Posadnutosť diablom alebo démonmi je fenomén, ktorý ľudstvo sprevádza celé stáročia. Duchovné inštitúcie sa s ním snažia bojovať po svojom, no exorcizmus je mnohými stále považovaný za šarlatánstvo, ktoré s liečbou pacienta nemá nič spoločné.
Ako to bolo v prípade azda najznámejšieho príbehu vyháňania diabla? Anneliese Michel sa narodila v bavorskej dedine Leiblfing v roku 1952. Celá jej rodina bola silno veriaca a katolicizmus sprevádzal aj mladú Anneliese už od detstva. V početnej rodine, kde bola najstarším dieťaťom, mali dokonca tradíciu, že členovia rodiny pôsobili aj v duchovnej oblasti. Niektoré tety a sesternice mladej Anneliese pôsobili vo viacerých reholiach. Mladá Anneliese tak mala k viere v Boha skutočne blízko a viera najstaršej dcéry manželov Michelových čoraz viac silnela. Pobožnosti a návštevy kostola boli na dennom poriadku a vynechanie omše aj počas všedného dňa muselo mať vážny dôvod. Anneliese bola veľmi šikovná žiačka miestneho gymnázia a jej učitelia ju spomínali ako pokorné a inteligentné dievča. Už počas štúdia na gymnáziu sa chcela stať učiteľkou, a tak všetko jej snaženie smerovalo k vytúženému povolaniu.
Už počas štúdia na gymnáziu sa však začali objavovať prvé problémy. Najprv sa u Anneliese prejavili výkyvy nálad, agresivita alebo depresie. Trvalo pomerne dlho, kým sa tým začali zaoberať rodičia a učitelia, pretože dievča nikdy nepatrilo k vodcovským osobám v kolektíve. Bola skôr utiahnutým dievčaťom, ktoré si nikto príliš nevšímal. Nikdy však nebolo preukázané, že by bola objektom šikany alebo iného ponižovania zo strany spolužiakov či kohokoľvek iného, čo by mohlo mať dopad aj na jej psychické problémy. Vážnejší záujem o jej zdravotný stav sa prejavil až po tom, čo prekonala svoj prvý epileptický záchvat. Pred týmto záchvatom sa sťažovala na časté bolesti hlavy, mala nechuť k jedlu, trpela nespavosťou, ale tiež omnoho viac desivými symptómami.
Počula čudné zvuky a hlasy, ktoré nik iný nepočul, sťažovala sa, že vidí neznáme tváre v snoch, ale aj mimo spánku. Trápili ju halucinácie a veľmi často sa sťažovala na odporné pachy, ktoré nikto iný necítil. Neurologické, psychologické a psychiatrické vyšetrenia však podstúpila až po prekonaní epileptického záchvatu. Spolu s ním sa jej pridružilo viacero ďalších zdravotných problémov, a tak bola podrobená ďalším vyšetreniam a liečbe. Dlhotrvajúca liečba však nepriniesla žiadne výsledky. Lekári si nedokázali vysvetliť zmeny jej zdravotného stavu, no keďže sa už epilepsia neopakovala, nechali ju na základných liekoch v domácej liečbe. Anneliese kvôli liečbe zmaturovala až neskôr, no napokon sa jej podarilo úspešne prejsť aj výberovým konaním na pedagogickej fakulte. V prvom ročníku na univerzite sa však epileptický záchvat zopakoval.
Napriek tomu, že silné antiepileptika užívala poctivo (a neprestala do svojej smrti), tak bol záchvat ešte silnejší ako po prvýkrát. Jej zdravotný stav sa výrazne zhoršil, pretože nastupujúcu liečbu komplikoval zápal pohrudnice a pľúc. Už pri prvom záchvate sa podrobila rozsiahlym neurologickým vyšetreniam a ani EEG hlavy nepreukázalo žiadne ťažkosti. Po druhom záchvate sa všetky vyšetrenia zopakovali a opäť boli ich výsledky negatívne. Anneliese bola preto diagnostikovaná epileptická porucha grand mal, tzv. veľký epileptický záchvat. Počas tohto záchvatu človek upadne až do bezvedomia, záchvat je sprevádzaný silnými kŕčmi a záchvevmi nervového systému, v ktorých sa končatiny rôzne chvejú, trhajú alebo dochádza aj k neprirodzeným vykĺbeninám. Pacient neovláda ani svoje vedomie a ani svoje svalstvo, preto sa často stáva, že si odhryzne jazyk alebo inak vážne ublíži.
