Obec Svinica, ležiaca približne 20 km na východ od Košíc, sa hrdo týči nad románsko-gotickým kostolom. Ak sem nejaký turista zavíta, tak najskôr preň. Sakrálna pamiatka z polovice 12. storočia.
Reformovaný kostol vo Svinici
Dejiny obce Svinica
Osídlenie obce je veľmi staré, najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z mladšej doby kamennej (neolit - 4.500 rokov p.n. l.) z lokality Čontoše. Spôsob života poľnohospodárskej usadlosti je zaradený do okruhu kultúry východnej lineárnej keramiky. Z toho istého obdobia pochádzajú nálezy kamenného žarnova a úštiepkov, ktoré sa našli v potoku.
Prvá písomná zmienka pochádzajúca z roku 1276 je povolením kráľa Ladislava vydaným pre Ethuruha, syna Juraja ponechať časť jeho majetkov svojej žene a dcére. V roku 1293 pripadla väčšina majetkov po Ethuruhovi Petrovi, zvanému Petheuch, synovi Petra jeho brata. Po ňom priberá prímenie Petho-Szinye, Petew-Zinye.
Obec patrila medzi významné ľudnaté sídla, už v roku 1427 mala podľa portálneho súpisu 70 port. V roku 1384, po smrti Jána, syna Petheucha, posledného mužského potomka rodu pripadli majetky korune. Právo mýta nadobudla koncom 14. storočia a mala ho ešte aj v druhej polovici 15. storočia, kedy sa spomína ako mestečko (oppidum ).
Koncom 16. storočia patrila väčšina majetkov obce Jurajovi Homonnaymu a od roku 1601 bola príslušenstvom hradu Trebišov. V 18. storočí ju vlastní gróf Vasa, po nich ju získavajú zemepanské šľachtické rody Szirmayovcov, Barczaiovcov, gróf Apponyi, predikátor Ištván Lengyel, nakoniec poľský gróf Klobuszický od ktorého majetky kúpili Forgáčovci a pričlenili obec ku kaštieľu v Nižnej Kamenici.
V rokoch 1938-1945 bola obec pohraničnou slovenskou obcou. V povojnovom období bolo súkromné roľnícke poľnohospodárstvo socializované. Celo obecné jednotné roľnícke družstvo bolo založené v roku 1958.
Názov obce sa odvodzuje od staroslovanského apelatívu svinbja. Predpokladá, že pôvodný názov mohol byť Svinia alebo Svinná a že k zmene došlo v dôsledku pomaďarčenia, niekedy na prelome 12.-13. storočia, po príchode zemepána maďarského pôvodu. Podľa historikov osada svojím názvom naznačuje, že jej obyvatelia boli chovateľmi ošípaných. Hypotézu podporuje bohatstvo okolitých dubových lesov bohatých na žaluď, potrebný na extenzívny chov ošípaných.
História a Architektúra Kostola
Kostolík pochádza z polovice 12. storočia a rozsiahlou neskorogotickou prestavbou prešiel v 15. storočí. Kostolík pochádza z polovice 12. storočia a rozsiahlou neskorogotickou prestavbou prešiel v 15. storočí.
- Patrocínium: asi sv.
- Vznik: cca polovica 12.
Pôvodný románsky kostolík postavili cca v polovici 12. storočia na okraji stredovekej dediny na mieste staršieho cintorína, z ktorého bola časť náhrobných kameňov použitá do jeho základov. Zrejme ešte niekedy v poslednej štvrtine 13. storočia bol kostolík prestavaný v románskogotickom štýle západným smerom. Loď bola predĺžená a k novému západnému priečeliu bola pristavaná mohutná veža, zatiaľ len vo výške dvoch podlaží. Niekedy v prvej polovici 14. storočia bol interiér vyzdobený nástennými maľbami. V druhej polovici 14. storočia pristavali k severnej stene lode kaplnku, zvyšky muriva ktorej odkryl archeologický výskum (býva datovaná aj do 16. storočia).
