Astronómia neustále prináša fascinujúce úkazy, od pravidelných meteorických rojov až po vzácne zatmenia a prechody planét. V tomto článku sa pozrieme na niektoré z najzaujímavejších astronomických udalostí a iných atmosférických javov, ktoré nás obklopujú.
Úplné zatmenie Slnka je jedným z najimpozantnejších javov, ktoré môžeme zažiť.
Aktuálne javy na oblohe: Prehľad
Počas celého roka môžeme na oblohe sledovať rôzne planéty a ich pohyby. Vo februári sa zlepšujú pozorovacie podmienky pre vnútorné planéty, zatiaľ čo Mars sa nachádza uhlovo blízko Slnka. Pozorovanie Saturna sa skráti, ale Jupiter ostáva jasný a dobre pozorovateľný. December prináša dominanciu Saturna a Jupitera, aktívny meteorický roj Geminidy a začiatok astronomickej zimy - zimný slnovrat nastáva 21. decembra.
- November: Dominuje oblohe Jupiter a Saturn, pričom kométa C/2025 A6 (Lemmon) je pozorovateľná začiatkom mesiaca a prechádza perihéliom 8. novembra.
- Október: Prináša na oblohu Jupiter, Saturn a na rannej oblohe jasnú Venušu, čo poteší pozorovateľov vlasatíc.
- September: So sebou prináša začiatok astronomickej jesene, pričom jesenná rovnodennosť nastáva 22. septembra o 20:19 a je ideálna na pozorovanie zodiakálneho svetla.
- August: Môžeme na rannej oblohe pozorovať Venušu a Jupiter, zatiaľ čo Saturn je pozorovateľný takmer počas celej noci.
- Júl: Ponúka na večernej oblohe Merkúr, ráno Saturn a Venušu, pričom Jupiter sa dostáva nad ranný obzor až koncom mesiaca.
- Máj: Sú pozorovateľné všetky planéty, hoci s určitými ťažkosťami, či už na večernej alebo rannej oblohe.
- Jún: Prináša letný slnovrat - začiatok astronomického leta, ktorý nastáva 21. júna.
Jesenná rovnodennosť: Rovnováha svetla a tmy
Jesenná rovnodennosť nastane presne 22. septembra o 20:19 (UTC+2). V tento okamih Slnko prejde priamo nad zemským rovníkom, čo spôsobí, že deň a noc budú približne rovnako dlhé. Jesenná rovnodennosť (lat. aequinoctium autumnale) nastáva každý rok okolo 22. alebo 23. septembra, keď Slnko pri svojom zdanlivom pohybe po ekliptike prechádza nebeským rovníkom zo severnej na južnú pologuľu. V dôsledku tohto postavenia je dĺžka dňa a noci približne rovnaká na celom svete.
Rozdiely vznikajú iba kvôli refrakcii (lom svetla v atmosfére) a faktu, že deň astronomicky začíname východom a končíme západom Slnka, teda keď je jeho horný okraj viditeľný nad obzorom. Preto je deň v skutočnosti o niečo dlhší než noc, aj počas rovnodennosti.
V starovekých civilizáciách bol pohyb Slnka základom pre tvorbu lunárno-solárnych kalendárov. Rímsky kalendár poznal sviatok Equirria, venovaný bohu Marsovi, ktorý pripadal blízko rovnodennosti a súvisel s ukončením vojenských výprav a návratom vojakov. V kresťanskej tradícii sa obdobie jesennej rovnodennosti spája so sviatkami sv. Michala (29.
V rámci grécko-rímskej tradície je najznámejší mýtus o Persefóne a Hádovi. Persefóna musela tráviť časť roka v podsvetí, čo symbolizovalo ústup vegetácie a príchod zimy. Jej návrat k matke Déméter prinášal jar. Rovnodennosť bola pre Grékov bodom prechodu medzi týmito dvoma stavmi - životom a smrťou, svetlom a tmou.
