Život kresťana si vyžaduje dynamizmus a pripravenosť kráčať, nechať sa viesť Duchom Svätým. Nehybnosť nepatrí ku kresťanskému vydávaniu svedectva ani poslaniu Cirkvi. Svet potrebuje kresťanov, ktorí sa nechajú rozhýbať, ktorí budú neúnavne kráčať cestami života, aby ku všetkým priniesli Ježišovo utešujúce slovo. Každý pokrstený dostal povolanie k evanjelizovaniu, ohlasovať Ježiša!
Vo svete, kde spokojnosť a hlad, hojnosť a utrpenie a boj o prežitie spolu so zúfalou existenčnou prázdnotou naďalej rozdeľujú a zraňujú jednotlivcov, komunity a národy, sa môžeme cítiť nedostatoční. Zoči-voči slovám Majstra: „Dajte im vy jesť“ (Mk 6,37), môžeme aj my cítiť, podobne ako učeníci, že nám chýbajú potrebné prostriedky. Ježiš nám však opäť opakuje: „Koľko chlebov máte? Choďte a pozrite sa“ (Mk 6,38). Toto je niečo, čo môžeme urobiť spoločne.
Možno nie vždy nájdeme okamžité riešenia problémov, ktorým čelíme, no na každom mieste a za každej okolnosti si budeme môcť navzájom pomáhať - a najmä pomôcť pápežovi - nájsť „päť chlebov a dve ryby“, ktoré prozreteľnosť vždy poskytuje všade, kde jej deti prosia o pomoc.
Ježiš Kristus je predstavený svetu: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ Zároveň sám Otec vydáva o ňom svedectvo: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ Tieto slová sú zhrnutím všetkého, čo už predtým povedali ústa prorokov, predovšetkým ústa proroka Izaiáša: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, ... podľa pravdy bude vynášať právo.“ On bude zmluvou pre ľud. On bude svetlom národov. On otvorí oči slepým. On oslobodí človeka z temnoty hriechu. On, milovaný Boží Syn, poslaný pre spásu sveta.
Spoznal som Krista, predstavil mi ho Otec, nielen slovami vydal o ňom svedectvo, ale svedčil o ňom aj mohutnými skutkami. Kristus prišiel pre mňa, pre mňa krstí v Jordáne. Jeho zásluhou viem, čo je Božia dobrota a milosrdenstvo. Kristus mi bol predstavený, aby som v ňom našiel cestu k Otcovi, aby som skrze neho dosiahol milosť spásy.
Sv. Otec Lev XIV (zdroj: vatican.va): Jasným znamením pre zatemnený svet je vskutku „dieťa zavinuté v plienkach, ležiace v jasliach“ (Lk 2,12). Aby sme našli Spasiteľa, nesmieme hľadieť hore, ale dole: všemohúcnosť Boha žiari v bezmocnosti novorodenca; výrečnosť večného Slova zaznieva v prvom plači dieťaťa; svätosť Ducha žiari v tomto malom tele, čerstvo umytom a zavinutom do plienok. Potreba starostlivosti a tepla sa stáva božskou, pretože Syn Otca zdieľa dejiny so všetkými svojimi bratmi a sestrami.
Dnes môžem objaviť v tomto slove túžbu Nebeského Otca spojiť sa s ľudstvom prostredníctvom svojho Syna Ježiša Krista. Toto spojenie si nevyžaduje drahé aparatúry, raketoplány, čilkozmické lode... Boh mi týmto príbehom o Troch mudrcoch hovorí, že na stretnutie Boha s človekom je potrebné pokorné a hľadajúce srdce. Koľkí v ten večer videli zvláštnu hviezdu na oblohe, ale iba traja sa pohli za jej svetlom.
