Obdobím formovania praslovanského základu slovenčiny bolo 4. - 7. storočie. Pokladá sa za staršiu fázu, pretože bolo poznačené ešte stopami staroslovanskej migrácie do karpatsko-podunajskej kotliny. Areál reči našich prapredkov bol totiž v tejto časti kotliny mierne členený. Bol to dôsledok viacsmerného osídľovania tohto územia starými Slovanmi.
Svedectvo o tom podáva archeológia, ale aj výrazné zvyšky vývinu praslovančiny zachované v slovenských nárečiach. V ich západnej a východnej časti, ktoré boli osídľované zo severu zo zakarpatskej bázy západoslovanskej, vyskytujú sa prastaré západoslovanské javy. Také sú napríklad slová typu rožen, loket či lokec, šidlo alebo šillo, čiže v takom znení, ako ho poznáme v iných západoslovanských jazykoch (v češtine je loket, rožen, šidlo atď.).
Nasledujúce 8. a 9. storočie bolo v tejto severnej časti karpatsko-podunajskej kotliny poznačené mocenským zjednocovaním a vplyvom prenikania kresťanstva aj kultúrno-ideovým zjednocovaním. Vyvrcholením tohto dejinného pohybu na vyššej úrovni boli kresťanské misie z germánskych krajín, ďalej známe Pribinovo kniežatstvo a potom Rastislavovo veľkokniežatstvo a Svätoplukova ríša, obe dobovo spojené kresťanskou misiou z byzantského mocnárstva.
Toto zjednocovanie sa odrazilo aj v reči našich slovienskych predkov. V ich reči vznikali nové javy spoločné už viacerým oblastiam. Tieto integračné javy sa v 9. storočí ustálili a tak sa stali charakteristickými znakmi mladšieho praslovanského základu slovenčiny. Medzi ne napríklad patria slová typu ihla, krv, slama, vrana, tvary sĺz, mestá a pod., ktoré dodnes odlišne znejú napríklad od slov rovnakého praslovanského pôvodu v češtine (tu je jehla, krev, sláma, vrána, slz, města). Pravda, mladší praslovanský základ slovenčiny sa zjednocoval aj rovnakým znením slov v západoslovanských jazykoch.
Našim slovienskym predkom dejiny prejavili priazeň v druhej polovici 9. storočia. Vtedy sa ich reč dostala do kontaktu s kultúrnou rečou južnoslovanského pôvodu z okolia Solúna - so staroslovienčinou. Bola to reč, ktorú si učitelia Konštantín a Metod zvolili za misijný jazyk na Veľkej Morave.
Stopy tohto kontaktu sú napríklad v texte hlaholskej pamiatky známej ako Kyjevské listy s dojemnou prosbou za záchranu kráľovstva - iste Veľkej Moravy - ohrozovaného v posledných decéniách jeho existencie: Cěsarsьtvě našemь, gospodi... Na kráľovstvo naše, Pane, milosťou tvojou zhliadni a nevydaj naše cudzím a neobráť nás v korisť národom pohanským.
Malé symbolické kalendárium jubilea našej slovenčiny
Kalendárium je usporiadané podľa storočí.
10. storočie
10. storočie má v dejinách slovanských jazykov osobitné miesto. Na jeho začiatku začala odumierať už skôr vekom rozoklaná praslovančina, aby dala život svojmu potomstvu - slovanským jazykom a medzi nimi aj našej slovenčine s bohatým praslovanským dedičstvom, ako už o tom bola reč. Už v prvej polovici tohto storočia zanikli praslovanské polosamohlásky, tzv. jery, nosové samohlásky známe dodnes v susednej poľštine, niektoré slabiky sa stiahli do jednej dlhej a pod. Tak sa rozpadla pre praslovančinu oddávna typická otvorená slabika vždy so samohláskou na konci, stratila sa jej mäkkosť i tvrdosť.
Ale slovenčina v tomto storočí dostala do vienka niečo iba pre ňu charakteristické. Bola to hláska dz. Tá utvorila páry dz : z, neskôr dz : dž, ktoré nepoznajú ani jej najbližšie jazyky. Slovom v 10.
11. storočie
- Brezesburg (1042), Preslavaspurch (1072) - to sú záznamy pôvodného názvu nášho hlavného mesta z 11. storočia. Skrýva sa v nich staroslovanské osobné meno Braslav, meno veľmoža.
- V latinskej listine z roku 1075 sa slovenčina prezentuje už viacerými slovami, napríklad tlmači „tlmočníci“, kováči, tesári, žemliari, dvorníci, kňažic, kostolec, balvan, hvozd „rozsiahla hora, les“ a iné.
12. storočie
- Zo zasadaní cirkevných synod v tomto storočí sa zasa dozvedáme, že reč našich predkov bola štylisticky diferencovaná.
