Synoda je v tradícii Katolíckej cirkvi zhromaždenie určitej skupiny biskupov, ktorí zastupujú všetkých biskupov a tým aj všetkých veriacich v lokálnych cirkvách. Synodu zvoláva Svätý Otec a biskupi sa s ním prostredníctvom diskusií a výmeny skúseností podieľajú na vedení Cirkvi. Pôvod výrazu synoda je v gréckych slovách syn (spoločne) a hodos (cesta), čo môžeme voľne preložiť ako spoločné putovanie.
Svätý Otec si veľmi ctí princíp univerzálnej Cirkvi i v tom zmysle, že je tvorená lokálnymi cirkvami, ktoré sú v dennodennom kontakte s veriacimi a ich problémami. Tieto problémy sú v každej krajine iné. Druhý aspekt je ten, že pápež chce čo najviac spolupracovať s Duchom Svätým a je si vedomý, že Duch hovorí cez ostatných ľudí, nielen cez úzku skupinu v Rímskej kúrii. Aj keď hierarchicky je pápež hlavou katolíkov, v srdci má celý svet a celé ľudstvo.
Napríklad témou o mládeži chceli podľa mňa reagovať na odklon mladých od Cirkvi a na to, že sú oslovovaní niečím iným ako vierou. Mohlo to byť volanie k tomu, aby Cirkev odovzdala mladým poklad, ktorý má - a hlavne spôsobom, ktorému rozumejú. Samozrejme, posolstvo Ježiša Krista je nemenné, ale spôsoby odovzdávania treba s meniacou sa spoločnosťou tiež meniť.
V rámci pontifikátu pápeža Františka ide už o štvrtú synodu, tento nástroj spravovania Cirkvi kladie očividne do popredia. Už v roku 2015 hovoril pápež František o synodálnej Cirkvi. Povedal, že synodálna Cirkev je Cirkev, ktorú chce od nás Boh dnes. Svätý Otec si veľmi uvedomuje, že Cirkev je tvorená naozaj všetkými. Dáva veľký dôraz na opak individualizmu, čiže spoločenstvo.
Aktuálne hovoríme o Synode o synodalite. Táto synoda sa od ostatných odlišuje tým, že bude dlhšia, trvá od roku 2021 do roku 2023. Deviateho októbra sa vo Vatikáne nezačala príprava na synodu, ako by sa mohlo zdať, ale začala sa prvá fáza synodálneho procesu. Druhým historickým momentom je, že tentoraz sú do synody zapojení aj priamo laici, nielen biskupi. Synoda je rozdelená do niekoľkých tematických okruhov a na tieto okruhy môžeme my laici odpovedať. Kňazi a biskupi sú zapojení rovnako ako my.
Krásne to vyjadruje logo synody. Je na ňom spoločenstvo rehoľníkov, laikov, detí, biskupov, ale všetci idú jedným smerom. Myslím si, že na toto sekretariát synody myslel a poctivo na tom v rámci prípravy pracoval. Odporúča nám tri dokumenty. Jeden je teologický od Medzinárodnej teologickej komisie, potom Prípravný dokument a Vademecum, ktoré by sme mohli nazvať návodom. Tam je popísané, ako má táto komunikácia prebiehať.
Logo Synody vyjadruje spoločenstvo a jednotu Cirkvi na ceste.
Tu je však navrhnutý taký spôsob, že vo všetkých farnostiach by mali vzniknúť malé skupinky povedzme do 10 ľudí. Títo dostanú hlavnú otázku, či je Cirkev synodálna, rozpracovanú v jednotlivých podrobnejších okruhoch. Nemali by však odpovedať na nejaký dotazník, nie je to štatistika ani anketa. Ale spoločne, pri vzájomnom načúvaní, nájsť odpovede na dané otázky. Je na to vypracovaná zaujímavá metodika. V prvom kole môže každý napríklad povedať, aká je jeho skúsenosť s Cirkvou alebo aký je jeho sen o Cirkvi. V druhom kole, po chvíli modlitby, spoločne hľadajú, čo z toho, čo povedali druhí, považujú za dôležité.