Sprievodnými javmi záchvatu grand mal je tiež neovládanie močenia alebo stolice. Následne sa mozgová činnosť ustáli a pacient spadne do hlbokého spánku alebo bezvedomia. Po určitom čase sa z bezvedomia preberie, no je dezorientovaný a vôbec si na záchvat nespomína. Presne tieto príznaky mali Anneliesine záchvaty, a preto lekári zvolili túto diagnózu. Záhadné bolo iba to, že mimo záchvatov nevykazovala žiadne príznaky (fyziologické i psychické) epileptika. Ako bolo už spomenuté, jej vyšetrenia nepreukázali žiadne známky choroby a Anneliese bola preto “technicky” úplne v poriadku. Lekári si nevedeli poradiť s jej stavom, a preto ju podrobovali ďalším a ďalším vyšetreniam. Toto putovanie od lekára k lekárovi malo na jej psychickú pohodu fatálne následky.
Počas jedného liečebného pobytu v Mittelbergu sa jej stav výrazne zhoršil. Tam mala dokonca jednu zo svojich prvých vízií, ktoré sa potom opakovali až do predčasnej smrti. Počas tejto vízie údajne videla hlavu démona, ktorá sa na ňu škerila. Tvár diabla alebo démona sa jej potom vracala čoraz častejšie aj mimo tranzu prípadne záchvatu, do ktorého upadala. Lekári sa najprv domnievali, že tieto vízie boli spôsobované halucináciami, no po ďalších lekárskych vyšetreniach, ktoré opäť nepreukázali žiadne patologické poruchy osobnosti, sa zhodovali, že väčšina jej vízií súvisela s prehnanou imagináciou.
Psychológia považuje imagináciu v procese rozvoja osobnosti skôr za prospešnú, no v extrémnom ponímaní môže viesť k absolútnemu odkloneniu sa od reality, pričom vytvorené alebo vyvolané prejavy vlastného vedomia pacient považuje za skutočné natoľko, že nimi nahrádza svoju realitu. Tento problém sa pravdepodobne prejavil aj pri Anneliese a mal fatálne dôsledky na jej duševné zdravie. Depresie sa zhoršovali a apatia sa čoraz viac prehlbovala. Zmena nastala až v roku 1972, keď Anneliese prekonala ďalší silný záchvat. Opäť podstúpila všetky vyšetrenia, ktoré znovu nepreukázali žiadne poruchy. V tomto momente sa Anneliese rozhodla zmeniť spôsob riešenia svojho problému. Odmietala lekárske vyšetrenia a skončila s liečebnými postupmi. Cestu k uzdraveniu začala hľadať vo viere.
Depresie a agresivita neskončili a ani sa nedostavilo žiadne ďalšie zlepšenie. Anneliese sa sťažovala, že má naďalej pocit, akoby ju niekto stále sledoval. Temné sily, ktoré spomínala ju v spánku čoraz viac gniavili a mala pocit, že ju tlačia tak, že sa zadusí. Neustále cítila odporný, hnilobný zápach, ktorý nikto v jej okolí necítil. Videla veci a prízraky, ktoré nikto iný nezbadal a pod. Anneliese sa začala venovať modlitbám a bola čoraz viac presvedčená, že pomoc je možná iba cez duchovný život. Jej rodina ju v tomto momente podporila a spoločne boli presvedčení, že je to skutočne jediná možná cesta. Počas náboženskej púte do Talianska sa Anneliese odmietala pozrieť na Kristov obraz, vyhýbala sa všetkým posväteným miestam, nedokázala vydržať v spoločnosti ľudí, ktorí sa modlili a napokon nezniesla kontakt so svätenou vodou. V tom čase nadobudla presvedčenie, že za všetkými jej problémami stojí posadnutosť.