Na druhej strane, Kelti slávili sviatok Mabon - druhý z troch „zberových“ sviatkov. Bol spojený s vďakou za úrodu a s hľadaním rovnováhy. Slnko a mesiac, mužský a ženský princíp, svetlo a tma - všetko malo byť v rovnováhe. V pohanských rituáloch sa obetovalo jablko, symbol života a nesmrteľnosti.
Slovania uctievali Svaroga, boha ohňa a slnka, no počas jesene jeho sila slabla a nastupovala moc Černoboga, temného boha noci a zimy. Rovnodennosť bola tak chápaná ako duchovný predel medzi priaznivým obdobím hojnosti a náročnou zimou. Mayovia a Aztékovia sledovali rovnodennosti pri svojich pyramídach (napr. Chichén Itzá), kde hra svetla a tieňa vytvárala symbolické obrazy hadov - posolstvá bohov.
Jesenná rovnodennosť je v symbolickej rovine chápaná ako moment rovnováhy, ktorý však trvá len krátko. Od tohto okamihu sa dni skracujú a noc získava prevahu. Tento prechod mal vždy psychologický a spirituálny význam: Človek ďakoval za plody svojej práce.
Spoločnosť sa pripravovala na zimu - čas skúšok, keď bolo potrebné šetriť zásoby a žiť striedmejšie. V súčasnosti si tento astronomický okamih pripomíname skôr vedecky alebo symbolicky. Moderné pohanské a prírodné smery (napr. wicca) stále oslavujú Mabon - rituálom vďaky, meditáciami alebo obetovaním darov prírode. Astronómovia a popularizátori vedy využívajú rovnodennosť na vysvetľovanie princípov pohybu Zeme a jej vzťahu k Slnku.
Z vedeckého hľadiska je jesenná rovnodennosť presným referenčným bodom: Určuje začiatok jesene v astronomických kalendároch a je kľúčová pre definíciu súradnicového systému na oblohe (rovníkový systém).
Jesenná rovnodennosť je fenomén, ktorý v sebe spája presnú astronómiu a bohatú symboliku. V prírodnom cykle znamená koniec leta a začiatok obdobia tmy a pokoja. V mytológii odkazuje na večný boj svetla a tmy, života a smrti.
Zatmenia Slnka: Kozmické divadlo
Úplné zatmenie Slnka je jeden z najimpozantnejších fenoménov, aké môže človek zažiť. Počas niekoľkých minút prebehne cez deň veľký tieň, obloha stmavne, vzduch ochladne, zvieratá zmĺknu a na nebi sa objavia hviezdy aj planéty. Hoci dnes chápeme fyziku tohto javu, pocit v nás zostáva rovnaký ako pred tisíckami rokov: je to okamih, ktorý nám pripomenie, akí sme krehkí a zároveň neprestajne fascinovaní svetom nad hlavami.
Úplné zatmenie Slnka nastáva vtedy, keď Mesiac prejde presne medzi Zemou a Slnkom a úplne zakryje jeho fotosféru - žiarivý povrch Slnka. Pozorovateľ, ktorý sa ocitne v strede mesačného tieňa (v umbre), namiesto oslnivého slnečného kotúča uvidí tmavý kruh lemovaný jemnou žiarou. Práve v tejto chvíli sa zjaví slnečná koróna (najvrchnejšia časť slnečnej atmosféry, extrémne horúca, riedka a neustále sa meniaca plazma).
Hoci Mesiac stojí pri každom nove medzi Zemou a Slnkom, jeho dráha je naklonená približne o 5° voči ekliptike. Väčšinou preto Mesiac „minie" Slnko, prejde nad ním alebo pod ním. Zatmenie vznikne iba vtedy, keď je nov a Mesiac sa nachádza v jednom z dvoch uzlov svojej dráhy (Drakova hlava alebo Drakov chvost).
