Teológia si robí nárok, že predstavuje zvláštnu oblasť poznania, ktorá sa zaoberá zvláštnym predmetom a používa zvláštnu metódu. Tento nárok zaväzuje teológa, aby vysvetlil, akým spôsobom stavia teológiu do vzťahu k iným druhom poznania. Musí odpovedať na dve otázky: Aký je vzťah medzi teológiou a jednotlivými vedami a medzi teológiou a filozofiou.
Bod vzťahu medzi vedeckým skúmaním a teológiou sa nachádza vo filozofickom prvku, ktorý obsahujú aj vedy, aj teológia. Preto sa otázka o vzťahu teológie a jednotlivých vied spája s otázkou o vzťahu teológie a filozofie.
Za týchto okolností môže teológia navrhnúť len takú definíciu filozofie, ktorá je dosť široká na to, aby zahrnula väčšinu významných filozofií, ktoré sa vyskytujú v takzvaných dejinách filozofie. Preto sa navrhuje za filozofiu označiť tú cestu poznávania skutočnosti, na ktorej je skutočnosť ako taká predmetom poznávania. Skúmať podstatu skutočnosti ako takej znamená: skúmať tie štruktúry, kategórie a pojmy, ktoré sa predpokladajú pri poznávajúcom stretaní s každou oblasťou skutočnosti.
Otázka o charaktere všeobecných štruktúr, ktoré robia možnou skúsenosť, je vždy tá istá. Táto kritická definícia filozofie je skromnejšia ako filozofické pokusy, ktoré chcú podať úplný systém skutočnosti, ktorý by zahŕňal aj výsledky všetkých jednotlivých vied, ako aj všeobecné štruktúry predvedeckej skúsenosti.
Na druhej strane je toto chápanie filozofie menej skromné ako pokus redukovať filozofiu na gnozeológiu a etiku, v čom bol cieľ novokantovcov a im príbuzných škôl v 19. storočí. Je aj menej skromné ako pokus, ktorý chce filozofiu obmedziť na formálnu logiku, čo bolo cieľom logického pozitivizmu a jemu príbuzných škôl v 20. storočí.
Keďže poznávanie je aktom, ktorý sám má podiel na bytí, alebo presnejšie povedané na „ontologickom vzťahu“, musí byť každá analýza aktu poznávania vztiahnutá na výklad bytia. Ak hodnoty nemajú „fundamentum in re“, vznášajú sa vo vzduchoprázdnom priestore transcendentnej platnosti alebo sú vystavené pragmatickému vyskúšaniu, ktoré je náhodné a svojvoľné - ak len neobsahujú tajnú ontológiu esencií.
Filozofia sa nevyhnutne pýta na skutočnosť ako takú, ide jej o štruktúru bytia. Teológia stavia nutne tú istú otázku, lebo to, čo sa nás bezpodmienečne týka, musí patriť k skutočnosti ako takej, musí patriť k bytiu. Ale moc bytia, jeho nekonečný základ alebo bytie-samo sa vyjadruje v štruktúre bytia. Preto sa s ním môžeme stretať, byť ním uchvátení, poznávať ho a prikloniť sa k nemu.
Ak sa teológia zaoberá tým, čo sa nás bezpodmienečne týka, tak predpokladá v každej vete štruktúru bytia, jeho kategórie, zákony a pojmy. Štruktúra bytia a kategórie a pojmy, ktoré túto štruktúru opisujú, sa týkajú viac alebo menej výrazne každého filozofa a každého teológa. Ani jeden, ani druhý sa nemôže vyhnúť ontologickej otázke.
Racionalizmus
Nemecká škola teologického racionalizmu bola súčasťou širšieho hnutia 18. storočia, známeho ako „osvietenstvo“. Dá sa povedať, že bezprostredne vychádzala z filozofického systému Christiana Wolffa (1679 - 1754), ktorý bol modifikáciou Leibnizových názorov s aristotelovskými prvkami, predovšetkým charakterizovaný spiritualizmom, determinizmom a dogmatizmom. Táto filozofia a jej metóda hlboko ovplyvnili súdobé nemecké náboženské myslenie, poskytli mu racionalistické východisko v teológii a exegéze.