Začal sa o jej prípad zaujímať kňaz Ernst Alt, ktorý sa s ňou začal pravidelne modliť. Podľa jeho spomienok reagovala na modlitby rozdielne, niekedy bola pokojná, no extrémna zmena nálady sa mohla dostaviť v zlomku sekundy. Takisto sa o jej prípad začal zaujímať aj Adolf Rodewyk, odborník na posadnutosť a exorcizmus. Rodewyk a Alt sa snažili získať povolenie pre vykonanie exorcizmu. Anneliesin stav sa čoraz viac zhoršoval, odmietala potravu i tekutiny, prehlbovali sa jej depresie a stupňovala sa agresivita. K doteraz opisovaným prejavom poruchy sa pridružilo, že hlasy jej hovorili, že je skazená, prekliata a skončí v pekle.
Rodičia začali žiadať všetky cirkevné inštitúcie, aby povolili vymetanie démona a ich požiadavky sa dostali až do Vatikánu. Napokon sa po viac ako dvoch rokoch podarilo získať povolenie. Wurzburský biskup Joseph Stangl povolil v roku 1975 vykonanie exorcizmu podľa rímskeho rituálu. Vymetaním boli poverení Ernst Alt a salvatorián Arnold Renz. V tom čase sa však zdravotný stav výrazne zhoršil. Tesne pred začatím rituálu dokonca čiastočne ochrnula a množstvo kŕčových záchvatov jej uberali sily. Čoraz viac sa u nej prejavovali nekontrolované záchvaty zúrivosti, keď napadla osoby okolo seba (bez rozdielu) a rozbíjala predmety, ktoré jej prišli pod ruku. Záchvaty nadobudli aj prejavy hyperaktivity, keď sa začala vrhať do vzduchu alebo sa hádzala o zem. Svojvoľne si ubližovala a bez akéhokoľvek prahu bolesti si spôsobovala rôzne nepríjemné zranenia.
Okrem nepríjemných pachov, si začala sťažovať aj na výrazné teplo, ktoré sa stupňovalo, ak bola v blízkosti náboženských predmetov alebo kňazov. Návaly horkosti boli natoľko silné, že Anneliese zo seba strhávala oblečenie alebo vrážala hlavu do záchodovej misy. Reakcie na rituál exorcizmu mali rôznu intenzitu a silu. Niekoľkokrát prehovorila neznámymi hlasmi a cudzími jazykmi, ktoré nemala možnosť poznať. Exorcisti v nej rozpoznali šesť rozličných démonov, ktorí k nim prehovorili. V rokoch 1975 - 1976 bolo vykonaných viac ako 60 seáns. Jedno vymetanie trvalo niekedy aj štyri hodiny a počas týždňa boli vedené minimálne dva rituály. Anneliese ukončila na vlastnú žiadosť všetky ostatné liečby, lekári ju nedokázali presvedčiť ani k tomu, aby mohla byť medicínsky pozorovaná. Jej rodičia ju podporili, a tak sa odovzdala iba do rúk exorcistov.
Počas seáns im však nadávala, hádzala sa o zem alebo ich priamo napádala. Nadávala na Boha, Krista a na všetkých svätých. Jej fyzický stav bol čoraz horší, no exorcisti sa nevzdávali. Počas rituálu si páter Renz poznamenal, že “najsilnejšie Anneliese reaguje na svätenú vodu, vyje a zmieta sa, snaží sa hrýzť okolo seba a kopať”. Zlepšenie jej stavu prišlo až v októbri 1975. Napriek tomu sa čoraz častejšie vyjadrovala, že jej niet pomoci. Hovorievala, že musí zomrieť, aby vykúpila hriechy všetkých mladých. Naďalej odmietala lekára, potravu i akékoľvek pokusy o liečbu. Začala dokonca odmietať aj vymetanie (v momentoch, keď bola pri zmysloch) a akákoľvek snaha o pomoc, bola neúspešná. Počas návštevy kňaza 30. júna 1976 zašepkala, že prosí o rozhrešenie, ktoré jej páter Renz udelil. V skorých ranných hodinách 1. júla 1976 Anneliese Michel zomrela.
