Stretli sme sa pri príležitosti pripomenutia Františka Slameňa (1896 - 1944), slovenského verejného činiteľa, poslanca snemu našej Prvej Slovenskej republiky. Aj on sa zaradil medzi obete partizánskeho teroru na Slovensku v tzv. povstaleckom roku 1944.
Dovoľte mi prosím hovoriť so zámerom držať sa pozície tradičného katolicizmu, teda pozície nemennej katolíckej náuky. Nemôžem preto hovoriť ani politicky korektne a ani ekumenicky. Nemôžem preto hovoriť z pozície súčasného moderného katolicizmu.
Je však rozumné spochybňovať význam a dôsledky akýchkoľvek náboženských rozdielov? Nehovorí nám zdravý rozum, že odlišné spôsoby konania vedú k odlišným výsledkom? Akoby samotnému všemohúcemu Bohu malo byť odrazu jedno, akým spôsobom k nemu stvorený človek pristupuje.
Akoby Stvoriteľovi človeka a zeme malo byť odrazu jedno, či Jeho Syn, Pán Ježiš Kristus, skutočne vstal z mŕtvych, alebo či nikdy nevstal z mŕtvych. Ako by malo byť odrazu jedno, či Pán Ježiš Kristus založil pôvodnú Cirkev ako jedinú cestu k spáse, alebo či žiadnu takúto Cirkev nezaložil.
Tento hrozný zmätok, toto popieranie významu objektívnej pravdy, je dôsledkom dlhodobého pôsobenia Satana. Tento otec zmätku a lži zasial kúkoľ omylov, heréz a bludov, a to práve na poli pravej Cirkvi, teda Cirkvi jednej, pravej, svätej, katolíckej a apoštolskej.
Lenže šírenie mylných názorov v duchovných veciach má nesmierne dôsledky aj na myslenie a konanie človeka v svetských veciach, teda aj vo veciach politiky, vo veciach hospodárstva a aj vo veciach prístupu človeka k významu vlastného národa a vlastného štátu. Ak človek žije v mylnej predstave o pravom Bohu a o pravej Cirkvi, žije podľa mylných pravidiel.
Taký človek cestuje podľa nesprávnej mapy a nevyhnutne musí zablúdiť. Ale aj taký národ a štát cestuje podľa nesprávnej mapy a nevyhnutne musí zablúdiť. A tento omyl má nevyhnutne katastrofálne dôsledky, a to nie len na spôsob pozemského života človeka, jeho národa a štátu, ale najmä na možnosť dosiahnutia večnej spásy tohto človeka.
Večnú spásu možno dosiahnuť len splnením nemenných podmienok, stanovených pravým Bohom, a uvedených v náuke pravej Cirkvi. Teda len jedna jediná mapa bezpečne a spoľahlivo ukazuje správnu cestu k Bohu a k pravému šťastiu človeka, a teda aj k pravému šťastiu jeho národa a jeho štátu. Všetky ďalšie mapy podstrčil Satan, nepriateľ Boha, človeka, národa a štátu.
Veď Pán Ježiš Kristus povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14, 6). Len náš Spasiteľ a Vykupiteľ má správnu mapu pre život. A On prišiel ukázať túto mapu celému ľudstvu.
Celé toto povstanie pekelných mocností proti Bohom zjaveným a nemenným Božím pravidlám, ktoré z rozhodnutia Pána Ježiša Krista mala vyučovať a chrániť pravá Cirkev, teda celé toto povstanie proti Božiemu zákonu, našlo svojich spolupracovníkov v každom období dejín. Avšak v kresťanskej Európe začalo dochádzať k zmene v mentalite už v 14. storočí, a táto zmena bola zjavná ešte viac v 15. storočí.
Ľudia nadmerne túžili po pozemských pôžitkoch a zábavách. Mravy, vyjadrovanie, obliekanie sa a literatúra, otvorili dvere pre šírenie zmyselnosti a zmäkčilosti. Protestantská pseudoreformácia v 16 . storočí prijala tento triumf zmyselnosti, a to zrušením celibátu duchovenstva a zavedením rozvodov.
Lenže humanizmus a renesancia sa šírili aj medzi francúzskymi katolíkmi. Francúzska revolúcia (1789 - 1799) ako pokrvný príbuzný protestantizmu a dedič novopohanskej renesancie vykonala dielo paralelné dielu pseudoreformácie.
- Vzbura proti kráľovi zodpovedala vzbure proti pápežovi.
