Klasicizmus a osvietenstvo
Klasicizmus je založený na presvedčení, že vrcholný umelecký kánon vytvorilo práve antické umenie a že princípy, na základe ktorých vznikol, je možné racionálne študovať a zmerať; na pochopenie a objavenie týchto princípov slúži práve štúdium antického umenia a klasickej literatúry. Preto klasicistická estetika predpokladala, že umelecká dokonalosť (krása) je podriadená normám a pravidlám, ktoré je možné objaviť (prípadne stanoviť). Vývoj klasicizmu však nebol vždy priamo závislý od štúdia antiky (aj keď tá bola zvyčajne jeho hlavným inšpiračným zdrojom), ďalšími charakteristickými črtami klasicizmu sú otvorenosť a tvorivosť (každá generácia klasicistov pridávala výsledky svojho úsilia, mnohí umelci neskorších období vytvorili diela, ktoré slúžili ako vzory súdobého klasicizmu), ako aj kumulovanie informácií a rešpektovanie tradícií.
Klasicizmus sa prejavil vo všetkých oblastiach umeleckej tvorby (architektúra, maliarstvo, sochárstvo, úžitkové umenie, literatúra, divadlo, hudba). V architektúre a vo výtvarnom umení sa v strednej Európe ako klasicizmus označuje celistvý sloh približne v období 1760 - 1830. Na Slovensku sa ako neoklasicizmus označuje jeden z neoslohov historizmu 2. pol. 19. stor. - zač. 20. stor., v súčasnosti však aj v slovenskej odbornej literatúre začína prevažovať tendencia označovať ako neoklasicizmus architektúru a vybrané umelecké diela približne vymedzené poslednou tretinou 18. stor. až 1. pol. 19.
Klasicizmus ako umelecký princíp je známy od obdobia antiky (aj keď sa ako klasicizmus začal označovať až neskôr), menil a vyvíjal sa zároveň s rozširovaním poznania antického umenia a kultúry a v európskej kultúre je prítomný v mnohých podobách až do súčasnosti. V dejinách umenia bol protikladný subjektívnejším slohom (napr. dynamickému baroku alebo rokoku). Umenie v období vlády Karola Veľkého je označované ako karolovská renesancia, pričom štýlovo má znaky klasicizmu, ale aj ako otonská architektúra a výtvarné umenie (otonská renesancia).
Záujem o antiku a jej štúdium sa v 15. stor. stali v Taliansku hlavným zdrojom formovania umenia, pričom tento programový návrat k antike býva označovaný ako renesancia. Klasicizmus v období baroka sa označuje ako barokový klasicizmus alebo ako klasicizujúci barok, pričom od obdobia raného baroka predstavoval hlavný štýlový prúd. Architektonický štýl, ktorý sa po 1620 rozšíril v Holandsku, sa označuje ako holandský klasicizmus.
Princípy a formy klasicizmu boli silno prítomné aj v architektúre a vo výtvarnom umení v Taliansku a Nemecku v období fašistických diktatúr (prejavil sa aj v architektúre obdobia vojnovej Slovenskej republike) i v socialistickom realizme v ZSSR a v štátoch, ktoré boli pod jeho vplyvom (najmä v 30. - 50. rokoch 20. stor.). Klasicizmus (neoklasicizmus) sa začal formovať v pol. 18. stor. v Ríme, ktorý patril k jeho najvýznamnejším centrám počas celého 18. stor. i v 1. pol. 19. stor.
V súčasnosti je vnímaný ako súčasť širšieho prúdu súdobého romantizmu, resp. ako prvá fáza romantizujúceho historizmu. Na vzťah medzi klasicizmom a romantizmom existujú rozdielne názory, je ťažké ich od seba odlíšiť, preto sa používa aj termín romantický klasicizmus. Pre obidva smery je charakteristická inšpirácia minulosťou. Inšpirácie antikou boli totiž spracúvané v podobnom duchu ako inšpirácie gotikou (neogotika, Gothic Revival) alebo ázijským umením (chinoizéria, japonizmus).
V architektúre je typické uplatnenie antikizujúcich motívov a zároveň dôraz na funkčnosť. Zdrojom foriem bola rímska i grécka antická architektúra (na stavbách sa uplatnili dórsky, iónsky a korintský stavebný kánon). Ideálmi v klasicistickej architektúre boli ušľachtilosť proporcií, harmónia, jednoduchosť tvarov, strohosť fasád a racionalizmus dispozícií. Používali sa nové technologické postupy a stavebné technológie (napr. železné alebo liatinové stavebné konštrukcie). Od 1770 sa vo viacerých krajinách intenzívne rozvíjala výučba architektúry (napr. využitie deskriptívnej geometrie a nový spôsob spracovania projektov), čo úzko súviselo so šírením nových myšlienok i s príklonom k architektúre ako vednému odboru.
