Človek, ktorý sa modlí, vie, že potrebuje každý deň stály čas na modlitbu. Je to čas stretania sa a prebývania v Pánovej prítomnosti, v pripravenosti hovoriť s ním a počúvať ho. Najvhodnejší čas máme venovať tomu najdôležitejšiemu. A keďže nie je nič dôležitejšie a nik dôležitejší ako Pán, ten najlepší čas máme využiť na stretnutie s ním.
Ideálny čas na modlitbu je vtedy, keď je naša myseľ svieža a myšlienky usporiadané, čiže v prvé hodiny ráno. Ak niekto musí zavčasu vstávať, môže si pomôcť: večer si skôr ľahnúť. Tajomstvo úspechu je byť verný stretnutiam každý deň. Boh - Absolútno, ktorý vyslovil tento príkaz, prednostne sám miluje človeka, ktorého stvoril pre Seba, ktorého stvoril pre Lásku.
AKO SA V SKUTOČNOSTI MODLITE JEDNODUCHO A ÚČINNE
Ten, ktorého poznáme rozumom ako Stvoriteľa sveta, chce byť poznávaný srdcom ako Milenec. Láska k Bohu má svoje ťažisko v poslušnosti jeho Zákonu. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránime hriechu v akejkoľvek podobe. Ak milujeme Boha prednostne, môžeme objímať v srdci celý svet, ale ak prednostne milujeme stvorenú skutočnosť, Boh sa už do srdca nezmestí.
Boha máme milovať celou dušou, teda celobytostne. Boh je Stvoriteľom celého človeka. K Nemu sa teda máme vzpínať celou bytosťou. Svoju lásku k Nemu mám prejaviť svojím telom i svojou dušou. Máme Ho milovať celou mysľou. Celou svojou mysľou. V myšlienkach máme byť s Ním stále spojení. Nemajú byť v nás myšlienky, ktoré by sme chceli pred Ním utajiť.
Milovať Boha znamená milovať správnym spôsobom aj seba samého, lebo On je tou najúžasnejšou odmenou. Milovať Boha znamená, milovať Život, lebo On je Život. Mimo neho niet Života. Nemilovať Boha, to znamená, pozvoľne kráčať cestou smrti do záhuby na svoje nešťastie a na svoju hanbu. Kto miluje Boha, miluje sám seba, lebo kráča cestou k nesmierne blaženej večnosti. Láska k Bohu nás činí vrcholne slobodnými, ale aj vrcholne plodnými, lebo ovocím tejto lásky je Kristus v nás ľuďoch, naša normalita.
KKC hovorí: „Modlitba je životom nového srdca. Musí nás oživovať v každej chvíli. Inak zabudneme na toho, ktorý je náš Život a naše Všetko. Preto otcovia duchovného života zdôrazňujú modlitbu ako „ustavičnú spomienku na Boha“, časté prebudenie „pamäti srdca“: „Na Boha treba spomínať častejšie, ako dýchame.“ (sv. Gregor Naziánsky) Ale človek, hoci chce, nedokáže sa modliť „neustále“, ak sa nemodlí s pevnou vôľou aspoň v určitom čase vyhradenom pre intenzívnu a dlhšie trvajúcu modlitbu“ (2697). Modliť sa je vždy možné; čas kresťana je časom vzkrieseného Krista, ktorý „je s nami po všetky dni“ (Mt 28, 20), čo aké by boli búrky. Náš čas je v rukách Božích.
Keď sa modlíme, nemôžeme nechať bez povšimnutia život a okolnosti, ktoré žijeme, akoby to boli dva vzájomne si cudzie svety. Okolnosti človeka sú neoddeliteľné od jeho života. Tvoria súčasť jeho hlbšej skúsenosti a nemôžu sa prehliadnuť, ale idú s ním všade, vrátane modlitby. V Lukášovom evanjeliu (Lk 4,38-44) vidíme názorne riešenie, ako má náš život vstúpiť do modlitby. Príklad prosby apoštola Petra za jeho chorú svokru nás poučuje o tom, ako máme zachádzať so svojou roztržitosťou.
