V 16. storočí začala prenikať do všetkých európskych krajín reformácia, ktorá medzi ľuďmi šírila Bibliu. Niektoré národy ju vítali radostne ako nebeského posla. V iných krajinách sa cirkevnej moci podarilo vo veľkej miere zabrániť, aby ju ľudia mohli čítať. Ľudu sa takmer úplne znemožnilo poznať jej posolstvo a pocítiť jeho povznášajúci vplyv.
Do jednej krajiny sa svetlo síce dostalo, ale vládnuca temnota zabránila, aby ho ľudia pochopili. Pravda a blud tam po stáročia zápasili o moc. Nakoniec zvíťazilo zlo a nebeská pravda zostala zavrhnutá. „Súd je v tom, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia milovali väčšmi tmu než svetlo“ (Ján 3,19). Tento národ musel znášať následky svojho rozhodnutia.
Ochranný vplyv Ducha Svätého prestal pôsobiť v národe, ktorý pohrdol darom Božej milosti. Zlo mohlo dozrieť a celý svet videl ovocie svojvoľného zavrhnutia svetla. Stáročia trvajúci boj proti Biblii vo Francúzsku vyvrcholil v revolučných hrôzach. Tento strašný výbuch bol len nevyhnutným dôsledkom toho, ako Rím vo Francúzsku potláčal Bibliu (pozri Dodatok č. 22).
Je to jedinečný a najpresvedčivejší príklad dôsledkov vtedajšej cirkevnej politiky, príklad toho, k akým koncom viedlo vyše tisícročné pôsobenie výchovného vplyvu rímskej cirkvi. Biblickí proroci predpovedali, že počas nadvlády tejto moci bude Písmo potlačené. Aj apoštol Ján v Zjavení upozornil na strašné následky, ktoré prinesie najmä vo Francúzsku vláda „človeka neprávosti“.
Proroctvá a časové údaje
Boží anjel oznámil: „Vonkajšie chrámové nádvorie vynechaj a nemeraj ho, pretože bolo vydané pohanom, ktorí budú štyridsaťdva mesiacov pustošiť sväté mesto. Svojim dvom svedkom, oblečeným do vrecoviny, dám prorokovať tisícdvestošesťdesiat dní. Keď dokončia svoje svedectvo, šelma, ktorá vystúpi z priepasti, bude bojovať proti nim, zvíťazí nad nimi a zabije ich. Ich mŕtvoly budú na námestí veľkého mesta, ktoré sa obrazne volá Sodoma a Egypt, kde bol ukrižovaný aj ich Pán. Obyvatelia zeme sa budú nad nimi radovať, budú si navzájom posielať dary, lebo títo dvaja proroci trápili obyvateľov zeme. O tri a pol dňa vošiel do nich duch života od Boha, postavili sa na nohy a veľká bázeň padla na tých, čo ich videli“ (Zj 11,2-11).
Tu spomenuté časové údaje - „štyridsaťdva mesiacov“ a „tisícdvestošesťdesiat dní“ - značia jeden a ten istý časový rozsah predstavujúci obdobie rímskeho útlaku Kristovej cirkvi. Pápežská nadvláda trvajúca tisícdvestošesťdesiat rokov sa začala v roku 538 po Kr. a trvala do roku 1798. V tomto roku vstúpila francúzska armáda do Ríma a zajala pápeža, ktorý neskôr zomrel vo vyhnanstve. Aj keď bol onedlho zvolený nový pápež, tento systém už nikdy nedosiahol svoju predošlú moc. Prenasledovanie cirkvi netrvalo celých tisícdvestošesťdesiat rokov. Božie milosrdenstvo skrátilo svojmu ľudu čas krutých skúšok.