K hlavným stavebným typom patrili veľké reprezentačné verejné budovy (napr. súdy, divadlá, múzeá), hospodárske a účelové budovy, nemocnice, školy, vedecké ústavy, väznice, šľachtické vidiecke sídla, mestské paláce, vily i obytné meštianske nájomné domy, ale aj rôzne stavby určené na zábavu a odpočinok. Rozvíjala sa aj sakrálna a memoriálna architektúra (kostoly, triumfálne oblúky, pamätníky). V sakrálnej architektúre bol od pol. 18. stor. často napodobňovaným vzorom Pantheon v Ríme (spojenie centrálnej rotundy a portika chrámovej fasády). Jedným z najvýraznejších prejavov klasicizmu bol súdobý urbanizmus, ktorý nadviazal najmä na renesančné vzory a ovplyvnili ho predovšetkým myšlienky osvietenstva.
Vo Francúzsku sa klasicizmus (neoklasicizmus) prejavil na niektorých stavbách už v 1. pol. 18. stor. Nadviazal na silnú lokálnu klasicistickú tradíciu zo 17. stor. (napr. na diela F. Mansarta). Jednotlivé vývinové fázy francúzskeho klasicizmu sa označujú vlastnými, francúzskymi názvami, čo súvisí najmä s politickou situáciou, napr. najranejšia fáza klasicizmu sa nazýva goût grec (grécky štýl), prechod medzi rokokom a klasicizmom štýl Louis-seize (štýl Ľudovíta XVI., aj strohý klasicizmus), ďalej napr.
Život svätej Faustíny Kowalskej
Svätá sestra Faustína Kowalska sa narodila 25. augusta 1905 v Glogowci pri Lodzi v mnohodetnej rodine. Po niekoľkých rokoch služby v zámožných rodinách vstúpila do kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva. V kláštore si horlivo plnila povinnosti kuchárky, záhradníčky a vrátničky. Žila neobyčajne bohatým duchovným životom, ktorý bol preplnený rozličnými mystickými darmi.
- Ohlasovaní pravdy o milosrdnej Božej láske
- Vyprosovaní Božieho Milosrdenstva pre svet, okrem iného skrze nové formy praktizovania kultu Božieho Milosrdenstva (obraz, sviatok, ruženec, Hodina Milosrdenstva )
- Dala podnet k vzniku apoštolského hnutia Božieho milosrdenstva, ktoré sa podujíma na tieto úlohy a smeruje ku kresťanskej dokonalosti cestou dôvery v Pána Boha a milosrdenstva k blížnym.
Zomrela 5. októbra 1938 v Krakove. Zanechala svoj Denníček duše, ktorý patrí k vynikajúcim dielam mystickej literatúry. Pápež Ján Pavol II. vyhlásil 30. apríla 2000 sestru Faustínu za svätú.
Dôležité míľniky v živote sv. Faustíny:
- 25. augusta 1905: Narodila sa v dedinke Glogowiec (dnes koninské vojvodstvo).
- 27. augusta 1905: Krst vo farnosti sv. Kazimíra vo Swinicach Warckich.
- 1912: Prvýkrát počuje v duši hlas, ktorý ju pozýva k dokonalejšiemu životu.
- September 1917: Začína chodiť do základnej školy.
- 1921: Pracuje u známych - Bryszewskych v Aleksandrowe Lodzkom.
- 1922: Vracia sa do rodného domu a oznamuje rodičom svoj úmysel vstúpiť do kláštora - nesúhlas rodičov.
- Jeseň 1922: Cestuje do Varšavy s úmyslom vstúpiť do kláštora. Žiada o prijatie do rehoľného domu na Žitnej ulici 3/9.
- Júl 1924: Po ročnej práci ako pomocnica v domácnosti sa opäť hlási u predstavenej kláštora na Žitnej ul. Konečne je prijatá a začína postulát (skúšobný čas v reholi).
- 1. augusta 1925: Cesta do domu noviciátu v Krakove.
- 23. januára 1926: Obliečka, dostáva habit a reholné meno - sestra Mária Faustína.
- 22. februára 1931: Videnie Pána Ježiša, ktorý jej káže namaľovať obraz podľa vzoru, ktorý vidí.
- 1. mája 1933: Skladá večné rehoľné sľuby.
- 30. apríla 2000: Pápež Ján Pavol II. vyhlásil sestru Faustínu za svätú.
| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| 25. augusta 1905 | Narodenie v Glogowci |
| 27. augusta 1905 | Krst vo Swinicach Warckich |
| 1. mája 1933 | Večné rehoľné sľuby |
| 5. októbra 1938 | Úmrtie v Krakove |
| 30. apríla 2000 | Svätorečenie pápežom Jánom Pavlom II. |
Prvou formou úcty k Božiemu milosrdenstvu, ktorú nám odovzdala sv. Faustína, je uctievanie obrazu Božieho milosrdenstva. Táto téma sa rozvíja na stránkach denníčka od prvých strán až po posledné. Koncom novembra 1932 vo Walendowe na konci duchovných cvičení po obnovení sľubov a svätom prijímaní sa Ježiš ukázal Faustíne a milo sa k nej obrátil so žiadosťou, aby sa zadívala na jeho milosrdné Srdce. Poslúchla jeho želanie, uprela svoj zrak na Ježišovo srdce a uvidela, že z neho vyšli dva lúče, ktoré " sú na tom obraze ". Vtedy podľa svedectva v denníčku pochopila, aké veľké je Božie milosrdenstvo.