Nebeský Otec túži „nadviazať" spojenie aj so mnou. Možno to nebola práve hviezda, ktorou ma túžil zaujať, ale koľko kontaktov, dobrých ľudí, veriacich priateľov, spoločenstiev mi už počas života poslal do cesty? Ako som na ne zareagoval? Čo som urobil pod ich vplyvom so svojím životom? Akou cestou som sa vrátil domov? Dnes sa nechám viesť príkladom mudrcov a inou cestou sa pokúsim kráčať svojím životom.
Milosrdný a dobrý Bože, daroval si nám nový rok. Všetko nové nás priťahuje. Aj Ježiš hovorí o novom víne, ktoré treba naliať do nových nádob, o novej zmluve, ktorú s nami uzatvára, o novom prikázaní lásky. V nových veciach tkvie prísľub slobody a diaľavy, otvorenosti a nádeje, no z nového sa veľmi rýchlo môže stať staré, keď sa objavia prvé fľaky. A potom to už nie je nové.
Požehnaj tento nový rok, aby nás priviedol do nových priestorov času, ktorý budeme prežívať. Daj, nech naše duše prežiari pôvodný a ničím neskalený lesk a ochraňuj aj v nás to nové a neporušené pred každou búrkou. Nedovoľ nám upadnúť do tých istých chýb, ale daj, nech si zachováme v sebe to nové, čo nás môže viac priblížiť k tebe a ľuďom. Myslíme aj na všetkých ľudí, s ktorými sa v novom roku stretneme. Požehnávaj naše stretnutia. Nech sú úprimné a plné pokoja a lásky. Modlime sa za tých, ktorí sa boja toho, čo im prinesie nový rok. Možno sa boja, že prídu o prácu a nebudú mať z čoho žiť. Naplň ich srdce dôverou, že nezostanú sami, že sa o nich postaráš a pošlem im ľudí, ktorí im pomôžu. Vo svete, aj napriek brutalite a násiliu je aj veľa dobrých ľudí, ktorým pomoc nie je cudzia. Modlíme sa za chorých a trpiacich, pre ktorých lôžko je denným stavom prežívania života. Nech si nezúfajú ani v tomto položení. Požehnávaj náš svet a chráň ho pred katastrofami a vojnami. Daruj všetkým ľuďom nové srdce, srdce plné pokoja a lásky.
Pane, u teba je tisíc rokov ako deň včerajší, čo sa pominul, ako jedna nočná stráž. A predsa si na nás myslel, viedol si nás a sprevádzal, ochraňoval si náš život a strážil. Práve v týchto vianočných dňoch cítime, že Boh nie je ďaleko od nás. Napriek tomu, že tróni v nebi, prichádza k nám vo svojom Synovi. Boh nás tak miloval, že nám poslal svojho jednorodeného Syna za spasiteľa. Nebeský Otec nás v Kristovi obdaroval veľkými darmi. Zhromažďoval nás v Božom chráme ako svoju rodinu. Posilňoval nás pokrmom svojho slova a živil telom a krvou svojho Syna. Zjednocoval nás láskou Svätého Ducha. Nie všetky dni v uplynulom roku boli pokojné a šťastné. Boli aj ťažké hodiny. Ale aj v utrpení je nám Boh blízko. A utrpenie má svoj zmysel v Ježišovi Kristovi. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.
Sv. Otec Lev XIV (zdroj: vatican.va): V jasličkách ľudová predstavivosť často zahŕňala mnoho postáv z každodenného života, ktoré obývajú priestor okolo jaskyne. A tak okrem nevyhnutných pastierov, protagonistov udalosti podľa evanjelia, môžeme nájsť figúrky predstavujúce rôzne remeslá: kováča, krčmára, krčmárovu ženu, práčku, brúsiča nožov atď. Samozrejme, sú to remeslá minulosti: niektoré z nich zmizli alebo sa úplne zmenili. V jasliach si však zachovávajú svoj význam. Je to, akoby Ježiško ležiaci v jasliach žehnal všetko a všetkých. Jeho nežná a pokorná prítomnosť šíri Božiu nehu všade. Zatiaľ čo Mária a Jozef uctievajú Dieťa a pastieri sa s úžasom približujú, ostatné postavy sa venujú svojim každodenným záležitostiam. Zdá sa, že sú od ústrednej udalosti odtrhnutí, ale nie je to tak: v skutočnosti sa na nej každý zúčastňuje taký, aký je, zostáva na svojom mieste a robí to, čo musí robiť, svoju prácu. Rád si myslím, že to môže platiť aj pre nás v našich pracovných dňoch: každý z nás si plní svoju úlohu a chválime Boha práve tým, že ju robí dobre, s nasadením...
