Zobrazenie Krista na kríži v umení: História a symbolika

Kríž je symbol, ktorý prešiel dlhodobým vývojom a napokon sa stal privilegovaným vyjadrením kresťanskej viery. Je to prirodzené: na kríži sa odohráva hlavný okamih zjavenia Božej lásky. Boží Syn sa úplne odovzdáva človeku a necháva si so sebou robiť to, čo sám človek chce.

V Kristovom ukrižovaní Boh radikálne uznáva, že človek je slobodoný. A toto je skutočný náboženský princíp- uznanie absolútnej a nepodmienenej existencie druhého.

V priebehu prvých troch storočí sa kríž nezobrazoval. Je to pochopiteľné z dvoch dôvodov. Smrť ukrižovaním bola v tých časoch stále bežným nástrojom popráv. Prví kresťania-často prenasledovaní- používali symboly, aby skrytým spôsobom vyjadrili svoje zmýšľanie.

Jedným zo starobylých symbolov bola kotva, ktorá predstavovala súčasne Pánov kríž aj nádej vo večný život. Možno ju nájsť v katakombách namaľovanú na klenbách alebo vytesanú na náhrobných doskách. Po 3. storočí sa tento symbol vytratil. Symbol kríža existoval aj mimo kresťanskej tradície. Napríklad, kríž s „rúčkou”(crux ansata) bol veľmi rozšírený v Egypte.

Medzi najstaršie zobrazenia Ukrižovania patrí reliéf zo slonoviny, pochádzajúci z obdobia okolo rokov 420-430. Ten sa v súčasnosti nachádza v Britskom múzeu v Londýne.

„K tomu, že kríž nadobudol dôležitú úlohu ako vyjadrenie kresťanskej viery, prispelo aj ikonoborectvo. Táto kríza mala v končenom dôsledku posilniť pravdy a dogmy, ktoré Kríž symbolizuje. A naozaj, tí, ktorí zavrhovali obrazy, aj tí, čo ich uctievali, obhajovali uctievanie kríža,” píše Egon Sendler.

„V tomto menlivom boji záležalo cisárom na obidvoch stranách na tom, aby boli mince ozdobené znakom kríža. Do 9. storočia sa len málokto odvážil zobraziť Krista mŕtveho. Úzus prikazoval stvárniť ho živého, hľadiaceho pred seba. Podstatnú zmenu v zobrazovaní kríža prináša až byzantský stredovek. Najskôr od obdobia 9. storočia sa Kristus zobrazuje so zatvorenými očami a namiesto tuniky má bedrovú zásteru. Začínajúc 11. storočím zobrazuje byzantské umenie Krista mŕtveho s prehnutým telom, privretými očami a hlavou naklonenou na pravú stranu. V západnom prostredí sa od polovice 13. storočia začína na hlave Krista objavovať tŕňová koruna, ktorá sa pod týmto vplyvom od 17. storočia objavuje aj v prostredí Východu. Nohy sú pribité jedným klincom.

Výjav na našej dnešnej ikone zobrazuje ukrižovaného Krista na trojramennom kríži, s priečne postaveným spodným ramenom. Kríž s troma ramenami sa vyskytuje od 14. storočia a nazýva sa aj „ruský kríž.” V hornej časti ukazuje titulus, teda nápis, ktorý nariadil Pilát. Dole sa nachádza suppedaneum, doska určená na podoporenie nôh. Na byzantských ikonách je pripevnená vodorovne, na ruských je naklonená na pravú stranu ukrižovaného. Niektorí autori sa domnievajú, že k tomu došlo pod vplyvom nejakej skreslenej formy perspektívy, lebo zakončenia sú šikmo zrezané. Byzantská liturgická interpretácia tu vidí „váhy spravodlivosti”. Nad lebkou sa nachádzajú slabo viditeľné litery M Л Р Б - Misto Lobnoje Rájem Bysť - Miesto Lebečné sa stalo rajom. Na nižšom priečnom ramene, kde spočívajú Kristove chodidlá, môžeme čítať nápis NIKA - Víťazí. Nad Kristovými vystretými ramenami sú slová Сынъ Божі - Syn Boží. Nad hlavou Krista je zvyčajne pripevnená tabuľka, ktorú dal vyhotoviť Poncius Pilát.

