Roždestvenní svjatky (Vianočné sviatky) sa v našej dedinke začínali 28. novembra každého kalendárneho roku pôstnym obdobím, ktoré trvalo skoro 5 týždňov v obrade Východného Ritu, oproti 4-týždňovom advente, ktorý je príznačný pre západných kresťanov (Rimokatolíkov).
Nasledujúci oveľa významnejší bol sviatok Sväteho Mikuláša, Biskupa z Mesta Miry, ktorý pomáhal chudobných tým, že v prestrojení im vhadzoval do okien finančnú pomoc. Z toho vznikla tradícia na Mikuláša dávať do okien obuv. Takýto pekný zvyk sa v našej dedine zachoval i do teraz a je úžasne vidieť ako deťom pri tom svietia očka radosťou a Božou bázňou a neskonalým šťastím keď v bezchybne vyčistených topánkach nájdu kúsok sladkého potešenia.
Duch vianočných sviatkov bolo cítiť. Spomínam si, že u nás, niekedy v 60-tich rokoch minulého storočia riaditeľ tunajšej základnej školy pán Michal MOCHNACKY organizoval v kultúrnom dome Mikulášsku besiedku s následným odovzdávanim darčekov. Biskup Mikuláš bol autentickou historickou postavou, pilierom kresťanstva nie biznisu dnešných Vianoc.
Čaro Vianoc spočívalo aj spočíva v duchovnom obrodení každého z nás. Aby v našom srdci sa narodil Ježiško a nielen narodil, ale aby aj konal, len mu to musíme umožniť. Veď náš Hospoď sa nevnucuje, ten iba klope na srdcia a čaká odpoveď.
Ale poďme k vlastnému prežívaniu sviatkov v tom čase, ktorý sa pokúsim opísať, radosť v očiach detí, ale aj ich rodičov bolo vidieť už pri zdobení vianočného stromčeka, ktorý sa spravidla na hornom konci dediny zdobil až na Štedrý deň doobeda a preto aj zvyky v jednotlivých častiach môžu byť odlišné. Potom k samotnej príprave, pečeniu koláčov „darvačkov“ a jednotlivých jedál, ktoré ako som už povedal v nejakých maličkostiach sa líšili nie len takzvaným rozdelením obce, ale aj domácnostiach, boli nevesty aj zaťovia z iných obci i krajov a každý niečo doniesol.
Skôr ako sa sadlo k samotnej večeri sa vykonávali stáročiami zaužívané zvyklosti a to, že gazda domu okrem toho, že dal dobytku v maštali (podľa evanjelia sa Ježiš narodil práve v maštali, pretože v hostinci nebolo miesta) tiež šiel slamou obviazať ovocné stromy aby na druhy rok priniesli dobrú úrodu.
Po skončení všetkých povinnosti vonku gazdu, išiel do domu, kde sa dokončovala príprava jedál s „traviankov“ otiepkou slamy s pozdravom „Christos Raždajetsia“ odpovedali mu ti čo boli v izbe Slavyme Jeho“ a nasledovalo, trochu slamy sa dalo na samotný stôl a prikryla vyšitým sviatočným motívom Vianoc, do ktorej sa „povereslom“ (zo slamy spravené súkaním niečo ako povraz) zviazali lyžica, vidlička a nôž dali pod obrus, aby sa rodiny držala popy. Ostatná slama sa dala na podlahu, nohy stola sa obviazali reťazou, aby rodiny držala spolu, pod stôl sa umiestnil topor,(Občianksé povolanie Ježisa a jeho otca Jozefa boli tesári) všetci členovia domácnosti sa šli umyť vo vode kde boli drobné peniaze aby boli svieži a bohatí a potom sa zapálila svieca a každý stojac sa pomodlil spravidla „Otče náš a Bohorodyce“(Zdravas Mária) až potom sa začali podávať jedla, zhruba v poradí ako som vyššie uviedol no najprv bol prípitok, ktorý predniesol gazda domu.
Pri samotnej večeri po namočení chleba do medu a spolu s cesnakom ako prvé jedlo zo zvyšku medu gazdiná namacajúc prst do medu, každému urobila krížik na čele, zo slovami aby vás ľudia mali radi ako med, pravdaže sa pri večeri nesmelo rozprávať aby sa ten, ktorý jedinec, alebo celá rodina nedostala do klebiet. večeri všetci.
Niektorí ľudia To vidia ako folklór, poprípade nejaké ešte pohanské zvyky, opak je pravdou. Isus Christos sa narodil v maštali na slame, preto slama, bol položený v jasliach pri ktorých boli domáce zvieratá, preto aj ich prikŕmenie medom a chlebom a cesnakom, ktorý aj dnes sa používa pri chrípke, vysokom krvnom tlaku, ako symbol zdravia. Tak ako bola spolu Svätá rodina až do verejného účinkovania Isusa Christa, tak zviazaný príbor a reťaz bola symbolom toho.