Veľkou výhodou ustavičnej modlitby je skutočnosť, že hneď ako problémy vznikajú, môžeme ich odovzdávať Bohu. Tak ako nám to radí práve apoštol Peter: „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará“. Božie slovo nám konkrétne odpovedá: Modlitba je prameňom sily a zárukou úspechu vo vážnych chvíľach a rozhodnutiach: „Tu Ježiš prišiel s nimi na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal učeníkom: „Sadnite si tu, kým odídem tamto a pomodlím sa“ (Mt 26,36). Modlitba je nevyhnutná v utrpení: „A on sa v smrteľnej úzkosti ešte vrúcnejšie modlil, pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi.“ (Lk 22,43-44).
Úsilie o evanjelizáciu Cirkev vždy inšpirovala a podporovala intenzívnou modlitbou v jej najrozličnejších prejavoch a podobách, rešpektujúc pri tom duchovnosť jednotlivcov i situáciu a potreby všetkých ľudí. Úlohou dnešných kresťanov je evanjelizovať modernú spoločnosť. Pápež Ján Pavol II. viac krát zdôrazňoval potrebu „reevanjelizácie“ alebo „novej evanjelizácie“, lebo množstvo ľudí čakajúcich na ohlasovanie „Dobrej zvesti“ rastie zo dňa na deň. Avšak evanjelizácia nemôže byť adekvátne uskutočnená bez podpory modlitby, modlitby prosby a chvály.
Keď pri pohľade na zástupy, zmorené a skleslé ako ovce bez pastiera, prišlo ich Ježišovi ľúto a obrátil sa k ním slovami: „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov do žatvy“ (Mt 9,36-38). Pavol, apoštol a nasledovník Ježiša Krista, nám zanechal na mnohých miestach vo svojich listoch zmienku o modlitbe za to, aby mohlo byť hlásané Božie Slovo. Prví kresťania sa počas prenasledovania vrúcne modlili, aby mali odvahu šíriť evanjelium: „..jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu a hovorili: Vládca, Ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich.. pohliadni na ich hrozby a daj svojim služobníkom so všetkou otvorenosťou hlásať Tvoje slovo.
Apoštolát sa rodí z modlitby a k modlitbe znovu vedie. Ježiš: „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom“ (Lk 6,12). Učeníci nasledovali Učiteľov príklad: „O polnoci sa Pavol a Sílas modlili a spievali Bohu chválospevy a väzni ich počúvali“ (Sk 16,25). V Skutkoch apoštolských v 18 kapitole počujeme tieto slová: „Pán povedal v noci vo videní Pavlovi: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou ja a nik nesiahne na teba, aby ti ublížil, lebo mám v tomto meste mnoho ľudu.“
V knihe „Neskoré dažde“, ktorej autorom je brat Efraim z komunity Blahoslavenstiev, nachádzame takúto skúsenosť: „Nikdy by som si nebol myslel, že nočná modlitba môže byť oveľa účinnejšia ako denná. Skúsenosť však poprela rozumové argumenty. Čo Pavol získal z tohto nočnej modlitby: Poznanie Božej vôle. Odvahu pri hlásaní Slova. Vedomie Božej blízkosti a Božej moci. Poznanie, že mnoho ľudí ho potrebuje.
Svätý Pavol nakoniec pôsobil v Korinte celý rok a šesť mesiacov. Skúsme niekedy aj my namiesto hriešneho hľadenia do televízie nadviazať nočné spojenie s Bohom. Dajme prednosť tichu noci pred hlukom zábavných podnikov a televízie a skúsme aspoň chvíľu zotrvať na modlitbách. Potrebujeme sa modliť osamote, len tak môžeme rozvíjať osobný a dôverný vzťah s Bohom: „Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (Mk 1,35). Ale máme sa modliť aj v spoločenstve, ktoré sa stretáva s Otcom ako rodina, tak ako učeníci pred Turicami: „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,14).
