História mincí s motívom Ježiša Krista je úzko spätá s vývojom kresťanstva a jeho vplyvom na spoločnosť. Mince nielenže slúžili ako platidlo, ale aj ako nástroj na šírenie náboženských myšlienok a symbolov.
Kontroverzná minca s podobizňou Krista?
LONDÝN - Kontroverzné Turínske plátno je podľa mnohých odborníkov jediným artefaktom, z ktorého môžeme odvodiť podobizeň Ježiša Krista - ak by sme ho uznali za pravé. Mohla by minca z prvého storočia nášho letopočtu zobrazovať tvár Krista? Historik Ralph Ellis sa domnieva, že áno.
Muž vyobrazený na starovekej minci má fúzatú tvár a na hlave niečo, čo pripomína tŕňovú korunu. Až doteraz historici verili, že na minci s priemerom 24 milimetrov je zobrazený kráľ Manu, ktorý vládol mezopotámskemu kráľovstvu Edessa v oblasti dnešného juhovýchodného Turecka. Po troch desaťročiach vlastného výskumu historik Ellis tvrdí, že Manu a Kristus je tá istá osoba.
Pomenovania „Kráľ Izas Manu“ a (kráľ) Ježiš Emmanuel spolu podľa neho súvisia. Výskumník zároveň dodal, že skutočnú podobu Krista nepoznáme napriek tomu, že ide o najviac zobrazovanú postavu v celom západnom umení. Podobizeň Ježiša ako muža s dlhými vlasmi v bledom rúchu vznikla až okolo 6. storočia nášho letopočtu.
Mince Byzantskej ríše
Ďalší zo série článkov o zbierkových predmetoch z fondu numizmatiky Podtatranského múzea v Poprade nás zavedie do obdobia neskorej antiky a včasného stredoveku. Bolo to mimoriadne turbuletné obdobie plné bojov a chaosu. Lámala sa všemocná Rímska ríša a vznikali rôzne menšie štáty, ríše a kráľovstvá. Samotná Rímska ríša sa rozdelila na Západorímsku ríšu a Východorímsku ríšu. V tomto príspevku nás budú zaujímať mince z obdobia existencie Východorímskej - Byzantskej ríše z obdobia jej mocenského vrcholu, ktoré sa dostali do zbierok Podtatranského múzea v Poprade.
Vo fonde numizmatiky Podtatranského múzea v Poprade sa nachádza 19 mincí z obdobia existencie Byzantskej ríše. Bližšie sa pozrime na tie najzaujímavejšie. Prezentované mince boli súčasťou anonymného daru z roku 1881.
Arcadius (395 - 408 n. l.)
Začneme chronologicky u cisára Arcadia, ktorý bol východorímskym cisárom. Arcadius (Arkádios) - cisár Východorímskej ríše, ktorý vládol v rokoch 395 - 408 n. l. (všetky roky v článku sú nášho letopočtu). Vlády sa ujal 17. januára roku 395, po smrti svojho otca císára Theodózia. V tomto období, krátko po ukončení bojov v Rímskej ríši a formálnom rozdelení ríše do dvoch častí - Západorímskej ríše a Východorímskej ríše, ešte stále trvali dôsledky hlbokej krízy impéria.
Na hraniciach silnel tlak rôznych kmeňov, ktoré sa snažili nájsť bezpečné územie pre život alebo len tak vyplieniť najbližšiu provinciu a Arcadius a jeho miestosprávcovia sa ani veľmi nesnažili zabrániť prelomeniu hraníc. Vo vnútri impéria boli už za vlády predchádzajúcich cisárov usadené početné silné kmene, najmä z Germánie, ktoré spôsobovali rad problémov a zvýšené napätie, keďže často preniesli svoje spory z pôvodného územia aj do rímskych provincií. Boli to najmä Vizigóti, ktorí za vlády cisára Arcadia mimoriadne znepokojovali obe ríše.
