Milí priatelia, prežívame obdobie sviatkov Kristovho narodenia - Vianoce a je nám dobre. Tešíme sa z našich stretnutí v našich chrámoch, či z návštevy našich známych alebo prežívame iné radosti. Najväčšou radosťou je však skutočnosť, že Boh nás má rád, že prišiel medzi nás vo svojom Synovi.
Počas týchto sviatkov často putujeme do našich chrámov, aby sme tam stretli Pána Ježiša v jeho slove, v Eucharistii (sv. prijímaní), tiež v spoločenstve zhromaždených veriacich a predovšetkým v jasličkách. Sväté písmo hovorí, že boli naplnení radosťou (pozri Lk 2,10; Mt 2,10). Zajtra (27. dec.) budeme si spomínať na prvého mučeníka Cirkvi svätého Štefana.
Aj ja, aj ty, brat a sestra, sme teraz cez sviatky veľa toho počuli a dostalo sa to iste aj do nášho srdca. Čo s tým urobíme? Zabudneme na to? Necháme si to len pre seba? Nie, to sa nesmie stáť. Zachovajme si to vo svojom srdci a rozmýšľajme nad tým podobne ako Ježišova Matka Panna Mária (pozri Lk 2,19), aby to prinieslo svoje plody pre náš život. Christos raždajetsja! Kristus sa nám narodil!
Sme doma, pri Otcovi, v jeho náručí. Všetky príbytky, v ktorých som tu, dolu, býval - v dobrom i v zlom - neurobili nič iné, len urýchlili, umožnili dozrieť myšlienku, že sme stvorení pre život v jednom dome, aby sme neboli sami. Sme stvorení vzťahmi k iným. Keď sv. „A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: ,Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi.
Milí priatelia! Som rád, že ste si znova otvorili našu stránku a konkrétne túto myšlienku. Aj dnes vám chcem niečo pekné ponúknuť. Blížia sa sviatky Kristovho narodenia - Vianoce, čiže príchod Božieho Syna na tento svet. Odpoveď je len jedna: pretože nás má rád, veľmi mu na nás záleží.
Milí priatelia, toto urobil Ježiš svojím príchodom medzi nás a toto je posolstvo Vianoc, aby sme sa usilovali ho napodobňovať.
Milí priatelia, dnes okrem toho, že je nedeľa, teda deň zmŕtvychvstalého Krista, je aj veľký sviatok Panny Márie, jej Nepoškvrnené počatie. Panna Mária prijala do svojho života Boha nielen tým, že ho prijala do svojho lona, ale prijala ho do celého svojho života. On, Kristus, Boh, sa stal naplnením jej života. Aj my sa chystáme na sviatky Kristovho narodenia, teda na sviatky Kristovho príchodu na tento svet. Podobne, ako Panna Mária, aj my chceme, aby prišiel a naplno vstúpil do života každého jedného z nás. A práve o Kristovom príchode je aj nasledujúca myšlienka od svätého opáta Bernarda.
Poznáme trojaký Pánov príchod. Tretí je prostredný medzi nimi. Tamtie dva sú viditeľné, tento nie. Pri prvom sa dal vidieť na zemi a žil s ľuďmi; ako sám dosvedčuje, videli ho a nenávideli. Pri poslednom „každé telo uvidí spásu nášho Boha“ a „uvidia, koho prebodli“. Prostredný príchod je tajomný; pri ňom ho uvidia len vyvolení vo svojom vnútri a budú spasení. Pri prvom príchode prišiel slabý v tele, pri tomto prostrednom prichádza mocný v duchu a pri poslednom príde v sláve a velebe.
Tento prostredný príchod je ako cesta, po ktorej sa dá prejsť od prvého k poslednému: pri prvom bol Kristus naším vykúpením, pri poslednom sa zjaví ako náš život a v tomto je náš pokoj a naša potecha. Ale aby si azda niekto nemyslel, že sú to výmysly, čo hovoríme o tomto prostrednom príchode, počujte jeho samého: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slová a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu.“ Na inom mieste som čítal: „Kto sa bojí Boha, bude konať správne.“ Ale myslím, že o milujúcom bolo povedané viac: že zachová moje slová.
