Územie od súčasnej obce Veľká Ida na sever pôvodne tvorilo jeden územný celok - zem Ida (terra Ida). Na týchto miestach existovalo najstaršie osídlenie medzi dnešnými dedinami Veľká Ida a Malá Ida.
V polohe dnešnej mestskej časti Košice-Šaca, konkrétne v polohe Viničky, sa našli črepy hradištného rázu, archeológovia potvrdili staré slovanské osídlenie. V týchto miestach vznikol aj najstarší kostol, ktorý stál na polceste medzi dedinami Malá a Veľká Ida. Dedina, ktorá sa tu nachádzala, alebo pravdepodobnejšie vznikla až po založení kostola, dostala slovanské pomenovanie Svätica. Toto vzniklo na základe zasvätenia kostola Svätej trojici. Keď sa obec niekedy v 14. a 15. storočí pomaďarčila, názov sa zmenil na Šaca. K opätovnému poslovenčeniu dediny došlo v 17. a 18. storočí.
O spomínanom kostole sa dozvedáme z listiny z roku 1275, keď sa jágerský biskup zmieňuje o odcudzených kostoloch, ktoré mu majú odviesť desiatky a medzi nimi sa nachádza aj Ida. V listine sa Šaca uvádza ako Eghazas Ida, čiže Kostolná Ida. Kostoly vo Veľkej a Malej Ide vznikli len po roku 1280.
Na území zeme Ida sa nachádzali aj hornaté časti pri hornom toku rieky Ida, kde na prelome 13. a 14. storočia vznikli obce Nižný Klatov a Vyšný Klatov. Je dôvodné predpokladať, že celé územie patrilo kráľovi, konkrétne pod kráľovský hrad Novum Castrum, dnes Abaujvár. Okrem opísanej zeme patrilo tu aj územie ležiace viac na sever, ktoré dostalo pomenovanie Čierny les. Ten zostal v majetkoch kráľa ešte dlhšie ako Ida.
Nezachovali sa písomnosti o zmene vlastníctva pozemkov v Ide z kráľa na šľachtu. Takáto prvá písomná mienka pochádza z polovice 13. storočia. Listina nespomína dediny, len Idu ako územie s lesmi. Vieme však, kto ich vlastnil. V roku 1247 vydal komes Privartus (Priuarthus) listinu, ktorá dáva na vedomie, že Peter, syn Juraja z rodu Aba, predal svoje dedičné pozemky a lesy, ktoré sa nachádzajú na východ od rieky Ida (približne severovýchdne od dnešnej obce Malá Ida). Kupcom sa stal Matej, spišský prepošt. Ten sa z nich však dlho neradoval. Chlapík menom Pousa ich obsadil a vyhlásil za svoje. Mimochodom, práve tento človek, ktorý takto konal v rozpore so zákonom, je predchodcom zemanov z Bašky.
Vlastnícke práva sa oäť vysporiadali za účasti kráľa ešte v tom istom roku. Pri listinách, v ktorých vypovedali vsedkovia v prospech niekdajšieho vlastníka Petra, ktorý ich odpredal Matejovi, sa dozvedáme, že Peter vlastnil územie, ktoré siahalo až z riečke Myslava, čo je južná hranica Čierneho lesa. Ako sa stal Peter majiteľom týchto území nevedno. Možno však predpokladať, že k tomu došlo počas prvej polovice 13. storočia, čiže v čase tatárskych vpádov. Zem bola neosídlená. Čierny les však ostal kráľovým majetkom až do roku 1297. Vtedy ho kráľ Ondrej III. daroval grófovi Hannusovi, synovi grófa Herborda z Košíc. Les susedil s územím mesta.
Ďalšia časť pôvodnej veľkej zeme Ida, ktorá pokrýva aj miesta terajšej obce Veľká Ida, sa v historických záznamoch spomína v roku 1251. Z toho roku sa zachovala listina, ktorá opisuje zem Bočiar, ktorá bola na juh od Bočiarskeho potoka. Dokument uádza, že zem na západe siaha až k Mŕtvej Ide (usque Mortuam aque Ida) a k hraniciam zeme komesa Marharda. Určite išlo o súčasnú polohu Vekej Idy. Marhard bol v rokoch 1246 - 1257 komesom (županom) Ujvárskej stolice (de Nuovo Castro). V roku 1267 sa spomína ako západný sused Hanisky, a to v oblasti medzi Veľkou Idou a Poľovom. Podľa písomného prameňa z roku 1255 Marhard pochádzal z rodu Aba. Ani tu nevedno, kedy prešli vlastnícke vzťahy tejto časti zeme Ida z kráľa na komesa. Je však pravdepodbné, že aj tu sa tak stalo za čias tatárskych vpádov v prvej polovice 13. storočia.
Prvý kostol stál v obci už v roku 1332. V rokoch 1332 až 1335 už vo Veľkej Ide stál kostol a usadlosť mala aj svojho farára. Najrozšírenejšou a najvplyvnejšou vierou týchto končín bola katolícka, ale v presne neurčený rok (približne v polovici 16. storočia) dochádza k obrovskej zmene náboženskej príslušnosti obyvateľstva. Väčšina prechádza na protestantskú vieru (kalvíni).
