História Kostola sv. Martina v Turčianskom Svätom Martine

Martin leží neďaleko sútoku rieky Turiec s Váhom, v Turčianskej kotline obkolesenej vrchmi Malej a Veľkej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov. Na základe archeologického výskumu najstaršie osídlenie Turca pochádza zo strednej kamennej doby (2600-2300 pred Kristom), keď sa na západnom úpätí Veľkej Fatry usadil ľud kultúry kanelovanej keramiky.

Súvislejšie osídlenie Turca poznáme zo strednej bronzovej doby (1500-1250 pred Kr.). Vo veľkomoravskom období bol Turiec najosídlenejšou zo všetkých vysoko položených kotlín Slovenska. Sú tu kniežacie mohyly z 9. a 10. storočia. Podľa doteraz známych archívnych dokumentov územie Turca patrilo v prvých decéniách 12. storočia už do Uhorska.

Po začlenení Turca do rámca ranofeudálneho uhorského štátu panovníci tu nechali v platnosti v podstate starú správu. V dolnom Turci osady okolo územia dnešného Martina sú písomne doložené v 40. až 70. rokoch 13. storočia, aj keď ich osídlenie má starší pôvod. Osada Martin ležala na kráľovskej pôde patriacej pod právomoc kráľovského kastelána sídliaceho na Sklabinskom hrade.

Práve táto cesta na Sklabiňu prechádzajúca cez osady údolia Jordánu hospodársky pozdvihla Martin. Na tomto spoločnom výhodnom mieste sa schádzalo obyvateľstvo širokého okolia k náboženským obradom, tu pochovávali svojich blízkych a súčasne tu začali vymieňať svoj tovar, čím vzniklo výmenné miesto. Takto v druhej polovici 13.

K farnosti Kostola sv. Martina patrili okrem Martina i Dražkovce, Záborie, Dolné Jaseno, Horný a Dolný Kalník, Dolina, Priekopa, Horné a Dolné Záturčie, Košúty, Tomčany a Riadok. To bol pôvodný obvod martinskej farnosti v 14. storočí. Martinský kostol bol pôvodne drevený. V druhej polovici 13.

Turčiansky Svätý Martin (dnes Martin) je mesto na severe Slovenska, ktoré zohralo významnú úlohu v slovenských dejinách. Prvá písomná zmienka je z roku 1284 ako „villa sancti Martini“, ktorá lokalitu nazýva podľa kostola zasväteného sv. Martinovi - biskupovi z francúzskeho Tours. Spomína sa to v donácii uhorského panovníka Ladislava IV.

Naše mesto Turčiansky Svätý Martin dostalo pomenovanie podľa kostola svätého Martina (osada s názvom villa sancti Martini sa prvýkrát spomína v metácii listiny kráľa Ladislava IV. z roku 1284). Kostol sv. Martina je najstaršou pamiatkou mesta. Stojí na mieste rotundy, datovanej do konca 12. až začiatku 13. storočia a sú v ňom zachované fresky zo 14. storočia.

Priama zmienka o meste pochádza z donácie magistra Donča z 25. júla 1315, vydanej pre farnosť Kostola sv. Martina. 3. októbra 1340 panovník Karol Róbert povýšil Martin na mesto. V stredoveku bola impulzom pre rozvoj Martina jeho výhodná poloha na dôležitej ceste do Kremnice a Ponitria.

V septembri 1431 vtrhli v dvoch prúdoch na Slovensko a tiahli popri Váhu k Žiline a do Liptova. Pre Turiec, hlavne pre Martin, bola osudná až štvrtá výprava táboritov na Slovensko na jar 1433. Pri spiatočnej ceste z východoslovenských miest, ktoré boli Žigmundovou oporou, husitské vojská vtrhli do Turčianskej kotliny, kde vyplienili mestá Martin, Turany a pravdepodobne i Sučany. Podľa historika Pavla Floreka Martin vypálili medzi 15. a 20.

Význam mesta v polovici 15. storočia poklesol na úroveň zemepanského mestečka a Martin sa stal majetkom Sklabinského hradu. Úpadok bol z veľkej časti spôsobený prírodnými katastrofami, keď oblasť opakovane zasiahli zemetrasenia (1443 - 1445, 1453) i morová epidémia v jeseni 1452. Zvyšovala sa závislosť od hradného panstva, čo s nevôľou sledovali predstavitelia mesta, snažiaci sa o rozšírenie mestských privilégií.