Synodalita nie je len cieľ, ale my sa máme naším počínaním v Cirkvi stávať synodálnymi. Nejde o to, aby niekto spísal na papier nejaké problémy, ale aby veril v prítomnosť Ducha Svätého v druhých, teda aby ho nepočúval len v sebe. Do synody sa môžu zapojiť aj veriaci vo svojich farnostiach. Z týchto stretnutí sa postupne vypracujú správy - najprv na úrovni farností, potom diecéz a napokon na úrovni biskupskej konferencie, teda celej Cirkvi v danej krajine. Takto spracovanú správu pošlú biskupi do Vatikánu. Metodicky je to ošetrené tak, že záverečná správa, syntéza, by mala byť verejná.
Spomínali ste podrobnejšie okruhy, ktorých sa budú veriaci pri diskusii držať. Ústredná otázka znie: Ako sme na tom so synodalitou? Prvý okruh sa týka toho, či sme skutočne na spoločnej ceste. Tam by sa mohlo hovoriť o spoluzodpovednosti Cirkvi, alebo či máme pocit, že niekto stojí mimo spoločenstva Cirkvi, aj keď by chcel byť v nej. Druhým okruhom je načúvanie. Tu sa môžeme pýtať, či sa my laici dokážeme navzájom počúvať, či existuje načúvanie medzi kňazmi a laikmi. Ďalej je okruh o ujatí sa slova, čiže o otvorenom rozprávaní. Svoj postreh môžu povedať aj ľudia bez teologického vzdelania. Dá sa premýšľať nad tým, či v našich farnostiach existuje priestor na vyslovenie názoru.
Štvrtá oblasť je slávenie, kde sa dá rozmýšľať nad tým, čo je pre nás svätá omša. Piatou je spoluzodpovednosť za misijné poslanie - všetci máme byť misionármi. Dôležitou oblasťou je aj ekumenizmus. Tu sa môžeme zamýšľať, ako prebieha dialóg s kresťanmi iných cirkví na území našej farnosti. Potom nasleduje okruh o autorite a spoluúčasti, kde je priestor diskutovať napríklad o fungovaní farských rád, teda či veriaci majú možnosť podieľať sa na vedení farnosti cez farskú radu.
V každej farnosti zrejme nebude priestor rozprávať sa o každom okruhu podrobne. Vademecum na to myslelo. Prvá príprava je rozhodne modlitba. Bez nej to nepôjde. Prebehnú tri fázy - diecézna, kontinentálna a univerzálna. Diecézna fáza sa skončí stretnutím na úrovni biskupskej konferencie. Veriaci by sa mali zoznámiť so závermi diskusií, ale hlavne si uvedomiť, aký kus cesty prešli. Potom prebehne to isté na úrovni kontinentov a vyvrcholením bude zasadanie synodálnych otcov, čo pravdepodobne nebudú len biskupi, ale možno budú pozvaní aj laici alebo pozorovatelia z iných cirkví. Výsledkom bude dokument, ktorým sa to však neskončí, ním sa to len začne.
Pre lepšie pochopenie priebehu synodálneho procesu si pozrite nasledujúcu tabuľku:
| Fáza | Úroveň | Ciele |
|---|---|---|
| Diecézna | Farnosti, diecézy | Načúvanie a zhromažďovanie skúseností veriacich. |
| Kontinentálna | Kontinenty | Zhrnutie a syntéza diecéznych správ. |
| Univerzálna | Vatikán | Zasadanie synodálnych otcov a vypracovanie záverečného dokumentu. |
Veriaci budú možno váhať, či sa majú zapojiť do synodálneho procesu, povedia si, že to radšej nechajú na druhých. Duch Svätý potrebuje každého. Preto pozývam všetkých, aby túto pozvánku nenechali bez odpovede. Potrebný je hlas i načúvanie každého. Je tu aj osobné pozvanie pápeža Františka, ktorý ide tiež za hlasom Ducha Svätého a myslí na dobro veriacich. Je to výnimočná príležitosť, ktorá nám prináša veľké milosti.