Samotného Wolffa vyhnali z jeho profesorského miesta na Univerzite v Halle kvôli racionalistickému charakteru jeho učenia, predovšetkým zásluhou Langeho. Po presťahovaní do Marburgu tam vyučoval až do roku 1740, keď ho Fridrich II. povolal späť do Halle. Wolffov pokus racionálne dokázať prirodzené náboženstvo nebol v žiadnom prípade útokom na zjavenie. Ako „supranaturalista“ uznával pravdy presahujúce rozum a snažil sa rozumom podporiť nadprirodzené pravdy obsiahnuté vo Svätom Písme.
Supranaturalizmus v teológii, ktorý chcel Wolff obhajovať, sa ukázal ako nezlučiteľný s týmto filozofickým postojom a nahradil ho racionalizmus. Ten však treba odlíšiť od číreho naturalizmu, ku ktorému viedol, ale s ktorým sa nikdy teoreticky nestotožnil. Racionalisti totiž zjavenie nepopierali; hoci v skutočnosti, ak nie teoreticky, ho potichu potláčali tvrdením, ktoré sa čoraz viac uplatňovalo, že rozum je kompetentný sudca všetkej pravdy. Naturalisti naopak popierali samotný fakt zjavenia.
Rovnako ako deizmus a materializmus, aj nemecký racionalizmus prenikol do oblasti biblickej exegézy. Tu bola podobne ako u deistov uplatnená deštruktívna kritika voči zázrakom uvedeným vo Svätom Písme a voči jeho autenticite. Napriek tomu sa ešte udržiavalo rozlišovanie medzi racionalizmom a naturalizmom. Veľký biblický kritik Semler (1725 - 1791), ktorý je jedným z hlavných predstaviteľov tejto školy, bol silným odporcom naturalizmu; spolu s Tellerom (1734 - 1804) a inými sa snažil ukázať, že biblické záznamy majú iba miestny a dočasný charakter, čím chcel zachovať hlbšie zjavenie, no obetoval jeho povrchný nosič kritike. Rozlišoval medzi teológiou a náboženstvom (ktorým myslel etiku).
Kantova (1724 - 1804) kritika rozumu však znamenala zlom vo vývoji racionalizmu. Pre úplné pochopenie jeho postoja je potrebné poznať povahu jeho pietistickej výchovy a neskoršej vedeckej a filozofickej formácie v škole Leibniza a Wolffa. Pokiaľ ide o bod, ktorý nás tu zaujíma, Kant bol racionalista. Pre neho bolo náboženstvo zhodné s prirodzenou, hoci nie utilitaristickou morálkou.
Táto predstava sa postupne objavila s rozvojom teórie, že človek má zvláštny náboženský zmysel alebo schopnosť odlišnú od rozumovej, a nakoniec našla vyjadrenie u Schleiermachera (1768 - 1834), podľa ktorého náboženstvo nespočíva ani v poznaní, ani v konaní, ale v špecifickom postoji mysle, ktorý spočíva v uvedomení si absolútnej závislosti od Boha. Tu staršie rozlíšenie medzi prirodzeným a zjaveným náboženstvom zaniká.
Súbežne s vývojom filozofických a teologických názorov na povahu náboženstva a hodnotu zjavenia, ktoré mu poskytli kritické princípy, prebiehal aj vývoj exegézy. Prvá fáza spočívala v nahradení ortodoxnej protestantskej doktríny (t. j. že Sväté písma sú slovom Božím) rozlíšením medzi Slovom Božím obsiahnutým v Biblii a samotnou Bibliou (Töllner, Herder), hoci racionalisti ešte stále tvrdili, že čistejší zdroj zjavenia spočíva skôr v písanom než v tradovanom slove.