Kostol v románko - gotickom štýle bol postavený na pamiatku biskupa Sv. Martina. Od nepamäti stojí v strede obce na vŕšku vodou nanoseného kamenia. Dnes sa nad chotárom týči vysoká veža s mohutným zvonom, ale kedysi to bola oveľa menšia stavba. Celý kostol prešiel v roku 1743 kompletnou barokovou úpravou. Katolícky kostol vo Veľkej Ide patrí vskutku medzi skvostne upravené cirkevné stavby. Jeho dnešná podoba je výsledkom viacerých úprav a ľudskej snahy. Po obnove fresiek v roku 1913 bola vykonaná kompletná výmaľba stien nadmernými obrami a výjavmi od V. Smolku (rok 1934). K tomu pribudlo veľa cenných umeleckých diel rôzneho druhu ako napríklad voľný obraz Panny Márie z roku 1878 od J. Gabalského, obraz svätej Barbory bližšie nepoznaného maliara (je označený iba nápisom BK 10.7.1873), baroková plastika pražského Jezuliatka z druhej polovice 18. storočia, na neorenesančnom oltári obraz biskupa Sv. Martin od E.
Možno by sa Šaca nevolala Šacou, keby jej pôvodný kostol nebol zasvätený Najsvätejšej Trojici. Názov tejto mestskej časti zrejme odvodili od patrocínia pôvodného kostola. Takto: Najsvätejšia Trojica › Svätá Trojica › Svätica › Švatica › Šaca. Vďaka kostolu aj vieme, aká je Šaca minimálne stará. Keď v roku 1275 jágerský biskup Andrej (do ktorého správy Šaca i celé terajšie Slovensko patrilo) uvádza kostoly, ktoré majú odviesť desiatok, na zozname je už aj kostol (nazvaný podľa rieky) Ida. Musel teda stáť už v roku 1275. Zároveň tak máme prvú písomnú zmienku o Šaci a dôvod na oslavy každý piaty rok. Na porovnanie: Dóm sv. Alžbety začali stavať zhruba o storočie neskôr (i keď na jeho mieste stál iný, menší kostol už predtým).
Stredovekosť kostola vidno už na jeho slohu, ktorým je gotika. Najmä päť južných okien sa preto tvári úzko a štíhlo. Podobne aj tri severné, tie sú však slepé. Všetky majú hore aj lomený oblúk a ďalšiu gotickú ozdobu, zvanú kružba.
Začiatkom 18. storočia bol 450-ročný kostol už v zlom stave. Medzitým takmer všetci Šačania konvertovali na kalvínov (16. a 17. storočie) a začiatkom 18. storočia zasa mnohí na gréckokatolíkov. V roku 1733 zemepán Paul Semsey prehlásil, že kostol dá opraviť, ak bude v Šaci ustanovený rímskokatolícky farár. V roku 1738 sa ním stal Imrich Turoczi. Už v roku 1739 bolo v Šaci a Buzinke 1033 rímskokatolíkov a 22 gréckokatolíkov. Kostol teda opravili, na veľkú smolu však onedlho vyhorel (1779). Po požiari ho dal Andrej Semsey za prispenia veriacich znova opraviť, čo pripomína aj erb jeho rodiny na kazateľnici. Vtedy kostol obohatili o vežu. Z juhu pristavali kaplnku Božieho hrobu (teraz Sedembolestnej Panny Márie), pod ktorou bola krypta pre patróna. K severnému okraju svätyne pribudla sakristia.
Zrejme vtedy došlo aj k zmene patrocínia z Najsvätejšej Trojice na Nanebovzatie Panny Márie. A tak na hlavnom oltári vidno hore plasticky Najsvätejšiu Trojicu, dominantným je však už ústredný obraz Nanebovzatia Panny Márie. Vo svätyni je aj nový obraz Ježišovho milosrdenstva (2014) od Pavla Milkoviča. Naľavo od svätyne je úchvatná rokoková kazateľnica s ...
Dóm svätej Alžbety v Košiciach
Kostol je zasvätený Alžbete, ako patrónke mesta Košice. Pôvodný kostol, ktorý stál na tomto mieste, a ktorý sa spomína už v 11. storočí, bol ale zasvätený Michalovi. Až po osídlení Nemcov v Košiciach ho zasvätili Alžbete. Po prvom požiari kostola v roku 1380, sa rozhodli vybudovať z neho veľkolepý chrám, ktorý si v tom čase stredoveké mesto zaslúžilo. Kostol je postavený v gotickom štýle, ale nachádzajú sa tu prvky pôvodného románskeho slohu.
