Článok si nedáva za cieľ popísať celú problematiku, ale sa zameriava na človečenstvo Bohočloveka. Cirkev totiž vyznáva pravé Kristovo človečenstvo, nie zdanlivé (potom by ani jeho utrpenie ani smrť nebola reálna ale zdanlivá).
Medzi jeruzalemskými náboženskými predstaviteľmi nielenže bol farizej Nikodém a významný muž Jozef z Arimatey, ktorí boli Ježišovými tajnými učeníkmi, ale dlho medzi nimi vznikali pre Ježiša roztržky, takže krátko pred jeho umučením môže svätý Ján povedať, že „mnohí poprední muži uverili v neho“ (Jn 12,42) , hoci veľmi nedokonale.
Jeruzalemskí náboženskí predstavitelia neboli zajedno v tom, ako sa správať voči Ježišovi. Farizeji hrozili vylúčením zo synagógy tým, ktorí by ho nasledovali. Tým, čo sa báli, že všetci uveria v neho, že prídu Rimania a zničia ich sväté miesto a ich národ, veľkňaz Kajfáš prorocky navrhol: „Je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ“ (Jn 11,49-50) .
Veľrada vyhlásila, že Ježiš je ako bohorúhač „hoden… smrti“ (Mt 26,66) , ale pretože stratila právo odsúdiť niekoho na smrť, vydáva Ježiša Rimanom s obžalobou z politickej vzbury. To ho stavia na roveň Barabáša, ktorý bol obžalovaný zo „vzbury“ (Lk 23,19) .
Keď sa vezme do úvahy historická zložitosť Ježišovho procesu, ako to vysvitá z evanjeliových opisov, a nech by bola osobná vina hlavných účastníkov procesu (Judáša, veľrady, Piláta) akákoľvek, čo pozná iba Boh, nemožno zaň pripisovať zodpovednosť jeruzalemským Židom ako celku ani napriek vykrikovaniu zmanipulovaného davu alebo všeobecným výčitkám obsiahnutým vo výzvach na obrátenie po Turícach.
Sám Ježiš, keď odpúšťal na kríži, a po ňom Peter uznali „nevedomosť“ jeruzalemských Židov, ako aj ich popredných mužov.
Cirkev v autentickom učení (Magisterium) svojej viery a vo svedectve svojich svätých nikdy nezabudla, že „pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré [Kristus] vytrpel, boli hriešnici“.
Keď sa vezme do úvahy, že naše hriechy zasahujú samého Krista, Cirkev neváha najväčšiu zodpovednosť za Ježišovo umučenie pripísať kresťanom; zodpovednosti, ktorú oni príliš často zvaľovali iba na Židov: „Treba uznať že túto vinu majú všetci, ktorí opätovne upadajú do hriechov.
Lebo ako je pravda, že naše hriechy pohli Krista Pána, aby podstúpil smrť na kríži, tak zaiste tí, čo sa utápajú v nemravnostiach a zločinoch, ,v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech‘ (Hebr 6,6) . A tento zločin sa môže javiť o to väčší u nás, ako bol u Židov, lebo oni podľa svedectva Apoštola ,keby… boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy‘ (1Kor 2,8) .
Boží Plán Spásy
Ježišova násilná smrť nebola ovocím náhody v súhre nešťastných okolností. Patrí do tajomstva Božieho plánu, ako to svätý Peter vysvetľuje jeruzalemským Židom už vo svojom prvom príhovore na Turíce: Bol vydaný „podľa presného Božieho plánu a predvídania“ (Sk 2,23) .
Bohu sú všetky okamihy času prítomné vo svojej aktuálnosti. On teda stanovil svoj večný plán „predurčenia“ tak, že do neho zahrnul slobodnú odpoveď každého človeka na svoju milosť: „V tomto meste sa naozaj spolčili Herodes a Poncius Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonali všetko, čo tvoja ruka a vôľa vopred určili, že sa má stať“ (Sk 4,27-28) .
