Toto evanjelium o kráľovstve sa bude kázať: Význam a výzvy

Evanjeliá nám poskytujú nádherné opisy Ježiša a bohatú teológiu. Sú však spojené s hermeneutickými a homiletickými výzvami, ktoré musíme zvládnuť, aby sme verne ohlasovali Krista.

Keď Ján v žalári počul o skutkoch Kristových, poslal k Nemu svojich učeníkov, aby sa Ho spýtali: Či si Ty ten, čo má prísť, a či iného čakať? Ježiš im odpovedal: Choďte a oznámte Jánovi, čo počúvate a čo vidíte: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium. Blahoslavený je, kto by sa nepohoršil na mne.

Výzvy pri kázaní evanjelií

1. Nekážte evanjeliá ako izolované príbehy

Evanjeliá obsahujú množstvo udalostí a rozhovorov z Ježišovho života, ktoré sú utkané do súdržného literárneho celku s teologickým zámerom. Väčšina evanjelikálov sa oprávnene vyhýba historicko-kritickému prístupu, ktorý evanjeliá považuje za mozaiku nesúvisiacich príbehov s pochybnou historickosťou. Evanjeliá nie sú antológiou poviedok, z ktorej každá má svoje ponaučenie. Sú to skôr teologické rozprávania.

Preto musíme pomôcť našim poslucháčom, aby sa sústredili na teologické posolstvo každého autora a konkrétny dôraz každého evanjelia. Napríklad v Evanjeliu podľa Matúša sa kazateľ musí vyvarovať pokušenia kázať podobenstvo o rozsievačovi (Mt 13:1-23) len ako výzvu poslucháčom, aby boli „dobrou pôdou“, ktorá správne prijíma Slovo. Toto podobenstvo musíme chápať v kontexte deja celého evanjelia. Tieto podobenstvá vysvetľujú, prečo je nebeské kráľovstvo, ktoré prišlo v Ježišovej osobe a posolstve, takmer neviditeľné a mnohí ho odmietajú. Podobenstvo o rozsievačovi nám pripomína zvrchovanosť rozsievača v kráľovstve, ktoré už je, ale ešte nie úplne.

2. Nekážte evanjeliá bez kontextu širšieho biblického príbehu

Evanjeliá sú súvislými literárnymi opismi a vyvrcholením veľkého Božieho príbehu, ktorý sa začal v Genezis, pokračuje v Starej zmluve a vrcholí v Kristovi.

3. Vyhnite sa pokusom o rekonštrukciu "historického Ježiša"

Historicko-kritické metodológie už dlho obhajujú znovuvytvorenie „historického Ježiša“, údajného múdreho mudrca alebo politického fanatika (alebo niekoho iného), kto stojí za veľmi prikrášlenými prezentáciami autorov evanjelia. Evanjelikáli sa voči takýmto myšlienkam ohradzujú, no my sami sa dopúšťame rovnakej chyby, keď sa v záujme apologetiky alebo harmonizácie snažíme nanovo vytvoriť „to, čo sa skutočne stalo“, a hlásať toto rozprávanie namiesto toho, čo nám každý autor evanjelia hovorí cez Bohom inšpirované slová.

Samozrejme, dobrí kazatelia by mali uplatňovať múdry a uvážlivý prístup k harmonizácii na apologetické zámery (aby pomohli poslucháčom vidieť, že evanjeliá sa dopĺňajú a neprotirečia si), a aj na to, aby počuli jedinečný hlas každého evanjelia.