Ruský pravoslávny kríž

Na Ježišovom tele nie je nijaký znak utrpenia. Ikonopisec sa usiloval zobraziť ho tak, aby ten, kto ho vidí, mohol v ňom kontemplovať Božieho Syna. „Hoci ukrižovaného, ale nie stolára z Nazareta,” dodáva Tomáš Špidlík. Ak by ikona bola realistická, zopakovala by situáciu z Golgoty, keď okoloidúci videli ukrižovaného Ježiša a urážali ho slovami: „Aha, ten, čo zborí chrám a za tri dni ho postaví. Zachráň sám seba, zostúp z kríža!... Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Kristus, kráľ Izraela! Nech teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili. (porov.

Od vrcholného stredoveku sa ukrižovanie spájalo so zobrazovaním Adamovej lebky pod krížom. Tak je tomu aj na našej dnešnej ikone. Objasnenie nájdeme v listoch apoštola Pavla: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. Smrť panovala od Adama až po Mojžiša: on je predobrazom toho, ktorý má prísť. Lebo ak previnením jedného skrze jedného zavládla smrť, tým skôr skrze jedného, Ježiša Krista, budú v živote kraľovať tí, čo dostávajú hojnosť milosti a darovanej spravodlivosti. Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stali spravodlivými.

Ikona nás vovádza do postoja, ktorý umožňuje vidieť duchovný význam utrpenia. Vonkajší zrak pozoruje násilnú, ukrutnú scénu, ale zrak očistený od zmyslovosti sa už pred takýmto pohľadom nebúri. V tej istej scéne môže vnútorný pohľad vidieť prejav Božej slávy. Vonkajší pohľad vidí smrť, vnútorný adoruje život. Kristus nám zjavuje, že utrpenie je súčasťou lásky. Kto miluje, skôr či neskôr trpí.

„Jedinou odpoveďou na panovanie zla, ktoré pôsobí vo svete, je životodarný kríž,” píše Nikolaos Kabasilas. „Kristus ho prijal na seba z lásky a takto aj osud, (šťastie) človeka závisí od toho, či prijme kríž, pretože Boh očakáva, že človek sa pre kríž rozhodne slobodne, z vlastnej vôle. Boh zostupuje k človeku a zjavuje mu svoju lásku a prosí, aby Mu odpovedal... Stojí pred bránou... Za všetky blahá, akými od počiatku obdaroval ľudstvo, očakáva jedinú odmenu - lásku.

„Poďte, všetky národy, pokloňme sa požehnanému drevu. Veď na ňom sa uskutočnila večná pravda. Plodom dreva bol Adam podvedený. Teraz drevom kríža diabol je pokorený. Padol tyran, čo zotročoval Božie dietky. A jeho pád bol hrozný, lež krv Krista na kríži vyliata zmyla jed pekelného hada. Nespravodlivý súd odsúdil spravodlivého Krista, aby mohol byť zrušený spravodlivý rozsudok raja. Patrilo sa drevom drevo uzdraviť a mukou Nevinného zbaviť strastí Adama.

Volto Santo di Lucca

Taliansky výraz Volto santo (angl. Holy face, lat. Sancta facies) v preklade znamená Svätá tvár. V stredozápadnom Taliansku v toskánskom regióne pri pobreží Ligúrskeho mora sa nachádza mesto Lucca.

Keďže Ježiša dobre poznal, pokúsil sa zachovať jeho podobu v dreve libanonského cédra. Jeho precízna rezbárska práca na korpuse sa zastavila, lebo si nevedel poradiť s vymodelovaním tváre. Keď sa prebudil, tvár bola zázračne dokončená. Na sklonku života dal Nikodém dielo z dôvodu prenasledovania ukryť v jaskyni.

Našlo sa až po uplynutí približne sedemsto rokov, keď záhadne priplávalo zo Svätej zeme na lodi bez plachiet a posádky k západnému pobrežiu Talianska (toskánsky prístav Luni). Iná legenda hovorí, že zázračný kríž z prístavu Luni do Baziliky San Frediano v meste Lucca prepravil volský záprah bez pohoniča. Z ďalších legiend je známy príbeh o chudobnom hudobníkovi, ktorý pod obrazom Svätej tváre hrával na husliach a prosil o pomoc. Za vytrvalosť bol odmenený tak, že mu do náručia padla z kríža strieborná črievica.