Tento Boží plán spásy skrze usmrtenie Spravodlivého Služobníka bol vopred zvestovaný v Písme ako tajomstvo všeobecného vykúpenia, čiže vykúpenia, ktoré vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu. Svätý Pavol tvrdí vo vyznaní viery, ktoré, ako sám hovorí, „prijal“, „že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem“ (1Kor 15,3) . Ježišova vykupiteľská smrť osobitne spĺňa proroctvo o trpiacom Služobníkovi. Ježiš sám ukázal zmysel svojho života a svojej smrti vo svetle trpiaceho Služobníka.
Preto svätý Peter môže takto formulovať apoštolskú vieru v Boží plán spásy: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení… drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám“ (1Pt 1,18-20) . Trestom za hriechy ľudí, ktoré sú následkom dedičného hriechu, je smrť.
Ježiš nepoznal zavrhnutie, ako keby bol sám zhrešil. Ale vo vykupiteľskej láske, ktorá ho stále zjednocovala s Otcom, prijal nás v poblúdení nášho hriechu vo vzťahu k Bohu až natoľko, že na kríži mohol v našom mene povedať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34) .
Tým, že Boh vydal svojho Syna za naše hriechy, ukázal, že jeho plán s nami je plánom dobrotivej lásky, ktorá predchádza akúkoľvek zásluhu z našej strany: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10) .
Táto láska nevylučuje nikoho, ako to pripomenul Ježiš v závere podobenstva o stratenej ovci: „Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých“ (Mt 18,14) . Uisťuje, že položí „svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28) . Výraz „za mnohých“ nie je obmedzujúci: stavia ľudstvo ako celok proti jednej osobe Vykupiteľa, ktorý sa vydáva, aby ho spasil.
Ježišova Obeť
Boží Syn, ktorý „nezostúpil z neba, aby… plnil svoju vôľu, ale vôľu Otca, ktorý ho „poslal“ (Jn 6,38) , „keď prichádza na svet, hovorí: ,… Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože.‘… V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy“ (Hebr 10,5-10) . Syn si od prvej chvíle svojho vtelenia osvojuje Boží plán spásy vo svojom vykupiteľskom poslaní: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,34) . Ježišova obeta „za hriechy celého sveta“ (1Jn 2,2) je výrazom jeho spoločenstva lásky s Otcom: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život“ (Jn 10,17) .
Táto túžba osvojiť si plán vykupiteľskej lásky svojho Otca ovláda celý Ježišov život, lebo jeho vykupiteľské umučenie je dôvodom jeho vtelenia: „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12,27) . „Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?!“ (Jn 18,11) .
Keď Ján Krstiteľ súhlasil s tým, že udelí Ježišovi krst podobne ako hriešnikom, spoznal v ňom a ukázal na neho ako na „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“.
Dáva tak najavo, že Ježiš je trpiaci Služobník ktorý sa mlčky nechá viesť na zabitie a nesie hriech mnohých, a súčasne veľkonočný baránok, symbol vykúpenia Izraela počas prvej Veľkej noci.
Keďže si Ježiš vo svojom ľudskom srdci osvojil Otcovu lásku k ľuďom, „miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1) , lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13) . Takto sa v jeho utrpení a smrti stala jeho ľudská prirodzenosť slobodným a dokonalým nástrojom jeho božskej lásky, ktorá chce spásu ľudí.
A vskutku dobrovoľne prijal svoje utrpenie a smrť z lásky k svojmu Otcovi a k ľuďom, ktorých chce Otec spasiť: „Nik mi ho [život] neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10,18) .
Dobrovoľnú obetu seba samého Ježiš vyjadril zvrchovaným spôsobom pri večeri s dvanástimi apoštolmi „v tú noc, keď bol zradený“ (1Kor 11,23) . V predvečer svojho umučenia, keď nebol ešte zajatý, urobil z Poslednej večere so svojimi apoštolmi pamiatku svojej dobrovoľnej obety Otcovi za Spásu ľudí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19) .