13. storočie
13. storočie je neobyčajne bohaté na latinské písomnosti s rovnako bohatým výskytom záznamov slovenských miestnych názvov. Záznamy sú však poznačené kráľovskými a zemepanskými kanceláriami s neslovenskými pisármi.
- A predsa pre poznanie nášho jazyka aj toto storočie prináša čosi nové. To sú záznamy slov priamo zo slovníka starej slovenčiny v dobovom znení. V latinskej listine z roku 1241 popri slovenských názvoch usadlostí a potokov môžeme čítať precupa, berch, oudol, potok, t. j.
- A ešte niečím sa toto storočie môže pred nami pochváliť. Zaznamenaním výsledkov niektorých zmien z praslovančiny zdedených hlások. Doložená je napríklad zmena g na h v zázname názvov Hradišce, Hlboký potok (Hradisa, Hlubuka potoka 1242), ktorá sa vykonala v celej slovenčine. Doklady sú aj o zmene ť na c a ď na dz, ktorá sa uskutočnila v západnej a východnej slovenčine. Dnešný Majcichov pri Trnave sa roku 1266 zapisuje ako Moycheh, t. j. Mojcech, pôvodne z osobného mena Mojťech, a na východe riečka Ťichá sa zapisuje roku 1255 ako Cyha, t. j.
14. storočie
- V tomto storočí notári stránkam vysvetľujú obsah latinských listín už in materna lingua, čiže v materinskom jazyku.
- Vetou sa slovenčina ozvala vo forme prípisku pójdem na huby do lesa v latinskom kódexe z roku 1386. Prípisok je, čo je iste zaujímavé, súčasťou latinsko-slovenského dvojveršia.
15. storočie
15. storočie je storočie zlomové. Nové v ňom bolo to, že v pisárskych kanceláriách, najmä v prítmí mestských radníc, sa popri latinčine začala udomácňovať aj súdobá čeština. Ale slovenčina v tomto storočí napodiv stala sa ešte aktívnejšou. Vtláča sa medzi riadky latinských textov, v podobe tzv.
- V českom preklade nemeckého mestského práva v knihe mesta Žiliny z roku 1573 sú použité domáce právne termíny, ako napríklad božba, boženík, zabožiti, dlžný, dlžné, hotovizňa, opytovati, rokovati, úžera, vidiek a iné. Pochopiteľne, termíny museli byť v administratívno-právnych žánroch už dávnejšie v ústnej kultúrnej slovenčine ustálené.
- O myla panna czo thy mas / quod my das ne véš ras / Amen. - Taký je originál záznamu slovenského veršovaného slova z pera notára v Novohradskom daňovom registri z roku 1457.
- No list adresovaný Bardejovu z roku 1493 už taký lyrický nie je. Skôr mu svedčí epiteton zbojnícky.
16. storočie
- Vo vinohradníckej knihe mesta Trnavy (záznam z roku 1565) má kultúrna západoslovenčina takúto podobu: ... na den s. Walentina kupyl Andre Palowicz od Jana Sysla osmynu wynohradu na Ružiene hore za f 43 susedy tomu wynohradu... (... na den s.
- Pisár roku 1567 po latinskom úvode v kultúrnej strednej slovenčine zaznamenal ... lingua sclavonica. Bielie fletterky, Mensie fletterky pozlatiste, Zase mensie fleterky pozlatiste, Sponky na plast, Dwe Bonbišky, Try Prstene, Dwe Ihly...
- Kultúrna východoslovenčina sa v 16. storočí, ale aj v ďalších storočiach prihlásila s niektorými charakteristickými znakmi východoslovenských nárečí. List z roku 1577 sa začína takto: ... Poklonyenye sscsyescye y sdrawye zadam wassey myloscy myly panye sused nadluchye czasy nycz ynaczey ness yak sam sebe...
Toto storočie bolo medzníkom vo vývine slovenčiny v predspisovnom období. V zdokonaľovaní štýlov a žánrov tentoraz už nielen v ústnej, ale aj v písomnej forme už ju nič nezastavilo.
17. storočie
- Aj toto storočie začalo písať novú kapitolu v dejinách slovenčiny. Slovenské slovo sa pýtalo do vtedajších tlačiarní. A tak v tlačenom Ostrihomskom rituáli (Rituale Strigoniense) z roku 1625 môžeme čítať v kultúrnej stredoslovenčine krstnú formulu v dobovom pravopise: Yako ti meno? - Yan, lebo Katharina. N.: Odriekassli se Satanassowi? - Odriekam. Y wssetkym skutkom geho? - Odriekam... Y wsseckei pychi geho?