Vojdenie gazdu do domu s pozdravom Christos Raždajetsja znamená pokus oznámiť členom rodiny novinu, ako Pánov anjel oznámil pastierom na púští pasúcim stáda oviec, „ Dnes v meste Davidovom v Betleheme sa vám narodil vykupiteľ Isus Christos spasiteľ a to vám bude znamenie nájdete v maštali dieťa povite do plienok položené v jasliach. Keď pastieri hľadali ako detí orechy sprevádzala ich hviezda. A našli všetko tak, ako im to anjel oznámil poklonili sa dieťatku chválili Boha „Sláva Bohu na výsosti na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle a čo sekera pod stolom pozemský otec Isusa Christa Sväty Jozef bol tesár a tomu remeslu sa vyučil aj samotný Hospoď Isus Christos.
Po krátkej úvahe vidíme, že aj keď naši rodičia a prarodičia nemali vzdelanie, ale ich duchovný život v Duchu Svätom im dal porozumieť tomu, čo neskôr náš spasiteľ komentoval slovami.“Otče ďakujem Ti, že si vyjavil maličkým….“.
V našej prekrásnej dedine sa po večeri konala modlitba v cerkvi takzvane „ Zlate časy“ na ktorých sa zúčastňujú veriaci a so slzami v oku po predspeve kňaza„ Jelice vo Christa chrestite sja, jelice vo Christa oblekoste sja“ (Vy v Kristu pokrstený, oblečte si Krista“) a konajte tak ako Božský spasiteľ.
Na Roždestvo Christovoj chodia u nás „ Betlehemci“ je to mládež, ktorá nacvičila program vítania narodenia Hospoda Isusa Christa sa skladal z kolied. Sviatkovanie pokračuje až do svätenia vody a druhého svätého večera, ktorý poniektorí volajú aj babský.
Práca s drevom: Tvorba vianočných betlehemov
Predstavme si teraz zisťujeme o aké čaro a duchovno by sme prišli, ale naša generácia to pozná, podrobné som to rozpísal skôr pre naše detí a ich detí, aby si ctili zvyky svojich otcov a dedov, nie je to rozprávka ako mi povedala jedna mlada pani.
Môj nebohý svokor by povedali, že boli „kurti miasnyci“ (krátke fašiangy), preto bude skoro „Velekdeň“ (Veľká noc). Preto mi dovoľte opísať zvyky našich predkov, ale aj naše počas uvedených dni. Je to vlastne obdobie od „Roždestva Christovoho“ (Narodenia pána Ježiša Krista), á sa začínajú „miastnici“, alebo fašiangy, (miastnici) odvodené od toho, že po pôstnom období sa takmer v každom dvore - gazdovstve konala zabíjačka, bol to čas hojnosti, aká len bola dobrá osolená surová kožka, očistená po opálení a umyté ucho z prasaťa.
V tu dobu sa konali i krstiny, či svadby, lebo krátke „miasnici“ značili skorý príchod Veľkonočného postu. Okrem toho gazdovia pre založenie dobrej úrody na jar vozili na saniach maštaľný hnoj na pole, dnes by sme povedali že ekologické hnojivo.
Velykonnyj post u kresťanov východného, byzantského vierovyznania sa začínal už v nedeľu t.z.v. „syropôstnou nedeľou“ u kresťanov Rímskeho západného obradu až popolcovou stredou. Veľkonočný pôst logicky nadväzuje a súvisí z pokrstením „Isusa Christa v rieke Jordan“, keď odišiel na púšť a 40 dni sa postil, ešte do jeho verejného účinkovania.
Vo východnom obrade sú k tomu ešte prirátané tri dni „Christových strasti“ od zajatia Isusa Christa až po jeho ukrižovanie a uloženie do hrobu. Pred samotným „Velekdeňom je ešte týždeň vopred posvätenie „miňok“(bahniatok) ako spomienka na slávnostný vstup Isusa Christa tesne pred zradou a ukrižovaním do Jeruzalema.
Spomínané Bohoslužobné motlitby „ Strasti Isusa Christa sa začínajú cez veľký pôst, vo štvrtok takzvaný zelený, sa zaviažu zvony a pri modlidbach sa užíva iba „rapkač“. Vo veľký piatok najprísnejší pôst kresťanov sa pri strastných modlitbách ukladá symbolické Chritovo telo napisané ako ikona na „Plaštenici“ po obchode okolo Cerkvi do hrobu, kde zotrvá až do nedele do Voskresnej utrení“ ako spomienka keď ženy a potom apoštoli našli prázdny hrob a anjeli im oznámili, „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi, hľa podľa písiem tretieho dňa vstal z mŕtvych“.
Vtedy kňaz konajúci Velekonnu utreňu spieva „Christos Voskrese, iz mertvych smertiju smeť poprav, isušči vo hrobi život darovav“.
Samotná príprava na pásku však trvala dlhšie a detí sa už nemohli dočkať dňa, keď budeme môcť jesť posvätenú pásku, klobásu a domácu pekné vyúdenú šunku, ale aj syr či vajíčka, pravdaže nesmie chýbať cvikla s poriadnou dávkou chrenu.
