Pojem “Božia vôľa” sa rokmi nezmyselnej výchovy pokrivil a mnohí z nej majú jednoducho strach. Na svoj život a Boží zásah do neho pozerajú v duchu príslovia: Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.
Ukrižovanie Ježiša Krista ako symbol utrpenia a skúšky viery.
A povedzme si na rovinu: veľmi im k pocitu bezpečia nepridáva ani pohľad na Božieho Syna Ježiša, zomierajúceho v agónii na kríži. Chtiac-nechtiac sa derie do popredia otázka: Keď Boh toto urobil Jemu (či dopustil, súhlasil, alebo sa len mlčky prizeral), ktorý sa nijako neprevinil, čo potom urobí mne, keď mám toho za ušami viac než dosť? Niet sa čo čudovať, že odovzdanie sa Bohu a vydanosť Jeho plánom nás skôr desí, ako priťahuje. Avšak len do momentu, kým nespoznáme Boha takého, akým naozaj je.
Odovzdanie sa je aktom dôvery. Možno to bude znieť radikálne, no myslím si, že to dokáže jedine človek, ktorý Boha hlboko pozná.
Pustiť to a dôverovať Bohu, keď to bolí: Vaša túžba verzus Božia vôľa
Don Dolindo Ruotolo, majster v detskej dôvere v Boha, raz napísal: “Odovzdať sa Bohu neznamená hnevať sa, strachovať sa, prepadnúť zúfalstvu a potom sa na neho obrátiť v modlitbe plnej nepokoja, aby pomáhal.” Odovzdanie je o pokojnom zatvorení očí duše, o odvrátení myšlienok od problémov a spočinutí v Bohu. O dovolení, aby nás Boh sám preniesol cez ťažkosti, nech už sú akokoľvek veľké. Dokonca ide ešte ďalej a hovorí, že čím väčšiemu utrpeniu čelíme, tým hlbšia má byť naša dôvera v Neho.
Odovzdanie sa nie je o pasivite, pretože z vlastnej skúsenosti viem, že urobiť tento krok je oveľa náročnejšie, ako rýchle svojpomocné riešenie. Je to proste makačka, z ktorej nám rastú duchovné svaly.
Ako začať?
Spôsobov môže byť viacero, no všetky majú jeden spoločný štartovací bod: vykročiť z povrchného poznania Boha a zatiahnuť na hlbinu. Odovzdať sa môžeme len tomu, komu dôverujeme. Dôverujeme len tomu, koho máme radi. Milovať môžeme len toho, koho poznáme. Ako môžeme spoznať Boha?
Spoznávanie Boha cez Sväté Písmo
Napríklad cez sv. Písmo. A tu sa môj život preťal so životom Sonje Corbiit, ktorá zažila uzdravenie a oslobodenie zo svojich nefunkčných vzťahov práve cez Božie Slovo. Objavila živú, pretvárajúcu moc Ducha Svätého v Ježišovi - Živom Slove, a zakúsila, čo to znamená dennodenne kráčať v moci Písma.
Ďalšou úžasnou ženou bola sv. Gemma Galgani. Milovala Boha natoľko, že všetko jej slúžilo na dobré. Verte, že toľko utrpenia v tak krátkom živote sa len tak nevidí a predsa! Nie je to bolesť, ale Láska, ktorá určovala jej život. Keď vidím Gemmu, vidím Krista podriadeného Božej vôli, odovzdaného v dôvere Otcovi s jedinou túžbou: plniť Jeho vôľu. Toto mladé dievča pochopilo, že Ježiš je všetko, čo potrebuje a všetko, po čom túži. Jej srdce horelo láskou k Bohu a rovnako aj láskou k druhým až natoľko, že nakoniec sa stala živou obetou za obrátenie istého kňaza.
Svätá Gemma Galgani - príklad lásky a odovzdanosti Bohu.
Odovzdania sa je schopné len utíšené a upokojené srdce. Existuje jedna kniha, ktorá má na mňa priam terapeutický účinok. Už som ju čítala zopár krát, v rôznych obdobiach svojho života, dokonca aj s odstupom niekoľkých rokov. Napriek tomu vždy, keď ju zoberiem do rúk, prekvapivo jasne a trefne odpovie na moje dobiedzavé otázky. Je ako kompas, ktorý ukáže správny smer a pripomenie mi, že keď nejde o večný život, nejde vlastne o nič.
Odovzdanie sa Bohu je téma nanajvýš aktuálna. Možno aj preto medzi knižnými novinkami občas natrafíme na také, ktoré sa snažia tento oriešok rozlúsknuť. Hľadajú odpovede na otázky, či sú Božie plány lepšie ako tie naše; prečo dôverovať radšej Neviditeľnému, ako sa spoliehať na seba; a ako konečne prijať, že Boh do toho predsa len vidí o kúštik viac ako my sami. Pripustiť ten nepohodlný fakt, že Všemohúci hádam vie, čo robí. Paradoxne aj s našim vlastným životom.
