Po predchodcovi Jánovi Krstiteľovi sa dnes dáme viesť Ježišovou Matkou, aby sme „vstúpili“ do tajomstva Vianoc. Zamyslime sa nad niektorými momentmi z cesty viery Božej Matky. Sú tu zdanlivo protichodné skutočnosti, ktoré Mária v sebe konfrontuje bez toho, že by im rozumela. Je to „Boží Syn“ a leží v jasliach! Všetko si uchováva vo svojom srdci a necháva to kvasiť v očakávaní.
Spoznávanie Krista skrze kázne
Pri slávení nedele Krista Kráľa počúvame text z predposlednej kapitoly Lukášovho evanjelia a môžeme pri tom prežívať akési vnútorné rozčarovanie. Najmä ak si spomenieme na 1. kapitolu tohto evanjelia, kde archanjel Gabriel hovorí Panne Márii: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. A napriek týmto krásnym slovám dnes, paradoxne, na konci Lukášovho evanjelia vidíme Ježiša na kríži; je potupený a všetci sa mu vysmievajú ako neúspešnému kráľovi…
Keď čítame text dnešného evanjelia, môžeme zbadať, že sa nápadne podobá textu o Ježišovom pokúšaní na púšti (Lk 4), kde ho diabol trikrát pokúšal: najprv žiadal, aby Ježiš premenil kamene na chleby; potom aby sa vrhol z chrámovej veže a napokon aby sa poklonil diablovej moci. Ježiš ho rázne odmietol a evanjelista o tom píše: „Keď diabol skončil všetko pokúšanie, na čas od neho odišiel.“ (Lk 4, 13). Vrch Golgota, na ktorom bol Ježiš ukrižovaný aj s dvoma zločincami, sa nachádzal za mestskými hradbami Jeruzalema pri hlavnej ceste, ktorou sa prichádzalo do Jeruzalema alebo sa z neho vychádzalo. Bola to rušná cesta a veľa pocestných mohlo sledovať popravu. A v tejto scenérii nám evanjelista Lukáš približuje tri skupiny posmievačov, ktorí sú vlastne akousi ozvenou tých troch diablových pokúšaní na púšti. Najprv to boli členovia veľrady a iní poprední muži židovskej elity; potom vojaci a nakoniec jeden zo zločincov.
Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli.
Kázne a ich význam pre veriacich
Aj v súčasnosti sú mnohí kresťania, alebo kresťanské rodiny, alebo Cirkev ako celok odsudzovaní, posmievaní, pokúšaní. Alebo mladí manželia môžu niekedy počuť aj z vlastnej rodiny na adresu nového dieťatka takéto reči: „Máte rozum? Dnes? Áno, môžeme byť takto a podobne odsudzovaní. Ale nebojme sa. Vydržme vo viere, v odpúšťaní a v láske až do krajnosti.
Brat Branko mal to šťastie, že svetielko viery zažíhali v ňom jeho rodičia od útlej mladosti. Otec, ktorý bol farárom v Krajnom a rovnako i jeho matka. ” Rodičia počas adventu nezabúdali na náboženskú výchovu. Túto funkciu realizoval otec aj matka. Matka učila deti modliť sa a to ráno, večer, pred a po každom jedle. Otec učil deti spievať nábožné piesne. Okrem toho rozprával deťom biblické príbehy, ktoré boli v advente aktuálne a to vždy podvečer, keď sa stmievalo…Vedel vzbudiť v nás skutočné očakávanie veľkej vianočnej udalosti…Jeho vyjadrovanie sa snažilo korešpondovať s naším detským vekom, aby prijaté biblické semiačko padlo do úrodnej pôdy a prinášalo požehnanú úrodu vo forme hrejivého vzťahu k nebeskému Pánovi”.
Na záver ešte jeden výrok sv. Františka, ktorý nám pomôže pochopiť, ako to je zo Spásou a nami: „Svätec svojich bratov často uisťoval, že duchovná radosť je najistejším prostriedkom proti nástrahám a lestiam zlého ducha... Preto sa svätec snažil žiť radostne a zachovával si pomazanie ducha i olej radosti. Bedlivo sa vystríhal skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Akonáhle spozoroval, že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby. Hovoril totiž: „Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť, ale vtedy sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu zasa vráti radosť zo Spásy. Ak zotrvá v zádumčivosti, ťažkomyseľnosti, zakorení sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdca nahlodá akoby hrdzou, ak nebude slzami ihneď vyhladené."
Predstavenie Pána Ježiša - 2. február
Dnešný malý sviatok vrámci cirkevného roka nás upomína na to, ako bol Ježiš ako malé dieťa predstavený v chráme jeruzalemskom Bohu. Predovšetkým sa môžeme priučiť tomu, že Pán Ježiš neváhal totálne sa ponížiť a znížiť sa na našu ľudskú úroveň. To, čo sa deje v chráme teda nie je predstavenie na spôsob : „Dobrý deň, Pane Bože. Ja som nejaký Ježiš, keby si náhodou zabudol, a prišiel som sa Ti dnes predstaviť.“ Ide skôr o to, že Ježiš ako Syn Boží sa s nami ľuďmi chce vo všetkom stotožniť. Naplno prijíma naše človečenstvo, so všetkými jeho obmedzeniami.
