Jeho meno je fenomén, takmer každý pozná texty piesní, ktoré patria do zlatého fondu slovenskej populárnej hudby. Minulý týždeň oslávil sedemdesiatku. Pred desiatimi rokmi, keď odišiel do dôchodku, dal si vytlačiť vizitky s textom: Kamil Peteraj, domáci pán. To zvádza ku konštatovaniu, že o tomto básnikovi a textárovi vieme všetko. Preto sme sa pri spoločnom spomínaní zamerali na udalosti a situácie z jeho života, o ktorých možno neviete, alebo sa na ne zabudlo.
Kamil Peteraj je stará petržalská rodina:
Petržalčan - Hol van a Kamil?
„My sme stará petržalská rodina, môj starý otec sa do nej prisťahoval v roku 1919. Ako železničiar tých čias nosil krásnu uniformu, tmavomodrú s červenými aplikáciami, z čistého flaušu, nádherne ušitú. Mal na starosti legendárnu električku z Bratislavy do Viedne, so starou mamou najprv bývali v dome, ktorý bol na konečnej jej trate, neskôr postavil v Petržalke dom, v ktorom sme sa ako deti rady hrávali. Žili sme tam šťastne, pokope a vlastne celú tú rodinu a mnohé petržalské rodiny rozbilo búranie a následná necitlivá výstavba novej Petržalky. Dnes sa my starí Petržalčania stretávame už len na cintorínoch a pohreboch.“
Petržalka bola útulná záhradná časť mesta so stovkami marhuľových sadov, ktoré vždy na jar obsypané kvetmi krásne voňali, so 'šutrovkami' (dnešný Draždiak), s ich čistou modrou vodou, kam sme sa chodili kúpať, mala svoju atmosféru a veľmi dobrú infraštruktúru. Na názvoch hlavnej ulice sa neuveriteľne presne odrážala história štátu. Za Masarykovej Československej republiky mala názov ulica Karla Marxa, za Hitlera, 'pod Nemcami', sa volala Hitlerova, po vojne prišli Rusi, bola z nej Stalinova a nakoniec ju premenovali, ktovie prečo, na Zadunajskú. V Petržalke bývalo viacero českých rodín, preto tu boli také ulice ako Husova či Prokopova, ale aj Nemci, Maďari, bola multikultúrna, kde sa plynule prechádzalo z jedného jazyka do druhého. Ja som do šiestich rokov nevedel korektne po slovensky a otec ma po každej vete opravoval. A, mimochodom, tiež som mal ten 'žbirkovský prešburácky' prízvuk.
Totiž rodičia a najmä starí rodičia často, keď nechceli, aby im syn či dcéra rozumeli, o čom sa bavia, prešli do jazyka, ktorý poznali slabšie. Z maďarčiny do nemčiny. „Veľmi rád spomínam na prababičku, bývala v Budapešti, a keď nás naposledy navštívila, mala 92 rokov. Bol som jej ‚líbling‘ a sotva vystúpila z vlaku, už sa pýtala: ‚Hol van a Kamil?‘ (Kde je Kamil?) Moja stará mama bola fantastická kuchárka, taká echt rakúsko-uhorská, vždy si na ňu spomínam, ako naťahovala to jej fantastické štrúdľové cesto, ktoré malo azda aj niekoľko metrov. Občas mi ukázala zlatky z pravého zlata z čias Rakúsko-Uhorska, vidíš, hovorila, týmto sa platilo za Ferencz Józsku... Teraz máme smiešne papieriky, ktorým hovoríme euro a miesto Ferencz Józsku akýchsi nímandov na čele s Junkersom.“
Súčasná Petržalka
Potulky s fotoaparátom