Robiť si veci po svojom nemusí byť vždy ten najlepší nápad. Najmä ak vôbec netušíme, čo nás čaká za najbližšou zákrutou. Naopak: zatvoriť oči duše v Božom náručí je nápad ten najlepší. Skúste to. Aspoň raz, aspoň dnes, v tom aktuálnom, čo vás najviac bolí.
Príslovia a porekadlá
Príslovia (aj krátke ľudové výroky) aj porekadlá vyjadrujú aj odrážajú ľudové múdrosti, životné skúsenosti a pozorovacie schopnosti. Väčšinou nimi vtipne/satiricky vystihujeme/hodnotíme rôzne situácie - v prísloviach aj s morálnym, výchovným poučením. Podľa niektorých je porekadlo akoby stavebným materiálom pre príslovia. Niekedy je totiž ťažké ich od seba odlíšiť.
Tu je výpočet známych aj neznámych, obľúbených prísloví, porekadiel a ďalších vybraných úsloví:
- Jablko ďaleko od stromu nepadá, a keď aj padne, vždy sa stopkou ku pňu obracia. / Aká matka, taká Katka. / Aký otec, taký syn, aké drevo, taký klin.
- Lepšie deti nemať, ako zle vychovať. / Malé deti, malá starosť, veľké deti, veľká starosť. / Dieťa za ruku, matku za srdce.
- Čo si kto navaril, to si aj zje. / Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte! / Ako si ustelieš, tak budeš spať. / Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. / Kto druhému jamu kope, sám do nej padá. / Komu niet rady, tomu niet pomoci. / Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. / Kto zaváha, nežerie! / Kto prv príde, ten prv melie.
- Všade dobre, doma najlepšie. / Každá gazdiná vie, ako jej v hrnci vrie.
- Všetko zlé je na niečo dobré. / Dobrého veľa škodí.
- Nebude zo psa slanina ani z vlka baranina.
- Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra. / Pomôž si človeče, aj boh ti pomôže.
- Trpezlivosť ruže prináša. / Pomaly ďalej zájdeš.
Medzi ďalšie známe príslovia patria:
- Čo oči nevidia, to srdce nebolí. / Zíde z očí, zíde z mysle.
- V núdzi spoznáš priateľa. / Dobre tomu, kto má priateľov, beda tomu, kto ich potrebuje.
- Darovanému koňovi na zuby nepozeraj.
- Šaty robia človeka. / Bližšia košeľa ako kabát.
- Človek je len polovicu taký zlý, za akého ho ľudia majú.
- Čas je najlepší lekár. / Všetko má svoj čas. / Čas sú peniaze. / Časy sa menia a my s nimi. / Čas hojí všetky rany.
Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení
Evanjelickej cirkvi a. v. Slovenskej veriacej verejnosti, tak zo strany Evanjelickej cirkvi a. v., ako aj zo strany Katolíckej cirkvi, sa dostáva do rúk Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, ktoré 31. októbra 1999 v Augsburgu podpísali zodpovední predstavitelia Katolíckej cirkvi a Svetového luteránskeho zväzu. Toto Spoločné vyhlásenie je výsledkom mnohoročných rozhovorov teológov z obidvoch strán. Nie však iba rozhovorov. Aj modlitieb na obidvoch stranách všetkých tých, ktorí boli do veci zainteresovaní. Cesta ekumenizmu je dielom Ducha Svätého.
Ako sa z textu dozvedáme, náuka o ospravodlivení patrí k podstatným pravdám viery obidvoch cirkví. Veď Kristus „pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies“. Konsenzus v chápaní tejto základnej pravdy viery na obidvoch stranách je veľkým krokom na ťažkej a iste ešte veľmi dlhej ceste ekumenizmu. Spoločné vyhlásenie z Augsburgu vyvolalo radosť na celom svete. Ako som už spomenul, jeho konečná podoba je výsledkom mnohoročnej práce a teologického bádania. Vyžadovala si pozorný výber slov a formulácií. Teológie oboch cirkví majú vlastné formulácie o tej istej veci. Duchovné a nadprirodzené skutočnosti sa veľmi ťažko vyjadrujú ľudskou rečou.
Avšak aj Boh sa k nám mohol prihovoriť len ľudskou rečou, ináč by sme mu vôbec nerozumeli. ďalší problém ľudskej reči spočíva v tom, že na svete je mnoho jazykov. Preklad do iného jazyka už nevystihne všetko do posledných podrobností a vnímania. Do istej miery je už aj exegézou. Musí ňou byť, ak chce byť čo najpresnejší. Spoločné vyhlásenie podlieha tým istým problémom. Prekladateľské skupiny na oboch stranách používali rozdielne originály - anglický a nemecký. Trvalo to dlho, pokiaľ sa zhodli na rovnakom texte. Najväčším problémom bolo slovo, ktoré má vystihnúť podstatu veci. Ide o predmet Spoločného vyhlásenia. Nemecký originál používa výraz Rechtfertigung, anglický Justification. V slovenskom jazyku ide o výraz ospravedlnenie alebo ospravodlivenie.