Rýchlo sa šíriaca úcta k Svätej tvári na základe početných zázrakov a legiend mala za následok rozmnožovanie výtvarných diel typu Volto santo di Lucca. Odlišujú sa technikou stvárnenia, použitým materiálom i umeleckou kvalitou.

Volto Santo di Lucca

Zobrazenie Krista na kríži na Slovensku

V obci Poniky (neďaleko Banskej Bystrice) sa nachádza starobylý ranogotický bezvežový kostolík zo začiatku 14. storočia. Pôvodne bol zasvätený sv. Jánovi Evanjelistovi, neskôr sv. V interiéri sa nachádzajú viaceré súbory odkrytých a zreštaurovaných vzácnych stredovekých malieb, zobrazujúcich napríklad svätého Juraja, legendu o sv.

V Štítniku stojí jeden z najpozoruhodnejších kostolov Gemera, ktorý púta impozantnosťou a interiérovou výzdobou. Pôvodne ako katolícky chrám bol zasvätený Panne Márii, dnes patrí Evanjelickej cirkvi. V menšej miere sa vyskytujú profánne témy z oblasti ľudskej práce a heraldiky. Najstaršie pochádzajú z konca 14. storočia a sú vytvorené podľa talianskych predlôh. Dokazuje to najmä pás, ktorý je pod korpusom.

Stredovekou freskovou výzdobou je zaujímavý aj Kostol sv. Egídia v centre Popradu. Vďaka rekonštrukčným prácam tam odkryli a zreštaurovali veľké plochy maliarskeho umenia z 15. Okrem klasických kristologických a pašiových námetov sú tam znázornené epizódy zo života niektorých apoštolov, prorokov a kráľov.

Obec Šarišské Michaľany nesie názov podľa patróna miestneho Kostola svätého Michala. Okrem kostola tam majú renesančný kaštieľ z prelomu 16. a 17. V interiéri kaplnky sa nachádza niekoľko nástenných malieb. Na čelnej strane zábradlia organovej empory sú znázornené motívy súvisiace s hudbou - kráľ Dávid s lýrou, patrónka hudobníkov sv.

Ide o menej známe miesto výskytu tejto tematiky, ale aj o netradičné znázornenie ukrižovanej postavy so ženskými črtami. Niektoré zdroje preto mylne uvádzajú, že ide o výjav ukrižovania ženy (sv.

V dejinách Cirkvi máme aj iné príklady úcty k Svätej tvári. Rozširovali ju napríklad vizionárky a rehoľníčky, ako bola Mária od svätého Petra (1816 - 1848), sv. Terézia z Lisieux (1873 - 1897), blahoslavená Mária Pierina de Micheli (1890-1945), a najmä pápeži: Pius IX., Lev XIII., Pius X. a Pius XII.

Zvlášť v Pôstnom období je vhodné rôznymi spôsobmi praktizovať pokánie.

Nástenné maľby v Ochtinej

Stredoveké nástenné maľby v Ochtinej (Ochtina/Martonháza) sú predmetom záujmu historikov umenia už od konca 19. storočia, kedy ich objavil, odkryl a publikoval István Gróh. Ten ich následne i reštauroval. Neskôr sa nástenným maľbám venovali maďarskí, českí a slovenskí historici umenia: Dénes Radocsay, Mária Prokopp, Vlasta Dvořáková, Milan Togner, Vladimír Wagner, Katarína Biathová, Ján Bakoš a Ivan Gerát.

Maľby sú spracované i v Súpise pamiatok na Slovensku a v nedávno publikovanej monografii o stredovekých gemerských nástenných maľbách od kolektívu autorov. Pozornosť bádateľov smerovala predovšetkým k analýzam štýlu malieb, určeniu autorstva a ich zaradeniu v rámci vývoja stredovekej nástennej maľby na Gemeri. V bohatej bibliografii má menšie zastúpenie ikonograficky orientované skúmanie. Recentne bola publikovaná štúdia so zameraním na prehliadaný ikonografický typ Navštívenia s viditeľnými plodmi Ježiška a Jána Krstiteľa v telách Panny Márie a Alžbety.