4. Neuprednostňujte pamätné udalosti pred zvyškom Písma

Tento bod by mal byť medzi evanjelikálmi samozrejmosťou, ale falošná dichotómia medzi Ježišovými slovami a zvyškom Písma je ako nečistý duch, ktorý sa neustále vracia, aby ovládol cirkvi, ktoré už raz boli zbavené jeho vplyvu. Dnes je napríklad čoraz bežnejšie, dokonca aj v evanjelikálnych kruhoch, tvrdiť, že Ježiš „nikdy neodsúdil homosexualitu“ - alebo že Ježiš obhajuje „sociálnu spravodlivosť“, ktorá sa líši od Pavla alebo iných častí Písma. Navyše celé Písmo je Duchom inšpirovaný produkt Synovho vykupiteľského diela: všetky slová Písma sú Kristovými slovami, nielen pamätné udalosti (Jn 14:26; Jn 16:13-15). Pri kázaní by sme sa preto mali vyhýbať akémukoľvek slovnému spojeniu alebo zdôrazňovaniu, ktoré by naznačovalo niečo iné.

5. Vždy kážte evanjelium

Evanjeliá sú právom opisované ako „pašiové rozprávania s rozšírenými úvodmi“. Tieň kríža sa vznáša vo všetkých štyroch evanjeliách. Ako hovorí Don Carson: „V každom prípade sa rozprávanie ponáhľa ku krížu a zmŕtvychvstaniu; kríž a zmŕtvychvstanie sú vyvrcholením.“ Je lákavé kázať napríklad Matúšovo rozprávanie o pokušení (Mt 4:1-11) ako príklad Ježiša, ktorý prekonáva pokušenie uplatňovaním Božieho slova. A v istom zmysle to tak aj je. Ježiš žije v dokonalej poslušnosti, až kým opäť nepočuje hlas pokušiteľa, ktorý hovorí: „Ak si Boží Syn,“ a spochybňuje jeho božskú identitu a synovstvo. Tentoraz však nie je hladný na púšti, teraz visí nahý na kríži (Mt 27:40). Evanjeliá sú opisy Ježiša. Ale predovšetkým sú to opisy ukrižovaného Krista, Spasiteľa svojho ľudu.

Naše kázne by preto mali krvácať od jasieľ až po prázdny hrob a poukazovať poslucháčom na ukrižovaného Mesiáša Kráľa, ktorý trpí a zomiera, aby vykúpil svoj ľud, a vstáva z mŕtvych, aby vládol nad svojím ustanoveným kráľovstvom. Prvý kazateľ, ktorý ohlasoval Ježišov príchod, ho nazval „Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“ (Jn 1:29).

Ako prichádza Božie kráľovstvo?

Keď sa modlíme „príď kráľovstvo Tvoje“, tak sa v prvom rade modlíme, aby bolo kázané slovo. Pán Ježíš hovorí o tom, že evanjelium kráľovstva bude kázané po celom svete. Evanjelium je slovo o kríži, slovo o tom, že Syn Boží zomrel za hriešnych, aby ich Boh mohol ospravedlniť. Je to veľmi čudná zvesť a apoštol Pavol sa nebojí povedať, že znie bláznivo.

Moc tej zvesti je v nej samotnej. Duch ti hovorí: Hospodin kraľuje. Ako kraľuje ukrižovaný? Slovo evanjelia hovorí, že Ježiš Kristus, Syn Boží bol za nás ukrižovaný a tým prevzal nad nami moc. Toto je zvesť, ktorá nás zachraňuje.

Totiž kráľovstvo prichádza cez slovo, ktoré je kázané. Samozrejme kázanie nemusí byť iba spoza kazateľne. Môže to byť aj na ulici, keď svojmu priateľovi, alebo doma svojim deťom, zvestujete evanjelium.

Druhý spôsob, ktorým Božie kráľovstvo milosti prejavuje svoj príchod, je moc Ducha Svätého. Ježiš to vyjadril slovami: „ak vyháňam démonov mocou Božieho Ducha, potom k vám už prišlo kráľovstvo Božie“.

Pri zvestovaní slova musíme jedným dychom hovoriť aj o moci Ducha. Satan rád oddeľuje slovo od Ducha a je veľmi šťastný, keď sú ľudia, ktorí chcú moc Ducha, ale bez moci slova. Písmo hovorí, že Duch sa zväčša prejavuje prekvapivo. Je ako vietor, o ktorom nevieš odkiaľ prichádza a kam veje.

