučení Ježišovho Srdca - zradeného, osamelého.
Pamätajme, že do zážitkov v Getsemani zahŕňal Pán svojou láskou všetkých ľudí, najmä strachujúcich sa, vydesených, plačúcich, zápasiacich s pokušeniami pochybností.
Umučenie Pána, ktoré sa sprítomňuje v Eucharistii, je veľkým mystériom lásky!
Z Pánovho Srdca pochádzajú dary, ktoré zahrnul do príkazov: slávte Eucharistiu; mocou môjho kňazstva sprítomňujte Paschu; a milujte sa navzájom, tak ako som vás ja miloval. V plnení týchto troch prikázaní je obsiahnutá celá podstata kresťanstva.
V Eucharistii sa nám ten, ktorý príde súdiť živých i mŕtvych, pred ktorým sa chveje vesmír, dáva v kúsku chleba. Túži byť pre nás pokrmom, aby sme ho požívali, zjednotili sa s ním tak, ako je to len možné. Jeho šťastím totiž je prebývať nielen uprostred nás, ale v nás, v našich srdciach, v hlbinách nášho bytia.
Nediv sa, že účasť na Eucharistii ťa musí čosi stáť, lebo na tento najväčší Dar satan najviac útočí. Preto ťa počas svätej omše môže roztržitosť tak napádať, ako roj dotieravých múch. Vtedy môžeš pociťovať pokušenie nudy, znechutenia, nepochopiteľnú nechuť či dokonca neschopnosť modliť sa. Vtedy ti bude tvoja predstavivosť predkladať rôzne obrazy a ponúkať zvodné zaujímavosti. Odožeň zlé a vtieravé myšlienky! Vytrvaj! Vopred predpokladaj, že účasť na najsvätejších tajomstvách je poznačená vnútorným bojom.
Usiluj sa dobre pochopiť zmysel týchto zápasov. A čo má robiť človek, ktorý je vinný, hriešny, poškvrnený? Kristova krv, preliata za nás na kríži, „je duchovný nápoj, ktorý nás očisťuje“ (z Prefácie o Najsvätejšej Eucharistii). Vďaka tejto krvi môže každý začať od začiatku, hoci by bol najväčším hriešnikom. Iba táto krv skutočne očisťuje. Ona nielen obmýva zo špiny, ale znovu tvorí!
Ak človek nevie, ak prežíva ťažkosti, ak zápasí s pokušeniami a vlastnou slabosťou - to nie je prekážkou ani tragédiou, lebo celá moc človeka je v Pánovom kríži. Kiežby človek chcel tú moc prijať!
Aby Pascha mohla byť sprítomnená vo všetkých pokoleniach, Pán Ježiš ustanovil sviatostné kňazstvo. Apoštoli a ich nástupcovia dostali moc sprítomňovať osobu Ježiša Krista a jeho paschálne dielo, zvlášť pod eucharistickými spôsobmi chleba a vína. Nikto okrem kňazov nemá takú moc.
Na Kristovo kňazstvo teda treba pozerať s vierou a úctou, nezávisle od toho, kto sú tí, ktorí majú na ňom účasť. Pozeraj predovšetkým na Pánov dar - na mystérium, ktoré Kristus sprítomňuje skrze službu každého kňaza. Jeho mystérium je vždy čisté, veľké, najsvätejšie. A láska, ktorú ti Pán dáva v Božom slove i vo sviatostiach, je vždy najväčšou láskou - Božou.
Ak teda počuješ na ich adresu mnoho obvinení - niekedy možno aj pravdivých -, ale ako často (a čoraz častejšie) falošných - nerob unáhlené závery! Dôležité je, aby kňaz spravoval sväto a čo najhodnejšie tajomstvá spásy. Mysli skôr na to, že je veľký počet verných a svätých pastierov, ktorí v tichosti a pokorne plnia svoje kňazské poslanie, keď slúžia Bohu i ľuďom do konca. Že mnoho kňazov, aj v našich časoch, položilo život za vieru a pravdu. Že je mnoho takých, ktorí pracujú uprostred prenasledovaní, nepochopenia, často nesú kríž choroby, staroby i samoty. Ďakuj za dary, ktoré dostávaš skrze kňazskú službu!