Stredovekí kupci a remeselníci Košíc sa nielen pričinili o stavbu, ale na ňu aj pravidelne finančne prispievali. Katedrálu budovali s podporou vtedajšieho panovníka Žigmunda Luxemburského a pápežskej kúrie. Storočiami prešiel niekoľkými rekonštrukciami, kvôli vojne a požiarom. Dnes má Dóm svätej Alžbety vonkajšiu dĺžku 60 metrov a šírku 36 metrov. Hlavná veža prezývaná tiež Žigmundova veža meria viac ako 59 metrov. Vo veži sa nachádzajú zvony a mechanizmus veľkých kostolných hodín.
V Dóme svätej Alžbety nájdete niekoľko oltárov. Ale ten najkrajší a najvzácnejší je jednoznačne hlavný oltár svätej Alžbety. Je to jediný zachovaný stredoveký oltár s dvoma pármi krídel a trojakou kompozíciou cyklov gotických malieb, ktorých je spolu 48. Ďalšie naj si kostol vyslúžil svojím združeným točitým schodiskom, ktoré je najstaršie zachované v Európe. Predpokladá sa, že malo len dekoratívny charakter, keďže je veľmi úzke.
Dóm svätej Alžbety je prístupný verejnosti. Konajú sa tu omše v slovenskom a maďarskom jazyku, ale aj v latinčine. Prehliadky niektorých častí kostola ako Žigmundova veža, Kaplnka svätého Michala či Rákociho krypta sa robia za poplatok. Jedinečným zážitkom je navštíviť kostol, keď sa tu občas koná koncert Štátneho filharmonického orchestra Košice alebo Medzinárodný orgánový festival.
Košice okrem nádhernej katedrály lákajú svojich návštevníkov aj ostatnými pamiatkami.
Dominantou Veľkej Idy je nepochybne krásny zachovalý kaštieľ, v ktorom dnes sídli Obecný úrad. Menej honosný bol kaštieľ postavený v roku 1824 v klasicistickom štýle. Prízemná budova so silne vystupujúcim stredným rizalitom a toskánskymi stĺpmi slúžila kedysi ako sídlo rodiny Brezsányi. V klasicistickom slohu bola v prvej polovici 19. storočia vybudovaná aj jednopodlažná kúria s toskánskymi pilastrami vysokého rádu, na ktorých spočíval architráv s tympanónom a akrotériami. Táto budova však po sérii stavebných úprav stratila svoju pôvodnú tvár.
Fabrika, ktorá svojou rozpínavosťou Veľkú Idu takmer zničila, stojí naďalej.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Šaci
Územie od súčasnej obce Veľká Ida na sever pôvodne tvorilo jeden územný celok - zem Ida (terra Ida). Na týchto miestach existovalo najstaršie osídlenie medzi dnešnými dedinami Veľká Ida a Malá Ida. V polohe dnešnej mestskej časti Košice-Šaca, konkrétne v polohe Viničky, sa našli črepy hradištného rázu, archeológovia potvrdili staré slovanské osídlenie. V týchto miestach vznikol aj najstarší kostol, ktorý stál na polceste medzi dedinami Malá a Veľká Ida. Dedina, ktorá sa tu nachádzala, alebo pravdepodobnejšie vznikla až po založení kostola, dostala slovanské pomenovanie Svätica. Toto vzniklo na základe zasvätenia kostola Svätej trojici. Keď sa obec niekedy v 14. a 15. storočí pomaďarčila, názov sa zmenil na Šaca. K opätovnému poslovenčeniu dediny došlo v 17. a 18. storočí.
Eneolit, neskorá doba kamenná: posledné 2 - 3 storočia 4. Eneolit predstavuje vo vývoji ľudských spoločenstiev poslednú etapu dôb kamenných. Pre bližšie objasnenie tématiky v tejto časti uvádzame osídlenie nie len v Košickej kotline, ale i na území východného Slovenska. Staršia fáza eneolitu je spojená s rozvojom skupín polgárskej kultúry, stredná s badenskou kultúrou a v závere sa objavujú skupiny mladoeneolitického kultúrneho komplexu. Nositelia tiszapolgárskej skupiny prenikli na naše územie z juhu a veľmi týchlo sa usadili vo Východoslovenskej nížine (Oborín, Hrčeľ, Egreš, Tibava, Lúčky, Veľké Raškovce), v malej miere osídlili Košickú kotlinu (Košice-Barca). Svoje osady si zakladali na terasách a nízkych návršiach, v tesnej blízkosti vodných tokov, sporadicky osídľovali aj výšinné polohy. Obyvateľstvo sa v prevažnej miere venovalo poľnohospodárstvu, chovu zvierat a rozvíjalo aj remeslá (výroba kamenných nástrojov, hrnčiarstvo, tkáčstvo, košikárstvo). V hrnčiarskej výrobe dominujú misy na vysokej dutej nôžke, misy bez nôžky, vázičky, šálky, hrncovité nádoby. Vo výzdobe zasa hrotité výčnelky. Naďalej sa vyrábajú brúsené a štiepané kamenné nástroje. Rozširujú sa však medené nástroje a zbrane (prvé výrobky z mede sa objavujú už v závere neolitu v prostredí potiskej kultúry) a zlaté prívesky.