Načúvanie a rozlišovanie v skupinkách som si už vyskúšala pri otvorení synody vo Vatikáne. Odpovedali sme na základnú otázku o synodalite Cirkvi. Prebehli dve kolá. V druhom sme hovorili, čím nás oslovili ostatní. Postrehy boli rôzne, aj preto, že sme boli z rôznych kútov sveta, čo v našich farnostiach nebude platiť. Od niekoho zaznelo, že je dôležité bratské napomínanie. Jeden rehoľník z Francúzska spomenul zneužívanie mladistvých. Ďalší hovoril o slabej komunikácii medzi cirkevnými subjektmi.
Na otvorení synody sa zúčastnilo okolo 300 delegátov z celého sveta. Vy ste tam boli ako jedna zo siedmich laikov z Európy, navyše ste boli aj delegátkou Rady európskych biskupských konferencií a vyslankyňou Českej biskupskej konferencie. V českom národnom synodálnom tíme ste jediná žena. Je to pre mňa obrovská česť a dar. Otvorenie trvalo dva dni, 9. a 10. októbra. V sobotu bola najprv modlitba, na ktorej sa zúčastnil aj pápež František, nasledovala meditácia nad Božím slovom a potom privítanie generálnym sekretárom synody, kardinálom Mariom Grechom. Ten odovzdal slovo Svätému Otcovi, po ktorom hovorili ďalší kardináli. Zazneli aj svedectvá, a to aj od laikov. Nasledovala spomínaná práca v skupinkách.
Sedeli sme a čakali na pápeža Františka. Do auly prichádzali kardináli z kúrie, všimla som si napríklad bývalého štátneho sekretára kardinála Bertoneho. Zrazu vošiel niekto svižným krokom, akoby mladík, a to bol pápež František. (úsmev) Otáčal sa a podával ruky. Aj keď už má svoj vek, je mladý duchom. S ním vošlo do miestnosti duchovno. Priniesol dva aspekty: vnútorné, úzke spojenie s Bohom vyžarujúce von, a tiež obrovskú otvorenosť voči každému v sále. Zlial nás do jedného celku. Potom nasledovala spievaná modlitba Veni Creator Spiritus. Vnútri mi napadlo, že Cirkev je naozaj matka. Vieme o rôznych škandáloch a utrpeniach, ale naozaj by som povedala, že Cirkev je matka, ktorá chce pre ľudstvo to najlepšie. Je na nás znovu tomu uveriť, aj keď som si vedomá, že veľa ráz sme sa ako Cirkev spreneverili poslaniu.
Synoda o synodalite je obrovská šanca pre celú Cirkev. Primárne smerom k Bohu a v ňom k nachádzaniu bratov a sestier. To znamená oslobodiť sa od rôznych predsudkov, od toho, čo sme neodpustili, alebo od toho, že už nechcem dať druhému šancu. Sme jeden celok. Cirkev nie je len Cirkev hierarchická, ale sme to my všetci. K tomuto všetkému by sme sa mali obrátiť. Najkrajším ovocím by bolo, ak by sme sa stali v Cirkvi viac spoločenstvom. To by bol krásny výsledok. Vo Vatikáne bolo cítiť aj veľké napätie a očakávanie. Je tu priestor na prekvapenie Ducha Svätého.
Christus Vivit: Kristus žije
Christus vivit - Kristus žije je nový dokument pápeža Františka. Kristus žije a chce, aby bol „každý mladý kresťan živý“. Apoštolská exhortácia je posynodálny dokument, ktorý hovorí o tom, že mladých ľudí treba brať vážne, pretože oni sú „radosťou, spevom nádeje a blahoslavenstvom“.
Pán „vydýchol dušu“ (Mt 27, 50) na kríži, keď mal niečo vyše tridsať rokov (porov. Lk 3, 23). Je dôležité uvedomiť si, že Ježiš bol mladý. Dal svoj život vo veku, ktorý sa dnes označuje výrazom dospelý mladý. Svoje verejné poslanie začal uskutočňovať v mladosti, a tak „zažiarilo svetlo“ (Mt 4, 16), najmä keď dával svoj život až do konca.
