Najstaršie správy o sviatku Narodenia Pána sú z Egypta, zhruba z roku 200, od Klementa Alexandrijského (Stromata), ktorý spomínal výpočty niektorých egyptských teológov a pochyboval o dátume Kristovho narodenia, ktorý vypočítali (jedni 20. mája, iní 20. apríla). Klement sám určil dátum na 28. marca. Epifanius zo Salamis (Panarion, 4. stor.) hovorí, že Kristus sa narodil 6. januára. Efrém Sýrsky hovorí, že to bolo trinásť dní po zimnom slnovrate, teda 6. januára.
Eteria, známa pútnička z Galie alebo Hispánie, ktorá v 4. storočí putovala do Svätej zeme, aby videla miesta, kde žil Ježiš, bola mimoriadne uchvátená liturgiou narodenia Pána, ktorá sa tiež konala 6. januára (Peregrinatio Sylviae). Táto liturgia však mala mnohé prvky z liturgie Zjavenia, teda sa zdá, že oba sviatky boli vtedy ešte spojené.
Existuje Hippolytov text (170-235), ktorý sa našiel na Chalki, v ktorom stojí: „Lebo prvý príchod nášho Pána v tele, v ktorom bol splodený v Betleheme sa uskutočnil 25. decembra, štvrtý deň týždňa, za vlády Augusta (v štyridsiatom druhom roku) v roku 5500 (od Adama). A trpel vo svojom tridsiatom treťom roku (25. marca.
Zdá sa, že to nebolo skôr, ako vidieť aj z krátkeho prehľadu. Okolo roku 330 sa 25. decembrový dátum pevne zavedený. Rímsky doklad je v tzv. Filokalus (Philocalus) z roku 354. V občianskom kalendári je 25. decembra natus Christus in Betleem Iudeæ.
Za vlády cisára Arkadia sa takmer jednomyseľne pokladá za dátum Pánovho narodenia stredu. Kázeň pápeža Liberia I. o zavedenie 25. decembra si našiel cestu do všetkých kalendárov na Západe. Konštantínopole sa tak stalo pravdepodobne po roku 379. Možno povedať, že od 5. storočia sa oslavuje všade 25. decembra.
Duchesne (Les origines du culte chrétien) predkladá „astronomickú“ teóriu, ktorá datuje ukrižovanie na 25. marca, čo nie je historicky schodné, ale má to tradíciu siahajúcu až k Tertuliánovi (Adversus Judaeos). Cit veriaceho ľudu pre symboliku si žiadal presné počty a okrúhle čísla, tak Počatie stanovil na rovnaký deň ako Ukrižovanie a preto narodenie pripadlo na 25. decembra.
Túto teóriu najlepšie potvrdzuje skutočnosť, že podľa Sozomena (Cirkevné dejiny), niektorí montanisti slávili Veľkú noc 6. apríla. Tak by sa dali vysvetliť oba dátumy 25. decembra aj 6. januára. To by sa zhodovalo s argumentáciou založenou na matematike, astronómii a „vhodnosti“, ktoré boli vtedy také populárne. Bohužiaľ, neexistujú nijaké dôkazy, žeby sa Zvestovanie Pána pred 4. storočím slávilo 25. marca.
Teóriu, že Vianoce sú pozostatok alebo istá úprava Saturnálií, dnes pretláčajú ateistickí autori s cieľom znevážiť význam Kristovho narodenia a je vonkoncom nezmyselná. Jednak preto, že Saturnálie sa začínali 17. decembra, čo je týždeň pred Vianocami. Saturnálie sa oslavovali nemiernym pitím, hazardom a bujarými oslavami a neviazanosťou, čo je v príkrom rozpore s duchom ticha, pokory a svätej radosti, ktoré sú typické pre zbožné prežívanie sviatku Narodenia Pána.
Mária.“Teda, Zachariáš bol kňaz z Abiášovej triedy. Keď prišiel rad na jeho triedu, bol lósom vybraný, aby obetoval v chráme. A pred chrámom bolo veľké množstvo ľudí zhromaždených v modlitbe. sa triedy kňazov striedali.