Racionalizmus v širšom, populárnom zmysle slova označuje každý druh myslenia, v ktorom ľudský rozum zaujíma postavenie najvyššieho kritéria pravdy; v tomto zmysle sa používa najmä na označenie takých spôsobov myslenia, ktoré sú v protiklade k viere. Takto aj ateizmus, materializmus, naturalizmus, panteizmus, skepticizmus atď. spadajú pod hlavičku racionalistických systémov.
Ako už bolo spomenuté, nemecký racionalizmus mal silné väzby na anglický deizmus a francúzsky materializmus, dve historické podoby, v ktorých sa táto tendencia prejavila. So zľudovením myšlienok obsiahnutých v rôznych systémoch, ktoré tieto hnutia tvorili, však racionalizmus degeneroval. Stal sa v populárnej mysli spojený s povrchnou a zavádzajúcou filozofiou, ktorá sa často prezentuje v mene vedy, takže vznikli dva druhy zmätku, v ktorých:
- pochybné filozofické špekulácie sa považujú za vedecké fakty a
- veda sa falošne pokladá za odporcu náboženstva.
Oficiálne odsúdenia rôznych foriem racionalizmu, absolútneho aj zmierneného, možno nájsť v Sylabe Pia IX.
Termín racionalizmus sa zvyčajne neaplikuje na teologickú metódu katolíckej Cirkvi. Všetky formy teologického vyjadrenia, najmä však scholastická forma katolíckej teológie, sú však racionalistické v pravom slova zmysle. Cirkev totiž odpovedá na nárok racionalizmu, s ktorým sme sa vyššie zaoberali, protiargumentom: že je to prinajlepšom len zmrzačený a nerozumný racionalizmus, ktorému tento názov ani vlastne právom nepatrí. Ale racionalizmus Cirkvi je, čo sa rozumu týka dokonalý a navyše integrovaný s nadrozumnou pravdou.
Empirizmus
Primárne, a v jeho psychologickej aplikácii, tento pojem označuje teóriu, podľa ktorej sú javy vedomia jednoducho produktom zmyslovej skúsenosti, teda vnemov rôzne spájaných a usporiadaných. Tým sa odlišuje od nativizmu alebo innateizmu. Sekundárne, a v jeho logickom (epistemologickom) význame, označuje teóriu, že všetko ľudské poznanie je odvodené výlučne zo skúsenosti, pričom týmto pojmom sa myslia výlučne alebo implicitne vonkajšie zmyslové vnemy a vnútorné predstavy a závery, vylučujúc akýkoľvek nadorganický (nemateriálny) intelektuálny faktor.
Empirizmus sa v dejinách filozofie objavuje v troch hlavných formách, ako: (1) materializmus, (2) senzualizmus a (3) pozitivizmus.
Materializmus
Materializmus v najhrubšej podobe učili starovekí atomisti (Demokritos, Leukippos, Epikúros, Lucretius), ktorí zredukovali celú realitu na atómy a pohyb, učili, že skúsenosť, z ktorej je podľa nich poznanie zložené, vzniká odrazom obrazov z materiálnych objektov cez zmyslové orgány do duše. U moderných materialistov (Helvétius, d’Holbach, Diderot, Feuerbach, Moleschott, Büchner, Vogt atď.) je poznanie vysvetlené buď ako mozgová sekrécia, alebo ako pohyb; zatiaľ čo Häckel a iní ho chápu ako fyziologický proces vykonávaný určitými mozgovými bunkami podliehajúci fyzikálnym zákonom. Avenarius, Willy, Mach a ďalší tento proces ešte viac spresňujú až na redukciu všetkej skúsenosti na vnútornú (empiriokriticizmus).