Keď sa modlíme „Príď kráľovstvo Tvoje,” tak chceme, aby prišiel Ježiš. Biblia končí slovami: „Príď Pane Ježišu.” Zmysel kresťanského života je v budúcnosti. Nikdy nemôžeš úplne prežiť zmysel svojho kresťanského života tu na zemi. To sa nedá. Kráľovstvo Božie prichádza a my žijeme, aby sme čakali Syna Božieho prichádzajúceho v moci.

Kázanie evanjelia v kontexte dnešnej cirkvi

Pán predpovedá, že aj v posledných časoch bude cirkev slávna, silná, víťazná a rastúca. „A toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom.“ (Mt 24,14) Až do príchodu Pánovho bude kázané evanjelium. Nestratí sa, nevymizne zo sveta, naopak, bude sa kázať viac ako kedykoľvek predtým, bude sa kázať po celej zemi.

Navyše, Ježiš hovorí, že toto evanjelium, t. z. evanjelium pôvodné, pravdivé, nezdeformované. Po stáročia sa evanjelium buď nekázalo, alebo sa predstavovalo značne deformované. Aké je deformované evanjelium? Také, ktoré neprináša do životov ľudí spasenie; také, ktoré nedokáže zmeniť ľudské životy; také, ktoré nie je sprevádzané nadprirodzenými znameniami.

Na základe logiky, a poznajúc železný zákon sejby a žatvy, môžeme smelo tvrdiť, že cirkvi v posledných časoch môžu byť a aj budú veľké. „Synovia Siona, jasajte a tešte sa z Hospodina, svojho Boha, veď vám dá spásonosný dážď, zošle vám jesenný i jarný dážď ako prv, takže humná budú plné obilia, lisy budú pretekať muštom a olejom.

Vidíme ďalší dôkaz, že okrem toho, že Pán predpovedá pre posledné časy rozmnoženie neprávosti, zároveň predpovedá vyliatie Svätého Ducha. To, že je vyliaty Svätý Duch, je jednoduchý fakt, lebo po celom svete sú cirkvi, ktoré Svätého Ducha prijímajú. Odpovedzme si však na otázku, prečo je Svätý Duch vyliaty. Aj ku koncu vekov bude dobré víno.

Z niektorých cirkevných zborov sa vytratila radosť, zdôrazňujú zlomenosť, pokoru, chudobu a utrpenie - tieto veci majú v živote svoje miesto, ale život v takýchto cirkvách je smutný, bez nadšenia, bez radosti. Je to znak, že Svätý Duch tam nemá veľa priestoru, lebo cirkev, z ktorej zmizla radosť zo spásy, ťažko môže rásť. Biblia však hovorí, že na konci vekov bude v prebudeneckých zboroch radosť.

Rozdiely medzi rastúcimi a nerastúcimi cirkvami

Kvalitu nášho kresťanského života do veľkej miery ovplyvňuje cirkev, v ktorej sme zabudovaní. Ak je v cirkvi život, prebudenie, ľudia evidentne žijú v Božej priazni, je prítomné nadšenie, sú svedectvá o tom, ako Pán koná, a všetci sa radujú, že cirkev rastie. Ak však v domácej cirkvi prebudenie nie je, život nie je až taký vzrušujúci a radostný. Veriaci sa síce poctivo snažia udržať si spasenie, avšak v malej, stagnujúcej alebo dokonca vymierajúcej cirkvi človek nenájde toľko povzbudenia a navyše skôr či neskôr, keďže nepribúdajú noví ľudia, vzniknú medzi veriacimi napätia a rozbroje.

Žijeme v dobe, kedy bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú, a to v takej miere a tak rýchlo, ako je to len dnes možné. Voľakedy sa majetok zhromažďoval po celé generácie, dynastie, raz ho nadobudli a zasa oň prišli, ale dnes je možné stať sa najbohatším človekom sveta v priebehu života, navyše aj v mladom veku. Hovorím o tom, že aj tento jav, ktorý evidentne charakterizuje dnešnú dobu, súvisí s poslednou žatvou. Opätovne sa tu spomína jarný a neskorý dážď.

