Dnešní rodičia na seba strašne tlačia a majú prehnané nároky. Mnohí rodičia dnes celý čas stoja nad svojimi deťmi alebo nad nimi krúžia ako také helikoptéry - odtiaľ je aj termín helikoptéroví rodičia -, aby ich pred všetkým chránili, so všetkým im pomáhali, všestranne ich rozvíjali. Snažia sa tak zaistiť deťom ideálne podmienky pre život. No keď deti vyrastú, nikdy nebudú mať ideálne podmienky pre život. Ak sa nám ako rodičom podarí naozaj uvoľniť, netlačiť toľko na seba ani na deti, výrazne sa nám uľaví. Chodia za mnou mnohí rodičia, ktorí sú preťažení a vystresovaní.
Často je to práve žena, ktorá chce byť perfektná matka, dobrá zamestnankyňa, skvele variť, mať čistú domácnosť a ešte aj byť super milenkou. Keď sa mamy a otcovia uvoľnia, nechajú tomu prirodzenejší priebeh a prestanú chcieť mať všetko na maximum, v rodine môže zavládnuť pohodovejšia atmosféra. A prospieva to aj deťom - z hľadiska vývoja psychiky sú na tom výrazne lepšie.
Podľa českej psychologičky Pavly Kouckej, keby sme ako rodičia zvoľnili, prospelo by to aj psychike našich detí. Chce to prirodzenú mieru stresorov, aby deti museli riešiť veci aj samy, aby zažili aj niečo obtiažne a nemali vždy za chrbtom tím, ktorý im so všetkým pomáha. Rodič je zrejme presvedčený, že dieťaťu v tej chvíli pomáha, a nedokáže si predstaviť nejaké vzdialené výhody do budúcnosti.
Všestranný rozvoj vs. osobnosť dieťaťa
Všestranný rozvoj, ktorý im chcú rodičia dopriať, keď ich už od škôlky dávajú na rôzne krúžky, cudzie jazyky a hodiny hudby, je niekedy doslova maratón. Deti potom nemajú čas na hranie a rodičia si tiež nemajú kedy vydýchnuť a len si užiť to, že môžu byť spolu. Hovoríte, že je to lepšie aj pre psychiku detí. V čom konkrétne? Lenže ten je v skutočnosti veľmi jednostranný. Všetko sú to schopnosti a zručnosti, ale na to, aby boli deti spokojné a úspešné, sa musí v prvom rade rozvíjať ich osobnosť. Dieťa sa tomu učí len tak mimochodom, ako beží život.
My však nevychovávame deti pre dnešnú dobu. Vychovávame ich pre budúcnosť. Aj epidémia koronavírusu nám ukázala, že vôbec nevieme, ako môže tá budúcnosť vyzerať, aké schopnosti a zručnosti budú naše deti v skutočnosti potrebovať. Aj preto si myslím, že najdôležitejšie je, aby boli deti zdravé. Aby mali zdravý základ, to znamená zdravé telo, o ktoré sa môžu oprieť, a tiež odolnosť, čo je tiež dosť zanedbávaná črta osobnosti.
Pandémia ako lekcia samostatnosti
Počas pandémie museli mnohí rodičia pracovať, učiť sa s deťmi, starať sa o domácnosť. Mnohí tak nemali na výber a dali deťom väčšiu voľnosť a deti sa zároveň učili väčšej samostatnosti. Podľa mňa to bol mix všetkého možného. V niektorých rodinách to bola naozaj z núdze cnosť a deti zrazu museli byť samostatnejšie, lebo nad nimi už nestál ani rodič, ani učiteľ. V iných rodinách sa však dozor zo strany rodičov, naopak, ešte zintenzívnil. Perfekcionizmus, ktorý mali vo výchove, zrazu začali uplatňovať aj na školu a učenie. Začali deti ešte viac cepovať.
Ukázalo sa podľa vás aj počas pandémie, že sme deti dostatočne neviedli k odolnosti a samostatnosti? Niektoré deti si to užívali a boli doma viac v pohode ako v škole - trávili viac času v prírode, mali viac času na hranie, ale tiež boli viac s rodičmi. Niektorí rodičia dokonca povoľovali deťom aj určitý kontakt s kamarátmi a nebránili sa aj nejakej-tej návšteve. Pokiaľ hovoríme o odolnosti a zdravom psychickom vývoji detí, veľmi dôležité je pre ne práve sociálne okolie, vzťahy a kamaráti.