Senzualizmus
Všetci materialisti sú samozrejme senzualisti. Hoci opačné neplatí, predsa však popieraním akéhokoľvek podstatného rozdielu medzi zmyslovými vnemami a ideami (intelektuálnymi stavmi) senzualizmus logicky vedie k materializmu. Senzualizmus, ktorý sa objavuje u Empedokla a Protagora medzi starovekými filozofmi, systematicky sformuloval prvý Locke († 1704), hoci Bacon († 1626) a Hobbes († 1679) pripravili jeho základy.
Locke odvodzuje všetky jednoduché idey z vonkajšej zmyslovej skúsenosti, všetky zložené idey (módy, substancie, vzťahy) z vnútornej skúsenosti (reflexia). Substancia a príčina sú len asociácie subjektívnych javov; univerzálne idey sú len výplody mysle. Locke pripúšťa existenciu, hoci popiera dokázateľnosť, u človeka nemateriálneho a nesmrteľného princípu, duše.
Berkeley († 1753), prijímajúc Lockovo učenie, že idey sú len premenené zmyslové vnemy, subjektivizuje nielen vnímateľné alebo sekundárne vlastnosti hmoty (sensibilia propria, napr. farba a zvuk), ako to robil jeho predchodca, ale aj primárne vlastnosti (sensibilia communia, rozloha, priestor atď.), ktoré Locke považoval za objektívne. Berkeley popiera objektívny základ univerzálnych ideí a vlastne aj celého materiálneho vesmíru. Realitu vecí kladie do ich vnímateľnosti („esse rei est percipi“) a toto „vnímanie“ sa uskutočňuje v mysli Bohom, nie objekt...
Vzťah Filozofie a Teológie u Tomáša Akvinského
Analyzujte vzťah filozofie a teológie v učení T. Akvinského, učenie o dvojakej pravde, porovnať dokaz existencie Boha s Anselmom, názory T. - práce: Suma teologická - súhrnný pohlaď na svet, vesmír, človeka a prírody, založenú na katolíckej viere, určená pre mladých teológov, Suma teologická bola položená na oltár sv. Petra v Ríme ako jediná v dejinách takmer na roveň Biblii, udialo sa to na Tridentskom koncile 1545 - 1563, - po jeho smrti si cirkev uvedomila, že vďaka jeho práci Suma teologická sa podarilo prispôsobiť Aristotelovu filozofiu kresťanským požiadavkámSuma proti pohanom/ Suma filozofická - venoval sa komentárom, kritika diel antických filozofov a predstaviteľov patristiky- bol mu udelený titul - anjelský doktor.
ONTOLÓGIA:- podáva 4 ontologické dôkazy Boha, keď tvrdí, že:
- Boh je prvý hybateľ
- Boh je prvá príčina
- Boh je absolútne nutná bytosť
- Boh je absolútne dokonalá bytosť, ktorá riadi svet
GNOZEOLÓGIA: - uznáva 2 druhy poznanie: 1. nadprirodzené poznanie - teológia 2. - štát považuje za najvyššie dielo umenia, pričom moc každého panovníka je odvodená z vôle Božej- tvrdil, že moc panovníka má byť podriadená vyššej duchovnej autorite - zástupcom Krista na svete je pápež; život na Zemi je len predprípravou na posmrtný životETIKA:- najvyššou cnosťou je pokora- zatiaľ čo Aristoteles uznáva látku a formu, Akvinský nahrádza Aristotelovu formu kategóriou Boha.
Vzťah filozofie a teológie:- upravil Averrovo učenie o dvojakej pravde, pričom rozlišoval:
- Pravdy rozumu - majú byt predmetom filozofie a prírodných vied
- Pravdy viery - zjavené pravdy
Porovnanie dokaz existencie Boha u Akvinského a u Anselma z Canterburry:
- Anselm: - podáva 2.
Teológia ako premyslené a vedecké spracovanie chápania tohto slova vo svetle viery, tak pre niektoré svoje postupy, ako aj pre splnenie špecifických úloh, nemôže nevstúpiť do styku s filozofiami vypracovanými v priebehu dejín.