18. storočie
18. storočie je storočím, keď naša slovenčina dosiahla zlatú pečať - záväznú spisovnú kodifikáciu. Stalo sa tak s istou predohrou, s pokusmi o normalizáciu jej podoby popretkávanej bohemizmami (kamaldulskí rehoľníci, J. I. Bajza) a súčasne s úsilím stanoviť pre slovenských vzdelancov za spisovný jazyk tradičnú biblickú češtinu. Ale bola tu ešte jedna sila, rozhodnejšia, preniknutá osvietenským duchom doby - skupina vlasteneckých filológov v seminári na Bratislavskom hrade na čele s A Bernolákom.
- Stalo sa tak u nás prvou kodifikačnou príručkou Dissertacia philologico-critica de litteris Slavorum..., ktorá vyšla v Bratislave (Posonii) roku 1787, a ďalšími spismi A.
- A tak J. Fándly v jednej zo svojich kníh mohol úvod zakončiť prívetom v slovenčine už v spisovnom rúchu - v bernolákovčine: Milí Slováci!
- Toto storočie však začalo vysielať signály pre nasledujúce storočie. Z rukopisných spevníkov sa začala ozývať ľudová pieseň. V známej zbierke J. Lániho z 2. polovice 18. storočia môžeme doslova a dopísmena napríklad čítať: Ssiroko daleko ma ružička kwitne / ssuhagowo srdce za mnu welmi lipne..., alebo Dobra nocka teg materi / dobra nocka teg materi / ktera chowa pekne dcery / ktera chowa pekne dcery.
19. storočie
- P. J. Šafárik a J. Kollár ešte zaujatí peknými tónmi slovenských ľudových i mestských piesní vydali tlačou z nich zbierky Písně swětské (1823) a Narodnie zpiewanky (1834), ktoré zosilnili signál z minulého storočia hľadať pre spisovný jazyk Slovákov nový prameň. V prvej z nich prekrásnu pieseň Buwag že mi buwag / A sa něnadúwag, / Lepssie ti ge spáti / Než sa naduwati...
- Takmer súčasne vznikala epochálna poézia J.
- Potom po príchode Ľ. Štúra zo štúdia v Halle ozvali sa tí, ktorým slovenčina bola život národa, pôvodne pohrdlivo, neskôr čestne nazvaní - štúrovci. Tvárou k národu sa rozhodli pre novú tvár spisovnej slovenčiny, pre tú, o ktorej boli presvedčení, že je najpôvodnejšia, najrozšírenejšia a presiaknutá tvorivým duchom národa.
- Najprv príhovorom Ľ. Štúra poďakovali bernolákovcom už v novej spisovnej podobe: K mišlienke tejto, k vizdvihnúťú Slovenčini za reč spisovnú a tak k mnohotvornjemu životu Slovenskjemu ťali a razili nám cestu znamenití náš Bernolák a jeho nasledovňíci... Potom boli pripravení podať ruku aj J.
- V auguste roku 1844 spolok Tatrín na zasadaní v Turčianskom Sv. Martine štúrovskú kodifikáciu po diskusii schválil. Po tomto slávnostnom akte Ľ.
- Pravdaže, zápas o tvár spisovnej slovenčiny sa neskončil. Ale o tom sme sa už zmienili. Nemožno však obísť zápas o pravopis štúrovskej spisovnej slovenčiny. Ten sa skončil kompromisom na schôdzke v októbri 1851 v Bratislave. Štúrovská spisovná slovenčina dostala nový pravopisný habit, zaviedlo sa y, ý, mäkké ľ, ä, tvary dobré, dobrého a iné. A tak Sládkovičov Detvan už roku 1854 vychádza v tomto novom etymologickom rúchu.
- Uplatnenie etymologického princípu v pravopise spisovnej slovenčiny sa v zásade prijalo, pravda, v praxi so značnými nepresnosťami. Bolo potrebné vyrovnať sa najmä so zastaranými poučkami, tvarmi i slovami. O to sa pričinila Matica slovenská školskou príručkou Fr. Mráza (1864) a neskôr úpravou kodifikácie v prospech živých javov S. Cambela v kodifikačnej príručke Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902) s úpravou a doplnkami J. Ale to už sme v 20.
20. storočie
20. storočie sa stalo opäť storočím sporov, zápasov. Tentokrát nešlo už len o tvár spisovnej slovenčiny, ale aj o jej existenciu. Bolo tu volanie po treste pre prvých kodifikátorov za „československý rozkol“, ústava ČSR s českoslovenčinou a jej podporou Pravidlami slovenského pravopisu z roku 1931, neskôr tu boli mocenské pokyny na zbližovanie a perspektívne splývanie slovenčiny s češtinou, ale bolo tu aj zoskupenie nových síl pre rozkvet spisovnej slovenčiny na základe...