Sviatok Obetovania Pána (Hromnice) - 2. Evanjelium hovorí, že štyridsať dní po narodení priniesli Ježišovi rodičia dieťa do Jeruzalema, aby ho zasvätili Bohu tak, ako to predpisuje židovský Zákon. Príbeh zachytáva niekoľko osôb v okamihu, kedy zakúšajú stretnutie s Pánom. Ide o Máriu a Jozefa, Simeona a Annu. Každý bol iný, ale všetci hľadali Boha a nechali sa viesť Pánom. Mária a Jozef sa s dieťaťom Ježišom vydávajú na cestu do Jeruzalema; Simeon zasa, pohnutý Duchom Svätým, sa uberá do chrámu, zatiaľ čo Anna slúži Bohu deň i noc bezprestania. Týmto spôsobom nám tieto štyri postavy z evanjeliového príbehu ukazujú, že život kresťana si vyžaduje dynamizmus, vyžaduje si pripravenosť kráčať, nechať sa viesť Duchom Svätým. Nehybnosť nepatrí ku kresťanskému vydávaniu svedectva ani poslaniu Cirkvi. Svet potrebuje kresťanov, ktorí sa nechajú rozhýbať, ktorí budú neúnavne kráčať cestami života, aby ku všetkým priniesli Ježišovo utešujúce slovo. Každý pokrstený dostal povolanie k evanjelizovaniu, ohlasovať Ježiša! Mária a Jozef sa divili tomu, čo sa o Ježišovi hovorilo. Údiv je zjavnou reakciou aj u staručkého Simeona, ktorý v Ježiškovi svojimi očami vidí spásu od Boha pre jeho ľud: tú spásu, ktorú očakáva už roky. To isté platí aj o Anne; aj ona velebila Boha a hovorila ľuďom o Ježišovi. Anna je teda akousi svätou klebetnicou, klebetila o dobrom. Chodí od jednej ženy k druhej a dáva im vidieť Ježiša. Simeon a Anna sú ponorení do údivu, lebo sa nechali získať a vtiahnuť udalosťami, čo sa odohrávali pred ich očami. Schopnosť údivu nad vecami, ktoré nás obklopujú, napomáha náboženskej skúsenosti a stretnutie s Pánom robí efektívnym. Naopak, neschopnosť údivu spôsobuje ľahostajnosť a zväčšuje vzdialenosť medzi cestou viery a každodenným životom.
Sv. Otec Lev XIV (zdroj: vatican.va): Mier je predovšetkým darom, pretože ho dostávame od tých, ktorí nás v dejinách predišli: je to dar, za ktorý by sme mali byť vďační. Mier je spojenectvo, ktoré nám zveruje spoločný záväzok: ctiť si ho, keď existuje, a uskutočňovať ho, keď chýba. Ľudia majú svoje vlastné miery veľkosti. Usilujú sa byť slávni, aby sa o nich hovorilo. Ženu sa za márnymi radosťami a dosť málo dbajú o spravodlivosť. Ich jedinou starosťou je, aby im bolo dobre. Milosrdenstvo je pre mnohých slabosťou. Majú strach zo skutočného pokoja, robia rámus, aby zahlušili svoje svedomie. Vonkoncom nemajú chuť trpieť za spravodlivosť, preto sú tak veľmi vzdialení od Boha. V dôsledku toho sa v nich všetko trhá a ich srdce narieka, sú ustavične nenasýtení, dokonca aj „zem" im uniká z rúk... Božia miera veľkosti je totiž iná. Boh si vyvolil to, čo je pre svet bláznivé, čo je pre svet slabé a bezvýznamné. Mám na výber: veľkosť sveta, alebo veľkosť Božia...