Rozsiahlou neskorogotickou prestavbou prešiel kostolík v 15. storočí, kedy bola románska apsida nahradená predĺženým päťbokým presbytériom nepravidelného pôdorysu zaklenutým krížovou rebrovou klenbou. Okrem toho bola veža zvýšená a upravená na obranné účely. Navýšená do súčasnej podoby mala byť potom v 16. storočí.
Kompletnou rekonštrukciou prešiel kostol v 70. rokoch minulého storočia, kedy sa uskutočnil aj umelecko-historický a historicko-architektonický výskum (1970 - 71) nasledovaný archeologickým výskumom (1975 - 82), ktorý odkryl aj neďaleké panské murované sídlo, ako aj osídlenie už z 11. storočia. Nástenné maľby boli reštaurované v rokoch 1992 - 1993.
Charakteristické prvky:
- Románsky kostolík bol postavený z kvádrového muriva.
- Zachovala sa z neho prakticky už len južná stena lode s portálom a dvoma štrbinovými oknami (z východného sa po prestavbe zachovalo len ľavé ostenie).
- Pôvodný ústupkový románsky portál s polkruhovým tympanónom, na ktorom sa zachovali zvyšky stredovekej maľby.
- Románske prvky sa nachádzajú ešte aj na prístavbe z konca 13. storočia.
- Na juhozápadnom nároží lode sa zachovala nárožná konzola v tvare zvieracej hlavy.
- Do tohto štýlu patrí aj kamenná konzola s ľudskou hlavou s naznačenými vlasmi vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach datovaná do obdobia poslednej štvrtiny 13. storočia.
- Empora vo veži predstavuje taktiež prvok typickým skôr pre 13. storočie. Na prvom poschodí sa do lode otvára dvoma lomenými arkádovými oblúkmi. Medzi nimi sa zo strany veže nachádza polkruhovo ukončená nika, kde bol zrejme umiestnený oltárik. Pôvodne bola prístupná len z exteriéru murovaným schodiskom na južnej strane veže, členeného dvoma slepými oblúkmi s maľbami z 15. storočia.
- Z gotického obdobia pochádzajú okrem viacerých okien aj klenby v presbytériu a v podveží so zdobenými svorníkmi.
Vo vnútri kostola možno na stenách obdivovať torzá unikátnych malieb z prvej polovice 14. storočia.
V jeho vnútri možno na stenách obdivovať torzá unikátnych malieb z prvej polovice 14. storočia.
V interiéri kostola sa zachovali hodnotné fresky z polovice 14. storočia v taliansko-byzantskom štýle. Hlavným motívom je Posledný súd, pričom sa zachovali na naše pomery nezvyčajne drastické výjavy mučenia hriešnikov. Za pozornosť stojí aj obraz sv. Anny Samotretej vo vzorkovanom odeve byzantského typu Eleusa.
Exteriér kostola nesie maľovanú renesančnú výzdobu zo 16. storočia.
Na prvý pohľad už trocha vidieť, že od poslednej opravy kostolíka ubehlo približne 30 rokov, stále však je v pomerne dobrom stave. V interiéri sa nachádza expozícia k dejinám obce i samotného chrámu. Od roku 1991 sa tu konajú aj koncerty a prehliadky chrámových zborov a spevokolov v rámci Dní európskeho kultúrneho dedičstva. V roku 2012 realizoval tunajší reformovaný farský úrad čiastočnú obnovu kostola vďaka dotácii vo výške takmer 15 000 eur od Košického samosprávneho kraja. Okrem iného bol opravený ohradný múr, dvere a bleskozvody, zasklené okná, ako aj vybudované sociálne zariadenie pre návštevníkov.
Reformácia a jej vplyv
Šírenie švajčiarskeho (kalvínskeho) smeru reformácie sa na území Uhorska označuje ako druhá reformácia. Za prvú sa považuje nemecká - luterská reformácia, ktorá sa na území Uhorska šírila najmä po bitke pri Moháči v roku 1526, ktorá veľmi oslabila katolícku cirkev. Luterská reformácia v Uhorsku sa najprv šírila medzi nemeckým obyvateľstvom: „Myšlienky Lutherovej reformácie v Uhorsku ako prví hromadne prijímali nemeckí mešťania Budína a ďalších slobodných kráľovských a kráľovských banských miest, vrátane sedmohradských a spišských Sasov.“
Od polovice 16. storočia sa však v Uhorsku začínajú presadzovať myšlienky druhej reformácie. Presadzujú sa však najmä medzi tými, ktorí už prijali prvú reformáciu. Druhá (švajčiarska) reformácia zasiahla slovenské obyvateľstvo (hovoriace zemplínskym nárečím) na južnom území súčasného východného Slovenska. Z hľadiska organizácie reformovanej cirkvi išlo o územie Predtisského dištriktu (t. j. územia na západ od rieky Tisa). Duchovným centrom tohto dištriktu bol Blatný Potok (Sarospatak).