Milan Togner označil anonymného autora malieb v Ochtinej ako Majstra ochtinského presbytéria a maľby považoval za kľúčové realizácie, významné pre ďalší vývoj gemerskej stredovekej nástennej maľby. Maľby boli jednotlivými autormi prevažne datované do šesťdesiatych až osemdesiatych rokov 14. storočia.

Pre upresnenie datovania malieb je dôležitý nový údaj získaný na základe dendrochronologickej analýzy krovu kostola: klenba a nástenné maľby museli byť realizované po roku 1377. Podľa zistení Milana Tognera, založených na prieskume širokého okruhu stredovekých objektov s nástennými maľbami, časová nadväznosť medzi dokončením stavby a výmaľbou interiéru nepresahuje vo väčšine prípadov dobu tridsiatich rokov. Na základe týchto skutočností môžeme predpokladať vznik malieb v Ochtinej medzi rokmi 1377-1400.

Podľa Moniky Skalskej, ktorá sa venovala výskumu písomných prameňov spojených s aristokraciou Gemera z obdobia vzniku nástenných malieb, môžeme objednávku a financovanie malieb spojiť s Petrom zo Štítnika, po roku 1358. Ten v tomto roku pravdepodobne zdedil väčšinu majetkov po svojom zosnulom bratovi Jánovi zo Štítnika. Ikonografický program je rozdelený do troch horizontálnych pásov na stenách presbytéria.

Rozprávanie začína vo vrchole víťazného oblúka Zvestovaním, kde Archanjel Gabriel drží nápisovú pásku s textom Ave maria gratia plena a Boh Otec vypúšťa bielu holubicu ako symbol Ducha Svätého smerom k Panne Márii, ktorá kľačí a číta za pultom. Obrazové rozprávanie pokračuje v čele klenby severnej steny scénou Navštívenia.

Majster ochtinského presbytéria zobrazil v Navštívení príchod Panny Márie k Alžbete stojacej na mierne vyvýšenom stupni pred trónom s baldachýnom, pričom budúce matky sa k sebe vzájomne nakláňajú a držia za ruky. Obe svätice sprevádzajú komparzné ženské postavy, pravdepodobne slúžky. Tá za Alžbetou ukazuje pravicou na stretnutie, žena za Máriou dvíha obe ruky v geste radosti či prekvapenia.

Ochtina - fresky

Ochtinské Navštívenie je menej zachované ako maľba v Koceľovciach, týka sa to najmä tvári Alžbety a Márie, ale napriek tomu sú plody Ježiša a Jána Krstiteľa i tu dobre viditeľné. Ježiško svoj pohľad a žehnajúce gesto pravice smeruje na Jána Krstiteľa, ktorý kľačí a ruky má zopäté v modlitbe. Jeho mierne dvihnutá hlava a pohľad smerujú k tvári Márie.

Pod Navštívením je výjav Kristovho príchodu do Jeruzalema. Ako upozornil Ivan Gerát, týmto spôsobom vzniká v rámci ochtinského presbytéria paralela dvoch príchodov. Tento akcent je navyše zdôraznený i lokalizáciou nenarodeného žehnajúceho Ježiška na osi, ktorá ho spája so zobrazením žehnajúceho Krista na oslovi.

Priamo pod nenarodeným Jánom Krstiteľom, ktorý sa klania Ježiškovi, je analogicky zobrazená skupina obyvateľov Jeruzalema vítajúca prichádzajúceho Krista hlbokým úklonom. Na pomyslenej priamke spájajúcej tri zobrazenia Krista je v spodnom registri zobrazené jeho obnažené a týrané telo v scéne Bičovania. V tejto scéne vystriedali predchádzajúce gestá vítania a úcty drastické zobrazenia výsmechu a ponižovania.

Maľby Navštívenia s viditeľnými plodmi v kostoloch v Ochtinej a Koceľovciach sa radia k najstarším evidovaným príkladom tohto ikonografického typu v rámci nástenného maliarstva. Zriedkavý ikonografický typ je v literatúre spájaný najmä s františkánskou spiritualitou. Františkánske vplyvy na maľby v Koceľovciach a Ochtinej už boli v iných súvislostiach konštatované viacerými autormi. Sprostredkujúcu úlohu zrejme zohral františkánsky kláštor v blízkych Kameňanoch, o existencii ktorého nás informujú správy z druhej polovice 14. storočia.