Slnko je približne 400-krát väčšie než Mesiac, ale zároveň je zhruba 400-krát ďalej od Zeme. Z nášho pohľadu preto obe nebeské telesá zaberajú približne rovnaký uhol (asi pol stupňa). Táto zhoda je vzácna a dočasná: Mesiac sa postupne vzďaľuje a o milióny rokov už úplné zatmenia na Zemi nebudú možné.
Druhy zatmení Slnka
- Úplné zatmenie Slnka: Mesiac zakryje celý viditeľný povrch Slnka. Pozorovateľ stojaci v páse totality vidí korónu a dochádza k výraznému stmavnutiu oblohy.
- Prstencové zatmenie Slnka: Stred Mesiaca prechádza pred stredom Slnka, ale jeho zdanlivý priemer je menší než slnečný. Mesiac tak nezakryje celý disk a okolo neho zostáva viditeľný svetlý tzv. ohnivý prsteň.
- Čiastočné zatmenie Slnka: Mesiac zakryje iba časť slnečného disku.
- Hybridné zatmenie Slnka: Vzácne zatmenie, ktoré kombinuje znaky úplného aj prstencového zatmenia. Na niektorých úsekoch trasy je viditeľné ako prstencové, inde ako úplné.
Priebeh úplného zatmenia Slnka
Úplné zatmenie však nie je jednorazový úkaz. Ide o sled scén, ktoré nastupujú za sebou a vytvárajú fascinujúce kozmické divadlo.
- Prvý kontakt: Mesiac sa len nepatrne dotkne slnečného okraja a svetlo začne slabnúť. Tieň sa postupne „zahryzne" do disku, svetlo bledne a celé okolie pôsobí zvláštne napäté.
- Bailyho perly: Pár minút pred totalitou vtáky stíchnu, teplota klesá a človek má pocit, ako keby príroda zadržiavala dych. Pri slabom prenikaní slnečného svetla cez mesačné údolia sa tvoria Bailyho perly tvorené súborom jasných bodov lemujúcich okraj Mesiaca.
- Diamantový prsteň: Keď zostane už len posledný lúč, jav prechádza do „diamantového prsteňa“ - ikonickej chvíle pre fotografov i pozorovateľov.
- Chromosféra a protuberancie: Krátko potom sa ukáže tenká ružovkastá chromosféra, viditeľná len niekoľko sekúnd, spolu s veľkolepými protuberanciami (oblúkmi horúcej plazmy vznášajúcimi sa nad slnečným okrajom).
- Slnečná koróna: Následne nasleduje ohromujúca slnečná koróna. Ide o jasnú plazmovú atmosféru obklopujúcu zatienené Slnko, ktorej tvar sa neustále mení. Počas slnečného minima pôsobí hladko a symetricky, ako veniec s výraznými polárnymi magnetickými lúčmi.
- Hviezdy a planéty: Počas totality sa na oblohe objavia aj hviezdy a planéty. Ak sa rozhliadnete navôkol, uvidíte zvláštny 360-stupňový súmrak. Je to úzky oranžovo-ružový pás na horizonte, ktorý obklopuje celú krajinu.
Zatmenie však nie je len estetický zážitok. Je to aj okamžitý atmosférický experiment. Počas prechodu tieňa môže teplota klesnúť o 5 - 10 °C, zmení sa vietor, vtáky prestanú spievať a hmyz sa správa, akoby prišla noc. V ionosfére klesá ionizácia, čo ovplyvňuje rádiové signály aj GPS.
Cyklus Saros a iné zákonitosti
Aj keď zatmenie na prvý pohľad pôsobí ako nečakaná dráma na oblohe, jeho rytmus je v skutočnosti prekvapivo presný. Najznámejším pravidlom je cyklus Saros, dlhý približne 6585 dní - teda asi 18 rokov, 11 dní a 8 hodín. Zatmenia oddelené jedným Sarosom majú takmer identickú geometriu, len sa posunú na inú časť Zeme. Tento cyklus poznali už Babylončania, ktorí ho používali ako kľúč k predpovedaniu nebeských úkazov tisícročia pred dnešnou modernou astronómiou.