Psychická odolnosť a sociálne prostredie
Nezabúdajme, že dva mesiace je pre deti dlhší čas ako pre dospelých. My dospelí sme si mohli v izolácii aj potrénovať svoju odolnosť a otestovať, ako si dokážeme vystačiť sami. No pri tréningu psychickej odolnosti u detí treba vždy dbať na to, aby sme to neprehnali. Istá psychická záťaž môže byť pre dieťa zdravá, ale len do určitej miery. Keď prekročíme jeho kapacitu, dieťa sa nám zrúti a jeho odolnosť, naopak, prudko klesá. Aj preto by som bola v tomto smere veľmi opatrná, pretože zoceľovať dieťa pobytom „na samotke“ určite neodporúčam.
Každé dieťa je iné, špecifické, a teda má aj inú odolnosť. Rodič, ktorý svoje dieťa pozná najlepšie, by mal byť schopný to nejakým spôsobom odhadnúť a podporiť dieťa v tom, čo ešte dokáže zvládnuť samo. Vedieť mu povedať: „Neboj sa, zvládneš to, máš moju plnú dôveru.“ No keď vidí, že je to na dieťa príliš, potom by mu už mal ponúknuť pomoc. Keď sa k dieťaťu zle správajú spolužiaci, je fajn, ak si s tým dokáže poradiť samo, napríklad pomocou humoru alebo ignorovaním - my ho v tom môžeme akurát podporiť, že to robí dobre.
Naša generácia často svoj prehnaný dozor nad deťmi obhajuje tým, že dnešný svet je menej bezpečný. Kým my sme ešte boli zvyknutí tráviť vonku takmer celé dni, dnes máme pocit, že na deti za každým rohom číha nebezpečenstvo. Určite by sme sa mali menej báť a viac im veriť. Mnohé nebezpečenstvá, ktorých sa bojíme, sú v skutočnosti iluzórne. Svet dnes podľa mňa nie je nebezpečnejší, ako bol pred tridsiatimi rokmi. Jediné, čoho sa dnes rodičia boja oprávnene, je väčšie množstvo áut v uliciach. No keď si pozriete štatistiky, nehôd je dnes výrazne menej.
Rady starých rodičov a moderná výchova
Rozdielne štýly výchovy zvyknú vyvolávať spory medzi rodičmi a starými rodičmi. Dobrá rada nad zlato. No ak rodič zastáva iné ideály, prípadne sa ešte aj cíti traumatizovaný výchovou zo strany svojich vlastných rodičov, potom prirodzene nie je schopný prijať ani tie najlepšie mienené rady. V takom prípade by sa mal prarodič radšej stiahnuť, rešpektovať, že rodič je ten, kto rozhoduje o svojom dieťati, a nehovoriť mu do výchovy. Ak by to nerešpektoval, môže to aj pokaziť vzťahy.
Ale viete, čo je zaujímavé? Že dnešní starí rodičia sú už podobne ustráchaní ako samotní rodičia a nehovoria im: „Veď ho pusť hrať sa do parku!“ Práve naopak, často dokonca tlačia rodičov k tomu, aby to ešte viac preháňali: „Ako si mu dala tú čiapku? Veď mu bude fúkať na krk. To je skôr otázka na sociológov. No myslím si, že istý podiel na tom má mediálny tlak a spoločenská norma, ktoré dnes pôsobia ako na rodičov, tak aj na starých rodičov. Dokonca mám takú skúsenosť, že starí rodičia sú na tú spoločenskú normu ešte citlivejší. Prežili väčšiu časť svojho života v období, keď bolo normou nevyčnievať a zaradiť sa do davu.