Keď Spasiteľ predpovedal, že na cirkev príde „veľké súženie“, dodal: „Keby tie dni neboli skrátené, nebol by nikto zachránený“ (Mat 24,22). Reformačný vplyv ukončil prenasledovanie už pred rokom 1798. O dvoch svedkoch prorok napísal: „To sú tie dve olivy a dva svietniky, ktoré stoja pred Pánom zeme.“ Žalmista vysvetľuje: „Sviecou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku“ (Zj 11,4; Ž 119,105). Dvaja svedkovia znázorňujú Písmo sväté Starej a Novej zmluvy. Oboje podáva dôležité svedectvo o pôvode a o večnom trvaní Božieho zákona. Oboje svedčí aj o pláne spásy človeka. Starozmluvné predobrazy, obete a proroctvá upozorňujú na budúceho Spasiteľa. Novozmluvné evanjeliá a epištoly rozprávajú o Spasiteľovi, ktorý prišiel práve tak, ako predpovedali predobrazy a proroctvá.
„Svojim dvom svedkom, oblečeným do vrecoviny, dám prorokovať tisícdvestošesťdesiat dní.“ Počas dlhšieho úseku tohto obdobia zostávali Boží svedkovia v skrytosti. Cirkevná moc sa snažila ukryť pred ľuďmi slovo pravdy a dať im falošné svedectvo, ktoré odporuje zjavenej pravde (pozri Dodatok č. 23). Verní svedkovia prorokovali vtedy, keď cirkevné i svetské úrady Bibliu zakazovali a keď nepriatelia jej svedectvá prekrúcali a všemožne sa snažili o to, aby ľudia na ňu nemysleli a každého, kto by sa opovážil hlásať jej sväté pravdy, žalárovali a týrali pre vieru, alebo aspoň vyháňali do hôr a jaskýň. Títo Boží svedkovia svedčili po celé obdobie tisícdvestošesťdesiat rokov. Aj v najtemnejších dobách žili verní ľudia, ktorí milovali Božie slovo a horlivo obhajovali Božiu česť.
Potrebnú múdrosť, moc a autoritu dostávali od Boha, aby mohli hlásať Božiu pravdu v celom uvedenom období. „Ak im niekto chce ublížiť, vyjde im z úst oheň a strávi ich nepriateľov“ (Zj 11,5). Ľudia nesmú beztrestne pošliapavať Božie slovo. Toto závažné varovanie vysvetľuje posledná kapitola knihy Zjavenie: „Ja dosvedčujem každému, kto počúva slová proroctva tejto knihy: Ak niekto k tomu pridá, pridá mu Boh pliag, opísaných v tejto knihe. Ak niekto uberie zo slov proroctva tejto knihy, tomu Boh odníme jeho podiel zo stromu života a zo svätého mesta, opísaných v tejto knihe“ (Zj 22,18.19). Takýmito výstrahami Boh varuje človeka pred akoukoľvek zmenou toho, čo zjavil alebo prikázal. Výstrahy platia všetkým, ktorí svojím vplyvom vedú iných, aby Boží zákon nebrali vážne. V ľuďoch, ktorí ľahkomyseľne tvrdia, že nie je dôležité, či Boží zákon rešpektujeme, mali vyvolať patričnú bázeň a vážnosť. Strašnú zodpovednosť berú na seba totiž tí, čo vlastné názory povyšujú nad Božie zjavenie a chceli by zmysel Písma meniť tak, ako sa im to hodí, alebo aby to vyhovovalo svetu. Písané Slovo, Boží zákon, je meradlom povahy každého človeka a odsúdi všetkých, ktorí v tejto neomylnej skúške neobstoja.