Ďalším stavebným kameňom je Metonov cyklus, ktorý trvá 19 rokov, čo približne zodpovedá 235 lunárnym mesiacom. Hoci sám o sebe nepredpovie zatmenie, je neoceniteľný pri usporiadaní kalendára a sledovaní fáz Mesiaca v dlhodobom meradle.
Besselove elementy a moderné efemeridy umožňujú vypočítať polohu mesačného tieňa, jeho pohyb po zemskom povrchu, presný čas všetkých kontaktov aj dĺžku totality s ohromujúcou presnosťou. Vznikajú tak mapy, ktoré nám s absolútnou istotou určia, kde a kedy totalita začne, kde skončí a akú dlhú kozmickú šou môžete očakávať.
Význam zatmení Slnka vo vede
Zatmenia Slnka zohrali v dejinách vedy dôležitejšiu úlohu, než sa na prvý pohľad zdá. Tieto krátke momenty tmy priniesli kľúčové zistenia, ktoré významne rozšírili naše poznanie vesmíru.
Významným medzníkom bol rok 1868, keď francúzsky astronóm Jules Janssen počas expedície v indickom meste Guntur zaznamenal v slnečnej chromosfére jasnú žltú spektrálnu čiaru, ktorá nezodpovedala žiadnemu známemu prvku. Stalo sa to 18. augusta počas úplného zatmenia Slnka. Súbežne, na opačnom konci Zeme, britský astronóm Norman Lockyer z Anglicka pozoroval identickú neznámu žltú čiaru. Práve Lockyer navrhol pomenovať tento nový prvok podľa gréckeho slova pre Slnko (hélios), čím vznikol názov hélium. Ich objavy boli nezávislé a zároveň simultánne, čo sa vo vede nestáva často. Lockyer uznal, že Janssen bol prvým, kto čiaru skutočne pozoroval počas zatmenia, a obaja nakoniec podelili o vedecký kredit.
Medzi najvýznamnejšie prínosy Alberta Einsteina patrí všeobecná teória relativity, ktorú vypracoval v rokoch 1913 - 1916. Táto revolučná koncepcia popierala klasické Newtonovo poňatie gravitácie a priniesla nový pohľad na priestor, čas a ich vzájomné prepojenie. Bola však náročná na pochopenie a abstraktná, preto bolo potrebné experimentálne potvrdenie, ktoré by potvrdilo jej predpovede a súčasne vyvrátilo Newtonove očakávania.
Britský astronóm Arthur Eddington navrhol využiť úplné zatmenie Slnka: ak mala byť Einsteinova teória správna, svetlo hviezd prechádzajúce blízko slnečného disku by sa malo v jeho silnom gravitačnom poli odchýliť. Pre pozorovanie takéhoto ohybu boli nevyhnutné dve podmienky - totalita zatmenia a prítomnosť niekoľkých jasných hviezd v bezprostrednej blízkosti slnečného okraja. Zatmenie 29. mája 1919 tieto podmienky spĺňalo. Eddingtonova britská expedícia pôsobila na Príncipe, zatiaľ čo v brazílskom Sobrale pozorovali americkí, britskí a brazílski astronómovia. Skupiny mali rozdielne zameranie. Brazílski vedci skúmali slnečnú korónu a vykonávali spektroskopické merania. Briti sa sústredili na presné meranie posunu polôh hviezd, aby overili Einsteinovu predpoveď.
Po dôkladných analýzach oznámil v novembri 1919 kráľovský astronóm Frank Dyson, že merania sú v súlade s Einsteinovou teóriou. Nameraná odchýlka svetelných paprskov zodpovedala hodnote predpísanej všeobecnou teóriou relativity a bola približne dvojnásobná oproti odhadu podľa Newtona. Išlo o jeden z najvýraznejších momentov v dejinách vedy, ktorý sa objavil aj v titulkoch svetových denníkov: „Revolúcia vo vede - nový obraz vesmíru!“ (The London Times) či „Priestor a čas nemajú pevné rozmery, tvrdia učenci.“ (The Washington Post). Aj keď mnohí stále nechápali teóriu do hĺbky, Einsteinova popularita raketovo vzrástla. Jeho charizma, netradičný spôsob myslenia a symbolický vzorec E = mc² z neho urobili verejne uznávanú osobnosť. Zatmenie z roku 1919 sa tak stalo míľnikom, ktorý jeho genialitu definitívne zviditeľnil. Jeden astronomický jav posunul fyziku do novej éry.