Ako dôsledok, nie príliš úspešnej vlády vtedajších cisárov, došlo len púhe dva roky po smrti cisára Arcadia k tomu, čo sa nepodarilo ani legendárnemu Hannibalovi z Karthága, či bájnemu Spartakovi - dobytiu Ríma po 1100 rokoch jeho existencie. 24. augusta roku 410 n. l. Práve životaschopnejšia východná časť ríše si nakoniec udržala akú takú územnú celistvosť a podarilo sa jej prežiť ešte ďalších 1000 rokov.
Je taktiež nutné dodať, že cisár Arcadius vládol na východe a nemal veľa reálnych možnosti aby dokázal zabrániť ďalšiemu pokračujúcemu úpadku Západorímskej ríše. Takáto zložitá politická a spoločenská situácia sa pochopiteľne premietla aj do kvality vtedy razených mincí. Popri zlatých a strieborných minciach sa však až príliš rozmohla razba nekvalitných bronzových a medených mincí. Panovník sa nimi snažil vyplácať predovšetkým žoldnierov.
Z obdobia vlády cisára Arcadia máme v zbierkovom fonde tri malé bronzové mince. Ide o zlomkové platidlo, ktoré sa používalo počas celej vlády cisára Arcadia.
- Averz: Na averze sa nachádza portrét cisára Arcadia otočený doprava. Cisár má na hlave perlový diadém.
- Reverz: Na reverze je vyobrazená VICTORIA smerujúca doľava. V ľavej ruke má palmovú vetvičku a v pravej veniec. Vedľa nej sú písmená /T/R.
Justinián I. Veľký (527 - 565 n. l.)
Jednoznačne najvýznamnejším panovníkom Byzantskej ríše bol cisár Justinián I., ktorý vládol v rokoch 527 - 565 n. l. Na tomto mieste je vhodne poznamenať, že vo všeobecnosti sa začína používať pomenovanie Byzantská ríša od roku 491 n. l. V tomto článku žiaľ nie je dostatok miesta na to, aby sme sa zmienili o každom jeho úspechu zvlášť a obšírnejšie.
Musíme sa teda pre úplnosť obmedziť iba na skratkovité vymenovanie jeho počinov a pri tých najvýznamnejších snáď môžeme dodať pár slov navyše. Justianián I. mal k dispozícii relatívne stabilizovanú a kompaktnú ríšu. Jej západný súputník dejinami padol po vnútornom chaose v roku 476 n. l. a tak sa jediným nositeľom vyspelej antickej kultúry stalo práve Byzantsko.
Justinián I. sa snažil za svojej vlády, predovšetkým zabezpečiť existujúce hranice ríše a pokiaľ to bude možné, zväčšiť ním ovládané územie, ideálne do veľkosti bývalej Rímskej ríše alebo aspoň do takej, aby ovládal Stredomorie. Vskutku sa snažil tento zámer naplniť, hneď ako mu to situácia na politickom poli dovoľovala.
Hlavným problémom bola prebiehajúca vojna s Peržanmi už v čase, keď sa Justinián dostal k moci. Vojna nemala pre Byzanciu vôbec šťastný priebeh a po sérii porážok bol napokon uzavretý tzv. Večný mier, nakoľko, našťastie pre Justiniána, samotná Perzia mala taktiež iné starosti na domácej scéne a v podstate z vojenských víťazstiev nevyťažila ani len posun hraníc. Ostatne v roku 532 - v dobe uzavretia mieru s Perziou prebehlo v Konštantinopole povstanie Niká! (Zvíťazíš!) a cisárske vojsko ho ukončilo až mimoriadne tvrdým zásahom voči vzbúrencom.
Justiniánove ruky sa tak uvoľnili a začal rozsiahlu vojenskú kampaň na západe, ktorá viedla takmer až k dosiahnutiu vytýčeného cieľa - renovatio imperii (obnova ríše). Nakoniec sa však cisár musel uspokojiť “len” s takmer úplnou vládou nad Stredomorím.
Všetko začalo útokom na Vandalské kráľovstvo v severnej Afrike (bývalá provincia Kartágo), ktoré pomerne rýchlo v roku 533 zničili byzantské vojská pod velením Belisara. Na rad prišla Ostrogótska ríša v severnej Itálii. Belisar a Narses vďaka nešťastnej vzájomnej rivalite predĺžili túto vojnu až na päť rokov.