Abiášovci slúžili ôsmy týždeň po Jojaribovcoch. Ich usporiadanie sa opäť prerušilo a upravilo za Makabejcov. 28. triedy. január, 19.-26. marec, 18.-25. apríl, 17.-24. máj, 3.-10. september, 3.-10. október, 1.-8. mimo regulérne časy aj počas veľkých sviatkov. sviatku, napríklad Paschy, Turíc alebo sviatku Stánkov.
3.-10. v roku 6 pred Kristom - 748 od založenia Ríma na 29. 5. október. 25. december je jedným z možných dátumov. Zvestovanie pripadlo na 25. výpočet nemôže byť považovaný za dôveryhodný. istotou povedať, či to bol naozaj 25. alebo zimný slnovrat.
Hoci by bolo pekné vedieť, kedy presne sa Kristus narodil, nie je to napokon dôležité. Dôležité nie je ani kedy presne zomrel. Dôležité je, že nezostal v hrobe, ale vstal z mŕtvych a tak vyslobodil ľudstvo spútané mocou démonov a dal mu slobodu. Slobodu, ktorú teraz zneužíva na to, aby ho urážalo a vysmievalo sa z oslavy Jeho narodenia, označovalo Vianoce za pohanské sviatky, za saturnálie a odmietalo prijať Ho ako Spasiteľa.
Do vianočnej symboliky patrí dar a obdarovanie. Je to preto, že Kristus bol darom od Boha Otca pre celý svet. Dar sa dáva i prijíma dobrovoľne, no odmietnutie dokonalého daru, ktorý dáva dokonalý Darca, má svoje dôsledky a my ich čoraz bolestivejšie pociťujeme.
Salvador Dalí a jeho dielo "Kristus sv. Jána z Kríža"
Ešte pred 2. svetovou vojnou Dalí opustil Európu a pokúsil sa usadiť v USA, snažil sa komerčne presadiť. Začal maľovať módne podobizne a náboženské výjavy - „Ukrižovanie“ a „Kristus sv. Jána z Kríža“. S touto tvorbou konečne dosiahol oficiálne uznanie. V roku 1941 (19.11. - 11.1.) usporiadalo Múzeum moderných umení v New Yorku výstavu 30 Dalího malieb a 17 kresieb.
Ďalším obrazom, ktorým zaujal verejnosť sa stala „Melancholická atómovka“ (1945), jej účelom bolo pripomenúť Hirošimu. Chester Dale ho poveril namaľovaním „Poslednej večere“ (1955) pre National Gallery of Art vo Washingtone. Od šesťdesiatych rokov sa zúčastňoval mnohých reprezentačných výstav, pre ktoré zhotovoval obrazy. V roku 1958 získal čestnú medailu a medailu mesta Paríž. Jedným z jeho úspechov bola aj výstava v Tokiu v roku 1964. Španielska vláda mu udelila Veľký kríž Izabely Kastílskej.
V tom čase maľoval „Ezechielov sen“, jednu zo 100 ilustrácií k biblii. V roku 1972 bolo vo Figueras otvorené Dalího múzeum. Rok na to namaľoval prvý stereoskopický obraz „Dalí zozadu maľuje Galu zozadu“. Dňa 9.5. 1979 sa stal členom École des Beaux Arts.
V septembri 1984 sa podrobil plastickej operácií s účelom odstránenia následkov popálenín, ktoré utrpel pri požiari vo svojej izbe na zámku Púbol. Po smrti svojej manželky Gali, ktorá bola dlhé roky jeho inšpiráciou, postupne psychicky upadal a strácal chuť tvoriť. 23.1. 1989 zomrel vo Figueras na zápal pľúc.