Počas zatmení v 19. a 20. storočí astronómovia odhalili jemnú štruktúru slnečnej koróny, nové spektrálne čiary prvkov, správanie plazmy v extrémnych podmienkach i zmeny slnečných magnetických polí.
Zatmenia Slnka v histórii a kultúre
Ak by ste sa ocitli v starovekej Číne počas zatmenia Slnka, namiesto tichého úžasu by vás privítal hluk. Veľa hluku. Ľudia verili, že Slnko počas zatmenia napadol nebeský drak, ktorý ho prišiel zožrať, a jediným spôsobom, ako ho vyplašiť, bolo bubnovať, kričať a trieskať do kovu. Vtedajšie texty opisujú tento rituál úplne vecne - ako bežnú reakciu na „kozmického predátora“.
Zatiaľ čo ľud zachraňoval svet, dvorní astronómovia mali omnoho zložitejšiu úlohu: správne predpovedať zatmenie. A to nebola len otázka prestíže, ale života a smrti. Najznámejší príbeh hovorí o astronómoch Ho a Hi, ktorí v roku 2136 pred n. l. zatmenie nepredpovedali - údajne preto, že „pili príliš veľa vína“. Cisár ich za chybu nechal popraviť.
Prečo na tom tak záležalo? Fázy Mesiaca tvorili základ prvých kalendárov a umožňovali predpovedať striedanie ročných období, teda ideálny čas na siatie a žatvu. Ak sa cisár pomýlil v termínoch, ľudia mohli prísť o úrodu a zomierať hladom. Presné sledovanie neba bolo preto pre panovníkov otázkou úspechu aj prežitia celého štátu. Čínska fascinácia oblohou viedla k neobyčajne bohatým záznamom o hviezdach, Slnku a Mesiaci, ktoré sa tiahnu až do 21. storočia pred n. l.
Kým v Číne bojovali s drakmi, v Mezopotámii sa zrodila prvá skutočná astronómia. Babylončania a Asýrčania pozorovali nebo systematicky a presne, zapisovali si zatmenia, hľadali v nich cykly a pravidlá. Prvý presne datovaný záznam úplného zatmenia pochádza z 15. júna 763 pred n. l., a dnes slúži ako pevný bod pri určovaní starovekej chronológie. Mezopotámci poznali cyklus saros už v 6. storočí pred n. l. a zatmenia pre nich neboli len zaujímavý jav - boli to varovania pre kráľa. Ak zatmenie naznačovalo hrozbu smrti, nastupoval fascinujúci rituál „náhradného kráľa“. Panovník sa ukryl a na trón dosadili obyčajného muža. Po pominutí osudového obdobia bol náhradník popravený a vládca sa vrátil na trón. Najslávnejší prípad pochádza z 19. storočia pred n. l., keď sa záhradník Enlil-bani stal skutočným kráľom po tom, čo sa pôvodný vládca Erra-imitti zadusil horúcou polievkou. O zatmenia sa intenzívne zaujímal aj asýrsky kráľ Asarhaddon (680 - 669 pred n.
V Grécku sa zatmenia presunuli do sveta filozofie. Herodotos opisuje, ako Thales z Milétu predpovedal zatmenie počas bitky medzi Lýdmi a Médmi v roku 585 pred n. l. Keď sa uprostred boja deň zmenil na noc, armády stuhli a vzápätí uzavreli mier. Dnešné výpočty potvrdzujú, že zatmenie sa odohralo 28. mája 585 pred n. l., a tak sa stalo najstaršou historickou udalosťou s presne známym dátumom.