Teológia sa utvára ako veda o viere vo svetle dvojitého metodologického princípu: auditus fidei a intellectus fidei. Druhým chce teológia zodpovedať požiadavkám myslenia prostredníctvom špekulatívneho uvažovania.
Filozofia poskytuje teológii svoj osobitný prínos vtedy, keď skúma štruktúru poznania a osobnej komunikácie, a zvlášť rozličné formy a funkcie jazyka. Rovnako dôležitý je prínos filozofie pre dôslednejšie chápanie cirkevnej tradície, vyjadrenia Učiteľského úradu a výrokov veľkých učiteľov teológie; títo sa totiž vyjadrujú často pojmami a formami vypožičanými z určitej filozofickej tradície.
Intellectus fidei vykladá túto pravdu tak, že nezhŕňa len logické a pojmové štruktúry výrokov, v ktorých sa člení náuka Cirkvi, ale aj a predovšetkým tak, že umožňuje, aby vynikol význam spásy, ktorý tieto výroky obsahujú pre jednotlivca i pre ľudstvo.
Dogmatická teológia zo svojej strany musí byť schopná artikulovať zmysel tajomstva trojjediného Boha a ekonómie spásy nielen rozprávačským spôsobom, ale aj a predovšetkým formou dokazovania. Musí to robiť pomocou výrazov a pojmov formulovaných kritickým a všeobecne komunikovateľným spôsobom.
Fundamentálna teológia svojím osobitným charakterom disciplíny, ktorej úlohou je zdôvodniť vieru (porov. 1 Pt 3, 15), bude sa musieť postarať o zdôvodnenie a vysvetlenie vzťahu medzi vierou a filozofickou úvahou.
Morálna teológia potrebuje azda ešte viac prínos filozofie. V Novom zákone sa totiž ľudský život oveľa menej usmerňuje predpismi ako v Starom zákone. Život v Duchu vedie veriacich k slobode a zodpovednosti, ktoré idú ďalej ako sám Zákon.
Workshop pod názvom "Metódy a prístupy riešenia problematiky vzťahu medzi filozofiou, teológiou a prírodnými vedami" plynule nadviazal na viaceré nastolené otázky, ktoré súviseli s metodologickými problémami, o ktorých sa hovorilo už na predchádzajúcom septembrovom pracovnom workshope "Filozofické a teologické aspekty vývoja vesmíru".
Na novembrovom workshope rezonovala kľúčová téma, ktorá sa týkala rôznych spôsobov poznávania v rámci jednotlivých, už „na prvý pohľad rozdielnych“ vedných odborov (ako sú teológia, filozofia či astrofyzika) a zároveň základného metodologického aparátu, ktorý tieto vedné disciplíny používajú.
Online pracovné stretnutie otvorila vedúca projektu profesorka Zlatica Plašienková, ktorá privítala všetkých riešiteľov aj hostí a zrekapitulovala dosiahnuté, ako aj pripravované ciele pre nasledujúce obdobie riešenia grantovej úlohy.
S prvým príspevkom nazvaným "O niektorých chybách nášho myslenia alebo prečo nemyslíme tak, ako by sme mali?" vystúpil docent Ivan Buraj. Príspevok zaujímavým spôsobom analyzoval vzťah náhody a kauzality v sociálno-spoločenských vedách, pričom poukazoval na množstvo známych prípadov z histórie, prostredníctvom ktorých sa tento vzťah výrazne problematizoval.
Druhý prednášajúci profesor Michal Chabada predstavil vzájomné vzťahy medzi filozofiou a teológiou na príklade z dejín stredovekej filozofie. Jeho prednáška niesla názov "Filozofia a náboženstvo: stredoveké diskusie".
Prednáška poukázala na skutočnosť, že odpoveď na otázku, či uprednostniť vieru alebo rozum, nebola v dejinách myslenia vždy jednoznačná a táto dilema v istej podobe pretrváva až dodnes.