Eucharistia, ktorú v tej chvíli ustanovuje, bude „pamiatkou“ jeho obety. Ježiš zahŕňa apoštolov do svojej obety a žiada ich, aby ju stále prinášali.
Kalich Novej zmluvy, ktorý Ježiš anticipoval, keď pri Poslednej večeri obetoval sám seba, prijíma potom z Otcových rúk pri svojej agónii v Getsemanskej záhrade, keď „sa stal poslušným až na smrť“ (Flp 2,8) . Ježiš sa modlí: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich…“ (Mt 26,39) . Vyjadruje tak hrôzu, ktorú predstavuje smrť pre jeho ľudskú prirodzenosť. Táto jeho prirodzenosť je totiž, podobne ako naša, určená na večný život; okrem toho, na rozdiel od našej, je celkom bez hriechu, ktorý spôsobuje smrť; ale predovšetkým je prijatá božskou osobou „Pôvodcu života“ (Sk 3,15) , „Živého“.
Táto Kristova obeta je jediná a završuje a zároveň prevyšuje všetky obety. Je to predovšetkým dar samého Boha Otca, ktorý vydáva svojho Syna, aby nás zmieril so sebou.
„Ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5,19) . Ježiš svojou poslušnosťou až na smrť splnil zastupiteľskú úlohu trpiaceho Služobníka, ktorý dáva svoj život na obetu na uzmierenie, nesie hriechy mnohých a ospravodlivuje ich tým, že berie na seba ich neprávosti. Ježiš odčinil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy.
Láska až „do krajnosti“ (Jn 13,1) dáva Kristovej obete hodnotu vykúpenia a odčinenia, uzmierenia a zadosťučinenia. Ježiš nás pri obete svojho života všetkých poznal a miloval. „Ženie nás Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2Kor 5,14) .
Nijaký, ani ten najsvätejší človek nebol schopný vziať na seba hriechy všetkých ľudí a priniesť seba samého na obetu za všetkých. To, že v Kristovi jestvuje božská osoba Syna, ktorá presahuje a zároveň objíma všetky ľudské osoby a robí Krista Hlavou celého ľudstva, robí možnou jeho vykupiteľskú obetu za všetkých.
Tridentský koncil učí, že Kristus „svojím presvätým umučením na dreve kríža nám zaslúžil ospravodlivenie“. Tým zdôrazňuje jedinečný charakter obety Krista ako „pôvodcu večnej spásy“ (Hebr 5,9) . A Cirkev uctieva kríž spevom: „Zdrav’ buď, kríž, nádej jediná!
Kríž je jediná obeta Krista, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5) . Keďže sa však vo svojej vtelenej osobe „určitým spôsobom zjednotil s každým človekom“, „dáva všetkým možnosť, aby sa spôsobom známym Bohu stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve“.
On sám vyzýva svojich učeníkov, aby vzali svoj kríž a nasledovali ho, lebo on trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach. Chce totiž do svojej vykupiteľskej obety zapojiť aj tých, ktorí okusujú jej dobrodenie ako prví.
Naša spása pochádza z iniciatívy Božej lásky k nám, lebo Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10) .
Ježiš sa dobrovoľne obetoval za našu spásu.
Ukrižovanie Ježiša: Lukáš 19-23
"Môj Bože, prečo si ma opustil?"
Keď Pán Ježiš a môj Spasiteľ volá na Otca, ktorého OSLOVUJE BOH: "Môj BOH, môj BOH, prečo si ma OPUSTIL?", aké by to bolo opustenie Otcom, keby mal jeho milosť (myslí sa teraz v zmysle duchovnej podpory)? Nebojím sa napísať odpoveď: Bolo by to zdanlivé opustenie, "nedokonalé" opustenie. Nereálne opustenie (vtedy by Pán Ježiš skôr povedal: "Ďakujem ti, Bože, že si ma neopustil"). Ak má niekto milosť/duchovnú podporu od Boha, nie je (v skutočnosti) opustený Bohom.