„Keď dokončia svoje svedectvo.“ Obdobie, v ktorom obaja svedkovia prorokovali oblečení do smútočného rúcha, sa skončilo roku 1798. Na sklonku ich skrytého pôsobenia mala proti nim rozpútať boj mocnosť znázornená v Písme ako „šelma, ktorá vystúpi z priepasti“. V mnohých európskych krajinách boli sily, ktoré stáli v čele cirkvi i štátu a ktoré po stáročia ovládal satan. Tu sa však satanská moc prejavuje novým spôsobom. Rím pod zámienkou úcty k Biblii zavrel túto knihu napísanú v jazyku pre ľud nezrozumiteľnom a skryl ju pred ľuďmi. Za jeho vlády svedkovia prorokovali „oblečení do vrecoviny“. Mala však povstať ďalšia mocnosť - šelma vystupujúca z priepasti - a vyhlásiť otvorený boj proti Božiemu slovu.
„Veľké mesto“, v ktorého uliciach sú svedkovia zabíjaní a kde ležia ich mŕtve telá, je „duchovný Egypt“. Zo všetkých národov, o ktorých píšu biblické dejiny, Egypt najtrúfalejšie popieral existenciu živého Boha a odmietal jeho ustanovenia. Nijaký panovník sa nikdy neodvážil otvorenejšie a spupnejšie zaútočiť proti Božej moci než egyptský vládca. Keď mu Mojžiš predniesol posolstvo v mene Hospodina, faraón pyšne odvetil: „Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho slovo a prepustil Izrael? Hospodina nepoznám a Izrael neprepustím!“ (2 Moj 5,2). To je ateizmus. Národ predstavovaný Egyptom mal podobne popierať požiadavky živého Boha a prejaviť podobnú neveru a vzdor.
„Veľké mesto“ sa „duchovne“ prirovnáva aj k Sodome. Skazenosť tohto mesta, jeho prestupovanie Božieho zákona sa prejavovala najmä v nemravnostiach. Tento hriech sa mal prejavovať aj v národe, ktorý naplní spomenuté biblické proroctvo. Podľa proroctva mala krátko pred rokom 1798 povstať určitá moc satanského pôvodu a povahy, ktorá bude bojovať proti Biblii. V zemi, kde bol hlas dvoch Božích svedkov umlčaný, sa mala prejaviť nevera faraóna a nemravnosť Sodomy. V dejinách Francúzska sa uvedené proroctvo vyplnilo nápadne presne.
V revolučnom období v roku 1793, „svet prvýkrát počul, ako zhromaždenie mužov, ktorí sa narodili a boli vychovaní v civilizovanom svete, prisvojili si právo vládnuť jednému z najušľachtilejších európskych národov, sa ozvalo a jednomyseľne poprelo základnú pravdu, ktorú človek dostal, a jednomyseľne odmietlo aj vieru a uctievanie Boha“ (Sir Walter Scott, Life of Napoleon Bonaparte, zv. 1, kap. 17). „Francúzsko sa zapísalo do dejín tým, že ako národ pozdvihlo ruku v zjavnej vzbure proti Stvoriteľovi vesmíru. Vždy bolo a ešte stále je veľa rúhačov, mnoho neveriacich v Anglicku, Nemecku, Španielsku a inde, ale Francúzsko vystupuje v dejinách sveta ako jediný štát, ktorý výnosom svojho Ústavodarného zhromaždenia vyhlásil, že Boh neexistuje, a ktorého obyvatelia v hlavnom meste a veľká väčšina mužov a žien aj inde, nad týmto vyhlásením od radosti spievala a tancovala.“ (Blackwood\'s Magazine, November 1870).
Francúzsko prejavilo príznačné rysy Sodomy. Počas revolúcie sa odhalila mravná zvrhlosť a skazenosť podobná stavu, ktorý spôsobil záhubu miest Jordánskej nížiny. Dejepisec spája ateizmus Francúzska s jeho nemravnosťou, podobne ako je to uvedené v proroctve: „Na zákony týkajúce sa náboženstva bezprostredne nadväzovali ďalšie zákony, ktoré znižovali manželský zväzok na úroveň dočasnej občianskej zmluvy, ktorú môžu ľahko uzavrieť a aj ľahko zrušiť... Pritom šlo o ten najsvätejší zväzok, aký môžu ľudia vytvoriť, ktorý svojou stálosťou najvýdatnejšie prispieva k upevneniu spoločenského poriadku. Keby sa nepriatelia snažili nájsť spôsob, ako najúčinnejšie zničiť všetko, čo je v rodinnom živote úctyhodné, krásne a trvalé, a pritom zabezpečiť, aby skaza, ktorú chcú docieliť, prechádzala z pokolenia na pokolenie, nemohli by vymyslieť účinnejší plán než znížiť manželstvo... Herečka Sofia Arnoultová, známa svojimi duchaplnými výrokmi, označila republikánske manželstvo za \'sviatosť cudzoložstva\'“ (Scott, cit. dielo, zv. 1, kap. 17).
