V minulých Numizmatických novinkách sme vám rozprávali príbeh Františka Jozefa I. a jeho manželky Alžbety Bavorskej, zvanej Sisi. Dnes vám viac priblížime osud Alžbety, ktorá je dodnes považovaná za jeden zo symbolov Rakúska.
Alžbeta Bavorská, cisárovná Sisi
Detstvo a mladosť Alžbety
Alžbeta Amália Eugénia prišla na svet na Štedrý deň roku 1837 v mníchovskom paláci na Ludwigstrasse a od malička bola prezývaná Sisi. Jej rodičmi boli Ludovika a vojvoda Maximilián Bavorský, pochádzajúci z vedľajšej línie rodu Wittelsbachovcov. Pár spoločne počal celkom deväť detí a hoci podľa filmu z 50. rokov sa zdal ich vzťah harmonický, opak bol pravdou.
Vojvoda Maximilián bol temperamentný človek, mal množstvo rôznych záujmov, ktorým sa naplno venoval, čo často nebolo v súlade s požiadavkami rodinného života. Veľmi rád cestoval, hral na citare, čítal (jeho knižnica mala okolo 27 tisíc zväzkov) a písal básne pod pseudonymom Phantasus. Zároveň mal veľký záujem o ľudí, a to z rôznych spoločenských vrstiev. Oproti tomu Ludovika bola rodinný typ a svoj čas najradšej trávila v rodinnom kruhu. Rodina trávila svoj čas v zime v Mníchove a v lete sa odoberala na zámok Possenhofen pri Starnberskom jazere. Tu Sisi vyrastala voľne, nezaťažená ceremoniálmi a dvorným protokolom.
K jej záľubám, ktoré si uchovala po celý život, patrila jazda na koni. Jej otec jej dokonca nechal v Mníchove zriadiť cirkusovú manéž, kde sa učila krasojazdu. Vojvoda si bol vedomý mnohých zhodných rysov medzi ním a dcérou, a preto bola Sisi jeho miláčikom.
Alžbeta a jej budúci manžel František Jozef I. sa prvýkrát stretli už v roku 1848 v Innsbrucku, kam sa arcivojvodkyňa Žofia vydala so svojimi synmi, pretože vo Viedni vypukla revolúcia. Tam za nimi na návštevu dorazila Ludovika (Žofiina sestra) s niektorými svojimi deťmi. Zhruba v tom čase sa arcivojvodkyňa Žofia obzerala po vhodnej neveste pre svojho syna Františka.
Jej pôvodné plány postupne stroskotávali a posledný, oženiť ho s neterou pruského kráľa Annou nevyšiel, pretože Anna už bola zasnúbená a Prusko nemalo záujem o svadobné spojenie s Rakúskom. A tak sa začala zameriavať na budúce nevesty vo svojej rodnej krajine. A ako sa hovorí, slovo dalo slovo a Žofia sa dohodla s Ludovikou na možnom zasnúbení ich detí.
V auguste 1853 prišla Ludovika do Ischlu nielen s Helenou, ale vzala so sebou aj Alžbetu, dúfajúc jednak v jej zasľúbenie Karolovi Ľudovítovi, a tiež ju chcela rozptýliť z Richardovej straty. Ženy dorazili odeté v smútočných šatách, pretože zomrel ich vzdialený príbuzný.
Pri spoločnom stole však namiesto Heleny zaujala Františka práve Alžbeta. Niektoré knihy uvádzajú, že bol doslova očarený jej krásou a napriek tomu, že na sebe mala smútočné šaty, oproti svojej sestre doslova žiarila. Večer pred Františkovými narodeninami sa konal ples, počas ktorého sa mal zasnúbiť s Helenou. Oficiálne sa tak malo stať pri tancovaní kotiliónu, ktorý mal byť zavŕšený obdarovaním vyvolenej kyticou, ktorá symbolizovala zasnúbenie.
Pred plesom však František oznámil svojej matke, že si namiesto Heleny vybral Alžbetu, a tak sa aj stalo. Kotilión tancoval s ňou a aj kyticu nakoniec dostala Alžbeta. Potom, čo došlo k oficiálnemu oznámeniu o zasnúbení, začalo pre Sisi veľmi náročné obdobie. Musela sa začať učiť cudzie jazyky a celkovo doháňať vzdelanie, všeobecný prehľad a protokol. František ju počas zásnub aj niekoľkokrát navštívil.