Z tohto mesta sa šírila švajčiarska reformácia aj na miesta, kde žilo slovenské obyvateľstvo. Neskôr sa významným centrom kalvínskej reformácie stali aj Košice, ale „… oveľa viac práce pri šírení švajčiarskeho učenia v druhej polovici 16. storočia v oblasti Predtisia vykonali kazatelia pôsobiaci v Blatnom Potoku v Zemplínskej stolici.“
Na východ od rieky Tisa sa v druhej polovici 16. storočia sformoval Zatisský dištrikt, s duchovným centrom v Debrecíne. Tento dištrikt patril medzi počtom najväčší ako aj najkompaktnejší reformovaný dištrikt. Na základe toho možno povedať, že k Slovákom (zemplínskeho nárečia) sa nedostalo reformované učenie priamo zo Ženevy, ale sprostredkovane z Blatného Potoka a Debrecína. To je prvá základná vec, na ktorú netreba zabúdať. Reformované učenie sa dostalo k našim predkom od Maďarov.
Ako sa vlastne Slováci a Maďari ocitli spolu v jednej reformovanej cirkvi? K Slovákom sa dostalo reformované učenie prostredníctvom Maďarov a Maďari pomohli aj v neľahkom období týchto rokov slovenské zbory udržať vo viere ale aj v jazyku. Spolužitie slovesnkých a maďarských reformovaných v prvých 250 rokoch bolo veľmi pekné a dodnes príkladné. V tých časoch sa v prostredí reformovanej cirkvi správali Maďari k Slovákom veľmi priaznivo, veľkoryso a v duchu evanjelia.
Slovenskí reformovaní sa pod ochranou a pomocou cirkvi, ktorá bola väčšinovo maďarská, udržali aj počas neľahkého obdobia krvavej i nekrvavej reformácie. Aj pre nich boli veľkou pomocou povstania sedmohradských kniežat proti Habsburgovcom, ktoré zmiernili aspoň čiastočne dosahy protireformácie. Nekrvavá rekatolizácia, ktorá prebiehala v 18. storočí po Satmarskom mieri (1711), značne ohrozovala slovenských reformovaných (nezabúdajme, že slovenčina ako kodifikovaný jazyk stále neexistovala, slovenskí reformovaní v tej dobe hovorili zemplínskym nárečím).
Predtisský dištrikt vnímal tento problém a snažil sa slovenským zborom pomôcť. Predtisský dištrikt (superintendencia) pozostával zo štyroch seniorátov: Boršodský, Abovský, Zemplínsky a Užský. Od ostatných dištriktov sa líšil tým, že takmer dve storočia nemal na svojom čele vrcholného predstaviteľa (biskupa, resp. superintendenta). Až na príkaz panovníka z donútenia si zvolili v roku 1734 prvého superintendenta.
V polovici 18. storočia sa vedenie Predtisského dištriktu začalo veľmi poctivo zaoberať hľadaním spôsobu ako pomôcť slovenským reformovaným. Ako prvoradé sa považovalo zabezpečiť teologické vzdelanie pre farárov, ktorí by ovládali slovenský jazyk (jeho zemplínske nárečie). Vrchný kurátor dištriku Abrahám Vay zariadil v roku 1740, aby na kolégiu (t. j. teológii) v Blatnom Potoku mohli študovať aj chlapci z chudobnejších slovenských zborov. Dohodlo sa vytvorenie základiny, ktorá umožňovala podporu štúdia týchto chlapcov za tej podmienky, že po skončení štúdia príjmu službu v slovenských zboroch. Aj superintendent Martin Csáji vnímal chudobu slovenských zborov ako veľký problém. V roku 1758 vyhlásil v celom dištrikte na podnet slovenských farárov zbierku pre najchudobnejšie slovenské zbory.