V roku 540 zaútočil perzský vládca Husrav I. na byzantské provincie a zničil tiež mesto Antiochia. Justinián si týmto opäť uvoľnil ruky, aby obnovil poriadok v Itálii a začala ďalšia vojna v rokoch 546 - 555. V roku 554 n. l. taktiež zaútočila byzantská flotila na Pyrenejský polostrov proti Vizigótom a bola obsadená veľkú časť územia.
Následne po ďalších nepokojoch na východe bola definitívne zastabilizovaná hranica s Perziou, kde tentokrát Byzancia získala provinciu Lazikia. V tomto momente sa Justiniánova ríša rozprestierala od Pyrenejského polostrova, cez Itáliu až po hranice s Perziou a od dunajskej hranice až do severnej Afriky. V tom čase to bola jednoznačne vedúca mocnosť v Európe.
Justinián I. učinil veľké reformy na pôde práva a náboženstva a taktiež začal raziť väčšie množstvo kvalitných mincí, nakoľko mu získané zdroje tento počin umožnili, jeho éra dala nový impulz kultúre, architektúre a umeniu. Bol to najvýznamnejší panovník Byzantskej ríše avšak je treba si tiež uvedomiť, že obnovenie byzantskej resp. rímskej moci nad jednotlivými bývalými provinciami, síce bolo pozitívne vnímané medzi bohatými a urodzenými Byzantíncami, ktorým bol navrátený alebo len tak pridelený majetok, ale väčšina obyčajných ľudí sa iba dostala od jedného jarma k druhému.
Ťažko môžeme napríklad predpokladať, že galejníci v početných novovyzbrojených bojových lodiach boli iba odhodlaní nadšenci veslovania. Aj napriek tomuto konštatovaniu ale platí, že všeobecná situácia obyvateľov Byzantska sa za vlády Justianiána I. výrazne zlepšila, už len preto, že do mnohých častí ríše zavítal dlhšie trvajúci mier.
Mince z obdobia Justiniána I.:
- Averz: zle viditeľný portrét cisára Justiniána I.
- Reverz: miesto razby: ?
- Averz: čelný portét cisára Justiniána I.
- Reverz:
- Averz: čelný portrét cisára Justiniána I.
- Reverz:
Tiberios II. (578 - 582)
cisár Tiberios II. Vládol v rokoch 578 - 582. Nastúpil ako nasledovník cisára Justinia II. (pozor nie Justiniána II., ktorý vládol neskôr). Vo všeobecnosti je považovaný za slabého cisára. Byzantské vojská síce dokázali za jeho vlády poraziť Peržanov, avšak na Balkáne boli v boji proti Avarom a Slovanom vo výraznej defenzíve.
Tiberios II. sa tešil veľkej obľube medzi ľuďmi, keďže im vrátil časť daní z predchádzajúceho obdobia, ale tým pádom došlo k vyprázdneniu štátnej kasy. Veľké čiastky boli vynakladané na armádu a logicky tieto financie chýbali v iných oblastiach.
- Averz: Portrét cisára Tibéria II., čelne. V ľavej ruke drží žezlo. Nad ním kríž.
- Reverz: Veľké písmeno M a nad ním kríž. Celé vyobrazenie aj s nápisom sú v kruhu.
Justinian II. Beznosý (685 - 695 a 705 - 711)
byzanstký cisár 685 - 695 a následne 705 - 711. Nebol príliš obľúbený, hoci spočiatku jeho vláda vyzerala pre Byzantsko sľubne. V rokoch 686 - 687 úspešne zvládol ťaženie proti Arabom a v rokoch 688 - 689 zvíťazil vo vojne proti macedónskym Slovanom. Slovanský vodca Nebulos rýchlo pochopil situáciu a spojil sa s Arabmi, čím sa im spoločne podarilo vytlačiť Byzantíncov z Arménie.
Justinian taktiež horlivo podporoval stavebnú činnosť. Potrebné peniaze si zháňal tvrdou daňovou politikou. Mimoriadne kruto sa staval voči odporcom, až nakoniec celá situácia vyvrcholila v roku 695 n. l. kedy bol vzburou zosadený, odrezali mu nos a bol odsúdený do vyhnanstva na Kryme. Od tejto doby nosil miesto nosa zlatú protézu.