Kde ich teda treba zachovať? Teda takto zachovávaj Božie slovo, lebo „blahoslavení sú tí, čo ho zachovávajú“. Nechaj ho preniknúť do hlbín svojej duše, nech prejde do tvojich citov a do tvojho života. Jedz dobroty a tvoja duša sa bude kochať v jedlách vyberaných. Nezabúdaj jesť svoj chlieb, aby ti srdce neschradlo; nech sa sýti tvoja duša sťa na bohatej hostine. Ak budeš takto zachovávať Božie slovo, aj ono bezpochyby zachová teba. Lebo k tebe príde Syn s Otcom, príde veľký Prorok, ktorý obnoví Jeruzalem a všetko pretvorí. Tento príchod spôsobí, že „ako sme nosili obraz toho pozemského, budeme nosiť aj obraz nebeského“.
Milí priatelia, prajem sebe aj každému z Vás, ktorí čítate tieto slová, aby sme boli dobre pripravení na príchod Krista.
Milí priatelia, podobne ako na začiatku novembra, aj teraz Vám ponúkam na zamyslenie Slovo života na mesiac december od Chiary Lubichovej. Hovorí nám o láske. Práve teraz, keď sa tešíme a pripravujeme na najkrajšie sviatky roka - Vianoce (Narodenie Ježiša Krista), ktoré mnohí voláme, že sú sviatkami lásky, je to veľmi aktuálne. Uvedené slová patria medzi tie, ktoré Pavol používa dosť často. Praje v nich, ale súčasne i vyprosuje od Pána zvláštne milosti pre svoje spoločenstvo (porov. V tomto prípade vyprosuje pre Solúnčanov milosť vzájomnej lásky, ktorá bude neprestajne rásť a rozhojňovať sa. Láska je stredobodom kresťanského života.
To, že sme zákon lásky k blížnemu jasne pochopili, ešte nestačí. Nestačí ani to, že sme s nadšením prežívali jeho podnety a počiatočný zápal v čase, keď sme sa rozhodli pre evanjelium. On by v nás mal rásť, takže treba, aby v nás bol stále živý, aktívny a činorodý. Podľa svätého Pavla by kresťanské spoločenstvá mali mať v sebe živosť a hrejivé teplo pravej rodiny. Pavol chce mať otvorené spoločenstvá preukazujúce lásku bratom a sestrám vo viere, čo by malo byť prirodzené, ale ktoré sa súčasne zaujímajú o všetkých, všímajú si problémy a potreby všetkých.
Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac? Toto Slovo života od nás vyžaduje hojnosť lásky: čiže lásku, ktorá vie prekonať polovičatosť a rozličné prekážky, ktoré pochádzajú z nášho skrytého egoizmu. Zrejmé je, že ak v našom spoločenstve bude panovať ovzdušie vzájomnej lásky, jej teplo bude zákonite vyžarovať na všetkých.
Milí priatelia, znova sa stretáme po týždni a ja som rád, že Vám môžem sprostredkovať niečo, čo mňa oslovilo. Dnes ide o to, že slávime sviatok Krista Kráľa. Tento sviatok je príležitosťou k tomu, aby som sa zamyslel nad otázkou: kto je pre mňa Kristus? Či je pre mňa Kráľom a Bohom (ako sa to verejne vyznáva pred prijatím sviatosti krstu) a či On - Kristus má vplyv na môj každodenný život.
Ponúkam Vám myšlienku o Božom kráľovstve od kňaza Origena, ktorý patrí k prvokresťanským spisovateľom. Z knižky kňaza Origena O modlitbe(Cap. Podľa slova nášho Pána a Spasiteľa „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: Aha, tu je! alebo: Aha, tamto je! Ale Božie kráľovstvo je medzi“ nami, (pozri Lk 17,22an) „lebo slovo je celkom blízko, je v“ našich „ústach a v“ našom „srdci“ (pozri Rim 10,8). Preto ten, kto prosí, aby prišlo Božie kráľovstvo, celkom iste sa správne modlí za to Božie kráľovstvo, ktoré má v sebe, aby vzišlo, prinášalo ovocie a dozrelo. Lebo v každom zo svätých kraľuje Boh a každý svätec poslúcha duchovné zákony Boha, ktorý v ňom býva ako v usporiadanom meste.