Koľko ľudí dnes zomiera bez zmierenia s Bohom, lebo nebolo kňaza! Sú na svete miesta, kde nie tak dávno ľudia vykladali ornáty na pustý oltár a modlili sa, čítali si liturgické texty, a keď sa blížili k slovám konsekrácie, zmĺkli a plakali - lebo nebolo kňaza!
Modlím sa za kňazov?
Každý kresťan musí seba samého prinášať na obetu Otcovi, učiac sa tomuto postoju od Krista. Už sme rozjímali o tom, že Pán Ježiš nám dal vo Večeradle nielen veľké dary: Eucharistiu a kňazstvo, ale aj nás poučil, ako ich prijímať, aby priniesli ovocie v našom živote. Tu Ježišova náuka dosahuje vrchol. Ježiš totiž hovorí svojim učeníkom: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás (porov. Jn 13, 34).
Eucharistia je na to, aby sme sa naučili milovať! Praktická láska je overením našej účasťi na svätej omši. Ak totiž prijímaš telo za nás vydané a krv za nás preliatu, tak musíš mať autentickú účasť na tejto obete; prakticky to znamená - milovať tak, ako Kristus, ktorý miloval do konca.
Keď teda prijímame Pánovo telo, ktoré sa vydalo v obetu, ukrižuj v sebe starého človeka, to znamená - ukrižuj to, čo sa protiví láske. Ukrižuj zlé myšlienky a súdy o blížnom, ukrižuj v sebe každý egoizmus.
Pán nás dnes prosí: umývajte si nohy navzájom, čiže preukazujte si lásku - odpúšťajte, keď vám ktosi ukrivdí; nenoste v srdci urážky; poslúžte aj tomu, ktorý vás zranil. Neobmedzujte svoje city z takýchto dôvodov: „Ten si nezasluhuje moju lásku!“, „Nech prvý odprosí!“, „Pravda je na mojej strane!“. Tieto dôvody vás zavedú na scestie, sami zahyniete pod ich bremenom. Víťazom totiž nie je ten, kto má pravdu, ale ten, kto miluje!
Živým plameňom lásky je Duch Svätý. On ťa v každej svätej omši napĺňa a zjednocuje s Kristom. Prijmi tento oheň z oltára a dovoľ, aby ťa premenil v seba.
Neboj sa byť „človekom prvých krokov“! A ak ním chceš byť, pros Pána o milosť. Pros ho o silu ku konaniu dobra, k odpúšťaniu krívd, k znášaniu tých, s ktorými ti je možno výnimočne ťažko. Dostaneš tú milosť. Pán ti udelí svojho Ducha, ktorý je Duchom lásky.
Zvyk, to je hrozná vec, je to hrozná pasca. Kiež by nás dnes táto krátka úvaha povzbudila k tomu, aby sme začali vo sviatostiach, zvlášť vo sviatosti zmierenia vidieť poklad.
Mnohí z nás stratili zmysel toho pojmu „sviatosť zmierenia“. Ako viete, predtým sa tomu hovorilo „ísť k spovedi“. Chcela by som, aby sme sa teraz na chvíľu zastavili a skúsili sa v mysli spýtať sami seba, čo pre nás dnes sviatosť zmierenia znamená?
Citát sv. farára z Arsu: „Bežíme od našej lásky a katovi sa vrháme do náručia,“ - hovorí tu o hriechu a diablovi. Potom pokračuje: „Hriech je teda vraždou, presnejšie povedané sebevraždou, pretože vrahom nie je nik iný iba ja sám. Je treba väčšieho zázraku, než bolo vzkriesenie Lazára. Tak o tom hovorí i Pán Ježiš v podobenstve o márnotratnom synovi.