V období 30 - 33 n. l. prichádza zatmenie, ktoré silne rezonovalo v dejinách kresťanstva - stmavnutie oblohy počas Ježišovho ukrižovania. Biblické texty hovoria o temnote a „Mesiaci ako krvi“. Historik Phlegon opisuje zatmenie z roku 29 n. l., pri ktorom „nastala noc v šiestej hodine dňa“. Nie je jasné, či išlo o slnečné alebo mesačné zatmenie, ani presný rok, no dramatické stmavnutie malo obrovský symbolický dosah.
Na opačnom konci sveta sledovali zatmenia aj Mayovia - jedni z najlepších astronómov staroveku. V Drážďanskom kódexe (11. - 12. stor.) vytvorili tabuľku sledujúcu 405 lunárnych cyklov a pomocou korekcií dosiahli presnosť, ktorá prekvapuje aj dnes: odchýlka menšia než 51 minút za 134 rokov. Pre Mayov však šlo o duchovný okamih. Na pyramídach v Tikale či Copáne pálili kňazi vonné živice, trúbili do mušlí a panovníci prinášali krvavé obety - prepichovali si jazyk, uši či genitálie obsidiánovými čepeľami.
V roku 1504 zažili zatmenie aj Kolumbus a jeho posádka na Jamajke, kde im domorodci prestali poskytovať zásoby. Kolumbus však mal k dispozícii almanach astronóma Abrahama Zacuta, v ktorom našiel predpoveď blížiaceho sa lunárneho zatmenia. O 300 rokov neskôr, v roku 1806, využil zatmenie indiánsky prorok Tenskwatawa. Predpovedal ho ako zásah „Veľkého ducha“ a keď nastalo zatmenie, jeho autorita prudko vzrástla.
Svoje legendy mali aj ďalšie kmene. Pomo zo severnej Kalifornie verili, že zatmenie nastáva, keď sa medveď pustí do boja so Slnkom a zahryzne sa doň. Preto majú pre zatmenie výraz „Slnko pohrýzol medveď“. Rovnaký medveď sa vraj zahryzol aj do Mesiaca, a tak vysvetľovali oba javy. V severskej mytológii symbolizovalo zatmenie stret kozmických síl. Obrovskí vlci Sköll a Hati prenasledujú slnečnú bohyňu Sól a mesačného boha Mániho. Keď ich dobehnú, nastane zatmenie - krátky okamih víťazstva temnoty.
Odkedy ľudia dvíhajú zrak k nebu a snažia sa porozumieť tomu, čo vidia, vznikajú fascinujúce vysvetlenia javu zatmenia. Okrem už spomínaných predstáv existujú aj ďalšie tvory, ktoré boli obviňované z toho, že počas zatmenia požierajú Slnko: vo Vietname to bola obrovská žaba a Kórejci verili, že sú to psy.
V Afrike etnikum Batammariba z oblasti Koutammakou (Togo a Benin, UNESCO) vníma zatmenie ako hádku Slnka a Mesiaca. Keď sa obloha zatmie, veria, že nebeské bytosti sa dostali do konfliktu - a jediný spôsob, ako ich zmieriť, je zmieriť sa aj medzi sebou.
Zatmenia Slnka na Slovensku
Ľudia na našom území pozorovali zatmenia Slnka už stáročia, hoci o tom, ako ich vnímali starí Slovania, máme len málo informácií. Z obdobia pred Veľkou Moravou a počas nej neexistuje žiadny písomný záznam ani mýtus, ktorý by vysvetľoval ich interpretáciu. Až oveľa neskôr nachádzame presnejšie astronomické záznamy: od čias Samovej ríše (7. storočie) sa na dnešnom území Slovenska odohralo sedem úplných zatmení Slnka - v novembri 810, máji 840, júni 1415 (pozorovateľné len na severozápadnom okraji), júni 1424 (len na severovýchodnom okraji), marci 1485, novembri 1816 (opäť len na severovýchode) a napokon 8. júla 1842, ktoré bolo posledným úplným zatmením viditeľným na celom Slovensku. Z roku 1842 pochádzajú viaceré dobové popisy: farári počas omší upokojovali ľudí, že jav nie je nebezpečný, no v dedinách panoval strach.