Najvýraznejšia zásluha superintendenta Martina Csájiho pre zachovanie slovenských zborov však spočívala v zabezpečení vydania piatich duchovných publikácií pre slovenských (zemplínskych) reformovaných v rokoch 1750 - 1758. Predtisský dištrikt sa pod vedením Martina Csájiho rozhodol vydať základnú duchovnú literatúru v materinskom jazyku vtedajších slovenských reformovaných - v zemplínčine, hoci oficiálne zemplínčina ako jazyk vlastne vôbec neexistovala.
Predtisský dištrikt teda už storočie pred štúrovcami vydáva dôležité publikácie, ktoré neoceniteľným spôsobom pomohli uchovať jazyk aj vieru slovenským reformovaným. Slovenskí - zemplínski reformovaní tak dostali do rúk publikácie, ktoré boli napísané v nárečí ich srdca. Martinovi Csájimu pomohli pri vykonaní tejto záslužnej práce traja autori: malčický reformovaný farár Juraj Jesenius, bánovský farár Andrej Spáczay a zemepán z Rakovca Andrej Rákoczi. Títo traja šlachetní muži vykonali preklad dôležitej duchovnej literatúry z maďarčiny do zemplínčiny.
Manželia Kónyovci vo svoje publikácii konštatujú: „Vydanie piatich bohoslužobných kníh vo východoslovenskom nárečí malo pre slovenských kalvínov v predtisskom dištrikte nesmierny význam. V nasledujúcom období, v druhej polovici 18. storočia, im pomáhali nielen pri službách Božích, vyučovaní, katechizácii, ale aj pri zachovaní vlastnej viery na periférii rozšírenia kalvinizmu, v každodennej konfrontácii s pokračujúcou rekatolizáciou.“
Je veľmi nekorektným tvrdením uvádzať, že Slováci boli Maďarmi utláčaní 1000 rokov. Pri 10. výročí vzniku Slovenskej republiky 1.1.2003 predniesol vtedajší predseda Národnej rady SR veľmi zásadný prejav o našej histórii. Okrem iného tam uviedol, že dejiny Uhorska sú aj našimi dejinami: „Druhou výraznou črtou zapísanou do tváre budúceho Slovenska bol vznik Uhorska v roku 1000. Slovensko sa stalo súčasťou kráľovstva, ktoré deväťsto rokov tvorilo dejiny strednej Európy. Prorocky znejú slová zakladateľa Uhorska svätého Štefana, ktorý v závete vyzýval svojho syna k rešpektovaniu jazykovej a etnickej rôznosti obyvateľov svojho kráľovstva. Takmer osemsto rokov jeho nasledovníci toto prorocké odporúčanie rešpektovali a aj preto bolo Slovensko osemsto rokov nie objektom, ale subjektom uhorských dejín. Na tvári Slovenska aj preto vyrástli stredoveké mestá, ktoré sa neskôr stali centrami obchodu a kultúry… Nebojme sa priznať k tomu, na čo môžeme byť oprávnene hrdí. Boli sme súčasťou ríše, ktorej vládli takí významní panovníci ako svätý Štefan, Karol Róbert, Matej Korvín či Mária Terézia. Boli to aj naši králi a panovníci a Slovensku sa pod ich vládou darilo. Nezbavujme sa ich, nenechajme si ich vziať. Silnými ideami a činmi sú zapísaní do našej histórie. Neobchádzajme, neretušujme túto črtu. Rada kráľa Štefana o etnickej tolerancii bola rešpektovaná.
Štúr v spise „Starý a nový vek Slovákov“ uznával, že v minulosti sa Slovákom v Uhorsku nežilo zle, ale hovorí, že sa to začína kaziť: „I žili od toho času svorně ve vlasti této Maďaři a Slováci, oddáni verně oba obci své… S počátkem přitomného století započal se nový, strastný svět Slováku… zmocnila se pýcha Maďarů i zatemnila je.“ Prečo sa to vlastne v tom 19. storočí tak pokazilo. Po francúzkej revolúcii sa dostala na program dňa myšlienka národného štátu v celej Európe. Tomuto trendu sa prispôsobili aj Maďari v Uhorsku a zatúžili premeniť Uhorsko na Maďarský národný štát, aby v ňom bol iba jeden národ.