Pán Ježiš sa preto nechal predstaviť v chráme ako dieťa, preto sa nechal pokrstiť, preto prijal cestu utrpenia, preto za nás položil svoj život a zomrel, preto kvôli nám z mŕtvych vstal, žije a viacej neumiera, aby sme sa my ľudia už smrti a jej hroznej moci viacej báť nemuseli. Je tu totiž niekto mocnejší ako ona. Je tu niekto, kto ju svojim zmŕtvychvstaním porazil. V tomto Ježišom vzkriesení my dnes vidíme mocný základ a predpoklad i toho nášho, vlastného zmŕtvychvstania.
Vtedy dávno v Jeruzalemskom chráme, sa vo viere a poslušnosti žijúcim Márii a Jozefovi ako aj Simeonovi a Anne dostáva od Boha možnosti aspoň na chvíľku nahliadnuť do tohto Božieho dokonalého plánu. Syna Božieho to síce bude stáť život, ale nám sa realita večného života otvorí naplno. Na prvé zdanie - aký maličký, skoro až bezvýznamný sviatok! A koľký úžitok, koľká vnútorná radosť, nádej, pokoj i vďačnosť voči Ježišovi z Neho plynú!
Nedivte sa tomu - Jezis uci v chrame o Otcovi a o sebe
Jednota, svätosť, katolicita a apoštolskosť Cirkvi
Tieto štyri znaky - jedna, svätá, katolícka, apoštolská - navzájom neoddeliteľne spojené, označujú podstatné vlastnosti Cirkvi a jej poslanie. Tieto vlastnosti jej dáva Kristus skrze Ducha Svätého a povoláva ju uskutočňovať ich. Kristus Pán sa vo svojej bezhraničnej láske takto postaral o každého jednotlivca i celé ľudstvo: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.
- Jednota: Cirkev má jedného Pána, vyznáva jednu vieru, rodí sa z jedného krstu, tvorí iba jedno telo oživované jedným Duchom a povolané k jednej nádeji.
- Svätosť: Cirkev je svätá, lebo jej pôvodcom je svätý Boh. Kristus, zakladateľ Cirkvi, je svätý, nevinný, nepoškvrnený, nepoznal hriech a prišiel hriechy odčiniť.
- Katolicita: Katolícka (všeobecná) je Cirkev preto, lebo z Kristovho poverenia ohlasuje celú vieru, vlastní a ohlasuje neoceniteľnú plnosť pokladu všetkých prostriedkov spásy, je poslaná ku všetkým ľuďom, jednotlivcom a národom všetkých čias.
- Apoštolskosť: Apoštolská, lebo apoštol Peter, hlava apoštolského kolégia, dostáva kľúče. Po smrti svätého Petra preberá kľúče jeho nástupca, rímsky biskup čiže pápež, a s ním zjednotení biskupi, nástupníctvo ostatných apoštolov.
Jedna, svätá, katolícka, apoštolská Cirkev založená Kristom, pretrváva v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca, pápež a biskupi, s ním jednotní nástupcovia apoštolov . Jedna, svätá, katolícka, apoštolská Cirkev bola krvavo prenasledovaná v prvých troch storočiach.
Božie Slovo, viera a spása
Ak by sme chceli z dnešného druhého čítania z listu sv. Pavla Rimanom urobiť akýsi myšlienkový extrakt, tak by nám zostali tieto kľúčové slová: Božie Slovo, vyznanie, viera, vzývanie a Spása. Apoštol začína otázkou: „Ale čo hovorí Písmo? Pre Božie Slovo sa nám ponúka iná schéma: Slovo - ústa - srdce. Chce sa nám tým povedať, že Božie Slovo nemá skončiť v našom rozume a pamäti, ale podobne ako pokrm má byť skrze ústa prijaté a strávené a má sa usadiť v srdci a skrze srdce prejsť do celého bytia a života.
Sv. Pavol hovorí o vyznaní úst a o viere srdca. Vyznanie úst sa týka Božstva Ježiša Krista, lebo ak apoštol hovorí „Ježiš je Pán!“, má na mysli skutočnosť, že Židia z úžasnej bázne pred Bohom Božie meno JHWH nevyslovovali, ale pri čítaní ho v hebrejských textoch nahrádzali slovom Adonaj, a v prekladoch do gréckeho jazyka preložili slovom Kyrios, čo znamená Pán. Poznať Ježiša, jeho život a jeho posolstvo, znamená poznať Boha. Boží charakter nieje iný ako charakter človeka Ježiša.
V tomto svete sme odkázaní na zmyslové poznanie. Boha nemôžeme poznať v jeho Absolútnom Nestvorenom Bytí, ale len skrze jeho Slovo, ktoré sa nám zjavuje vo Stvorení a Vtelení. Na stvorenej úrovni neexistuje iná možnosť poznať Boha. Vo vzkriesení sa Boh Otec zjavne a evidentne prihlásil ku svojmu Synovi. To, že Ježiš zomrel za svoje presvedčenie je znakom, že veril vo svoju Pravdu, ale to, že ho Otec vzkriesil, je objektívnym dôkazom Pravdy jeho Života.
Ak sme uverili v Krista, ak sme ho vierou prijali, ak sme sa dali pokrstiť, ak sme sa mu úplne odovzdali a snažíme sa žiť Božie Slovo a v moci Ducha Sv., vtedy máme očakávať, splnenie blaženej nádeje.
tags: #predstavenie #krista #kazen