Sv. Otec Lev XIV (zdroj: vatican.va): Každé povolanie v Cirkvi pramení z osobného stretnutia s Kristom, ktoré „dáva životu nový horizont a rozhodujúci smer“. Pred akýmkoľvek záväzkom, osobnou túžbou alebo službou zaznieva hlas Majstra, ktorý volá: „Nasleduj ma“ (Mk 1,17). Pán života nás pozná a osvecuje naše srdcia svojím láskyplným pohľadom (Mk 10,21). Nie je to len vnútorný hlas, ale duchovný impulz, ktorý k nám často prichádza skrze príklad iných Pánových učeníkov a nadobúda podobu odvážnej voľby života. Vernosť nášmu povolaniu, najmä v časoch skúšok a pokušenia, sa posilňuje, keď na tento hlas nezabúdame, keď si vášnivo pamätáme zvuk hlasu Pána, ktorý nás miluje, vyberá si a volá, a keď sa zverujeme nevyhnutnému sprevádzaniu tých, ktorí sú skúsení v duchovnom živote.
Ježiš Kristus začal svoju verejnú činnosť. Prorok Izaiáš predpovedal, že „zažiari svetlo". Kristus prináša toto svetlo všetkým a jeho svetlo je schopné rozohnať každú temnotu. Spolu s týmto svetlom prichádza Božie kráľovstvo. Kto chce doň vstúpiť, musí robiť pokánie. Sám Kristus začína svoje ohlasovanie výzvou na pokánie. Každý, kto chce mať podiel na svetle, musí dbať, aby jeho skutky boli svetlé. Pomoc k týmto skutkom nájde v Ježišovi. Korinťanom, ktorí sa dohadovali, kto ku komu patrí, apoštol Pavol povedal: „... všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku." Medzi kresťanmi nemajú byť nijaké spory. Vari nebol Kristus za vás ukrižovaný? Svetlo spásy prišlo skrze Ježiša Krista, preto na ňom treba budovať všetko. Takže nie je možné spoliehať sa na ľudí, oni vystupujú iba v mene Ježiša Krista. Boh vyvádza z temnoty na svetlo. Robí tak síce prostredníctvom ľudí, ale to on vyvádza a jedine on dáva spásu. Preto nemôžem sluhov stavať nad Pána. Nemôžem sa viazať na služobníka. Nemôžem byť nešťastný, keď jeden z ohlasovateľov odíde. Veď svetlo zažiarilo vo mne skrze Krista a z jeho vôle mi toto svetlo môže odovzdať každý.
Sv. Otec Lev XIV (zdroj: vatican.va): Keď Pán vstupuje do dejín, prichádza s otvoreným a pokorným srdcom v ústrety každému človeku. Svojím vlastným, plným lásky, hľadá náš pohľad a vstupuje s nami do dialógu, zjavuje nám Slovo spásy. Ján Krstiteľ ohlásil, že Kristus je očakávaný Spasiteľ: „Hľa, Boží Baránok", hľa, ten, „ktorý sníma hriech sveta". Ján vyhlasuje, že jeho poslanie smerovalo k tomu, aby ukázal svetu Spasiteľa, a aby povedal o ňom všetko, čo vie: „...vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn." Kristus bol povolaný Otcom od lona svojej matky, aby všetkých obrátil k Bohu, aby bol svetlom národov, aby bol spásou pre všetkých... Len on je Spasiteľ, iného niet. Jeho krstom budú všetci očistení. V ňom boli všetci povolaní k svätosti. „Hľa, Boží Baránok" bol predstavený aj mne. On chce sňať aj moje mnohé hriechy.
Antonio Vassilacchi (1556 -1629), Klaňanie pastierov, Kostol sv. Zanipolo, Benátky