V čase smrti mala 31 kg a jej telo bolo rituálom úplne zničené. Mala množstvo podliatin, odrenín, vybité zuby a iné očividné poškodenia zúboženej fyzickej schránky. Exorcisti a rodičia boli obvinení zo zabitia z nedbanlivosti. Oficiálne sa uvádzalo, že zomrela na nedostatok výživy a dehydratáciu. Prokurátor uviedol, že mala byť umelo vyživovaná, mala dostať liečbu elektrošokmi a tiež jej mali byť zvýšené dávky upokojujúcich liekov. Rodičov obhajoval Erich Schmidt-Leichner, ktorý bol známy ako obhajca niektorých nacistických zločincov počas Norimberského procesu. Súd napokon po dvoch rokoch rozhodol a obom kňazom i rodičom uvalil podmienečný trest odňatia slobody na tri roky. Cirkevná komisia neskôr uviedla, že šlo o omyl a dievča nebolo posadnuté. Napriek tomu sa okolo nej vytvorila aura svätice a jej hrob sa stal pútnickým miestom.
Jedna mníška dokonca prišla s informáciou, že mala víziu, v ktorej jej bolo zvestované, že telo Anneliese leží v hrobe neporušené. Rodičom sa napokon podarilo získať povolenie k exhumácii, oficiálne preto, že jej pohreb bol realizovaný v rýchlosti a rodičia ju chcú pochovať do nového hrobu a v kvalitnejšej rakve. Exhumácia ostatkov prebehla 25. februára 1978 (čiže viac ako jeden a pol roka od jej smrti), no telo javilo normálne známky rozkladu. Napriek tomu sa jej príbeh stal populárnym a dodnes existuje veľa ľudí, ktorí žiadajú jej blahorečenie. Anneliesin príbeh sa stal predlohou aj pre viaceré filmové spracovania. Najznámejší je americký film The Exorcism Of Emily Rose alebo nemecké spracovanie Requiem.
Exorcizmus je vymetanie démonov z ľudí, ktorí sú označení ako posadnutí. Môže sa to vykonávať modlitbami, ale aj pomocou iných praktik. Vymetanie diabla je stará praktika, s ktorou sa môžeme stretnúť v mnohých kultúrach.
Niektorí exorcisti poukazujú na riziká pochádzajúce z tzv. charizmatického prostredia. Aký je váš názor? V skupinách, ktoré sa spájajú s označeniami ako obnova či charizmatici, nachádzame častú tendenciu vkladania rúk. Existuje však dokument Kongregácie pre náuku viery, ktorý absolútne zakazuje tieto gestá, ktoré sú apoštolské. Prípadne sa vyžaduje, aby na takomto stretnutí bol prítomný kňaz ako garant, aby nedošlo k zneužitiu tohto úkonu. Ak majú totiž veriaci na takomto stretnutí medzi sebou niekoho, koho trápi zlý duch, tak sami nevedia, ako ho riešiť, lebo diabol neposlúcha ich príkazy. Čiže ak nejaký laik chce pri modlitbe vkladať ruky, je to nebezpečné? Je to vážne nebezpečenstvo. Veriacim nikto nebráni, aby sa stretávali na spoločnej modlitbe. Treba si dať však pozor na gestá. Pretože niektorí kladú väčší dôraz na gesto než na obsah modlitby. Obozretnosť, opatrnosť. Nikdy nesmieme s diablom robiť kompromisy. Nemá zmysel sa s ním púšťať do filozofických či teologických diskurzov, musíme sa iba modliť a dôverovať Bohu.
Vo vašej najnovšej knihe Diabol kúzla zbavený, ktorú ste prišli na Slovensko predstaviť, píšete, že zámerom knihy je strhnúť diablovi masku „veľkého čarodejníka“, teda obraz, ktorý do veľkej miery vytvorila kinematografia. Istá literatúra a tiež niektoré filmové scény nám ukazujú postavu, ktorá vstupuje do boja s dobrom. Nebýva však pritom citovaný pojem Boh. Toto temné bytie, ktoré má istú silu a moc, spôsobuje v živote človeka krízy. Nie je však jasné, ako sa táto zúrivá bitka skončí. Musíme preto zdôrazniť, že diabol je stvorenie, ktoré bolo najprv dobrým anjelom. Sám od seba sa stal zlým. A keďže je stvorením, je podriadený Božej autorite. Z toho vyplýva, že nemôžu byť dvaja alebo viacerí zvrchovaní vládcovia. Ak máte pred sebou zápas, ktorý je neistý, nevie sa, kto vyhrá, veriaci človek zostáva dezorientovaný. Kresťanská viera nám ale hovorí, že Kristus definitívne porazil Zlo na kríži. Dokazuje to aj skúsenosť pri exorcizme. Keď pri obrade exorcizmu vytiahnem kríž, neexistuje ani jeden posadnutý, ktorý by vydržal pred obrazom kríža čo i len minútu.