V apríli 1854 nastal deň D, kedy Alžbeta opúšťala svoje milované Bavorsko a spoločne v sprievode svojej rodiny sa nalodila na parník, ktorý ich doviezol až do Viedne. Po príchode sa odobrali na zámok Schönbrunn, kde ich čakali najrôznejšie spoločenské povinnosti a Alžbete boli pridelené dvorné dámy. Alžbetu už v tom čase zasiahli pochybnosti o tom, či dokáže zvládnuť úlohu cisárovnej.
Svadba v Kostole sv. Augustína
Rozprávková svadba bavorskej princeznej a rakúskeho cisára Františka Jozefa I. sa konala 24. apríla 1854 vo viedenskom Kostole sv. Augustína a trvala niekoľko dní. Svadobný obrad sa konal 24. apríla 1854 v kostole sv. Augustína a oddávajúcim bol viedenský arcibiskup Rauscher. Svätostánok zdobili zlatom pretkávané baldachýny a desaťtisíce sviečok. Po obrade nasledovali audiencie a slávnosti, ktorých sa kráľovský pár zúčastnil.
Kostol sv. Augustína vo Viedni
Po svadbe sa mladý cisársky pár usadil na zámku Schönbrunn a v Hofburgu vo Viedni. Prvé roky jej manželstva vládla v krajine politicky napätá situácia. Habsburská monarchia stratila svoje popredné mocenské postavenie v Európe a po ťažkých vojenských prehrách taktiež talianske dŕžavy. Cisár bol zaneprázdnený povinnosťami. Cisárovná si krátila voľné chvíle a často chodievala do Laxenburgu neďaleko od Viedne. V rozsiahlom parku s rybníkom a neogotickým hradom Franzensburg sa mohla oddávať svojej veľkej vášni - jazde na koni. Na viedenskom dvore sa Alžbeta začala učiť aj grécky a maďarsky.
Náročná úloha cisárovnej vs. Prvé trhliny vo vzťahu a ukážka nesúrodosti páru sa prejavili už počas medových týždňov. František stále pracoval a vracal sa do Viedne, zatiaľ čo Sisi trávila svoj čas, namiesto so svojím manželom, v spoločnosti dvorných dám. Navyše sa na ňu valilo čoraz viac povinností a dvorného protokolu, ktorý jej diktoval, ako by sa mala cisárovná správať a čo by rozhodne nemala robiť. Bol jej stanovený denný rozvrh, v ktorom nebolo veľa miesta pre jej osobné záľuby, niektoré vzhľadom na etiketu nemohla praktizovať vôbec. Jej úlohou bolo vždy a za všetkých okolností byť dokonalá, bezchybne oblečená a reprezentatívna.
Alžbeta prvýkrát otehotnela po prvej ceste cisárskeho páru, ktorá smerovala do Čiech a na Moravu. Táto správa bola pre habsburský rod radostnou udalosťou, obzvlášť pre Žofiu, ktorá sama mala dlhoročné problémy s otehotnením a František Jozef bol doslova jej vymodleným dieťaťom. V marci 1855 prišla na svet prvá dcéra, ktorá bola pokrstená ako Žofia Frederika Dorothea Maria. Sisi bola z jej narodenia nadšená a veľmi sa o svoju dcéru chcela starať, avšak Žofia jej úmysly zamietla s odôvodnením, že nemá dostatok skúseností a bude preto lepšie, keď výchovu vnučky prevezme sama. Druhým dieťaťom cisárskeho páru bolo opäť dievčatko, ktoré sa narodilo v júli 1856 a dostalo meno Gizela Ludovika Maria. Aj tu sa Sisi rozplývala nad svojím milovaným dievčatkom, hoci rodina mohla byť sklamaná z opätovného narodenia dievčaťa.
Mladá rodina často cestovala a Sisi tieto cesty nerada absolvovala, jednak preto, že nejavila príliš veľký záujem o povinnosti vyplývajúce z jej postavenia, a tiež z dôvodu odlúčenia od svojich detí. Pri jednej z chystaných ciest do Uhorska, ktoré si veľmi obľúbila a nemožno vylúčiť, že aj kvôli tomu, že Žofia ich nenávidela, sa rozhodla vziať so sebou aj obe dcéry. Žofii sa jej rozhodnutie nepáčilo, ale Sisi jej protestov nedbala. Sisi bola z Uhorska nadšená a cestu si užívala. Po jej smrti sa Alžbeta uzavrela do seba a vyhľadávala samotu. K prospechu neboli ani výčitky a obviňovanie zo strany arcivojvodkyne. Zármutok nad stratou dieťaťa neskôr vystriedal záblesk nádeje v podobe tretieho tehotenstva. Dlho očakávaný syn a následník trónu sa narodil v auguste 1858 a dostal meno Rudolf.