Z Krymu musel ujsť, keďže sa proti nemu vzbúrilo miestne obyvateľstvo a ušiel do Bulharska - nepriateľa Byzancie. Justinian II. spolu s bulharským vodcom Tervelom v roku 705 n. l. Tvrdo sa vysporiadal so vzbúrencami a vládol do roku 711. Bol však opäť zosadený druhou vzburou počas vojenskej výpravy na Krym a tentokrát už pre istotu aj popravený.
V oblasti numizmatiky je pozoruhodný jeho počin, keď sa stal prvým panovníkom Byzancie, ktorý umiestnil obraz Ježiša Krista na niektoré mince. Portrét cisára umiestnil na reverz mince. Jednoznačne tak deklaroval príslušnosť ku kresťanstvu aj v tejto sfére propagandy.
- miesto razby: ?
- Averz: Vyobrazenie stojacej postavy. Averz je veľmi slabo zachovaný.
- Reverz:
Michal I. (811 - 813)
byzantský cisár, ktorý vládol v rokoch 811 - 813. Michal I. preberal trón v čase veľkého ohrozenia ríše novým mocným nepriateľom - Bulharmi. Aby si zjednodušil situáciu na zahraničnom diplomatickom poli rozhodol sa uznať Karola Veľkého za cisára.
V roku 813 sa vojensky stretol s chánom Krumom neďaleko Adrianopola, no utrpel zdrvujúcu porážku a za cisára bol krátko na to prehlásený Leo V. Michal akceptoval túto situáciu a vzdal sa nároku na trón. Svoj život dožil v kláštore a Leo V. v súlade s bežnou praxou preventívne vykastroval Michalových synov a prinútil ich vstúpiť do kláštora, aby tak eliminoval potencionálnych protivníkov v boji o kráľovsku moc.
- Averz: čelné vyobrazenie cisára Michala I.
- Reverz:
Leo VI. Filozof (886 - 912)
byzantský cisár vládnuci v rokoch 886 - 912. Po dosť zložitom detstve sa dostal na trón no pokiaľ išlo o vojenskú otázku a obranu ríše viedol si veľmi zle. Už v roku 894 dosiahli Bulhari víťazstvo nad jeho armádou. Cisár sa snažil situáciu zvládnuť tým, že sa spojil s Maďarmi a spolu nepriateľa vytlačili. Avšak hneď ako sa bulharský kráľ Simeon I. vyporiadal s maďarskými vojskami v Panónii zaútočil znovu na Byzantsko a v roku 896 dosiahol tak významné víťazstvo, že cisár Leo VI. sa mu zaviazal v mierovej zmluve platiť tribút.
Toto sa udialo len čosi viac ako 300 rokov po smrti Justiniána I. Veľkého a Byzantínci to rozhodne chápali ako veľké poníženie. V roku 902 stratil Sicíliu a v roku 907 mu Saracéni rozdrvili flotilu, ktorú poslal na pomoc Solúnu. Aby toho nebolo málo Rusi pod vedením Olega sa v roku 907 a následne aj v roku 911 dostali až k hlavnému mestu a cisár musel akceptovať ich požiadavky v obchodnej sfére, aby sa pobrali odkiaľ prišli.
- Averz: Čelné vyobrazenie kráľa Lea VI. v kráľovskom plášti.
- Reverz:
Ján I. Tzimiskes (969 - 976)
ako ďalší predstaviteľ macedónskej dynastie vládol v rokoch 969 - 976. Bol predstaviteľom vojenskej aristokracie a k moci sa dostal prevratom v decembri 969. Ján bol vnímaný už v mladosti ako obľúbený vojenský generál, bojujúci na východe najmä proti Abbásovským Arabom. Tieto skúsenosti mu prišli mimoriadne vhod.
Hneď v roku 970 musel potláčať povstanie Barda Fóku v Kapadócii a zároveň ruské knieža Sviatoslav spolu s Maďarmi a Pečenehmi zaútočil na územie Byzancie v Bulharsku a pokračoval až na hlavné mesto. Ján sa venoval povstalcom a tak proti Sviatoslavovi poslal skúseného generála Barda Skieru, ktorý si s nepriateľom aj napriek jeho početnej prevahe poradil a zahnal ho.