Dalí je autorom diel:„Šesť zjavení Lenina“, „Atavistické ruiny po daždi“, „Narcisová metamorfóza“, „Stálosť pamäti“, „Nekonečná hádanka“, „Africké dojmy“, „Nádej“, Vzkriesenie tela“, „Geopolitické dieťa“, „Madona z Port - Lligatu“, „Svätý Jakub starší“, „Bitka pri Tetuáne“, „Kristus z Vallésu“, „Lov tuniakov“.
Analýza vybraných diel
„Choré dieťa“ Patrí medzi jeho ranú surrealistickú tvorbu. Dalí v tomto diele zobrazil sám seba pri stole s fľašou sirupu, ktorú musel pravidelne užívať, v pozadí sa nachádza morská hladina, kde využil pointilistickú techniku.
„Pokušenie sv. Antona“ Bol namaľovaný v roku 1946 olejom na plátno. Dalí na ňom akademicky, až s prehnanou, extrémnou precíznosťou vykresľuje detaily, vnáša odlišnosť a metamorfózy z fantastického sveta - slony s pavúčími nohami. V súčasnosti sa obraz nachádza v Bruseli (Musée Royaux des Beaux-arts de Belgique).
22 22. septembra, centrum Zurbarán, prof. David Hopkins, Dalího Kristus na kríži
Svätý Dismas
Svätý Dismas, známy aj ako dobrý lotor alebo kajúci lotor, je zločinec, ukrižovaný po Kristovej pravici, ktorý sa podľa Lukášovho Evanjelia obrátil v poslednej chvíli svojho života a Ježiš mu prisľúbil po smrti Nebo a Raj. O tejto udalosti hovorí podrobnejšie Evanjelium podľa Lukáša (Lk 23,33-43):33 Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. 34 Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. 35 Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ 36 Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot 37 a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ 38 Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ“. 39 A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ 40 Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? 41 Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ 42 Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ 43 On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“
Mená oboch lotrov - kajúceho svätého Dismasa a rúhajúceho sa lotra Gestasa, ktorý bol ukrižovaný po Kristovej ľavici a skončil v zatratení, nepochádzajú zo Svätého Písma, ale z apokryfných spisov, najmä z Nikodémovho Evanjelia.
Dismas je silným symbolom Božieho milosrdenstva, pokánia, nádeje na spásu aj pre tých, ktorí sa obrátia až v poslednej chvíli života. Svätý Dismas je patrónom väzňov a odsúdených, kajúcnikov a umierajúcich. Liturgická spomienka nie je univerzálne stanovená, u pravoslávnych, alebo vo františkánskej tradícii sa spomína 25. marec, ktorý je podľa katolíckej tradície považovaný aj za deň Kristovho ukrižovania. V katolíckom umení sa zobrazuje ako muž na kríži po Kristovej pravici, niekedy s tvárou obrátenou ku Kristovi.
Niektorí cirkevní otcovia a známi teológovia vnímali svätého Dismasa ako prvý katolícky príklad krstu túžby, teda spásy bez sviatostného krstu. Dismasovo obrátenie je často zdôrazňované v homíliách o milosrdenstve, pokore a dôvere v Krista.
Informácie o Nikodémovi vo Svätom Písme
Len pre pripomenutie. Nikodém bol židovským náboženským vodcom, členom židovskej veľrady (Sanherdin). Pravdepodobne bol farizejom, zmienka o Nikodémovi pochádza z Evanjelia sv. Jána (Jn 3,1-21), apoštol zaznamenal diskusiu medzi Ježišom Kristom a Nikodémom:1 Medzi farizejmi bol človek menom Nikodém, popredný muž u Židov. 2 On prišiel v noci k Ježišovi a povedal mu: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“ 3 Ježiš mu odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ 4 Nikodém mu vravel: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“ 5 Ježiš odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. 6 Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. 7 Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť. 8 Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ 9 Nikodém sa ho opýtal: „Ako sa to môže stať?“10 Ježiš mu odvetil: „Ty si učiteľ Izraela a toto nevieš? 11 Veru, veru, hovorím ti: Hovoríme o tom, čo poznáme, a svedčíme o tom, čo sme videli, a neprijímate naše svedectvo. 12 Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach; akože uveríte, keď vám budem rozprávať o nebeských? 13 Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka. 14 A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, 15 aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ 16 Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. 17 Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. 18 Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. 19 A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. 20 Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. 21 Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.