Extrémy vo výchove a hľadanie rovnováhy
Azda nikdy sa o výchove a štýloch rodičovstva neviedlo toľko debát ako dnes. Okrem tradičných už hovoríme aj o alternatívnych formách ako napríklad pomalé rodičovstvo alebo lenivé rodičovstvo. Aj dnes sú rodičia, ktorí nad tým až toľko nepremýšľajú. Napríklad ak mali sami pohodové detstvo a odkukali, ako na to, od svojich rodičov. Aj preto ani nemajú potrebu si k tomu niečo čítať a analyzovať, či je to takto v poriadku. Ak máme dobrý základ od svojich rodičov, dobré ideály a morálne hodnoty, navyše sme emocionálne inteligentní a máme na svoje deti čas, potom to ide hladko a nič iné k tomu nepotrebujeme - ide to akoby samo. Samozrejme, až do chvíle, keď nastane nejaký problém.
Myslím si, že v rodičovstve hlavne nie sú dobré extrémy. Rodičia tiež zvyknú mať veľké ideály, ktorých sa nedokážu vzdať. Matka si napríklad môže hovoriť: „Chcem byť na svoje deti vždy láskavá, milá, nikdy na ne nezvýšim hlas, nikdy nevybuchnem.“ Takýto prístup je často reakciou na nejakú traumu z vlastného detstva. Rodičia sa však takým spôsobom pripravia o časť výchovných metód, ktoré môžu mať niekedy zmysel, pravdaže, ak ich použijú v pravý čas a na pravom mieste. Poviem príklad: Ak dieťaťu hrozí nejaké nebezpečenstvo alebo robí niečo naozaj zlé, niekedy musíte zareagovať rýchlo - keď naň vtedy skríknete, môže to byť najlepšie riešenie.
Rodič, ktorý má láskyplný ideál a snaží sa byť vždy milý, trpezlivý a láskavý, si často nevie rady, keď dieťa zrazu začne robiť zle. Problém je, že rodičia, ktorí sa hľadajú, majú často tendenciu „ulietavať“ tým smerom, ktorým už sú „uletení“. To znamená, že taký láskyplný rodič si začne čítať múdre knihy o tom, ako treba milovať svoje deti a dávať im to stále najavo, pretože deti vraj vystrájajú len preto, aby sa uistili o našej láske, a tým viac vystrájajú, čím viac sa potrebujú uisťovať o našej láske. Rodič sa tak stále pokúša ísť tým jedným smerom. A pritom to dieťa môže vystrájať práve preto, že nemá jasne stanovené hranice. A keďže nechápe, prečo rodič nikdy nezakročí, ešte zintenzívni svoje zlé správanie, aby sa konečne dostalo k tým hraniciam.
Iným príkladom sú rodičia, ktorí stanovujú pre deti tvrdé pravidlá - „takto to má byť a hotovo“, „dieťa má byť vidieť a nie počuť“, „keď dieťa neposlúcha, má nasledovať trest“. Taký rodič si prečíta knihy, kde v takých prípadoch radia zavrieť dieťa „na samotku“ - „nech nad sebou popremýšľa“. Lenže to dieťa v skutočnosti môže robiť zle hlavne preto, že potrebuje pozornosť zo strany rodiča, potrebuje uistenie o jeho láske.
Ako nastaviť hranice s deťmi | Dr. Becky Kennedy a Dr. Andrew Huberman
Intuícia a pomoc odborníka
Dobrá rada od iného človeka, či už od psychológa, alebo od kamaráta - to je úplne jedno. Ako psychologička robíte aj skupiny pre rodičov. Čo ste vďaka nim zistili? Je ich dosť. Mnohí sa hlavne snažia byť ideálnymi rodičmi. Jedna mamička mi napríklad rozprávala, že nevedela, čo má robiť, keď jej dieťa spadlo a rozbilo si koleno. Nechcela za ním hneď bežať, aby z neho nerobila „ufňukanca“, no tiež mu nechcela povedať, že to nič nie je, aby naň nebola príliš prísna a neodoprela mu svoju materskú náruč. Opýtala som sa jej: „No a čo sa vám žiadalo urobiť?
Myslím, že práve na to často zabúdame. Často áno, no nie vždy. Intuícia môže byť aj zablokovaná a vtedy sa nám ju nedarí „čítať“. Rozum je úžasný nástroj, ten nám dokáže pomôcť aj pri hľadaní našej intuície a toho, čo je pre mňa ako rodiča prirodzené. Kolegyne, s ktorými pracujem v azylovom dome pre matky s deťmi, mi rozprávali o jednej mamičke, ktorá tam bola ešte pred mojím príchodom. Prišla s asi trojročným synom, ktorý vôbec nerozprával. Sociálne pracovníčky už rozmýšľali nad tým, či by ho nemali poslať na nejaké vyšetrenie, ale potom si všimli, že mamička sa mu nikdy neprihovára. Keď sa jej na to spýtali, odpovedala: „Veď ešte nerozpráva.