Pán Ježiš však tvrdí, že ho Boh opustil. A je to skutočne tak. Pán Ježiš nikdy nehovoril nič než pravdu, lebo sám je Pravdou. Nebolo to zdanlivo.
Keď Pán Ježiš hovorí o opustení, hovorí o opustení v tele a (rozumnej) duši; Pán Ježiš rozumom rozoznal a spoznal, že je opustený Bohom v tele a duši, stratil akcidentálnu milosť, aby mohol dokonale trpieť za môj hriech. Samozrejme, že Pán Ježiš bol a je bez hriechu a mal a má bezhriešnu ľudskú prirodzenosť, ale za nás bol urobený HRIECHOM(!). (Prečo? Z lásky k nám!)
Pán Ježiš na Kríži pri spásnej činnosti par excellence nebol zdanlivo opustený Bohom, ale úplne. Ale to nie je samoúčelné konštatovanie, ktoré má viesť kresťanov k depresiám, práve naopak: Aby sme si uvedomili LÁSKU Ježiša, ČO HO TO STÁLO: on to vedel dopredu, on vedel, že keď bude urobený hriechom (2 Kor 5:21) bude úplne opustený Bohom.
Na neho Boh uvalil trest, ktorým Ježiša postihol za nás. Niektorí teológovia, ktorým už slabne Svetlo, totiž zmenšujú zásluhy Krista (podaktorí z nich nevedome, niektorí úmyselne). Ako by mohol mať milosť/duchovnú podporu od Otca, keď bol urobený hriechom? Ako môže mať milosť hriech?
Ten článok, čo som napísal, má viesť k úcte a zvelebovaniu Pána Ježiša, že toto podstúpil z lásky k nám, on pykajúci Nevinný podstúpil ÚPLNÉ ODLÚČENIE OD Otca, keď visel na kríži ako Človek (a to, že neprestal byť Bohočlovekom spôsobilo, že jeho Obeť/Celopal je dokonalá a večná/večne platná).
Ježiš bol urobený hriechom, ktorý musel byť zrazený spravodlivosťou Otca; na Kríži už necíti to puto, ktoré je medzi človekom a Bohom. Nebo sa zatvorilo, z Ježiša je Božia Sirota, Boh ho zavrhol.
Keby mal Pán Ježiš na kríži podpornú milosť od Otca (pomoc od neho), tak by ho vlastne Boh neopustil a Obeta by nebola dokonalá. Dá sa tvrdiť, že Nevinný zobral na seba "peklo", čo som mal prežiť ja, čo sme mali prežiť my (peklo znamená oddelenie od Lásky, od Boha), prežil "peklo jedného dňa" (štvrtok večer - začiatok na večeri so Zradcom a v Getsemanskej záhrade - koniec po odovzdaní ducha Otcovi na Kríži).
Peklo znamená dokonalé oddelenie od Boha, dokonalé opustenie Bohom, oddelenie od milosti. Človek Ježiš bol urobený hriechom. Ježiš vie, že Otec už ani nepočuje jeho modlitbu, jeho slová už k Otcovi neprichádzajú.
Je na kríži úplne opustený; Ježiš zostáva úplne sám v zničení tela, v smrteľnom kŕči v delíriu otravy krvi, chrčiaci, dychčiaci, čakajúci na posledný kŕč umučeného Tela, šklbajúceho sa so zmučenými nervami v svaloch. Osamelá, úplná a krutá agónia Obety.
- A skutočne: Boh neodpovedá. A ON SA NEVZBÚRI proti Bohu, ALE vždy - aj teraz - chce plniť Božiu vôľu.