Napríklad to, že zlí duchovia sa presúvajú s úplnou ľahkosťou z jedného tela do druhého. Nikto z nás exorcistov sa v realite s niečím takým nestretol. Posadnutosť je vždy osobná záležitosť, postihne konkrétneho človeka. Počas modlitby exorcizmu vyslovujeme slová: Podriaď sa autorite Krista, choď pod kríž a požiadaj jeho, kam máš ísť, pretože on ťa zaiste pošle do pekla, odkiaľ si prišiel.
Čo však s ľuďmi, ktorí neurobili nič zlé? Áno, logicky sa vynára otázka, prečo Boh dopustí takéto ťažké utrpenie? Teológovia našli odpoveď: celkom istotne to Boh dopúšťa preto, aby títo ľudia rástli v cnostiach, najmä v tých, ktoré im chýbajú. Ak by to tak nebolo, nedalo by sa vysvetliť, prečo sa stávajú prípady, keď sú posadnuté štvor- či päťročné deti. Pričom je jasné, že nikdy neprišli do kontaktu zo Zlým. Áno, aj dnes. Keď sa však pozrieme bližšie na rodiny týchto detí, otec je zväčša rúhačom alebo praktizoval spiritistické sedenia, či inak sa zaujímal o démonov a podobne.
Nedá sa spraviť presná štatistika, ide o diskrétne veci. Môžem však povedať, že zo všetkých prípadov, ktoré sa k nám exorcistom dostanú, možno považovať za skutočnú posadnutosť len jedno alebo dve percentá. A teraz si predstavte, ak každý deň prijmem šesť alebo sedem ľudí, koľko posadnutých som mal za jeden rok? Je ich dosť. A ešte si to prepočítajte na 320 exorcistov v Taliansku.
Okrem posadnutosti však poznáme aj iné formy mimoriadneho pôsobenia Zlého. Napríklad infestácia miest, kde žijú ľudia. Vtedy diabol trápi ľudí prostredníctvom vecí. Týka sa to aj zvierat, domov, sú závažné formy, ktoré často vedú k samovražde. Potom poznáme vexáciu, keď telo dostáva priame údery, zásahy. Posadnutie diablom je najvyššia a najvážnejšia forma mimoriadneho pôsobenia zlého ducha. Zdroj: G. Môže sa napríklad stať, že človek cíti silnú fyzickú bolesť, trebárs chrbta či hlavy, ide za lekármi, ktorí mu urobia sofistikovanú analýzu, no napokon mu povedia, že klinicky je úplne v poriadku. On na to vraví: Ako je to možné? Mňa to naďalej hrozne bolí... Stáva sa, že prídu rodičia dcéry či syna a povedia: Páter, vidím čudné veci. Z času na čas sa vrhne proti nám alebo začne po nás hádzať, čo má v ruke. Svoju dcéru, ktorá bola vždy pokojná, veselá, poslušná, teraz nespoznávame. Poviem: Poďme najprv za lekárom, aby vylúčil, či nejde o psychickú chorobu. Keď sa napokon dostane opäť ku mne, zvyčajne už na prvých stretnutiach vidno, že ide o vážnu vec. Musím povedať, že medzi nimi často chýba pokora uznať si, že existujú fenomény, ktoré presahujú ich oblasť vedeckého poznania.