Cisár sa po úspešnom potlačení rebélie podujal Sviatoslava prenasledovať a nakoniec ruské vojská úplne zničil a oslobodil aj Borisa II. zajatého bulharského cára. Následne Tzimiskes zaútočil na východ a posunul byzantské hranice výrazne do vtedajšieho arabského vnútrozemia. V roku 976 však náhle ochorel a zomrel.
- Averz: Čelné zobrazenie cisára Jána I. V ľavej ruke drží bibliu. Nad ním je kríž. Kolopis: EMMA NOVHA.
- Reverz:
Turínske plátno
Istým príkladom prelínania sa učenia o zmŕtvychvstaní s kresťanskými relikviami je Turínske plátno, zázračný obraz ľudského tela. Nielen kresťanskí autori vyhlasujú, že telo, ktoré bolo do plátna zavinuté, nie je iba ľudské, ale je aj božské a že obraz na plátne bol zázračne vytvorený v momente vzkriesenia.
Svätý pápež Pavol VI. tvrdil, že „plátno je nádherným dokumentom Ježišovho ukrižovania, smrti a zmŕtvychvstania, napísaného pre nás v listoch krvi“. Spisovateľ Antonio Cassanelli v knihe The Holy Shroud (Svätý závoj; z roku 2002) tvrdí, že plátno je úmyselným božským záznamom o piatich stupňoch umučenia Krista Pána vytvorené v momente jeho vzkriesenia.
Nedávno potvrdil tento pohľad aj plastický chirurg prof. Bernardo Hontanilla z kliniky Navarrskej univerzity (Španielsko), čo zverejnili aj naše Katolícke noviny (č. 9/2020 z 1.3.2020). Profesor Hontanilla tvrdí, že muž zavinutý v plátne robí pohyb osoby, „ktorá sa snaží vstať“.
Turínske plátno (tal. sacra sindone z gr. sindón - rubáš) je ľanová plachta rozmerov 4,36 × 1,1 m, vážiaca 2,5 kg. Na plátne sa nachádzajú doposiaľ vedecky nevysvetliteľný obraz - odtlačky a škvrny. Podľa tradície ide o ľanové plátno, do ktorého Jozef z Arimatey a Nikodém zabalili telo umučeného Ježiša Krista krátko po tom, ako ho zložili z kríža (por. Mt 27, 57-59).
Obojstranné škvrny na plátne (spredu i zozadu) sú tajomný odtlačok tváre a tela mŕtveho muža s ranami po bičovaní; na rukách i nohách má rany po ukrižovaní. Charakteristika a umiestnenie rán presne zodpovedá opisom z evanjelií. Plátno je utkané z ľanovej priadze dobrej kvality; použitý je vzácny jedličkový steh tri na jeden, ktorý bol veľmi drahý (veď plátno kúpil bohatý človek Jozef z Arimatey, por. Mt 27, 57-59).
Starobylosť plátna je viacnásobne doložená, jednak početnými peľovými zrnkami, ktoré sa vyskytovali pred 2000 rokmi len v Palestíne; ďalej stopami po indickej bavlne, ktorá ostala po predchádzajúcej práci na krosnách (túto bavlnu v stredovekej Európe nepoznali); ako aj jedinečným odtlačkom mince leptónu na pravom oku muža, ktorý sa razil v rokoch 29 - 30 po Kr. Vtedy bol u Židov zvyk klásť zomrelým na oči mince.
Skúmanie plátna uhlíkovou metódou v roku 1988 bolo, žiaľ, vedecky nedôsledné a tendenčne zmanipulované, čo v rokoch 2000 a 2002 potvrdili nezávislé vedecké tímy. Aj keď pre niekoho môže byť Turínske plátno „smerovníkom k Ježišovmu zmŕtvychvstaniu“, tradícia Cirkvi kladie väčší dôraz na „svedkov“ (por. Sk 1, 22; 10, 41).