Ukázalo sa, že sa jej v minulosti niekto posmieval - načo vraj hovorí na bábätko, keď jej aj tak nerozumie -, a to ju zablokovalo. Stretla som sa dokonca aj s nepočujúcou mamičkou, ktorá mala obrovskú potrebu hovoriť a spievať svojmu bábätku, hoci sama svoj hlas nikdy nepočula. Keďže u nej to mylné presvedčenie išlo cez rozum, bolo potrebné to cez rozum aj odblokovať. Sociálne pracovníčky jej neustále vysvetľovali, že dieťa sa nemá ako naučiť rozprávať, keď s ním ona sama nezačne hovoriť. „Musíte naň rozprávať a rozprávať,“ hovorili jej. Viete, že ani nie?
Osobná skúsenosť psychologičky
Keď si v duchu porovnávam svoju súkromnú klientelu s klientelou v azylovom dome, mám dojem, že ich problémy sú v niečom ako cez kopirák, ale v niečom sa zase odlišujú. Vy sama máte tri deti. Samozrejme. Kniha vznikala v priebehu môjho rodičovstva. Aj ja sama som si prešla obdobím, keď som chcela byť ideálnou mamičkou. Až keď som sa dostala na hranicu, keď som už naozaj nestíhala robiť všetko namiesto detí, vtedy mi zrazu došlo, že ony to vedia aj samy.
Najzásadnejšie obdobie bolo po narodení druhého dieťaťa, staršia dcérka mala vtedy rok a trištvrte. Zvládať dve malé deti, k tomu domácnosť a ešte po večeroch aj pracovať - naozaj to nebolo jednoduché. Narážala som na svoje hranice. Niektoré dni som sa napríklad musela zmieriť s tým, že nezvládnem ísť s deťmi von. Krátko po narodení tretieho dieťaťa. Dcérka sa narodila na jeseň a tá zima bola pre nás naozaj náročná. Dvojročný syn sa nerád obliekal, vždy musel mať o vrstvu menej ako sestry. Odkedy sa naučil vyzliekať, dostať ho von bolo čoraz ťažšie.
Ísť von pre mňa vtedy znamenalo dať si najmenšie bábätko do šatky, pomôcť najstaršej obliecť sa a potom uloviť toho dvojročného, ktorý sa niekde schovával, pokúsiť sa ho obliecť a vreštiaceho si ho prehodiť na chrbát. Bola som z toho celá spotená a fyzicky zničená. Manžel sa musel začať viac angažovať a pomohli mi aj kamarátky. Jedným z prameňov uvoľneného rodičovstva je práve to, čo som odpozorovala od neho. Pamätám si, že keď som prišla so synom z pôrodnice, pozerala som sa na staršiu dcérku, ktorá bola tri dni s tatinkom, a stále sa mi na nej niečo nezdalo. Potom mi to došlo: „Ty si ju tri dni neučesal, však? Nečesaná, neumytá?“ Len rozhodil rukami.
Dôvera a puberta
Na to je zrejme ešte skoro. No v poslednom čase nám vyčítajú napríklad to, že spolužiaci sa môžu viac hrať počítačové hry, čo je momentálne v ich očiach „tá dobrá výchova“. U staršej dcérky už pomaly smerujeme k puberte, takže pokiaľ ide o módu a štýl, ja som už pre ňu úplne „out“. Ale to je prirodzené.
Pavla Koucká - psychologička a autorka
Ako psychologička sa venuje dospelým, často rodičom. Vytvorila a rozvíja koncept uvoľneného rodičovstva. Roky pracovala na linkách dôvery, aktuálne pracuje v azylovom dome pre matky s deťmi a vedie aj svoju súkromnú prax. Je spoluautorkou knihy Výchova láskou (2012) a autorkou kníh Zdravý rozum vo výchove (2014) a Uvoľnené rodičovstvo (2017).