Stáva sa, že prídu ku mne osoby, čo prešli podrobnými zdravotnými prehliadkami a dostanú lieky - silné sedatíva, no vôbec im neúčinkujú. Kedy je ten správny moment, keď by mal človek vyhľadať vašu pomoc? Asi to nebude depresia. Mal som prípad, keď prišla do kostola jedna pani so svojou dcérou. Stáli vzadu a počas omše začalo dievča kričať: Páter, som posadnutá! Ticho, vravím jej. O chvíľu znova: Páter, povedala som, že som posadnutá. Dobre, počkaj, po omši sa porozprávame, odpovedám. Cez rozdávanie svätého prijímania sa znova ozvala, tak som ju opäť napomenul. Po skončení omše som šiel za nimi a pýtam sa panej: To je vaša dcéra? Áno. Dobre, odpovedzte mi, prosím, na jednu otázku: Mala vaša dcéra nejaké problémy? Áno, strávila šesť mesiacov na psychiatrickej klinike. Povedal som jej matke: Môžete si byť istá, že ak by bola posadnutá, tak by to v kostole nekričala. Naopak, snažila by sa to čo najviac skryť. Pretože tak to robia v skutočnosti posadnuté osoby, snažia sa presvedčiť okolie, že ide o fyzickú chorobu. Určite by však v kostole nekričala, že je posadnutá. Práveže diabol sa nás snaží presvedčiť, že neexistuje.
Treba povedať, že ak ide o morálne zlo, spáchaný hriech, je postačujúca spoveď. Ak sa však bavíme o mimoriadnom pôsobení diabla, treba podstúpiť exorcizmus. Pričom osobám, ktoré ku mne prídu na exorcizmus, odporúčam žiť sviatostný život, chodiť na spoveď a prijímať Eucharistiu. Tým značne pomôžeme celému procesu. Diabol sa totiž veľmi bojí sviatostného života človeka. Zoberte si svätých, ktorých napádal diabol. Niektorí tvrdia, že spoveď je dostatočná na odpustenie hriechov, ale po niektorých skutkoch, napríklad po návšteve veštice, môžu zostať dôsledky. Ak je tým dôsledkom mimoriadne pôsobenie diabla, tak s tým si sami neporadíte, pokiaľ nie ste svätec ako páter Pio. Lenže pri samotných modlitbách oslobodenia sa priamo nevyháňa satan, môžu sa ich modliť všetci kresťania. Každý veriaci môže žiadať Boha, aby ho oslobodil od Zlého. No iba človek autorizovaný Cirkvou môže priamo rozkázať satanovi: Mlč a vyjdi z neho! Nechaj miesto Kristovi!
Všetko, čo potrebujete vedieť o exorcizme
Prípad v Marylande
Neuveriteľný prípad riešia vyšetrovatelia v americkom Marylande. Je obvinená z vraždy prvého stupňa. Malý Norell (†1) a jeho sestra Zyan (†2) zabila vlastná matka. Ich dvaja súrodenci vo veku 5 a 8 rokov sú hospitalizovaní s ťažkými zraneniami. Polícia objavila dobodané deti v piatok ráno miestneho času, po tom, čo sused zavolal na tiesňovú linku 911, že vo vedľajšom dome sleduje čudnú aktivitu. Keď muži zákona dorazili na miesto tragédie, objavili nebohé a zranené deti a zadržali dve podozrivé osoby - jedna z nich je matka mŕtvych a zranených detí. "Vyšetrovatelia zistili, že zdržané osoby skutočne verili, že idú vykonať exorcizmus," cituje políciu stanica CNN.
Prednedávnom sa podobný prípad odohral v Taliansku, keď zaslepený futbalový fanúšik poslal exorcistu na svojho len 5-ročného syna, pretože fandil inému futbalovému klubu. Otec je fanatický priaznivec Juventusu Turín, synovi sa viac páčilo AC Miláno.
Exorcizmus Latoye Ammonsovej a jej troch posadnutých detí púta pozornosť svetových médií. Policajný kapitán Charles Austin pre USA Today hovorí, že ide o dosiaľ najpodivnejší príbeh, aký kedy počul.
Desivé udalosti v americkej Indiane
Američanka Latoya Ammons tvrdila, že ju aj jej tri deti posadli zlí duchovia. Policajný kapitán Charles Austin tomu spočiatku neveril. Deväťročný chlapec vraj začal chodiť pospiatky po stene za prítomnosti hlavného vyšetrovateľa a sestričky z nemocnice. Po pár návštevách Austin názor prehodnotil. V otázke prítomnosti démonov nie sú sociálni pracovníci, polícia, psychológovia a katolícky kňaz zajedno. Krátko po tom vraj mala počuť kroky v suteréne. V okolí domu sa rojili muchy. Neskôr si Američanka všimla, ako sa jej dcéra vznáša vo vzduchu. V priebehu troch rokov mali démoni posadnúť nielen ju, ale aj deti vo veku 12, 9 a 8 rokov.