Už roku 1557 na žiadosť Michala Révaia panovník Ferdinand I. Habsburský potvrdil martinské trhové právo. Prostredníctvom Révaiovcov si obyvatelia Martina vymohli aj rozšírenie jarmokov. Panovník Leopold I. vydal 24. februára 1668 pre Martinčanov listinu, v ktorej im potvrdil trhové právo, pričom rozšíril ich trhy o dva nové, a to na Vavrinca a pred Všechsvätými.

Veľkou pohromou pre mesto bol rozsiahly požiar v roku 1666, ďalší nasledoval 1. septembra 1778, keď zhorel takmer celý Martin, a popri viacerých požiaroch bol najničivejší ten z 22.

Od 17. storočia do roku 1922 bolo mesto centrom Turčianskej župy. V 19. storočí sa z mesta stalo stredisko slovenskej kultúry a jeho význam rástol. Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania, do vojska sa ich prihlásilo 34. V mestečku sa 31. januára 1849 uskutočnilo ľudové zhromaždenie, na ktorom vodcovia výpravy oboznámili obyvateľov s návrhom na federáciu národov monarchie.

Ku koncu 19. storočia sa mesto stalo centrom slovenského národného obrodenia, sídli tu aj Matica slovenská (od roku 1863). V roku 1866 bolo v meste založené Slovenské patronátne gymnázium. Hospodársky však stále zaostávalo a najviac obyvateľov sa venovalo poľnohospodárstvu, chovu dobytka a remeslám.

30. októbra roku 1918 sa práve Martinskou deklaráciou pripojilo Slovensko k Česku a vznikla Československá republika.

Rímskokatolícky Kostol svätého Martina, jednoloďová ranogotická stavba s pravouhlym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z druhej polovice 13. storočia. Stojí na mieste rotundy z prelomu 12. a 13. storočia.

V období 1544 až 1710 bol s prestávkami evanjelický. V interiéri sa nachádza množstvo gotických detailov, ako je krížová klenba, sedílie, ranogotický portál do sakristie a nástenné maľby vo svätyni.

Z renesančného obdobia sa dochovali sepulkrálne pamiatky, náhrobok Františka I. Révaia z roku 1533 a mortuárium Pavla Révaia z roku 1637. Z barokového obdobia sa dochoval súbor oltárov, bočné oltáre sv. Jakuba, Panny Márie, sv. Petra a Pavla z rokov 1739 - 1767. Kostol bol obnovený po požiari v roku 1882.

Ďalšie zariadenie kostola je novodobé, z obdobia poslednej úpravy zo 70. rokov 20. storočia. Stavba má hladké fasády členené opornými piliermi. Veža je ukončená ihlancovou helmicou. V areáli kostola sa nachádza baroková murovaná zvonica na pôdoryse štvorca z obdobia pred rokom 1821.

Ranogotickú stavbu postavili v 70. rokoch 13. storočia na mieste staršej románskej rotundy z 12. storočia a staršieho cintorína, na ktorom sa pochovávalo už v 11. storočí. Ešte počas obdobia gotiky bol kostol viackrát prestavaný a rozširovaný. Približne v polovici 14. storočia bol zaklenutý priestor lode, v 50. a 60. rokoch 15. storočia došlo po vypálení Martina v roku 1433 k oprave objektu, v rámci ktorej okrem iného nadstavali západnú vežu a z južnej strany pristavali bočnú kaplnku, tzv. jahodnícku, ktorá sa do priestoru lode otvára veľkými oblúkmi. O niečo neskôr začali so stavbou severnej kaplnky, tzv.

Okolo roku 1544 Révaiovci ako patróni kostola prestúpili na evanjelickú vieru, čo sa samozrejme dotklo aj liturgie. Viaceré zmeny konfesie sa uskutočnili v priebehu 17. Architektonický vývoj stavby sa prakticky ukončil v 17. V 18. a 19. storočí kostol niekoľkokrát vyhorel (1718, 1843, 1881), čo si vyžiadalo následné obnovy a menšie úpravy. Pri oprave kostola po požiari v roku 1881 bol odstránený ohradový múr, ktorým nahradili novým v roku 1895. Začiatkom 20. storočia dostal kostol nové zastrešenie.