- Vzbura ľudu proti šľachte zodpovedala vzbure „prostých veriacich“ proti „aristokracii“ Cirkvi, proti duchovenstvu.
- Na základoch Francúzskej revolúcie sa zrodilo komunistické hnutie a školy utopického komunizmu.
Zmienená satanská revolúcia bojujúca proti pravému Bohu a pravej Cirkvi, a tým aj proti vlastnému národu a štátu, má svoje hnacie sily. Jej najmocnejšou hnacou silou sú nezriadené sklony človeka. Ani republika nemusí byť vždy revolučným režimom, ak je v službe správy verejných vecí a pokiaľ čestne sleduje cieľ spoločného dobra.
Avšak principiálne nepriateľstvo voči monarchii a aristokracii, je revolučné. A preto demagogické demokracie, bojujúce proti katolíckej Tradícii, vznikajú na základe nenávisti voči monarchii a aristokracii.
Revolúcia v 20. storočí vstúpila do svojej vrcholnej fázy. Dôkazom toho je aj varovanie Panny Márie, matky Pána Ježiša Krista, pri jej zjaveniach v Portugalsku, vo Fatime, v roku 1917. Lucia de Jesus dos Santos, narodená v roku 1907, bola jedným z troch detí, ktorým Panna Mária ukázala strašnú realitu večného Pekla. Túto realitu mal vidieť celý svet.
Pravdivosť a pravosť tohto mimoriadneho Božieho zásahu bola potvrdená aj vopred oznámeným tzv. slnečným zázrakom, kedy takmer 70 000 prítomných ľudí sledovalo nezvyčajné pohyby slnka na oblohe a jeho približovanie sa k zemi. Ľudia kričali od hrôzy, padali na kolená a prejavovali ľútosť za svoje hriechy.
Panna Mária vo Fatime varovala, že ak Rusko nebude zasvätené jej Nepoškvrnenému srdcu, rozšíri svoje bludy do celého sveta. Je zjavné, že týmito bludmi boli všetky prejavy boľševizmu, ktoré smerovali k vytvoreniu sovietskej komunistickej diktatúry.
Táto revolučná diktatúra bola taktiež zameraná na vymazanie Boha stvoriteľa a Jeho Syna, Pána Ježiša Krista, z ľudského vedomia. Súčasne prenasledovala akékoľvek stopy pôsobenia pravej Cirkvi na území Sovietskeho zväzu. V tomto prenasledovaní pravej Cirkvi postupovala presne rovnako, ako protestantská pseudoreformácia a následne aj Francúzska revolúcia.
Preto po zavraždení francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Nastal čas položiť otázku: Zasiahla táto revolučná vzbura v posledných storočiach, teda revolúcia protestantská, francúzska a boľševická, aj pravú Cirkev?
S mimoriadnym znepokojením a výlučne v záujme prispieť k uzdraveniu pravej Cirkvi, je nevyhnutné priznať, že revolučné myšlienky skutočne prenikli do Cirkvi a do katolíckeho myslenia v posledných desaťročiach. Cirkev až do polovice 20. storočia neustále odsudzovala revolučné myšlienky, keďže vznikali v prostredí slobodomurárskych združení, šíriacich vzburu proti Bohu a pravej Cirkvi.
Liberálna filozofia je založená na subjektívnom ľudskom odporovaní objektívnej pravde, ktorá vyžaduje následne od človeka aj povinnosti a záväzky, najmä so zreteľom na existenciu Boha a Božieho zákona, ktorým je človek viazaný.
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) je označovaný ako pastoračný koncil, teda určený na šírenie poznania existujúcej katolíckej viery, a nie ako dogmatický koncil, ktorý by záväzne definoval katolícku vieru. Napriek tomu sme svedkami toho, ako liberálne princípy Francúzskej revolúcie prenikli do myslenia a viery moderného katolicizmu, a to práve po skončení tohto koncilu.
Týmito princípmi sú známe heslá: rovnosť, bratstvo a sloboda.
Rovnosť, bratstvo a sloboda v modernej Cirkvi
Rovnosť v modernej Cirkvi predstavuje kolegialitu, smerujúcu až k rovnostárstvu, a k zavádzaniu demokratických nástrojov do cirkevného života. Súčasný pápež František ani nechce vyzerať pred svetom ako pápež a pastier, chrániaci zverené stádo pred vlkmi, šíriacimi falošnú duchovnú náuku.