Kritické bolo najmä obdobie 1867 - 1918, týchto 50 rokov prebiehala v Uhorsku maďarizácia. Reformovaná cirkev v Uhorsku v tom čase získala veľmi silné postavenie. Postavila sa totiž jasne na stranu revolúcie, vyhlásenie zvrhnutia Habsburgovcov sa dokonca udialo v apríli 1849 na sneme, ktorý prebiehal v priestoroch veľkého reformovaného kostola v Debrecíne. A žiaľ cirkev, ktorá dokázala vytrvať v prenasledovaní, podľahla vábeniu sveta a nepostavila sa proti maďarizácii, ale ju začala aj vo svojom prostredí realizovať.
Je však potrebné uznať, že aj v 19. storočí boli vydané dva spevníky v zemplínskom nárečí. V roku 1824 to bolo druhé vydanie spevníkov vydaných v roku 1752. „Ďalší spevník v zemplínskom nárečí vyšiel v roku 1864. Z poverenia predtiského dištriktu Reformovanej cirkvi v Uhorsku ho pripravil Pavol Császár, farár v Sečovciach.“ Ďalšie vydanie spevníka v zemplínskom nárečí sa realizovalo až v roku 1923, keď bol vydaný Slovenszki spevnik. Vznikla tam tak cca 60 ročná medzera, ktorá sa kryje s obdobím najtvrdešej maďarizácie.
Ale aj pritom je potrebné si uvedomiť, že hoci oficiálnym trendom cirkvi bola maďarizácia, predsa mnohí duchovní v konkrétnych zboroch sa ju snažili zmierňovať a naďalej slúžili v zboroch po slovensky. Aj z tohto príbehu vidno, že boli ľudia ako spomínaný Ľudovít Nitray, ktorí napriek tlakom slúžili zborom po slovensky, a nakoniec aj vtedajší biskup Fejes sa postavil na stranu Nitraya a zahanbil jeho žalobcov. Čiže cirkev ani v časoch najtvrdšej maďarizácie nezabudla celkom na svoje poslanie a našli sa takí duchovní maďarskej národnosti, ktorí odmietli oficiálnu líniu cirkvi a pomohli uchovať slovenské zbory aj v neľahkom období maďarizácie. Aj počas najtuhšej maďarizácie bolo možné v zboroch kázať po slovensky.
Reformovaná kresťanská cirkev, ktorá má v Košickom kraji dôležité postavenie najmä v oblastiach s výraznou maďarskou menšinou, je, čo sa týka svojej organizácie v kraji, súčasťou širšej štruktúry cirkvi na Slovensku. Má biskupský systém, no na rozdiel od Rímskokatolíckej cirkvi je jej zriadenie synodálno-presbyteriálne. V kraji sa nachádza päť seniorátov s desiatkami cirkevných zborov a s takmer polovicou našich kalvínskych kostolov: Abovsko-turniansky reformovaný seniorát, Michalovský reformovaný seniorát, Ondavsko-hornádsky reformovaný seniorát, Užský reformovaný seniorát a Zemplínsky reformovaný seniorát.
Dominujú v ňom rímskokatolíci (48,39 percenta - 378 520), nasledujú gréckokatolíci (9,49 percenta - 74 240), po nich kalvíni (4,82 percenta - 37 731), luteráni (3,76 percenta - 29 409) a pravoslávni (1,91 percenta - 14 954). Viac než pätina (161 922) obyvateľov je bez náboženského vyznania.