Fresky sú datované do polovice 14. storočia. Na severnej stene presbytéria na nachádza Panna Mária s malým Ježiškom pod iluzívnym baldachýnom a dvojica apoštolov (sv. Peter a sv. Pavol) umiestnená do tradičnej iluzívnej architektúry. Na južnej stene sa nachádza ďalšia trojica apoštolov.

Vo východnej časti severnej steny sa nachádza ešte ďalšia dvojica postáv, ktoré sú však v omnoho horšom stave. V kostole bolo pochovaných viacero členov rodu Révai, ako o tom svedčí náhrobok Františka I. Révaia z červeného mramoru datovaný do druhej polovice 16. storočia (zamurovaný v južnej stene presbytéria) či drevené mortuárium Pavla Révaia z roku 1637.

Kostol slúži ako farský chrám martinskej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi a je v dobrom stave. Bohoslužby: v pondelok až piatok o 6.00 a 18.00 hod., v sobotu o 7.00 a 18.00 hod. Kostol predstavuje dominantu centra mesta. Stojí v opevnenom ale prístupnom areáli.

Kostol sv. Martina sa stal svedkom mnohých významných historických udalostí, predovšetkým v období slovenského národného obrodenia bol totiž Turčiansky sv. Martin (dobový názov mesta) kultúrnym a spoločenským centrom Slovenska. Na tunajších bohoslužbách sa zúčastňovali osobnosti ako Štefan Moyzes, Andrej Kmeť, Michal Chrástek, Ján Palárik či Andrej Radlinský. V kostole sa nachádzajú vzácne stredoveké fresky z prvej polovice 14. storočia.

Svätý Martin je symbolom lásky k blížnemu, solidarity a kresťanskej charity. Jeho známy čin, keď sa podelil o svoj plášť so žobrákom, je pripomienkou dôležitosti pomoci tým, ktorí to potrebujú. Umiestnenie sochy svätého Martina v Martine by mohlo slúžiť ako inšpirácia pre obyvateľov mesta a návštevníkov, aby sa riadili týmito hodnotami.

Rôzni predstavitelia mesta a kultúrne osobnosti majú odlišné názory na umiestnenie sochy svätého Martina:

• Alexander Lilge, bývalý viceprimátor: Socha by mala byť umiestnená na prominentnom mieste v pešej zóne, blízko rímskokatolíckeho Kostola sv. Martina.
• Jakub Dušan Gallo, člen kultúrnej platformy Parta: Osobne si nemyslím, že mesto Martin takúto sochu potrebuje.
• Ján Danko, primátor Martina: Zhotovenie sochy svätého Martina v Martine vítam a plne podporujem. Miesto, kde bude umiestnená, by som však nechal na rozhodnutí samotných Martinčanov.
• Dana Brezňanová, riaditeľka ZŠ A. Dubčeka v Martine: Sochu sv. Martina ako symbol nášho mesta by som umiestnila na Vajanského námestie.
• Pavol Parenička, literárny historik Matice slovenskej: Mala by sa celkom logicky umiestniť v centre mesta a čo najbližšie ku Kostolu sv. Martina ako väčší umelecký pendant k rozmermi komornejšiemu Štefunkovmu reliéfu na VÚB banke.
• Ján Cíger, antikvár a lokálpatriot: Preto podporujem vytvorenie podobného súsošia a dôstojného priestoru pre vzdanie úcty, piety, ale aj pulzujúceho súčasným životom. Osobne by som toto miesto videl v priestore medzi Kostolom sv. Martina a OC Galéria, čo by tvorilo aj symboliku prepojenia minulosti s prítomnosťou a vytvorilo či rozšírilo by oddychový priestor. Priľahlú plochu by som pomenoval ako Námestie sv. Martina.
• Tibor Kubička, riaditeľ Slovenského komorného divadla v Martine: Možno práve tam, na dohľad od Kostola sv. Martina, by mala mať takáto socha, resp. súsošie, svoje adekvátne umiestnenie.

Samozrejme, v tomto smere budú mať rozhodujúce slovo autori sochy, architekti, urbanisti a pamiatkari. Ak celá iniciatíva okolo sochy začne byť reálnou, verím a dúfam, že finálny návrh jej realizácie bude vybraný na základe otvorenej verejnej súťaže, ktorej výsledok bude posudzovaný odbornou a nezávislou komisiou.