Slovo Božie aj príklad Božích ľudí nám ukazuje, ako je možné sa modliť: Na otvorenom priestranstve ako napríklad na lúke: „Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom“ (Mt 14,19); na vrchu: „Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám“. (Mt 14,23); na pusto mieste: „Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (Mk 1,35); v uzavretej miestnosti: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6,6); Sk 3,1; v chráme: „A učil ich: „Nie je napísané: Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy? A vy ste z neho urobili lotrovský pelech.“ (Mk 11,17), „Peter a Ján vystupovali o tretej hodine do chrámu na popoludňajšiu modlitbu“ (Sk 3,1); doma: „Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov.
Naše vedomie, či duch, sa prejavuje v dvoch kvalitatívne odlišných úrovniach. Duch vedomia, o ktorom sa hovorí v taoistickom prístupe a čínskej medicíne predstavuje nižšiu úroveň, ktorá tiež pochádza z kozmického ducha a telesne prebýva v človeku. To je naše bežné vedomie, psychika. Človek má v sebe obe kvality vedomia, ale v bežnom stave nie je schopný vyššiu kozmickú úroveň vnímať. Táto sa usídli v hlave, kde zostane utajená a neprejaví sa po celý život, iba ak by bola príslušnými praktikami oživená. Tento duch je súčasťou čchi a je podriadený biologickým zákonom. Aby mohol existovať, potrebuje byť ustavične doplňovaný čchi a krvou, ktorými je živený a z nich sa obnovuje.
Podľa charakteristiky srdca je isté, že patrí k najdôležitejším orgánom v tele. Funkcia srdca sa odráža v dvoch skutočnostiach. Jednak má na starosti krv v zmysle ovplyvňovanie kvality a cirkulácie a tiež ovplyvňuje kvalitu a stav celého systému dráh krvného obehu, to je tepien, žíl a vlásočníc, ktorý čínska medicína charakterizuje ako skladisko krvi. Cievy sú pružné a dobre priechodné. Krv prúdi bez prekážok po celom tele. Pokiaľ ale srdce, jeho čchi, nie je v harmónii, prejaví sa to na kvalite krvi a na stave krvného obehu.
Pojem duch má širší aj užší význam. V tom širšom význame to označuje celkový dojem, ktorým pôsobí na nás človek výrazom tváre, očí, spôsobom reči, správaním, gestikuláciou, jednoducho všetkým čo vyžaruje jeho osobnosť. Častejšie sa však uplatňuje užší význam slova duch, je to myslenie, myseľ, psychika, vedomie. Na ľudskú psychiku sa hľadí, ako na jeden z prejavov činnosti piatich orgánov cang.
Ak sú teda srdce a jeho čchi v poriadku, budú cievy aj pohyb krvi v optimálnom stave. Pokiaľ bude srdce trpieť nedostatkom čchi alebo inými poruchami, bude sa to negatívne prenášať aj na cievy. Miestom, na ktorom sa dá rozpoznať dobrá, alebo zlá kondícia srdca, je tvár. Keď je srdce zdravé a jeho čchi silná, tvár má zdravú červenú farbu a pokožka je svieža, pružná, lesklá. Pri porovnaní tohto základného vzhľadu s chorobným stavom môžeme usudzovať, k akým disharmóniám v činnosti srdca došlo.
Srdce ovplyvňuje funkcie jazyka, jeho citlivosť rozoznávať chute a spoluúčasť na artikulácii reči. Čchi zdravého srdca udržiava svoje dráhy čisté a priechodné a bez prekážok prúdi k jazyku. Keď je srdce choré, jeho čchi je slabá, zhoršuje sa prepojenie medzi srdcom a jazykom a to sa nutne prejaví na funkciách jazyka. Pri nedostatku krvi a jangu srdca je jazyk mäkký a veľký a má biely povlak. Pri vystupovaní srdcového jangového ohňa nahor sa špička jazyka sfarbí do červena a na jazyku sa vytvoria afty. Pri blokovaní krvi v srdci má jazyk tmavofialovú farbu, alebo sa na ňom objaví bodkovité krvácanie.