Dnešná doba je však iná. Vďaka moderným výpočtom disponujeme presnosťou, o akej naši predkovia ani nesnívali. NASA poskytuje online kalkulačku, ktorá dokáže určiť zatmenia Slnka pre konkrétne miesto na Zemi od roku 1500 pred n. l. až do roku 3000 n. l. Ak do nej zadáme Bratislavu, výsledok je prekvapivý. V tomto tisícročí budú na Slovensku len tri úplné zatmenia Slnka - v rokoch 2227, 2726 a 2902.
Bezpečnosť pri pozorovaní zatmenia Slnka
Zatmenie Slnka je pôsobivý, takmer nadpozemský zážitok, no zároveň ide o jav, pri ktorom nie je miesto na improvizáciu - riziká sa týkajú nielen zraku, ale aj techniky. Hoci dnes ľudia už neboja drakov z dávnych mýtov, podceniť nebezpečenstvo pozerania na Slnko by bolo nerozumné. Aj keď je zatienené na 99 %, zostáva stovky až tisíckrát jasnejšie, než dokáže uniesť ľudské oko.
Základné pravidlo znie: mimo fázy totality sa nikdy nesmiete pozerať na Slnko bez špeciálnych solárnych okuliarov. Nepomôžu bežné slnečné okuliare, CD ani zadymené sklo. Správne okuliare musia byť certifikované podľa normy ISO 12312-2 - ak toto označenie chýba, okuliare nie sú bezpečné. Rovnako treba filtrom chrániť aj fotoaparát. Bez neho totiž vystavujete svoje prístroje riziku trvalého poškodenia. Moment, kedy je bezpečné okuliare a filter odstrániť, nastáva počas totality,...
Ako bezpečne sledovať zatmenie Slnka
Piesočné víry na Marse
Piesočný vír na Marse, zachytený sondou Mars Reconnaissance Orbiter.
Sonda obiehajúca okolo Marsu zachytila na povrchu planéty mohutný piesočný vír. Takéto víry sa na temných rozľahlých miestach vyskytujú, tento bol však výnimočný. Stúpal až do výšky 20 kilometrov. Sonda Mars Reconnaissance Orbiter zaznamenala gigantický vír už 14. marca, ale až teraz americký Národný úrad pre letectvo a kozmonautiku (NASA) zverejnil záznam tohto javu.
Diabolský vír po sebe zanechal na povrchu planéty viditeľnú, zhruba 65 metrov širokú ryhu. Bol ale omnoho vyšší než pozemské tornáda. Ohromujúcu výšku 20 kilometrov vedci vypočítali na základe dĺžky tieňa, ktorý vír vrhal.
Aj napriek tomu, že atmosféra na Marse je omnoho redšia než na Zemi a atmosférický tlak je tam v porovnaní s našou planétou zhruba sekundový, vetry, ktoré tam fúkajú sú dostatočne silné na to, aby vyvolali dramaticky vyzerajúcu udalosť. V sledovanej oblasti možno v prašnom povrchu pozorovať veľa rýh, ktoré sú pozostatkami vyčíňania práve takých mohutných vírov.
Pozorovanie vetrov na Marse, má veľký význam aj pre prípravu ľudskej misie na planétu. "Kvôli nízkej hustote atmosféry by s vami ani silný vietor veľmi nezatriasol," tvrdia vedci z Arizonskej univerzity. "Tieto vetry vynesú do ovzdušia mnoho častíc piesku a prachu, ktoré môžu ľahko poškriabať povrch skafandra, ak by sa prieskumník ocitol vo vnútri tohto monštra," doplnili.