Vždy ľutoval, že si starú Petržalku neodfotil ulicu po ulici. Preto teraz dokumentuje celú Bratislavu. Posledných desať rokov ho môžete stretnúť na prechádzke mestom s fotoaparátom na krku.„Dokumentujem Bratislavu, lebo ja vlastne poznám tri Bratislavy - tú starú prešporskú, komunistickú a súčasnú. Začal som pred desiatimi rokmi, keď mi jeden priateľ a macher na optiku Braňo Mudrík dal do ruky digitálny fotoaparát. Tak som s ním začal fotiť a zistil som, že je to úžasný vychádzkový predmet, nemusíte chodiť len s rukami za chrbtom. Druhý dôvod je ten, že Bratislava prechádza niečím, že to, čo nedoničili komunisti, teraz dokončia developeri. Zmizla kopa ulíc, napríklad vinárskych, Obchodná ulica je dnes čínsky Balkán a v súvislosti s tým si fotím tú strašnú špinu, ktorá je v Starom Meste. Bratislava vyzerá po 26 rokoch od revolúcie horšie ako 26 rokov pred ňou. Staré Mesto je v katastrofálnom stave a tvrdím, že by jej dokázal pomôcť ako externý primátor jedine môj priateľ Rudolf Schuster, s jeho energiou a tým, čo Česi volajú 'nesmlouvavosťou'. Vždy mi zle padne, keď musím povedať, že Bratislava nemala primátorov, ale deprimátorov od slova deprimovať. A to sa nikdy nezmení, ak sa občania nevzbúria a budú sa správať ako cudzinci, ktorí len prespávajú v panelákových hoteloch a ubikáciách. Bratislava potrebuje ako soľ mladých patriotov, ktorí cítia, že to mesto je ich. Onedlho budeme predsedať Európskej únii a keď chceme ukazovať ten bratislavský marazmus, tak sa toho predsedníctva radšej vzdajme. Čo tak vypísať súťaž o ešte špinavšiu Bratislavu? Alebo navrhnúť Obchodnú do súťaže o najkrajšiu európsku ulicu?“
Husle na srdci
Zmena v zložení obyvateľstva Petržalky spôsobila, že Kamil Peteraj začal chodiť na husle, aby sa neskôr vďaka nim rozhodol študovať na konzervatóriu.„Po druhej svetovej vojne museli mnohé maďarské a nemecké rodiny v rámci Benešových dekrétov odísť, zmenila sa národnostná štruktúra obyvateľstva. Môj otec bol predvídavý človek a raz mi ako chalanovi so sklonmi rásť len na ulici povedal, nebudeš sa ty len tak flákať, budeš chodiť pekne do hudobnej školy. Mal som šťastie na pedagógov, na husle ma učil excelentný profesor Fleischer, ‚echt‘ Nemec a prvé, čo ma naučil, bola metóda ako cvičiť, vybudovať si techniku, výraz a hudobnú pamäť. V tom sú Nemci silní doteraz a toto ‚zaštepenie‘ zostalo vo mne podnes. Milujem metodické myslenie, nemám rád hurá systémy, ‚bordelárizmus‘ a chaos.“
Vzhľadom na nie veľkú obľubu huslí u detí je zaujímavé, prečo si ich práve on zamiloval.„Husle sú fantastický nástroj, máme ich položené na srdci a cez hranie na ne dostávame iný, vyšší cit. Okrem toho som ľavák a ľaváci sú citlivejší na ľavú stranu tela. Preto som si dvojnásobne uvedomoval, odkiaľ idú tie krásne tóny a zimomriavky.“
V druhom ročníku konzervatória pochopil, že z neho prvý huslista nikdy nebude, čo ho však netrápilo.„Teraz malo konzervatórium 95. výročie s fantastickým koncertom, ktorý ukázal, že táto škola odchovala množstvo skvelých osobností. A prečo bola tá škola dobrá? Lebo tam mal človek individuálneho pedagóga, ktorý ho viedol od štrnástich rokov ako rodiacu sa osobnosť. To je ani nie stredná, ale polovysoká škola.“
Bolo to dávno, predsa len, zahrá si občas? A má vôbec husle?„Husle mám, nechal som si ich urobiť, len nemám čas na ne hrať, skôr si občas zahrám na klavíri. Naposledy som si na husliach zahral na týchto narodeninách v Štefánke s vynikajúcou ľudovou hudbou Pecníkovcov našu obľúbenú rodinnú pieseň Zaleť sokol biely vták. Síce trošku falošne, ale so strašným citom,“ smeje sa muž, ktorý sa po skončení konzervatória po maturite prihlásil na štúdium dramaturgie na VŠMU v Bratislave. Medzitým však už písal prvé básne a texty piesní pre slovenských interpretov.
Čo si o nich myslí a ako ich po rokoch spolupráce vníma?