Evanjelium nehovorí o Ježišovo detstve, ale prináša niekoľko udalostí z jeho dospievania a mladosti. Matúš umiestňuje obdobie Pánovej mladosti medzi dve udalosti - medzi návrat jeho rodiny do Nazareta po období exilu a jeho krst v Jordáne, kde začal verejné účinkovanie. Posledným obrazom o dieťati Ježišovi je obraz malého utečenca v Egypte (porov. Mt 2, 14 - 15) a potom repatrianta v Nazarete (porov. Mt 2, 19 - 23). Prvé obrazy o Ježišovi ako dospelom mladom človeku nám ho ukazujú uprostred zástupu ľudí pri rieke Jordán, keď sa ako jeden z mnohých prišiel dať pokrstiť svojmu bratrancovi Jánovi Krstiteľovi (porov.
Christus vivit: vedieť, ako každému povedať, že „Boh ťa miluje“
Tento krst nebol ako náš, ktorý nás uvádza do života milosti, ale bolo to zasvätenie sa pred začatím veľkého životného poslania. Evanjelium hovorí, že jeho krst bol dôvodom Otcovej radosti a dobrozdania: „Ty si môj milovaný Syn“ (Lk 3, 22). Hneď nato sa ukázalo, že Ježiš je naplnený Duchom Svätým a Duch ho zaviedol na púšť (porov. Lk 4, 1 - 14). Takto bol pripravený ísť kázať a robiť zázraky, oslobodzovať a uzdravovať (porov. Lk 4, 1 - 14).
Medzi týmito dvomi udalosťami nachádzame jednu, ktorá nám predstavuje Ježiša ako dospievajúceho. Je to vtedy, keď sa so svojimi rodičmi vrátil do Nazareta potom, ako sa im stratil a ako ho našli v chráme (porov. Lk 2, 41 - 51). Tu sa hovorí, že „im bol poslušný“ (porov. Lk 2, 51), teda neodmietal svoju rodinu. Hneď nato Lukáš dodáva, že „Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Znamená to, že sa pripravoval a tento čas využíval na prehĺbenie svojho vzťahu s Otcom a s ostatnými. Svätý Ján Pavol II.
Na základe týchto evanjeliových údajov môžeme tvrdiť, že Ježiš sa v období mladosti „formoval“, pripravoval na uskutočňovanie Otcovho plánu.
Počas dospievania a mladosti mal Ježišov vzťah s Otcom charakter milovaného Syna. Otec ho priťahoval a on rástol v zaujatí vecou svojho Otca: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49). No nesmieme si myslieť, že Ježiš ako dospievajúci bol samotárom alebo mladým človekom, ktorý myslí na seba. Jeho vzťah s ľuďmi bol vzťahom mladého človeka, ktorý sa naplno podieľa na živote rodiny zaradenej do života na dedine. Od otca sa naučil pracovať a potom ho nahradil ako tesár. Preto sa v evanjeliu pri istej príležitosti nazýva „synom tesára“ (Mt 13, 55) a inokedy jednoducho „tesárom“ (Mk 6, 3). Tento detail poukazuje na to, že bol dedinským chlapcom ako ostatní a mal celkom normálne vzťahy. Nikto ho nepovažoval za čudáka alebo izolovaného od ostatných.
V skutočnosti „ani Ježiš nevyrastal iba v uzavretom a výlučnom vzťahu s Máriou a Jozefom, ale s obľubou sa pohyboval v rámci širšej rodiny, kde boli príbuzní a priatelia“.8 Preto vieme pochopiť, prečo boli rodičia pri návrate z púte spokojní. Mysleli si totiž, že ich dvanásťročný chlapec (porov. Lk 2, 42) kráča slobodne v zástupe ľudí, i keď ho celý deň nevideli: „Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli celý deň cesty...“ (Lk 2, 44). Mysleli si, že Ježiš je určite tam, pohybuje sa medzi ostatnými, žartuje s rovesníkmi, počúva rozprávanie dospelých a prežíva radosti a smútky putujúcej skupiny. Grécky výraz synodía, ktorý použil Lukáš pre skupinu pútnikov, znamená presne túto „komunitu na ceste“, ktorej je Svätá rodina súčasťou.