V Kláštore pod Znievom vzniklo Božie dielo, jedno z najväčších zariadení na Slovensku, ktoré poskytuje sociálne služby chudobným. Je to dôkaz toho, že kde je vôľa, tam je aj cesta. Ak človek využije všetky svoje dary, ktoré mu Boh dá a nebojí sa ísť ťažkou cestou, plný dôvery, tak mu Boh požehná.
Útulok Dobrého Pastiera je útulkom pre ľudí, ktorým život nedožičil toľko, čo ostatným. Otec Vladimír Maslák začal realizovať myšlienku pomoci núdznym ešte počas pôsobenia vo farnosti Koš. V tejto obci pôsobil v resocializačnom zariadení Provital.
V priebehu roka 2007 však prichýlil otec Vladimír na farský úrad v Koši asi desiatich mužov, ktorí museli opustiť resocializačné zariadenie v obci. Farské priestory nemohli však dlho slúžiť na tieto účely a tak sa otec Maslák obzeral po budove, v ktorej by mohol naplno realizovať túžbu a myšlienku, ktorú dlho v sebe nosil - pomáhať slabším a odstrčeným, osobám bez úcty k sebe, k životu, k druhým. Na tejto ceste hľadania priestorov otcovi Maslákovi pomohli viacerí dobrodinci, jedným z nich bol zosnulý a vážený Mons. Rudolf Baláž.
Budova, ktorá v súčasnosti už slúži ako domov pre týchto ľudí, je budova nie hocijaká, budova s hlbokým kresťanským základom, postavená na modlitbách, prácach a obetách mnohých rehoľných spoločenstiev už od 11.storočia (premonštrátov, benediktínov, členov spoločnosti Ježišovej) - ide o premonštrátsky kláštor Panny Márie v Kláštore pod Znievom.
Koncom roku 2015 žilo v zariadení Dobrý Pastier 216 osôb (prevažne mužov, ženy sú v osobitnom zariadení mimo obce). Do tohoto počtu nie sú započítaní tí, ktorí o pomoc za tie roky žiadali a po čase na vlastnú žiadosť odišli, ani tí, ktorí nás predišli do večnosti, či tí, ktorí sa s Božou pomocou osamostatnili a pracujú.
Muži, ktorí žiadajú o pomoc, majú za sebou zložitú minulosť (rozbité rodiny, alkoholizmus, stratu rodinného zázemia, zlý zdravotný stav, aj nezodpovednosť). Táto skutočnosť dohnala mnohých na okraj spoločnosti. Ľudia k nám prichádzajú bez osobných dokladov, často v zlom psychickom stave, špinaví, so zápachom, niektorí akoby už ani neexistovali.
Avšak zásada otca Vladimíra je: minulosť nechať za bránami zariadenia a žiť prítomnosť. V našom útulku nikdy neposudzujeme človeka podľa toho, aký bol alebo čo spravil, či prečo je tu. Na každého máme rovnaký meter. Je to človek, je to Boží tvor a potrebuje pomoc.
Otec Vladimír Maslák sa nevyhýba žiadnej práci, či už je to dojenie, či práca na stavbe, zásobovanie potravinami a samozrejme duchovná služba. Sociálne služby zabezpečujú sociální pracovníci, pracovní terapeuti, zdravotné sestry, ošetrovateľky, pomocní pracovníci. Veľkým prínosom sú dobrovoľníci zo Slovenska a zahraničia (Eurowaits), študenti, absolventi seminárov.
Medzi pracovníkmi sú laici aj zasvätené osoby (sestry Božského Vykupiteľa a sestry Sv. Otec Vladimír tvrdí, že najmilší sú mu tí, ktorí sú v útulku najdlhšie. Môže povedať, že sú z nich iní ľudia. Opäť si pestujú kontrolu nad sebou a budujú nanovo vzťahy so svojimi blízkymi. Teraz sa na nich už dá spoľahnúť. Za každým jedným človekom vidím osud, o ktorý má zmysel bojovať”.
Faktom je, že spoločnosť sa na týchto ľudí pozerá (niekedy aj právom) veľmi kriticky. ,,Ja by som za nich dal aj vlastný život, pre mňa sú silnými osobnosťami”, hovorí otec Vladimír. Ľudia sa niekedy nachádzajú v takej tiesni, že o tom nemáme ani predstavu. Dostať sa alebo aspoň nakuknúť do naozajstnej núdze človeka a vedieť mu pomôcť, je nenahraditeľný pocit.
Ľudia so závislosťou majú dosť vlastného trápenia, potrebujú niekoho, kto im pomôže niesť ťažký kríž a zapojiť sa do bežného života, potrebujú zamestnanie aj domov. Žiaden alkohol, to je u nás jedno z najdôležitejších pravidiel. To druhé hovorí o tom, že každý, kto k nám príde, musí pracovať.