Po Navštívení nasleduje scéna Narodenia: oddychujúca ležiaca Panna Mária sleduje spiaceho Jozefa, ktorého sa dotýka anjel a ukazuje mu smerom k Ježiškovi uloženému v jasličkách. Nad nahým Ježiškom sa skláňajú osol a vôl. Postava na pravej strane, ktorá sa prichádza pokloniť Ježiškovi je pravdepodobne pastier.

Ďalšou scénou je Klaňanie sa troch kráľov, rozdelené do dvoch obrazov v dvoch čelách klenby. Na prvom dvaja králi na koňoch a s darmi v rukách sledujú hviezdu. Na druhom obraze, nad východným oknom presbytéria, kľačí najstarší kráľ pred Máriou s Ježiškom. Ježiško pravou rukou žehná kráľovi a ľavou sa naťahuje za darom. Vo vrchole kompozície je anjel, ktorý viedol kráľov. Pravicou ukazuje na Ježiška a ľavou rukou ukazuje na hviezdu nad Máriou.

Nasleduje scéna Uvedenie Pána do chrámu, opäť rozdelená do dvoch obrazov. Na prvom kráča v čele sprievodu Jozef a palicou v ruke, za ním je ženská postava, nasleduje Mária Salome s dvoma bielymi hrdličkami v rukách a na konci Panna Mária s Ježiškom v náručí. Pôsobivé sú nežne gestá: Ježiško pravou rukou drží Máriu za bradu a ľavicou drží palec jej ľavej ruky. Máriina pravá ruka drží Ježiškove bosé nohy. Ich tváre sa dotýkajú podobne ako v scéne Ukladania Krista do hrobu.

Na pokračovaní scény Uvedenie Pána do chrámu je zobrazený stojaci Ježiško na oltári so žehnajúcim gestom. Z pravej strany k nemu vzťahuje ruky starý veľkňaz Simeon a z ľavej strany Panna Mária.

V strednom páse od severnej steny nasleduje Kristov príchod do Jeruzalema: Kristus sedí na oslovi, žehná a nasleduje ho zástup apoštolov. Dominantný je najmä sv. Peter s veľkým kľúčom v ruke. Oproti nemu je vítajúci zástup obyvateľov mesta, ktorí kladú pod nohy osla plášte a palmové ratolesti.

Nasleduje zobrazenie Poslednej večere: Kristus drží v ľavej ruke chlieb, pravicou žehná. Jednotliví apoštoli jedia, pijú, krájajú chlieb. Zdá sa, že na Kristove slová, že jeden z nich ho zradí, reaguje len sv. Ján spočívajúci na jeho prsiach, sv. Peter po Kristovej pravici a apoštol po jeho ľavici. Judáš sedí oproti Kristovi a prstom ukazuje na seba. Od apoštolov sa odlišuje tmavou svätožiarou a tak je zobrazený i v obraze, keď bozkom zrádza Krista. Zvláštnosťou je, že v Poslednej večeri je zobrazených iba jedenásť apoštolov.

Nasledujúca scéna zobrazuje Krista na Olivovej hore: Kristus sa modlí, pre ním na skale je položený kalich a v blízkosti spia apoštoli sv. Peter a sv. Ján. Z pravého horného rohu žehná Boh Otec.

Kristologický cyklus pokračuje mnoho figurálnou kompozíciou Zajatia Krista so scénami Judášovho bozku, sv. Petra s vytaseným mečom proti Malchusovi a Petrovým zapretím Krista v špalete okna juhovýchodného okna. Na južnej stene presbytéria v strednom registri rozprávanie pokračuje podobnými scénami Kristus pred Pilátom a Kristus pred Kaifášom, v ktorých stojí vypočúvaný Kristus v sprievode vojakov so zviazanými rukami pred telom. Nasleduje scéna zničená sekundárnym oknom, pravdepodobne Pilátovo umývanie rúk.

V spodnom registri na severnej stene pokračujú výjavy pašiového cyklu. V scéne Bičovania je takmer nahý Kristus priviazaný k stĺpu a z oboch strán ho bičujú traja muži. Kristovo telo je pokryté početnými ranami.