Ďalšia pripomienka o Nikodémovi sa nachádza v Evanjeliu sv. Jána (Jn 7,28-54), na rozdiel od prvého textu je tu Nikodém zobrazený ako muž, ktorý chcel chrániť Ježiša Krista.
O Nikodémovi hovorí potom Evanjelista Ján ešte vo svojom evanjeliu (Jn 19,38-42), krátko po Kristovej smrti na kríži.38 Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. 39 Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. 40 Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. 41 V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. 42 Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko.
Takže si to zhrňme - pre nás katolíkov sú dôležité nasledovné fakty. Nikodém prichádza za Ježišom potajme v noci, aby s ním hovoril a pozorne počúva slová o znovuzrodení z vody a ducha. Najznámejším veršom tohto rozhovoru je Jn 3,16-18:, ktorý vyjadruje základ katolíckej viery:16 Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. 17 Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. 18 Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.
Ďalej je dôležitý fakt, že Nikodém bránil Ježiša pred Sanhredinom, ktorý chcel Ježiša odsúdiť bez riadneho súdu, Nikodém vyjadril potrebu spravodlivého a zákonného procesu, bol proti justičnej vražde spáchanej Kaifášom, Annášom a Pilátom, za čo si vyslúžil zo strany krvilačných Židov kritiku (porov. Jn 7,50-52).
No a nesmieme zabúdať na fakt, že po Ukrižovaní Nášho Pána Ježiša Krista Nikodém priniesol zmes myrhy a aloe, na pochovanie Ježišovho tela a takisto pomáha Jozefovi z Arimatie zabezpečiť Kristovi dôstojný pohreb. Tento čin zapadá do mozaiky Nikodémovej úcty ku Kristovi a viery v jeho slová.
V katolíckej tradícii symbolizuje Nikodém vnútorný zápas medzi zákonom a vierou, medzi pochybnosťami a vierou. Je príkladom človeka, hľadajúceho pravdu, ktorý postupne rastie a silnie vo viere. Jeho nočné stretnutie s Kristom je symbolom duchovného znovuzrodenia a rastu osobnej viery. Ako už bolo naznačené v katolíckom barokovom umení sa zobrazuje ako vážený a vzdelaný muž so zvitkami a myrhou.
Nikodémove apokryfné evanjelium
Naznačili sme si, že z kánonických spisov Svätého Evanjelia nemáme dostatok informácií o svätom Dismasovi, ktorý bol ukrižovaný po Kristovej pravici a najviac informácií o tomto „svätom lotrovi“ čerpáme z apokryfného Nikodémovho evanjelia.
Nikodémove evanjelium vzniklo pomerne neskoro, v 4. stor. po Kr. v grécky hovoriacom kresťanskom prostredí, neskôr bolo z gréčtiny toto apokryfné evanjelium preložené do latinčiny, koptčiny, arménčiny, etiópčiny a aj ďalších jazykov. Autor evanjelia je anonymný, pripisovanie autorstva farizejovi Nikodémovi je de facto fiktívne a slúži len na dodanie autority.
Text Nikodémovho evanjelia sa skladá z dvoch hlavných častí. Prvou sú skutky Piláta, ktoré detailne opisujú Ježišov súd pred Pilátom, Kristovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Text je z veľkej časti totožný so synoptickými evanjeliami, rozširuje však evanjeliové správy o dialóg medzi Ježišom a Pilátom, o informácie o lotroch Dismasovi a Gestasovi, podrobnejšie sa venuje reakciám židovských farizejov a saducejov, nenávidiacich Krista a podrobne opisuje Kristovu smrť na kríži i zmŕtvychvstanie.