Podľa cirkevnej tradície, každé osobné zasvätenie sa Ježišovi, je dôkazom, že Ježiš žije. Každý nový krst a každé sviatostné rozhrešenie „v mene Ježiša Krista“ je dôkazom, že Ježiš žije. Toto, Cirkev a jej dejiny, hoci neraz plné ľudských slabostí a zlyhaní, sú navždy a pevne oporou našej viery, por.
Veľká noc a jej symbolika
Odnepamäti patrí Veľká noc k najvýznamnejšiemu obdobiu v roku. Je spájaná nielen s odkazom Ježiša Krista, ale aj s jarou, ktorú naši dávni predkovia vítali za sprievodu magických rituálov. Veľká noc je nasýtená symbolikou a predchnutá vôňou nových začiatkov.
Veľká noc sa oslavovala už pred vznikom samotného kresťanstva. V dobách, ktoré označujeme za pohanské. Vtedy ľudia v tomto ročnom období oslavovali príchod jari, ktorá je symbolom života a sily, a začali obrábať pôdu, ako zdroj ich obživy. Slovania veľkonočný čas, čiže jarnú rovnodennosť, mali spojený s mnohými magickými rituálmi, ktorých cieľom bolo ochrániť pôdu, uctiť zosnulých predkov a radovať sa zo životodarnej sily, ktorá s jarou prichádza. Svoje telá očisťovali vŕbovými ratolesťami, oblievali „živou" vodou, ktorá obzvlášť v tomto období mala zvláštnu silu. Zároveň vykonávali obrady spojené s vynášaním smrti a prinášaním nového leta.
Neskôr tomuto sviatku jari dali nový význam židia, ktorí počas neho oslavujú svoje vyvedenie z egyptského otroctva a prechod do zasľúbenej krajiny Kanaán. V kresťanskom svete sa jedná o obdobie, v ktorom Ježiš zavŕšil svoj pozemský život a naplnil svoje božie poslanie. Jeho symbolika súvisí s vyslobodením izraelského národa z egyptského otroctva. Podľa legendy na znamenie božej ochrany musela vtedy každá izraelská rodina obetovať baránka a jeho krvou potrieť rám dverí svojho domu. To ich malo uchrániť pred trestom v podobe smrti prvorodených. Izraeliti touto skúškou, rovnako ako ďalšími deviatimi prešli a boli vyvedení z Egypta. Baránka údajne jedával aj Ježiš Kristus so svojimi apoštolmi pri poslednej večeri.
Jedným zo symbolov Veľkej noci je korbáč, ktorý sa vyrába z vŕbového prútia a zdobí farebnými stuhami. Počas veľkonočného pondelka s ňou chodia chlapci od domu k domu, aby vyšibali dievčatá a pritom hovoria krajovú riekanku. Dievčatá im za odmenu darujú maľované vajíčka a korbáč ozdobia stuhami. Pomenovanie „korbáč" nie je všade jednotné, ako sa hovorí iný kraj, iný mrav.
Pre chlapcov pletenie korbáča bolo vždy výzvou a cieľom bolo upliesť poriadny, z niekoľkých prútov. Tým potom hrdo šibali dievčatá, pričom sa verilo, že vo vŕbových prútikoch sa skrýva životodarná omladzujúca a uzdravujúca sila. V pohanských dobách bol symbolom oplodňovania. Táto symbolika sa však s kresťanskými hodnotami nezhodovala, a tak sa stredoveká cirkev snažila jeho význam pozmeniť a korbáč mal byť nástrojom, ktorý odrádzal od milostných vášní.
Na Slovensku býva korbáč spojený s oblievačkou (polievačka, kúpanie, kúpačka). Kúpanie vodou malo mladým ženám a dievčatám zabezpečiť zdravie, krásu a plodnosť. Vajíčka sú odjakživa symbolom života, zrodenia a plodnosti. V dávnych dobách boli využívané na liečenie chorôb či posilnenie slabých kusov dobytka. Verilo sa v ich magickú silu. Zdobenie vajec, hoci to môže byť prekvapujúce, poznali už starí Slovania. Práve životodarná sila vajíčka bola ešte umocňovaná farbením a zdobením.
Veľká noc je obdobie, kedy je dôvod na oslavy. Je plná symboliky a nových začiatkov.