Postupom času začala stále viac stonať a príčin mohlo byť mnoho, okrem iného nervová kríza, odtučňovacie kúry a neustále nezhody so svokrou. Stále častejšie sa preto zdržiavala mimo Viedne a cestovala. Nejaký čas strávila na Madeire, kde sa zotavovala z pľúcnej choroby, inokedy v Seville, na Malorke či Korfu. Je známe, že počas pobytu na viedenskom dvore ju vždy po čase skolila nejaká choroba, ktorá doslova ako mávnutím čarovného prútika zmizla, keď odcestovala. Cisárovná počas svojich ciest trávila svoj čas dlhými pešími túrami a kúpaním v mori. Ako už bolo naznačené, Sisi pravdepodobne zažívala duševnú nepohodu, ktorá bola sprevádzaná stavmi nechutenstva, odtučňovacími kúrami, depresiami a inými. Rovnako jej bola diagnostikovaná chudokrvnosť a trpela opuchmi nôh, kvôli ktorým navštevovala kúpele Kissingen.
Pravdepodobne v tom čase sa u nej objavila zvláštna záľuba, ktorej holdoval aj jej starý otec, založila si album krások, kam zakladala obrázky krásnych žien. Bola ženou, ktorá bola pod drobnohľadom verejnosti, kde sa chyby neodpúšťali. Tento tlak a ďalšie vplyvy mali pravdepodobne na svedomí cisárovninu posadnutosť po dokonalosti. Celý život sa snažila byť fyzicky aktívna a držala rôzne odtučňovacie kúry a hladovky, ktorými si chcela udržať štíhlu postavu. Jej deň sa skladal okrem cvičenia a jazdy na koni aj zo skrášľovacích procedúr. Opodstatnenou pýchou boli jej vlasy, o ktoré sa starostlivo starali služobné. Pramene uvádzajú, že mohla mať problémy s chrupom, čo dodnes slúži aj ako odôvodnenie, prečo je na obrazoch zobrazovaná so zatvorenými ústami. S postupujúcim vekom ju sužovali obavy zo starnutia, ktoré sa snažila všemocne zastaviť prostredníctvom najrôznejších prípravkov.
Rovnako už bola spomenutá aj Alžbetina láska k Uhorsku. Tá bola tak inšpirujúca, že sa naučila po maďarsky a za spoločníčku si vybrala Maďarku Idu Ferenczyovú, ktorá sa stala jej blízkou priateľkou a dôverníčkou. Ida ju zoznámila dokonca s grófom Andrássym, ktorý v nej videl možnú spojenkyňu v prípade maďarských záujmov. Počas vojny Rakúska s Pruskom bola rakúska strana značne oslabená a aby bola zachovaná habsburská monarchia, bolo potrebné sa v rámci ríše dohodnúť s národnými reprezentáciami. Po tejto udalosti sa v Uhorsku pripravovala korunovácia, pri ktorej bol pár korunovaný súčasne, čo bolo do tej doby neštandardné. Ceremónia sa odohrala v kostole sv. Mateja v Budapešti. Ako dar získal cisársky pár zámok Gödöllö.
Po čase Sisi zistila, že je opäť tehotná. Tentoraz sa však rozhodla, že sa jej dieťa narodí v Uhorsku a bude sa o neho starať bez „pomoci“ svokry. V apríli 1868 sa narodilo posledné dieťa Františka Jozefa a Alžbety, dcéra Mária Valéria. Sisi sa na dcéru veľmi upla a vychovávala ju v maďarčine a k láske k Uhorsku. Avšak predstava je jedna vec, skutočnosť vec druhá. Alžbeta tiež každoročne navštevovala svoju rodinu v Possenhofene, predovšetkým matku Ludoviku, s ktorou bola v pravidelnom kontakte. S otcom Maximiliánom postupom času stratila dobré vzťahy. Niekedy sa uvádza, že ho vinila zo zlého vzťahu, ktorý mal s jej matkou a v ktorom videla rysy svojho vlastného manželstva. Naopak dobré vzťahy udržovala so svojim bratrancom, kráľom Ľudovítom II. Bavorským, ktorý bol milovníkom umenia, nechal postaviť niekoľko nákladných zámkov, okrem iného napríklad známy Neuschwanstein a bol obdivovateľom skladateľa Richarda Wagnera. Ľudovít si mal pôvodne vziať za ženu Žofiu, mladšiu Alžbetinu sestru, zo sobáša však zišlo. Nie je sa ani veľmi čomu diviť, Ľudovít sa nemal k stanoveniu dátumu a vôbec, žil vo svojom vlastnom svete, ktorému málokto asi rozumel. Možno až na Alžbetu, ktorá neverila, že je šialený.