Muži sú zadelení počas terapie pri varení, pri praní, pri žehlení, upratovaní aj pri stavebných, tesárskych či klampiarskych prácach, pri práci v hospodárstve. Každý, kto je zdravý, pridáva ruku k dielu. Muži aj ženy si podľa výšky svojich príjmov hradia svoj pobyt v zariadení. Zvyšná suma peňazí je im odkladaná na účet.
Kláštor pod Znievom
Koncerty pre ľudí v núdzi
Manželia Bangovci sa venujú motivácii a inšpirácii ľudí, ktorí sa ocitli na pomyselnom dne. Za 5 predchádzajúcich ročníkov navštívili 10 nápravnovýchovných zariadení, 3 psychiatrické nemocnice, zariadenia pre ľudí bez domova v Kláštore pod Znievom, v Žakovciach a v Prešove, zariadenia pre seniorov, azylové domy pre týrané ženy a zamestnancov spišskonovoveskej nemocnice.
V rokoch 2020 a 2021, keď situácia „vis major“ nedovoľovala konať kultúrne podujatia, sa preorientovali na online vysielanie cez internet. Vysielali pre rôzne cieľové skupiny a podľa toho prispôsobili aj repertoár - operety pre seniorov, krásne známe melódie pre osamelých, pre rómsku menšinu, pre zdravotne handicapovaných a podobne. V tomto trende chcú pokračovať čo najdlhšie, nakoľko pre ich klientov v ktoromkoľvek z týchto zariadení sa stretávajú s tak úprimným prijatím a záujmom, ako málokde inde.
Po niekoľkých rokoch plných úprimných stretnutí a telefonátov sa na obyvateľov útulku pre bezdomovcov v Kláštore pod Znievom veľmi tešili. Samotný koncert v priestoroch kostola v bývalom kláštore dnes patriacom bezdomovcom bol symfóniou lásky, ústretovosti, úprimnosti a dobrej energie.
Je veľmi smutné stretnúť matky s deťmi bez domova. Riešením pre tieto ženy je pobyt v azylových domoch, kde majú zabezpečené základné životné potreby - jedlo a posteľ. Každý človek však potrebuje aj nadstavbu - a tou je milé slovo.
Koncert začínal krátkym vysvetlením toho, čo vlastne svojou aktivitou sledujú. Nechcú nikoho súdiť, ani poučovať, ani dávať múdre rady do života. Rozprávanie o živote Bangovcov začalo ich neľahkým detstvom. Maroš bol od malička v internátnej škôlke a škole pre nevidiacich v Brne a v Levoči. Bojoval nielen so svojím postihnutím, ale aj s nedostatkom informácií o ňom a rovnako aj s osamelosťou počas dlhých rokov na internáte.
Saša vyrastala síce ako vidiaca, prekonala však veľmi ťažký životný šok ako 17 ročná, keď stratila zrak v dôsledku autonehody a veľmi dlho a ťažko sa s tým vyrovnávala. Títo dvaja osudom skúšaní ľudia sa stretli a vďaka svojej túžbe žiť plnohodnotným životom vytvorili rodinu, do ktorej priviedli malé dieťa. Avšak aj v tomto im osud nedoprial a dievčatko, ktoré 17 rokov bojovalo s ťažkou chorobou imunitného systému, im nakoniec odišlo na večnosť.
Už od mladosti sa obidvaja venovali tomu, čo vedeli robiť - spevu. Založili spevácku skupinu, neskôr občianske združenie so zameraním na výchovné a charitatívne podujatia, a začali Maroša povzbudzovať v tom, aby ako najtalentovanejší z nich začal budovať svoju spevácku kariéru. Saša v sebe objavila manažérske schopnosti a začala ich uplatňovať rovnako, ako umenie moderovať Marošove čoraz častejšie koncerty.
Nie vždy je však na vine manžel, žiaľbohu máme aj takú skúsenosť, kedy rodinu úplne zbytočne rozbila žena a pripravila tak manželovi a trom deťom zo života peklo. Preto týmto nešťastným ženám spievali tie najkrajšie piesne o láske - Milujem, Hello, Láska srdcia ráňa, Odeta, Lásko má a podobne.
Všetky koncerty manželov Bangovcov mali podobný scenár, aj keď ich konkrétna realizácia bola veľmi citlivo prispôsobovaná prostrediu, náladám aj odozve divákov. Aj podobné typy obecenstva totiž na podobné rozprávanie môžu reagovať rozdielne.
Útulok Dobrého Pastiera v Kláštore pod Znievom