Cit, ktorý sa viaže na srdce, je radosť. Jej nadmiera, alebo nedostatok je odrazom čchi srdca. Pri čchi prázdnoty sa dostavuje smútok, melanchólia. Srdce je uzavreté do seba a bráni ďalšiemu výdaju svojej energie. Preplnenosť srdcovej čchi podnecuje radosť a rozjasanosť a s ich pomocou sa srdce zbavuje nadbytočnej energie. Ak melanchólia a radosť, ktoré sú jin-jangovým protikladom citového spojenia so srdcovou čchi sú extrémne, trvajú často a dlhý čas, porušujú harmóniu srdca, respektíve jeho čchi. Stávajú sa tak príčinami budúcich ochorení. Okrem týchto však pôsobia na srdce aj ostatné emócie.
Pot je telesná tekutina, ktorá má spoločný pôvod s krvou a krv je riadená srdcom. Srdce uschováva vnútri krv a tekutinu, ktorú vysiela na povrch ako pot. Spojitosť medzi čchi srdca, krvou a potením sa prelína v prípade choroby a vzájomne sa tiež medzi sebou ovplyvňuje. Napríklad pri prílišnom potení toto vedie aj k ubúdaniu krvi tekutiny a čchi jinového srdca. Potenie je však vyvolané zvýšenou aktivitou jangu a silné potenie nakoniec vyčerpáva aj jang a tým spôsobuje celkové oslabenie srdca. S ohľadom na to, že pot a krv majú spoločný pôvod, musíme sa riadiť tým, že u ľudí s nedostatkom krvi nie je vhodné používať metódy liečenia, ktoré vyvolávajú potenie. Ľuďom, ktorí sa často potia, je nevhodné podávať horúce lieky a lieky suchej povahy.
Z hľadiska ďalších charakteristík je jangovo-ohnivé a je priradené k prvku oheň. Jeho jangová čchi ovplyvňuje celkový stav jangu v tele a teda aj tepelnú reguláciu organizmu. Srdce je náchylné na zvýšenie jangu, to znamená, že sa ľahko rozpáli a preto nerovnováha srdca vzniká často z preplnenosti jeho jangu. Náchylný na túto nerovnováhu bývajú viac muži, pretože svojou prirodzenosťou sú viac jangový. V letnom období vrcholí energia prvku ohňa, a keďže srdce patrí k tomuto prvku, je najviac spojené práve s týmto ročným obdobím. V tomto období je čchi srdca najsilnejšie a najaktívnejšie. Na druhej strane sa táto súvislosť premieta aj do chorobných stavov.
Z tejto fyzickej záležitosti vyplývajú niektoré duševné a chorobné stavy. Keď je srdce malé, jeho čchi je vyrovnaná a vonkajšie škodlivé stavy mu nemôžu ublížiť, zato veľmi ľahko môže byť zranený zvnútra a to smútkom. Keď je srdce umiestnené vyššie ako normálne, tak máva dotknutá osoba dusivý pocit v hrudi. Taký človek býva zábudlivý a ťažko sa vyjadruje. Keď je orgán srdca pevný, potom je jeho čchi silná a duch sa uschováva vo vnútri. Keď je však orgán srdca krehký, ľahko dochádza k podnecovaniu srdcového ohňa a k chorobám z vnútornej horúčosti.
Osrdcovník je blana okolo srdca. Táto blana plní úlohu ochrany srdca a tým zachytáva škodlivé činitele ako je horúčosť, chlad a bráni ich priamemu vniknutiu do srdca. Srdce ako vládca orgánov a sídlo ducha má v osrdcovníku svojho ochrancu, ktorý ako prvý zachytáva chorobné činitele, či disharmonickú čchi, ktorá prichádza k srdcu. S osrdcovníkom sa v liečení čínskou medicínou stretávame zriedka a to v spojitosti s chorobnými stavmi spôsobenými pri narušení duševnej funkcie srdca, ako je pomätenosť, poruchy vedomia, nesúvislé bláznivé reči.
Srdce je vládca všetkých orgánov, je hmotné, z mäsa. Srdce riadi ducha (šen) a spánok, riadi cievy a obeh, riadi krv. Osrdcovník chráni srdce, psychiku, preto na dráhe perikardu zasahujeme u psychických ťažkostí.