A keď budeme vytrvalo pokračovať, Božie kráľovstvo, ktoré je v nás, dosiahne svoj vrchol, keď sa splní to, čo hovorí Apoštol, že si Kristus podrobí všetkých nepriateľov a odovzdá „kráľovstvo Bohu a Otcovi, aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15,24). O Božom kráľovstve treba vedieť aj to, že ako nemá „spravodlivosť účasť na neprávosti“, ako nemá „svetlo“ nič „spoločné s tmou“ a ako niet „zhody medzi Kristom a Beliálom“, tak je Božie kráľovstvo nezlučiteľné s kráľovstvom hriechu (porov. 2 Kor 6,14an).
Teda ak chceme, aby v nás kraľoval Boh, nech nijakým spôsobom „nevládne hriech v našom smrteľnom tele“, ale umŕtvujme „svoje pozemské údy“ (porov. Rim 6,12an) a prinášajme ovocie Ducha, aby sa v nás ako v duchovnom raji prechádzal Boh a on jediný v nás kraľoval so svojím Pomazaným a ten aby v nás zasadol po pravici jeho duchovnej moci, ktorú túžime prijať. A nech tam sedí, kým sa všetci jeho nepriatelia, ktorí sú v nás, nestanú „podnožkou jeho nôh“ (porov. Hebr 10,13) a kým nebude v nás zrušené každé kniežatstvo, mocnosť a sila. Lebo toto sa môže uskutočniť v každom z nás, až kým nebude „ako posledný nepriateľ“ zničená „smrť“ (porov. 1 Kor 15,26), aby Kristus mohol aj v nás povedať: „Smrť, kde je tvoj osteň? Peklo, kdeže je tvoje víťazstvo?“ Nech si teda už teraz naše „porušiteľné“ oblečie svätosť a „neporušiteľnosť a smrteľné“ nech si po zničení smrti oblečie Otcovu „nesmrteľno...
Milí priatelia, stále prežívame obdobie sviatkov Kristovho narodenia - Vianoce a je nám dobre. Iste sa vyskytnú v rodinách, medzi ľuďmi nejaké nedostatky, ale v podstate sa máme dobre.
Rozmýšľal som, čo Vám ponúknuť. Spomenul som na knihu od Carla Carretta „Blahoslavená, ktorá si uverila“ (už som ju v mojich myšlienkach spomínal), v ktorej sa zamýšľa nad vierou Panny Márie. Preto znova som si prečítal stáť o narodení Pána Ježiša. A ponúkam ju aj Vám, aby aj Vaša viera bola posilnená cez tieto sviatky. Nech Vás neodradí, že je troška dlhšia.
Cez advent som sa zdržiaval na svetlých a teplých dunách prekrásnej sahárskej oázy Beni Abbes. Po sviatku Nepoškvrneného počatia som sa za nádherného počasia vydal na cestu. Sprevádzala ma silná túžba po samote. Studňa však bola spoločná a to ho oprávňovalo k tomu, aby sa ku mne priblížil vo chvíli, keď som šiel nabrať vodu. Samozrejme, že to zakaždým využil na to, aby ma pozval na čaj, ktorý potom sám pripravil. Všetko potrebné si vzal z môjho stanu. Ali varil dobrý čaj a strašne rád ho popíjal so mnou. Ako prílohu sme mali chlieb, ktorý som upiekol v popole.
Počasie sa zhoršovalo a ja som musel napnúť lana na stane. Očakával som búrku, ktorá býva v púšti strašná. Búrka sa rozpútala skôr, než som sa nazdal. Kto bol niekedy v púšti, vie, čo taká piesočná búrka znamená. Mojím jediným útočiskom sa stala jaskyňa. Spomenul som si na Aliho, ktorého som už nevidel, a došiel som k záveru, že určite zavčasu rozpoznal, čo sa chystá. Práve som sa modlil v jaskyni, keď tu naraz vtrhol dnu Ali. V krajnom rozrušení mával svojou pastierskou palicou.
,Rýchlo, rýchlo, brat Karol! Ovce sa stratili, umierajú v piesku... Utekal som k autu a spoločne sme vyrazili do púšte rozvírenej vetrom a pieskom, ktorý nás oslepoval. Nájsť ovce v tom pekle nebolo ľahké. Nikdy predtým som nič podobné nevidel. Zasa raz som sa mohol presvedčiť, aká krehká je na púšti hranica medzi životom a smrťou. Nakoniec sa nám podarilo doviesť všetky ovce do jaskyne, jediného možného útočiska, kam sa dalo schovať pred tou smršťou, ktorá nám brala dych. A tak mala jaskyňa bola plná vlny, bekotu a kyslého pachu stáda.