Podľa môjho názoru už apostázia prebieha. V minulých rokoch bolo odpadnutie skôr výnimočnou záležitosťou, ale tiež bolo výnimočnou udalosťou, keď sa niekto obrátil. Všetko sa dynamizuje - apostáziu hlásia vo všetkých denomináciách. Samozrejme, odpadnúť od zmluvy s Bohom môžu ľudia aj v prebudeneckých cirkvách. Preto je pre rast úplne kľúčové, aby neustále pribúdali noví členovia. Tak ako národ, v ktorom sa rodí málo detí, prirodzene vymiera, podobne aj cirkvi, v ktorých sa získava málo nových učeníkov, postupne vplyvom apostázie vymierajú.

Zjednodušene môžeme povedať, že staré pravdy musíme podávať moderným spôsobom a komunikovať spôsobom zrozumiteľným pre súčasné generácie. Preto trvať na tom, že bohoslužba má prebiehať v malom milom kostolíku, za zvuku organa a na tvrdých laviciach, je možno niekomu milá predstava (nostalgia je beťár), ale vystihuje ducha doby už minulej.

Teraz však treba vyniesť evanjelium z cirkevných budov k ľuďom. Ľudí, ktorí by nikdy neprijali pozvanie na bohoslužby, môžeme získať na pikniku, v kaviarni alebo pri športových aktivitách.

V minulosti tieto „chvály“ slúžili predovšetkým na bohoslužbách. Teraz však hudobné skupiny začali žiť vlastným životom a ich hlavným cieľom nie je služba v cirkvi, ale koncerty a produkcia CD. Môžeme si o tom myslieť čokoľvek, no nemôžeme poprieť fakt, že populárne skupiny ťahajú poslucháčov po tisícoch a bez ich účasti nie je možné usporiadať žiadne významnejšie podujatia, ako sú napríklad festivaly. Festivaly sú však možnosťou zasiahnuť veľké množstvo ľudí.

Ak má cirkev expandovať, nemôžeme sa zmieriť s tým, že veriaci síce dochádzajú pravidelne na bohoslužby, ale nemajú záujem otvoriť sa pre vzťahy s novými ľuďmi. Preto cirkev musí ponúkať priateľstvá a novým ľuďom podať pomocnú ruku na ich ceste za Ježišom. Tradičné cirkvi vychádzajú z toho, že každý vie, kde je bohoslužba, a ak niekto chce byť spasený, tak nech tam príde.

Úplne najväčším problémom cirkví, ktoré poznajú cestu spasenia, veria, že Biblia je pravdivá, že Ježiš je jediná cesta a dokonca aj hovoria v jazykoch, je zákonníctvo. Preto sú tieto cirkvi malé a neustále sa štiepia. Pre lepšie pochopenie musíme vysvetliť, ako sa do tohto stavu dostali.

Tam, kde sa so zákonníctvom nevysporiadali, je rast cirkvi vylúčený. Vytvorme radšej milé prostredie, plné lásky a prijatia, kam sa noví ľudia budú radi vracať.

Najdôležitejšie v živote človeka je stretnúť sa so živým Bohom, pozitívne reagovať na evanjelium, prijať Ježiša Krista za svojho Pána, dať sa pokrstiť a byť naplnený Svätým Duchom. Vtedy je človek znovuzrodený, má odpustené hriechy a je spasený, čo je slávne. Každý, kto sa stretol s Ježišom, automaticky túži žiť tak, aby sa Pánovi páčil, chce mu slúžiť, túži napĺňať Božiu vôľu, a tiež, aby mohol slúžiť Pánovi s celou svojou rodinou.

tags: #toto #evanjelium #o #kralovstve #sa #bude