Najdlhšie telefonáty
Medzi prvých interpretov, pre ktorých písal texty, patria Marián Varga a Pavol Hammel.„Keď som skoro ráno po narodeninovom koncerte ďakoval žartom Palimu, že už ma tlačil vavrín, lakonicky poznamenal: ‚To nie je vavrín, ale bobkový list.‘ Tak to sú jeho hlášky. Mám ho rád, je to pozitívny človek, výborne sa s ním robí a navzájom sa oslovujeme Muco.“
Mariánovi Vargovi mnohí počas rozprávania nerozumejú, Kamil Peteraj áno, mohol by pokojne prekladať.„Niektoré jeho pesničky som otextoval tak, že mi ich spieval do telefónu. Marián má veľmi široký záber, nielen v hudbe, je to vynikajúci analytik.“
Marián Varga patrí medzi troch ľudí, s ktorými si textár najviac a najdlhšie telefonuje. Ďalší sú Boris Filan a Robo Grigorov.„S Robom sme si už volali aj osem hodín, ale čo sa týka frekvencie, ešte viac s Borisom, vždy máme o čom. S Robom mám krásnu príhodu. S mojou paňou sme kedysi mali pridelenú záhradku a jedného dňa som ho prinútil, aby so mnou šiel na Miletičku. Nakúpili sme plné auto všemožných sadeníc a išli do záhrady. On mi uprostred toho sadenia zahlásil: Ja mám alergiu. Ja že čo ty máš, akú alergiu, saďme! Okolo tretej však spuchol ako papuča, odviezol som ho na Kramáre, kde dostal nejaké infúzie. Do záhrady som sa vrátil až o mesiac s mojou paňou. Našli sme tam vysokánsku burinu a v nej som zrazu zbadal niečo ako kapustné listy, asi pol metra vysoké. Netušil som, čo to môže byť a hoci ma záhrada nebavila, zo zvedavosti som tam o týždeň zašiel. A zbadal som asi tridsať najkrajších karfiolov, aké som kedy videl. Očistil som ich a vyložil pred záhradu. Susedia sa ma začali pýtať, prosím vás, toto ste ako dopestovali? A ja: To nie ja, to Grigorov, budúca hviezda. Roba mám rád, je to búrlivák, stále musí byť v nejakom konflikte, ktorý si sám vyrába, ale zakaždým, keď príde na pódium, je fantastický.“
Do Peterajovej textárskej „stajne“ patria aj dve dámy. Marika Gombitová a najnovšie Kristína.„Mariku si veľmi vážim a snažím sa vcítiť do jej situácie. Nie je možné sa žene a speváčke s takým obrovským talentom vyrovnať so svojím osudom a kto si to myslí, je na hroznom omyle, hlavne ak nepozná rozsah jej zranení. Sme veľmi dobrí priatelia, je to speváčka par excellence a myslím si, že tak ľahko prekonaná nebude. V pesničkách sa nám podarilo niečo, čo sme vtedy netušili, že príde; je v nich bolesť, presah od popu k oveľa hlbšiemu obsahu. Ja nedám na Mariku dopustiť. Kristína je môj najnovší objav, pôsobí, akoby ani nepatrila do šoubiznisu, lebo je pozitívna, čistá, šťastná, má to v sebe všetko hodnotovo usporiadané. A to sa len tak hneď nevidí. A ešte má jednu veľmi dôležitú vlastnosť - vládne vynikajúcou spevnou slovenčinou.“
Samozrejme, nesmieme zabudnúť ani na dve legendy, Mira Žbirku a Janka Lehotského s Modusom.„S Jankom sme sa spriatelili cez nočné víno vo Véčku. Keď všetci odišli, pred polnocou on sadol za klavír a začal hrať tie svoje úžasné melódie. Harmonicky mu to nekonvenčne myslí a na klavír hrá absolútne neklavírovo, ale ako dobre! Má svoje úlety, nech sa páči, to je Janko - samorast, ale veľmi vydarený. No a Meky? Absolútny profesionál, melodik par excellence, spevák z najčistejšej pravej anglickej ,vlny´. V celej tvorbe si vždy zachováva to svoje, precízne sa inovuje, je detailista a zároveň vynikajúci spolupracovník. Keď začínal, istý dramaturg v Slovkoncerte, mimochodom náš najlepší tester, lebo na všetko, čo povedal, že je to zlé a hrozné, z toho bol vždy hit, povedal, no tak teda, ak už môže spievať aj Žbirka, tak to môže spievať každý. Ohromne to odhadol. Dnes s Mekym naozaj spieva na koncertoch každý.“
Úspech sa neodpúšťa
Ale vráťme sa pár rokov späť, k dramaturgii. Kamil Peteraj ju vyštudoval a v 70. rokoch zakotvil na desať rokov v pozícii dramaturga na Novej scéne. A po revolúcii sa tak trochu vrátil, pretože v tom čase už pôsobil v reklame.„Na Novej scéne som mal vynikajúceho šéfa, pána Kramosila, ktorý ma naučil to, čomu sa hovorí divadelná múdrosť. V tom čase začal svoju dráhu ako režisér Ivan Krajíček a v najlepších časoch tam pôsobili Milan Lasica s Julom Satinským. Prvý titul, ktorý som na Novú scénu priniesol, bol Grék Zorba, druhý Cigánsky barón a vyvrcholilo to Cyranom z predmestia, prvým pôvodným slovenským muzikálom.“
V tých časoch bola Nová scéna najinovatívnejšie divadlo v celom Československu, svetové muzikály uvádzala krátko po svetových premiérach. Za čias tvrdej normalizácie si v divadle užil svoje a vydržal v ňom deväť sezón. Bol spoluautorom piesní k Cyranovi z predmestia, ktorý mal taký úspech, že na každom predstavení bolo v hľadisku o 30-40 divákov viac, ako dovoľovala kapacita divadla. Neskôr sa zistilo, že sa tam prepašovali cez orchestrisko z dvora! Režim, úspech muzikálu a z neho vyplývajúca závisť sa podpísali pod to, že Kamil Peteraj sa jedného dňa rozhodol odísť na voľnú nohu. Dalo sa v tejto pozícii za komunizmu vôbec vyžiť?