Jeho smrť Alžbetu zasiahla, rovnako tak odchody ďalších milovaných z jej života. K tým najzásadnejším momentom patrí strata jej syna, následníka trónu Rudolfa, ktorý hoci zažil manželský zväzok a splodil dcéru, trpel postupom času psychickými ťažkosťami. Mal návaly strachu, ktoré zaháňal požívaním alkoholických nápojov a promiskuitou. Evidentne túžil odísť zo sveta, avšak nie sám. Najprv sa k tomu snažil presvedčiť prvú milenku, istú Mizzi Casparovú, ktorá ho vysmiala, a tak si po čase našiel Mary Vetserovú, ktorá konečne súhlasila. Spoločne spáchali samovraždu v roku 1889 a to tak, že Rudolf najprv zastrelil Mary a potom seba. Alžbetu jeho odchod naplnil žiaľom a niekoľkokrát sa s ním snažila nadviazať spirituálny kontakt. Chcela odísť za ním, nič ju už nebavilo a nenapĺňalo. Chodila oblečená iba v čiernej farbe a všetky svoje šperky rozdala. Stále cestovala, aby nebola v Rakúsku, manželovi tolerovala, ako mnoho rokov predtým, milenky.
Posledné roky života trávila ako inak cestami, ktoré jej spestrovali návštevy rodinných príslušníkov a tiež cisára. Po smrti svojej sestry Žofie, ktorá uhorela pri požiari, sa uzavrela a začala častokrát hovoriť o smrti, ktorú akoby k sebe volala. Túto informáciu sa dočítal mladík menom Luigi Lucheni.
Luigi Lucheni, atentátnik na cisárovnú Sisi
Luigi bol podľa prameňov človek pochádzajúci z veľmi chudobných a nehostinných pomerov, ktorý prešiel detským domovom aj pestúnskou rodinou. Jeho život sa odvíjal z extrému do extrému a nikde sa neusadil. A ako to už býva, pocit nešťastia a zmaru je dobrým podhubím k radikálnym riešeniam, ktorý mohlo umocňovať aj jeho stretávanie sa s anarchistami. A tak si na trhu kúpil pilník a keď sa cisárovná so svojou spoločníčkou chystali opustiť hotel za účelom stihnúť parník do Territeru, bežal oproti nej a strčil do nej. Pritom bez toho, aby to ktokoľvek spozoroval, ju prebodol pilníkom. Sisi síce spadla na zem, ale zdalo sa, že všetko je v poriadku a ona sa odobrala aj napriek bolesti na prsiach k parníku. Neskôr na jeho palube omdlela a až po rozopnutí živôtiku sa zistilo, že v oblasti srdca sa nachádza malá ranka, z ktorej vyteká prúžok krvi.
Vlak s jej pozostatkami bol poslaný do Viedne, pričom cestou mal niekoľko zastávok, aby jej ľudia mohli vzdať posledný hold. Rakva s Alžbetinými pozostatkami bola prevezená do Hofburgu, kde bola vystavená. Pohreb sa konal v septembri roku 1898.
Alžbeta Bavorská ako inšpirácia
Krásna Alžbeta Bavorská, zvaná Sisi, sa stala inšpiráciou pre mnohé spracovania, tú numizmatickú nevynímajúc. Preto k príležitosti 185. Mincu zdobí vydarená podobizeň Alžbety, ktorú dopĺňa opis ELISABETHA IMPERATRIX AUSTO - HUNGARICA.
Na Slovensku sa konajú podujatia, ktoré pripomínajú život cisárovnej Sisi. Múzeum Betliar otvorilo 4. júna 2015 výstavu Jej Veličenstvo kráľovná Alžbeta v našich dejinách a predstavách, ktorá bola na Slovensku vôbec prvou o tejto populárnej historickej postave. Súčasťou vystavovaných exponátov boli osobné predmety cisárovnej, mohutné trónne kreslo vyrobené pre Františka Jozefa I. Pre návštevníkov Bardejovských kúpeľov bolo 20. augusta tohto roka pripravené tradičné podujatie, počas ktorého mohli vidieť v inscenovanom pochode rakúsku cisárovnú Alžbetu a cisára Františka Jozefa I.
Sisi Múzeum vo Viedni