„Kde bol ukrižovaný aj ich Pán“ (Zj 11,8). Francúzsko naplnilo aj túto časť proroctva. V žiadnej inej krajine sa tak výrazne neprejavilo nepriateľstvo voči Kristovi. V žiadnej inej krajine sa pravda nestretla s takým rozhorčeným a krutým odporom. Keď Francúzsko prenasledovalo vyznávačov evanjelia, pribíjalo na kríž samého Krista v osobe jeho nasledovníkov. Po stáročia tiekla krv mučeníkov. Kým v horách Piemontu zomierali valdenskí kresťania „pre Božie slovo a pre svedectvo Ježiša Krista“, vo Francúzsku podobné svedectvo o pravde svojich bratov vydávali albingenskí veriaci. Neskôr boli stúpenci reformácie kruto mučení a zabíjaní. Kráľ, šľachta, urodzené panie a krehké dámy, výkvet a pýcha Francúzska sa zabávali pohľadom na smrteľný zápas mučeníkov. Statoční hugenoti bojovali za najposvätnejšie ľudské práva, prelievali svoju krv na mnohých bojiskách. Protestanti boli pokladaní za vyhnancov, na ich hlavy boli vypísané odmeny; boli štvaní ako divá zver.
„\'Cirkev na púšti`, bola vlastne hŕstka potomkov prvých kresťanov, ktorá v 18. storočí žila a skrývala sa v horách južného Francúzska. Títo kresťania neprestávali vyznávať vieru svojich otcov. Keď sa odvážili schádzať po nociach v horách alebo na pustých vresoviskách, prenasledovalo a odvážalo ich vojsko do doživotného otroctva na galeje. Najšľachetnejší, najvzdelanejší a najinteligentnejší Francúzi trpeli v okovách spolu so zlodejmi a vrahmi“ (pozri Wylie, cit. dielo, zv. 22, kap. 6). S inými zaobchádzali „milosrdnejšie“, keď neozbrojení a bezmocní padli na kolená, aby sa pomodlili, chladnokrvne ich zastrelili. Stovky starcov, bezbranných žien a nevinných ľudí zostalo pobitých tam, kde sa zišli na bohoslužbu. V horách či vrchoch, kde sa obvykle zhromažďovali, mohol vtedy návštevník nájsť „na každom štvrtom kroku mŕtve telo v tráve alebo telá obesené na stromoch“. Z celej ich krajiny spustošenej mečom a katovou sekerou „sa stala obrovská púšť“.
„Tieto zverstvá sa neodohrávali... v temnom dávnoveku, ale pod skvelou vládou Ľudovíta XIV. V tom čase sa pestovala veda, prekvitala literatúra a duchovnými na dvore a v hlavných mestách boli vzdelaní a výreční muži, ktorí radi vystavovali na obdiv svoju lásku a šľachetnosť“ (Wylie, cit. dielo, zv. 22, kap. 7). No tým najčernejším v zozname zločinov, najstrašnejším diabolským počinom všetkých storočí bola Bartolomejská noc. Svet si dosiaľ s hrôzou a odporom pripomína výjavy tohto najzbabelejšieho a najkrutejšieho vyvražďovania. Tento strašný zločin sa udial na naliehanie predstaviteľov rímskej cirkvi so súhlasom francúzskeho kráľa. Zvon, ktorý v noci znel ako signál smrti, bol povelom na vraždenie. Protestanti, ktorí doma pokojne spali, pretože sa spoliehali na sľub svojho kráľa, boli po tisícoch chladnokrvne vraždení.