Spis zdôrazňuje nevinu Ježiša a poukazuje na vinu židovských autorít. Každé poukazovanie na zodpovednosť Židov za ukrižovanie Krista však modernisti, progresívci a liberáli v katolíckej Cirkvi vnímajú ako antisemitizmus a zúrivo proti takémuto obrazu broja, pričom by zo Svätého Písma najradšej aj vyhodili slová z Evanjelia sv. Matúša (Mt 27,15-26):15 Na sviatky vladár prepúšťal zástupu jedného väzňa, ktorého si žiadali. 16 Mali vtedy povestného väzňa, ktorý sa volal Barabáš. 17 Keď sa zhromaždili, Pilát im povedal: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ 18 Lebo vedel, že ho vydali zo závisti. 19 Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“ 20 Veľkňazi a starší nahovorili zástupy, aby si žiadali Barabáša a Ježiša zahubili. 21 Vladár sa ich opýtal: „Ktorého z týchto dvoch si žiadate prepustiť?“ Oni zvolali: „Barabáša!“ 22 Pilát im povedal: „Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?“ Všetci volali: „Ukrižovať ho!“ 23 On vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižovať ho!“24 Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. To je vaša vec!“ 25 A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ 26 Vtedy im prepustil Barabáša; Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.
Druhá časť Nikodémovho apokryfného evanjelia sa venuje zostúpeniu Krista po smrti do podsvetia, aby vyslobodil starozákonných spravodlivých, ktorým bol po spáchaní dedičného hriechu Adamom a Evou vstup do Raja znemožnený.
Na rozdiel od pravého kánonu katolíckeho učenia obsahuje Kristovo zostúpenie k zosnulým množstvo nových informácií, opisuje ako Kristus zostúpil do Pekla, vyslobodil starozákonných spravodlivých, ktorým boli zavreté brány Raja, zobrazuje dramatický boj medzi Kristom a Satanom a takisto obsahuje dialóg medzi Satanom, démonmi a Hádom, ktorých Kristus porazil.
Nikodémove apokryfné evanjelium bolo obľúbené už od staroveku a pravdepodobne čiastočne ovplyvnilo aj katolícku ikonografiu a liturgiu Veľkého piatku a Bielej soboty. V Apoštolskom vyznaní viery sa spomína Kristovo zostúpenie k zosnulým (nie do Pekla, tí čo sú v Pekle z neho nemôžu vyjsť) a takisto Nikodémove apokryfné evanjelium kládlo dôraz na Krista ako víťaza nad smrťou a Peklom.
Problémom však je skutočnosť, že Nikodémove apokryfné evanjelium nie je súčasťou pravého kánonu Svätého Písma, obsahuje legendárne a dramatické rozšírenia, ktoré nie sú v súlade s historickým evanjeliovým jadrom a katolícka Cirkev toto apokryfné evanjelium nikdy neuznala za inšpirovaný spis.
V ľudovej zbožnosti však Nikodémove evanjelium zohralo veľkú úlohu, jeho obľuba bola najväčšia v stredoveku a ja sa priznám, že sa veľmi desím toho momentu, kedy naši zjavenkárski a roddreherovskí spolubratia objavia „čaro Nikodémovho apokryfného evanjelia“, pretože im to prinesie doslova prietrž eschatologických a apokalyptických vízií, ktoré vyústia do hysterických sledovaní znamení posledných čias, pretože veriaci 21. stor. sú podstatne hysterickejší ako stredovekí veriaci. Chcel by som však zdôrazniť, že platí ľudové porekadlo: „Lepší katolícky zjavenkár a roddreherista na webe, ako pseudokatolícky synodálne vanutý modernista a filosodomita vo Vatikáne…“ 🙂
Historickým faktom ostáva, že v stredoveku informácie z Nikodémovho evanjelia boli veľmi populárne, inšpirovali aj katolícku ikonografiu (obľúbený motív Krista lámajúceho brány Pekla a vyslobodzujúceho duše spravodlivých, ktorým bol vstup do Raja až po Ukrižovanie a smrť Krista zakázaný. Nikodémove evanjelium poznal určite aj Dante, ktorý z tohto spisu čerpal aj pre potreby svojej Božskej komédie.