Práve naopak, poukazuje na rôzne nekatolícke a dokonca nekresťanské sekty, ako na zdroj cenného poznania pre katolíka. Akoby chcel vystupovať ako jeden z mnohých vedúcich predstaviteľov rôznych náboženských ciest, ktoré možno vyberať podľa vlastného uváženia.
Bratstvo v modernej Cirkvi predstavuje tzv. ekumenizmus. Náboženská prax modernej Cirkvi je nakazená objímaním všetkých obetí falošných náboženských kultov, obetí heréz a bludov.
Výsledkom je rezignácia moderných katolíkov na konanie skutkov duchovného milosrdenstva, z ktorých najväčšiu cenu má vyučovanie o pravej náboženskej náuke a o pravej Cirkvi. Ďalším takýmto skutkom je napomínanie alebo karhanie hriešnikov. Je to nesmierne cenná informácia pre človeka ako sa orientovať v živote podľa jedinej spoľahlivej mapy.
Sloboda v modernej Cirkvi je vyjadrená termínom náboženská sloboda. Avšak táto sloboda nie je už vyjadrená v zmysle chápanom nemennou tradičnou katolíckou náukou. Je vyjadrená spravidla v takom zmysle, v akom ju chápu liberáli, ktorí pracujú pre revolúciu.
Pápeži v minulosti hlásali výlučne slobodu pre pravdu, teda pre pravé náboženstvo, teda pre katolícke náboženstvo. Ak títo pápeži chceli obstáť pred prísnym Božím súdom, nemohli hlásať, že rovnaká sloboda sa vzťahuje aj na falošné náboženstvá a spoločenstvá hlásajúce bludy.
Aj týmto ľuďom musí byť poskytnutá tolerancia, a zo strany katolíkov nesmú byť nespravodlivo prenasledovaní. Avšak nemožno im súčasne hovoriť, že pravda a blud môžu byť postavené na rovnakú úroveň.
Ako konkrétne šíritelia revolučných princípov rovnosti, bratstva a slobody, zasiahli do diania Druhého vatikánskeho koncilu? Napríklad v súvislosti s varovaním Panny Márie vo Fatime, v roku 1917, pred nebezpečenstvom komunistických bludov, došlo na tomto koncile k niekoľkým škandalóznym udalostiam.
Celkovo až 435 koncilových otcov žiadalo prostredníctvom petície, aby tento koncil kriticky reagoval na šírenie komunistických bludov vo svete. Zmienená petícia však napokon nebola vôbec predložená príslušnej koncilovej komisii, a to v dôsledku zámerných machinácií určitých osôb na tomto koncile.
Ďalším kontroverzným krokom, zjavne znevažujúcim slová Panny Márie, bolo pozvanie moskovského pravoslávneho patriarchu, na tento koncil. Dokonca, bola mu poskytnutá záruka, že koncil upustí od odsúdenia komunizmu.
Mons. Pavol Hnilica (1921 - 2006), slovenský biskup, jezuita, vysvätený tajne za kňaza, v roku 1950, a za biskupa, v roku 1951, bol nútený opustiť Československo. Mons. P. „Dejiny obvinia nás právom zo zbabelosti, alebo zo slepoty, pre toto mlčanie. ( … ).
Ďalším prejavom neúcty zo strany Druhého vatikánskeho koncilu voči Panne Márii, bolo zjavné zneváženie jej varovania, týkajúce sa reality večného zatratenia duší v Pekle.
Jednou z najvýznamnejších zmien života Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile je liturgická reforma. Je známa najmä ako slávenie svätej omše s mnohými časťami v ľudovom jazyku, a s oltárom obráteným smerom k ľudu.
Druhý vatikánsky koncil priniesol dokument „Sacrosanctum Concilium“, konštitúciu o posvätnej liturgii, zo dňa 4. decembra 1963. Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, bol sekretárom Kongregácie Svätého ofícia, známej ako „La Suprema“, („Najvyššia“), pre svoju prominentnú úlohu pri obrane integrity a čistoty katolíckej viery.
Súčasne bol predsedom Teologickej komisie na tomto koncile. Zmienení dvaja kardináli predložili pápežovi Pavlovi VI. veľmi zásadný a kritický rozbor Nového omšového poriadku, t. j. Novus Ordo Missae, (ďalej len „NOM“), zo dňa 5. júna 1969.
Predmetný kritický rozbor je výsledkom práce teológov, liturgistov a duchovných pastierov. Kardináli konštatujú, vzhľadom na podstatu obety, že tajomstvo kríža v NOM nevyjadruje sa jasne, ale zatemňuje sa tak, že ľud ho už nespoznáva.