Prehľad počtu kostolov podľa denominácie:
- Rímskokatolícke kostoly: 381 (47,86 percenta)
- Gréckokatolícke chrámy: 157 (19,72 percenta)
- Kostoly Reformovanej kresťanskej cirkvi: 150 (18,84 percenta)
- Evanjelické kostoly: 71 (8,92 percenta)
- Pravoslávne chrámy: 37 (4,65 percenta)
Pôvodné datovanie kostolov a chrámov:
- 12. storočie: 4
- 13. storočie: 61
- 14. storočie: 43
- 15. storočie: 21
- 16. storočie: 10
- 17. storočie: 18
- 18. storočie: 139
- 19. storočie: 182
- 20. storočie: 251 (z toho po Nežnej revolúcii 96)
- 21. storočie: 67
Architektonický a umelecký skvostKostol patrí Reformovanej kresťanskej cirkvi, farský úrad s novým kostolom stojí neďaleko.Záujemcovia si pamiatku môžu prezrieť po dohode s miestnym farárom Miroslavom Vargom, ktorý je ochotný návštevníkov sprevádzať a priblížiť im miestne dejiny.Ako hovorí, mnohé staré kostoly na Slovensku boli v priebehu dejín zmenené a prestavané, tu však akoby zastal čas."Vidíme tu zachované románsko-gotické prvky a taktiež sčasti zachovanú fresku z prelomu 13. a 14. storočia, ktorú namaľoval taliansky majster. Jeho pôvod síce nepoznáme, ale vidíme, že bol ovplyvnený byzantskou školou. Aj kvôli tejto nástennej maľbe bol kostol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
S kostolom sa spájajú povestiV areáli chrámu bol kedysi cintorín, jeho pozostatky vidno dodnes. Pod kostolom v podzemnej krypte boli pochovaní pôvodní zemepáni obce.Traduje sa, že od krypty viedla podzemná chodba na susedný kopec Várhegy, kde kedysi stál strážny hrad. Foto k článku: TASR/Roman HancMiesto aj pre kultúruBohoslužby sa v starom kostolíku konajú príležitostne, bývajú tu však kultúrne podujatia a hudobné vystúpenia, ktoré využívajú vynikajúcu akustiku.Kultúrne centrum Abova tu organizuje pravidelne koncerty, výstavy, či tvorivé umelecké dielne pre deti a mládež.Najbližšie, v dňoch 24., 25. a 28.
Festival starého umenia a histórie Abova v nedeľu 7. októbra o 15:00 symbolicky ukončí obnovu románsko-gotického kostola vo Svinici. Projekt obnovy realizoval Cirkevný zbor Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku vo Svinici, ktorý má kostol v správe. „Od 90. rokov tu pravidelne organizujeme hudobné koncerty, výstavy fotografov a výtvarníkov, tvorivé umelecké dielne pre deti a mládež. Objekt s vynikajúcim potenciálom - najmä výnimočnými akustickými vlastnosťami - už nevyhovoval bežným štandardom. Je vlhký a chýbajú mu sociálne zariadenia, čo mnohí návštevníci právom kritizujú,“ vysvetlila riaditeľka Kultúrneho centra Abova v Bidovciach Renáta Kočišová.
Reformovaná kresťanská cirkev mala záujem zmierniť tento stav a vzbudiť záujem o stredoveký skvost v Above, ktorý potrebuje celkovú obnovu. V programe Festivalu starého umenia a histórie Abova sú v nedeľu inštrumentálne a duchovné piesne, duchovné slovo i priblíženie priebehu obnovy románsko-gotického kostola vo Svinici. Kostol z dvanásteho storočia s vysokou, štíhlou vežou je vyzdobený freskami, z ktorých časť sa podarilo zachovať. Dnes už neslúži na bohoslužby, ale stal sa miestom zaujímavých kultúrnych podujatí. Od jeho poslednej rekonštrukcie ubehlo viac ako 40 rokov. Šindľová strecha zatekala, poškodený bol bleskozvod i okná, chýbalo zabezpečenie proti vandalom i kvalitné vstupné dvere. Návštevníkom kultúrnych podujatí tu chýbalo sociálne zariadenie.
Kostol je pritom ideálnym prostredím pre organizovanie koncertov starej hudby, zborových, duchovných, ale aj jazzových programov. Pomerne rozsiahly areál okolo kostola umožňuje aj dobové rekonštrukcie a prezentácie historického života.
Súčasný stav a využitie
Stav kostola je dobrý. Slúži svojmu účelu.
Interiér kostola vo Svinici
tags: #svinica #reformovany #kostol