Ako viete nebol mŕtvy - bol medzi prasatami. A predsa Písmo hovorí, že bol mŕtvy a zase žije, bol stratený a našiel sa. V Písme na začiatku Boh Adamovi a Eve povedal, že keď sa dotknú toho stromu, zomrú. Teda zomreli, či nie? Kľudne sa aj ďalej prechádzali po záhrade a potom si obliekli zástery… Tak teda Pán Boh klamal, alebo čo? Alebo ich len strašil?
Áno, boli mŕtvi! Oni boli fyzicky živí, ale duchovne boli mŕtvi. Keď žijeme hriechu, tak sme mŕtvi pre Boha. Toto posolstvo je mnohokrát v Písme (Ef 2), alebo keď mladík chcel nasledovať Ježiša. Pán mu hovorí: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych, ty ma nasleduj.“ Vždy som si hovorila - to majú mŕtvoly na cintoríne vykopať hrob mŕtvemu? Ako to myslel? Rozumiete čo tým chcel povedať?!
Písmo nám hovorí, že hriech zvlášť ten ťažký, je stav duchovnej smrti človeka. Preto sa mu hovorí tiež smrteľný hriech. My to niekedy tak silno nevnímame. Keď to poviem úplne naostro, tak po uliciach nám chodí kopa mŕtvol. Môže sa to stať každému z nás. Budeme mať pocit, že žijeme celkom pekne, ale pre Boha sme mŕtvi.
Preto sa mu hovorí tiež smrteľný hriech. My to niekedy tak silno nevnímame. Keď to poviem úplne naostro, tak po uliciach nám chodí kopa mŕtvol. Môže sa to stať každému z nás. Budeme mať pocit, že žijeme celkom pekne, ale pre Boha sme mŕtvi.
Preto je na záchranu takejto duše potrebný zázrak. Obrovský zázrak. Zázrak vzkriesenia. Podobne ako u Lazára. Pretože keď sme mŕtvi, potrebujeme byť vzkriesení. Toto robí pre nás Ježiš vo sviatosti zmierenia. Tento zázrak v jednej minúte.
Pán Ježiš sa tváril - s prepáčením - ako hlúpy. Namiesto toho, aby povedal vezmi svoje lôžko a choď, povedal chorému: „Odpustené sú tvoje hriechy.“ Akoby ignoroval to, načo tam prišli. O odpustenie tam nikto neprosil. Ani ten chorý, ani ľudia čo ho priniesli.
Ježiš sa pozrel na toho chorého a povedal, že sa mu odpúšťajú hriechy. Oni sa nad tým pohoršovali, pretože moc odpúšťať hriechy má len Boh. A Ježiš sa ich spýtal: „Čo myslíte, čo je väčšie, povedať niekomu odpúšťajú sa ti hriechy, alebo vezmi svoje lôžko a choď!?“
Tá obrovská sila čo je vo sviatosti zmierenia je úžasná vec. Pán Ježiš poveril ľudí, dal im pomazanie a povedal - čo zviažete na zemi, bude zviazané i v nebi, čo rozviažete na zemi…, komu hriechy odpustíte budú mu odpustené. Dal im moc, ktorú mal iba on.
Poviem vám jednu vec - prečo bol vlastne Ježiš ukrižovaný? Práve pre tieto veci. Nie tak preto, že robil zázraky, uzdravoval, ale preto, že hovoril „odpúšťajú sa vám hriechy“. Aj proroci uzdravovali v mene Božom (Eliáš), ale keď povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy !“- to môže povedať jedine Boh! Preto ho chceli kameňovať a preto naňho vydali zatykač, lebo sa vydával za Boha. A predstavte si, že tú úžasnú moc, ktorú má jedine on, dal vlastne ľuďom.