Nebolo pre mňa nič ťažké predstaviť si jaskyňu v Betleheme. Snažil som sa zohriať tým, že som si prisadal k tým najtučnejším ovciam, ktoré sa mokré ako ja triasli v šere večera. Zo svätostánku som vyňal burzu s Najvätejšou Eucharistiou a zavesil som si ju na krk pod burnus. Rozložiť oheň sa nám samozrejme nepodarilo, a tak sme sa večer museli uspokojiť s chlebom a sardinkami z konzervy. Alimu však sardinky chutili. Ja som túžil po modlitbe a hneď som pochopil, že všetok ten zmätok nebol vôbec na prekážku môjmu zámeru.
Nad nami sa vznášala noc. Vonku v púšti ešte stále zúrila búrka. V jaskyni bolo teraz úplné ticho. Ovce zaplnili každý dostupný priestor. Ali spal, zababušený do burnusu, s hlavou opretou o bok jednej tučnej ovce. Ja som sa modlil. Opakoval som si z pamäti Lukášovo evanjelium: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila ho do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ (Lk 2,6-7). Mlčal som a čakal.Mária sa stala mojou modlitbou a ja som cítil, že je blízučko vedľa mňa. Ježiš bol pravé tu, v Eucharistii, prikrytý plášťom.
Všetka moja viera, všetka moja nádej, všetka moja láska sa sústredili do jediného bodu.Už som nepotreboval rozjímať: stačilo tíško sa dívať. Mal som pred sebou celú noc a svitanie bolo ešte ďaleko.Sníval som? Bdel som?Neviem. >>>(Mária,) pripadalo ti, že to je skutočnosť? Pod plášťom mám na krku burzu, v ktorej je Eucharistia. Je to malý kúsok chleba premenený vierou tvojej cirkvi, nosím ho so sebou, milujem ho, klaniam sa mu, lenže......nie je ľahké veriť!Nie je to tak, Mária?Nie je to tak aj pre teba?Na zemi niet väčšej námahy než námaha veriť, dúfať, milovať.
Vo vtelení sa navzájom stretli krajné póly skutočnosti: nekonečne vzdialené sa stalo nekonečne blízkym, nekonečná moc sa stala nekonečnou chudobou. Zostala si pevne stáť pod ťarchou tajomstva bez hraníc. Nezomrela si strachom pred úškľabkom Satana, ktorý sa ti snažil nahovoriť, že je celkom nemožné, aby sa Boh, ktorý presahuje všetky veci, predstavy i pojmy, vtelil do nečistoty ľudstva.Taká odvaha! Je temer prirodzené mať strach z Boha Stvoriteľa. Z Boha nedosiahnuteľného, trestajúceho, jediného. Prvým žriedlom tejto hrôzy je Božia jedinosť a nedosiahnuteľnosť.
Pri čítaní Starého zákona začuješ ich hlbokú ozvenu a uvedomíš si, akú cestu vykonal Boží ľud pri svojom dlhom exode z otroctva do zasľúbenej krajiny. Tu a tam zaznie hlas proroka, ktorý už ohlasuje lásku: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? Počuješ však tiež hlas zákonodarcu, ktorý hovorí: „Pán... Ale ja som dnešnú noc tu a nemyslím už ani na Tretiu, ani na Piatu Knihu Mojžišovu.
Svätá Terézia Varuje: NIKDY nenoste tieto predmety na cintorín — MÁLOKTO TO VIE!
Môžem sa báť svojho otca, zvlášť keď ho ešte nepoznám; svojho dieťaťa však nie. Dieťaťa, ktoré beriem do náručia, ktoré pritláčam na svoje telo, túžiace po jeho dotyku, dieťaťa, ktoré u mňa hľadá teplo a ochranu, nie. Nebojím sa.Nebojím sa.Už sa nebojím. Pokoj, ktorý znamená neprítomnosť strachu, je teraz so mnou. Jedinou námahou, ktorá mi teraz zostáva, je veriť. A veriť je ako plodiť. Vo viere ďalej plodím Ježiša ako svoje dieťa.Tak to robila Mária. >>> Mária, verím ako ty, že to dieťatko je Boh a tvoj syn a klaniam sa mu.