„Dalo. Lebo život vás za každú odvahu, pokiaľ nie je úplne blbá, odmení. Vtedy sa všetko bralo politicky, vraj z divadla odišiel, možno ho aj vyhodili, všeličo sa hovorilo. Pravda bola taká, že som sa vyhodil sám. Hlúpy riaditeľ, táranie odborov, straníkov a všelijaké odporné tlaky mi liezli na nervy. Pretože popularita mojich interpretov rástla, písal som scenáre pre televíziu, robil dramaturga pre Bratislavskú lýru, dokázal som vyžiť na voľnej nohe a čo bolo hlavné, mohol som byť doma - vidieť vyrastať a venovať sa svojim dvom synom, a to bolo na nezaplatenie.“
Na Novú scénu sa vrátil po revolúcii, keď ho vtedajší riaditeľ Ľubo Roman lanáril do pozície dramaturga. Odmietol, ale stal sa jeho poradcom. Začala sa nová éra divadla, ktoré zachraňovali pred zánikom. Roman dokončil náročnú prestavbu a potom sa začali hľadať vhodné tituly a našli: Evanjelium o Márii, Grand Hotel, Pokrvných bratov a Jozefa s jeho zázračným farebným plášťom, vďaka ktorým začala stúpať hviezda režiséra Jožka Bednárika. A Peteraj? Ten bol už v tom čase v úplne inej brandži. V reklame.
„Nik mi neverí, ale za tých desať rokov som nenapísal ani jeden jediný text. Nemal som na to čas, mňa tá reklama veľmi bavila.“
Dvakrát a dosť!
Kým ľudia zvonili na námestí kľúčmi, mali on, Slavomír Magál a Peter Velický už založenú reklamnú agentúru GGK, kde bol Peteraj kreatívnym riaditeľom. Darilo sa im výborne, mali pobočku v Prahe a pre českú automobilku Škoda dokonca robili celosvetovú reklamnú kampaň. Vyhrali mnoho tendrov po sebe, skrátka vtedy sa menej lobovalo a viac verilo kvalite návrhov. Až prišiel rok 1995.
„Ušla nám jedna vec. V tom čase sa agentúry začali deliť na kreatívne, čo sme boli my a mediálne, lebo tadiaľ sa nakupujú médiá. Nemali sme dostatočnú sieť, tak sme skončili. Neskôr sme založili druhú agentúru Roko, darilo sa nám, ale aj tam som skončil. Prečo? Prišli noví klienti, tridsaťroční chytráci bez vzdelania, tunelári a prestalo ma to baviť. Povedal som si, mám šesťdesiat, dovidenia.“
Dal si vyrobiť vizitky s titulom domáci pán a konečne mal čas len na seba.„Píšem knihy a mám veľké šťastie v Ikare, lebo krásne mi tie knihy vydávajú, pani Belopotocká má vždy nejaký skvelý nápad, lebo, ako si hovoríme, poézia je karafiátom v klope takého prestížneho vydavateľského domu, ktorý roky úspešne riadi. Navyše, podarilo sa mi urobiť niekoľko úspešných pesničiek, čo už v dnešnej dobe a mojom veku nie je sranda.“
Za to, že môže ráno vstať, písať, potom vyjsť do záhrady a naháňať objektívom plachého motýľa, napr. lišaja marinkového ako nedávno, a potom si zájsť s fotoaparátom do lužných lesov, ktoré miluje, či do mesta, vďačí svojej manželke Ľubomíre. Je lekárka, proti šoubiznisu nič nemá, ale na rôznych podujatiach ju vidíte málokedy.„Dlho sme sa kamarátili, raz som ju stretol, pozval do divadla, bola vtedy voľná, ja tiež a dali sme to dokopy. Veľmi sme si porozumeli, rýchlo sme našli spoločnú reč a to trvá od rána do večera každý deň 43 rokov. Je to veľmi múdra baba, vie ma držať na stredne dlhých vlnách, miluje deti, našu vnučku Larinku a toleruje mi všetko okrem nočného rabovania v chladničke. A nedá sa oklamať. Dal som si záležať, raz som si do mikroténového vrecka medzi zeleninu schoval klobásu, ale našla ju,“ smeje sa. „Doma robím neporiadok, riady po jedle vždy položím tam, kde nemám, tak ma po stý raz poučí, kam som ich mal dať, že v kúpeľni mám zhasínať svetlo, že to, čo volám tvorivý nepo...
tags: #vianoce #zelezniciar #roman #pluska