Kým Kristus neviditeľne viedol svoj ľud na ceste z egyptského otroctva, satan tiež neviditeľne viedol svojich stúpencov do tohto strašného diela masového vraždenia. Osem dní trvali v Paríži vražedné orgie, pričom prvé tri dni sa vyznačovali mimoriadne zvrhlou zúrivosťou. Vraždilo sa nielen v Paríži, ale na osobitný kráľovský príkaz vo všetkých krajoch a mestách, kde žili protestanti. Nebral sa nijaký ohľad ani na vek, ani na pohlavie. Vrahovia neušetrili ani nevinné deti, ani šedivých starcov. Šľachtic či sedliak, starí alebo mladí, matka i dieťa - všetci boli rovnako zabíjaní. Celé dva mesiace sa vraždilo v celom Francúzsku. Zahynulo sedemdesiattisíc tých, čo predstavovali ozajstný výkvet národa.
„Keď správa o masakre došla do Ríma, radosť kňazstva nepoznala medzí. Posol dostal od kardinála z Lorraime veľkú peňažnú odmenu. Z dela anjelského hradu bola vypálená slávnostná salva; z každej veže zneli zvony a svetlo vatier premenilo noc na deň. Pápež Gregor XIII. šiel v dlhom sprievode kardinálov a ďalších cirkevných hodnostárov do chrámu svätého Ľudovíta, kde kardinál z Lorraime zaspieval \'Te Deum`... Na pamiatku masakry bola razená medaila a vo Vatikáne možno stále vidieť tri fresky Vasariho, ktoré zobrazujú útok na admirála, ako aj kráľa medzi radcami pripravujúcimi masakru, i samotné vraždenie protestantov. Gregor poslal cisárovi Karolovi zlatú ružu a o štyri mesiace po masakre... s uspokojením vypočul kázeň francúzskeho kňaza..., ktorý hovoril o onom dni plnom šťastia a radosti, keď najsvätejšiemu otcovi došla o tom správa a keď v slávnostnom sprievode šiel vzdať vďaku Bohu a svätému Ľudovítovi“ (Henry White, The Massacre of St Bartholomew, kap. 14, odst. 34).
Ten istý duch, ktorý viedol k Bartolomejskej noci, viedol aj k ukrutnostiam revolúcie. Vtedy bol Ježiš Kristus vyhlásený za podvodníka. Francúzski ateisti svorne volali: „Zničte toho nehanebníka.“ Po rúhavých rečiach proti Bohu nasledovali tie najpodlejšie zločiny. Na popredné miesta sa vrátili tí, čo páchali najväčšie zverstvá a neresti. Tým všetkým sa vzdávala vrcholná pocta satanovi, pričom Kristus bol pošliapavaním pravdy, čistoty a nesebeckej lásky znova pribíjaný na kríž.
„Šelma, ktorá vystúpi z priepasti, bude bojovať proti nim, zvíťazí nad nimi a zabije ich.“ Ateistická moc z obdobia revolúcie a krutovlády vo Francúzsku sa opovážila viesť proti Bohu a Božiemu slovu vojnu, akú svet dovtedy nevidel. Národné zhromaždenie zrušilo uctievanie Boha. Na vládny príkaz sa zbierali Biblie a s výsmechom boli verejne spálené. Boží zákon bol pošliapaný a odmietnuté boli biblické zásady. Revolucionári zrušili týždenný deň odpočinku a namiesto neho ustanovili každý desiaty deň ako deň radosti a rúhania. Zakázali krstiť a prisluhovať...
Bartolomejská noc
Pálenie Biblií počas Francúzskej revolúcie