Kostol sv. Martina v Martine

Tabuľka: Významné udalosti v histórii Kostola sv. Martina

Katedrála sv. Martina v Bratislave

Pozornosti obyvateľov a návštevníkov Bratislavy neunikne najpôsobivejšia dominanta Bratislavy, Katedrála sv. Martina, ktorá je spolu s hradom charakteristickým symbolom mesta. Ich vzájomné dejiny sú prepojené.

Kráľ Imrich I. požiadal v roku 1204 pápeža Inocenta III. o povolenie premiestniť prepošstvo z hradu do podhradia. Najskôr začali využívať už existujúci kostolík sv. Martina, ktorý zbúrali a na jeho mieste po roku 1273 postavili nový, v románskom slohu. Keďže kostol už viac nepostačoval potrebám rastúceho mesta, rozhodlo sa pre stavbu nového prepoštského chrámu, teraz už v gotickom slohu. Nový gotický kostol zasvätili v roku 1452 Najsvätejšiemu Spasiteľovi a sv. Martinovi.

Na mieste bývalej gotickej sakristie pribudlo umelecky najhodnotnejšie dielo v celej Bratislave, kaplnka sv. Jána Almužníka. Dal ju v rokoch 1727 - 1732 postaviť Imrich Esterházy, ostrihomský arcibiskup a prímas krajiny, ktorý v tom čase sídlil v Prešporku. Pre rozsiahlu podporu umenia si vyslúžil prímenie „uhorský Medici“. Kaplnka bola postavená ako mauzóleum alexandrijského patriarchu sv. Jána Almužníka, do ktorej boli uložené telesné pozostatky svätca. Zároveň bola koncipovaná ako pohrebná kaplnka samotného arcibiskupa.

Veľkú prestavbu veže a západného priečelia podmienil požiar v roku 1760. Prestavba v r. 1765 zahŕňala obnovu západnej fasády a veže podľa nového konceptu, s členením pilastrami, bosážou (murivo s plasticky zdôraznenými čelnými plochami jednotlivých kvádrov) a výraznými rímsami. Vežu nadstavali tehlovým murivom o nové podlažie a zavŕšili dvojdielnou helmicou, pokrytou medeným plechom, vo vrchole s pozláteným modelom uhorskej kráľovskej koruny.

V rokoch 1835 - 1846 barokovú podobu fasád nahradilo novogotické tvaroslovie podľa projektu bratislavského staviteľa a architekta Ignáca Feiglera. Dnešný stav interiéru chrámu, po viacnásobných prestavbách, pochádza z polovice devätnásteho storočia, kedy počas prísnej regotizácie dal architekt Jozef Lippert z chrámu odstrániť všetky renesančné a barokové prvky. Výnimku tvorí vzácne dielo Georga R. Donnera, ktorým je baroková socha svätého Martina. Pôvodne bola umiestnená na odstránenom hlavnom barokovom oltári. Neskôr bola premiestnená do exteriéru pred východnú fasádu polygonálneho záveru presbytéria a dnes sa nachádza v južnej lodi.

V Dóme sa zachovali štyri novogotické oltáre a na hlavnom oltári je šesť patrónov mesta (svätý Juraj, svätá Alžbeta, svätý Vojtech, svätý Mikuláš, svätá Katarína Alexandrijská, svätý Florián).

To je pripomienkou na obdobie tureckej okupácie južných častí Uhorska, kedy sa Bratislavský hrad stal sídlom Habsburgovcov a Dóm sa stal miestom korunovácie uhorských kráľov.

Dňom 31. marca 1995 sa Dóm sv. Martina stal Konkatedrálou Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy a od 14. februára 2008 Konkatedrálou Bratislavskej arcidiecézy.

V súčasnosti je Katedrála sv. Martina najvýznamnejším kostolom v Bratislave, jedným z najväčších na Slovensku a spolu s Bratislavským hradom patrí k turistami najviac navštevovaným miestam.

Pri akomkoľvek chráme je dôležitá nielen jeho stavba, ale hlavne ľudia, ktorí ho navštevovali a navštevujú. Po mnoho stáročí položili v tomto chráme korunu na hlavu osemnástim kráľom a kráľovnám vrátane najznámejšej z nich - Márii Terézii.

tags: #turciansky #sv #martin #kostol