Na ďalšom obraze je Korunovanie tŕním: sediaci Kristus so zaviazanými rukami je obklopený štyrmi mužmi, ktorí mu pomocou palíc celou váhou svojich tiel pritláčajú na hlavu tŕňovú korunu.

V nasledujúcom Nesení kríža sú okrem Krista a dvoch vojakov - z ktorých sa jeden Kristovi vysmieva vulgárnym gestom pravice - prítomní i dvaja lotri, vedení na ukrižovanie so zaviazanými očami.

V scéne Ukrižovania je pod Kristom na kríži skupina troch Márií a sv. Ján Evanjelista. Po stranách Krista sú ukrižovaní lotri z predchádzajúcej scény - Gestas a Dysmas - s brutálne polámanými telami a ranami. Po pravici Krista je mladší z lotrov, Dysmas, ktorý oľutoval a jeho dušu odnáša anjel. Po ľavici Krista je starší lotor, Gestas, ktorého dušu odnáša diabol.

Na východnej stene presbytéria pokračuje rozprávanie obrazom Snímania z kríža, v ktorom sa objavuje Jozef z Arimatey, ktorý z rebríka zvešiava Krista z kríža, Nikodém s plátnom, do ktorého zabalia Krista, sv. Ján a skupina žien s Máriou.

Nasleduje scéna Oplakávania: Mária drží mŕtve Kristovo telo posiate ranami a obklopuje ju skupina štyroch trúchliacich žien.

V scéne Ukladania do hrobu ukladá Kristovo telo Mária, skupina štyroch lamentujúcich žien, pri hlave Krista pomáha sv. Ján a pri nohách Jozef z Arimatey.

V obraze Zmŕtvychvstania je odvalená kamenná platňa hrobu a Kristus z neho vychádza so žehnajúcim gestom pravice. V tesnej blízkosti hrobu spia traja vojaci oblečení v krúžkovej zbroji, s prilbicami na hlavách a ozbrojení kopijami a palcátom.

Nasledujúca scéna Kristus v predpeklí je dochovaná iba čiastočne, poškodilo je barokové okno. Kristus na nej otvára brány predpeklia a z tlamy Leviatana za ruku vyvádza Adama. Adam je na čele zástupu vychádzajúcich ľudí.

Nad barokovým oknom v hornom registri je scéna Korunovania Panny Márie. Panna Mária i Kristus sedia na trónoch, sú natočení smerom k sebe, Kristus pravicou žehná Máriu, ktorá má na hlave korunu. Po stranách trónov sú dvaja stojaci anjeli, hrajúci na strunové hudobné nástroje.

Pod východným oknom je obraz Krista Trpiteľa, pod južným oknom postavy dvoch svätých biskupov. Vo vrchole špalety východného okna je pozoruhodné zobrazenie Sv. Trojice s troma tvárami. Pod ním napravo - v ostení okna - je v medailóne zobrazený mladík, a oproti nemu je v medailóne mladá žena s čelenkou vo vlasoch. Identita postáv, respektíve dôvod ich zobrazenia v rámci ikonografického programu ostáva zatiaľ neznámy. V špalete južného okna je postava anjela s dvoma kráľovskými korunami v rukách, ktorej ikonografia nie je jasná.

V ostení víťazného oblúka sú polpostavy starozákonných prorokov, v spodnej časti postava sv. Erazma. Steny víťazného oblúka zo strany svätyne pokrývajú v spodnej časti maľby troch Márií, dvojice apoštolov a dvojice ozbrojencov. Na ploche steny víťazného oblúka zo strany lode je rozmerná scéna Posledného súdu, s ktorou súvisia fragmenty malieb svätcov v dnešnom povalovom priestore nad mladšou vsadenou klenbou. V centre kompozície Posledného súdu tróni Kristus (Maiestas Domini) obklopený dúhovou mandorlou, ktorú po stranách pridržiavajú dvaja anjeli. Za nimi sú po stranách viditeľné kľačiace postavy, pravdepodobne Panna Mária a Ján Krstiteľ. V strednom páse kompozície Posledného súdu sú zobrazení dvaja trúbiaci anjeli a zástupy svätých. Pod nimi je v ľavej časti spodného registra skupina mŕtvych, ktorí vstávajú z hrobov.

tags: #takto #bol #znazorneny #kristus #na #krizi