Po podivných udalostiach, ktoré sa začali diať, vyhľadala rodina prvú pomoc v roku 2012, vyplýva z policajnej správy . Sociálni pracovníci následne navrhli odobrať deti z domova, pretože rodinní príslušníci trpeli bludmi.
Miestni kňaz vykonal na Latoye Ammonsovej exorcizmus už niekoľkokrát a správu o vykonanom exorcizme poslal aj príslušnému biskupovi.
Jedným z najvážnejších argumentov, ktorý celý prípad spochybňuje, je tvrdenie majiteľa domu, podľa ktorého nemal žiadny z predošlých nájomníkov takýto problém.
Pán Ježiš uzdravoval posadnutých a oslobodzoval ich od zlého vplyvu démonských síl. Na prosbu otca uzdravil syna s nemým duchom (por. Mk 9, 14nn). Alebo uzdravil námesačníka (por. Mt 17, 14nn), ktorého nemohli uzdraviť učeníci „pre svoju malú vieru“ (Mt 17, 20), a mohli by sa uviesť aj ďalšie prípady exorcizmu (L 9, 37nn; L 11, 14nn). Keď Ježiš vyháňal nemého démona, povedal, že ak po zlom duchovi zostaneme prázdne miesto, zlý duch sa vráti a obsadí vyčistené miesto ešte silnejšie: „pojme so sebou iných sedem duchov horších od seba, a vojdúc, prebývajú tam“ (L 11, 26).
Čo má urobiť evanjelický duchovný, ak sa na neho niekto obráti s prosbou o vyháňanie zlého?
Oslobodenie od zlého vplyvu sa môže týkať alebo osoby, alebo nejakého miesta (napr. Duchovný by mal najprv posúdiť, či nemá do činenia so psychickou poruchou a či dotyčný nepotrebuje aj odbornú lekársku pomoc. Vyháňanie zlého je legitímna služba, veď ju vykonával sám Pán Ježiš a poveril ňou aj svojich nasledovníkov. Neslobodno ju však preceňovať detailným rozpracovávaním démonológie a konkrétnych postupov, techník a účinných formuliek proti diablovi. Najúčinnejším spôsobom boja proti diablovi je totiž jeho ignorovanie. V zásade prostriedkom alebo médiom exorcizmu je slovo, a to Božie slovo a modlitba.
Pred modlitbou je vhodné vyznávať vieru v Trojjediného Pána Boha (Krédo) a prečítať text z Písma svätého (napr. L 11, 14nn). Predložený návrh modlitby má charakter odporúčania, a vôbec nie je presným návodom, ako účinne diabla vyháňať. V modlitbe sa treba prísne vyvarovať predpisovaniu spôsobu, času alebo miesta Božieho zásahu - to by bolo pokúšanie Boha, ktorý je absolútne slobodný vo svojom konaní. Takisto sa treba vystríhať nariaďovania čohokoľvek i diablovi, lebo tým by sa diablovi pripisovala moc a, ako už bolo povedané vyššie, človek bojuje účinne proti diablovi tým, že si ho nevšíma. Treba sa vystríhať aj teatrálnosti či senzáciechtivosti.
V rímskokatolíckej cirkvi sa publikovali príručky, ktoré sa podrobne venujú démonológii a v praktickej časti podávajú konkrétne formulácie účinné proti diablovi. Naproti tomu Martin Luther ani jeho nasledovníci nevytvorili elaborované postupy a príručky pre exorcistov. Luther sa k problematike exorcizmu vyjadroval len okrajovo. Zachovala sa iba jedna správa - aj to historicky neistá -, ako Luther vyháňal diabla. Na jej pozadí možno skonštatovať, že aj u Luthera mala prax exorcizmu povahu modlitby, ktorá bola výrazom spoľahnutia sa na Krista a bez nariaďovania čohokoľvek Bohu či diablovi. Okrem toho obsahovala výsmech diablovi, neobsahovala však prosbu o dar Ducha Svätého.