Dôvodom tohto nejasného vyjadrenia obety je odstránenie ústrednej úlohy skutočnej prítomnosti, ktorú doterajšia rímska liturgia vyjadrovala veľmi jasne. NOM rozkladá jednotu kultu a viery, a nechce už vyjadrovať vieru Tridentského koncilu (1545 - 1563), s ktorou katolícke svedomie je zviazané navždy.
Každý slušný praktizujúci katolík, zúčastňujúci sa tzv. novej omše, musí vidieť, že tento obrad je skutočne preniknutý liberálnym duchom, ktorý sa prejavuje často aj v svojvôli, v zameraní pozornosti na človeka a na ľudské pocity.
V novej omši sa zjavne prejavuje aj potlačenie účelu svätej omše ako zmiernej obety, teda ako mimoriadneho prostriedku na vyprosenie odpustenia hriechov živých a mŕtvych. Z toho vyplýva prirodzene aj strata úcty k Eucharistii, podávanie Božieho Tela na neposvätené ruky laikov, pobehovanie kňaza s mikrofónom po kostole, miništrantky, a pod..
Je zjavné, že Bohu sa takéto deformovanie tradičnej rímskej liturgie nemôže páčiť a nemohol ho požehnať. Práve preto možno sledovať v posledných desaťročiach všeobecný pokles záujmu o ňu. Naproti tomu, tradičné katolícke spoločenstvá zaznamenávajú nárast veriacich, navštevujúcich tradičnú rímsku liturgiu.
Tradičná katolícka omša v Poľsku
Svätá omša je obetou nekonečnej ceny, ktorú stanovil Pán Ježiš Kristus pri poslednej večeri. Hlavným účelom obety svätej omše je zmierenie Boha. Svätá omša je najdôležitejším prostriedkom na vyprosenie Božích milostí.
Napriek platnosti nového omšového obradu, nemožno súčasne konštatovať, že tento obrad musí mať v Božích očiach automaticky aj rovnakú priazeň, než tradičná rímska liturgia. Táto tradičná omša a spôsob jej konania boli totiž veľmi prísne strážené a chránené cirkevnými pastiermi pred prenikaním revolučných vplyvov počas dlhých stáročí dejín.
Ak do náboženského obradu alebo do formy modlitby konkrétneho človeka preniknú revolučné myšlienky, tieto myšlienky následne podporujú aj zmenu v myslení a vo viere tohto človeka.
Škandalózne, heretické a rúhavé vyhlásenia mnohých súčasných predstaviteľov Cirkvi, hlboké mravné poklesky týchto cirkevných pastierov, nie sú žiadnou náhodou.
Hubert Jedin (1900 - 1980), nemecký historik, bol koncilový poradca na II. vatikánskom koncile. Vo svojej prednáške pre Nemeckú konferenciu biskupov, s názvom „Dejiny a kríza Cirkvi“, ktorá bola zverejnená v „L´Osservatore Romano“, t. j. dňa 17. septembra 1968, teda krátko po skončení tohto koncilu, poukázal na 5 javov, súvisiacich s prebiehajúcou krízou v Cirkvi:
- Čoraz väčšmi sa šíriaca neistota vo veciach viery, spôsobená voľným šírením teologických omylov na katedrách, v knihách a v článkoch.
- Pokus preniesť do Cirkvi formy parlamentárnej demokracie, zavedením práva na účasť na všetkých 3 rovinách cirkevného života, v univerzálnej Cirkvi, v diecéze, vo farnosti.
- Desakralizácia kňazstva.
- Voľné štruktúrovanie liturgického slávenia, namiesto realizácie Božieho diela.
- Na základe všetkých uvedených skutočností musíme konštatovať, že modernú Cirkev hlboko zasiahla revolúcia.
Dôkazy o tejto skutočnosti sa množia každým dňom. Jedine slepota alebo zbabelosť môžu brániť priznaniu tejto smutnej reality.
Nastal čas položiť otázku: Prenikli satanské revolučné princípy aj do života súčasných národov a štátov? A v prípade, že áno, ako možno najlepšie prispieť k vyslobodeniu týchto národov a štátov zo satanského zovretia?
Ako je na tom slovenský národ a štát?
Tradičná katolícka náuka chápe národ ako obyvateľstvo niektorého kraja, hovoriace rovnakou rečou, ktoré má viac al...