Pred každými Velykonnymi sviatkami sa v dome poriadne poupratovalo až to do tej miery, že sa izba - izby, vymaľovali na novo, vyšívali sa „stulnyčata“ - vyšívané ručníčky na prikrytie košíkov v ktorých sa svätilo jedlo. Taktiež kresťania si upratali v dušiach cez sviatosť Velykonnej spovede.
Na samotnú bielu sobotu sa poupratoval Boží chrám a pochmúrne bordové prestieranie a zákryty ukrižovaný Isus, platnom tej istej farby pred „krylosami“ sa odkryl, prestieranie na oltári a žertveniku, analojoch dostalo slávnostnú bielu farbu čistoty Isusa Crista, ktorý na seba zobral všetky hriechy sveta a z lásky k ľuďom sa za ne dal ukrižovať až na smrť a tretieho dňa podľa písiem vstal z mŕtvych, aby sme my ktorí sme boli s ním pokrstení v smrť, aby sme s ním vstali z mŕtvych a mali s ním podiel už nie ako pohaní a hriešnici, ale ako Božie detí.
Prípravy prebiehali aj doma, piekli sa pásky, maľovali vajíčka, robila hrudka zo syra, maslo, soľ, cvikla, klobása, údená domáca šunka čo všetko sa potom poukladalo do košíkov, tak aby jedla boli čo najkrajšie poukladane veď podľa toho bola hodnotená šikovnosť gazdinej, jednoducho povedané pripravovali sa košíky s jedlami, my detí sme mali radosť z nového „ancugu ( mužsky oblek) a topanok“ a všetko sa pripravovalo tak ,aby sa mohlo isť na slávnostnú Velykonňu liturgiu z posvätením jedál.
Od „Voskresnej utrení sa už zdravilo „Christos Voskres a odpovedalo Vojistynu Voskres“, netrúfam si urobiť preklad tohto pozdravu pre mladú generáciu do Slovenčiny snáď iba naznak(Kristus vstal z mŕtvych odpovedalo Vskutku vstal z mŕtvych) a tak im ho priblížiť.
Po skončení slávnostnej liturgie kňaz za sprievodu procesijnho kríža a so bielymi zástavami vyšiel z chrámu a konal sa takzvaný „obchod“ obídenie kostola, kde na každej svetovej strane sa čítalo a číta aj dnes z Evanjelia medzi tým za hlaholov zvonov sa spievajú predpísané modlitby. Po treťom obchode sa zastavil pred dvermi a po krátkej modlitbe k požehnaniu darov a jedál pristúpil k samotnému posväteniu jedál po obidvoch stranách chrámu, odymením kadidlom a posvätením svätenou vodou.
Po spresnení času konania sa „Velykonnoj večurni“ s „mirovaním“, všetkých prítomných tri raz požehnal naprestolným krížom s pozdravom „Christos Voskres“, na čo veriaci odpovedali „Vojistynu Voskres“ a pri treťom požehnaní už boli ruky na košíkoch a začali sa preteky kto bude skôr doma, ten skôr vraj skonči skôr poľnohospodárske práce.
Lenže aj ženy a apoštoli po slovách anjelov utekali domov, kde boli aj ostatní učeníci zhromaždení zo strachom pred židmi, aby im oznámili, že Hospoď Isus Christos vstal z mŕtvych, preto to jednoznačne opisovať ako pozostatok z pohanského oslavovania jari ako to niektorí tvrdia neobstojí, nie z dôvodu vieroučného, ale ako to uviedol vo svojich listoch svätý Pavol Ázijským cirkvám preniknú medzi Vás bludári.
Po najedení sa detí šli na lúku guľať maľované vajíčka a samozrejmá poobede sa šlo na „Velykonnu večurňu“ s mirovaním t.j. pomazaním čela krizmoupri čom kňaz hovorí „Christost po sredi nás a odpovedá sa Bl jest i bude a pri tom si berie kolačiky, (dura) ktoré sa na tuto udalosť pre tým posvätia pri liturgickom úkone „Pretým posvetených dárov“(Kristus uprostred nás odpoveď Bol, je aj bude)
Po obede chlapci už kuli plány na oblievačku, ktorá sa začínala veľmi skoro ráno vo Velykonnyj ponedilok, dievčatá zas mali deň v utorok. Dobré oliate dievča v studenej vode, bolo zdravé a svieže ako voda po ostatok celého roka.
Väzení spoluobčania, pretože náš prekrásny kraj teraz, zarastá tŕním a burinou, nechcem aby takýmto tŕním a burinou zarástli aj naše srdcia, srdcia veriacich kresťanov, ale najmä srdcia našich detí, preto som sa rozhodol v krátkosti opísať aj nadchádzajúce cirkevne a kresťanské sväto, ktoré je po Veľkej noci najdôležitejším kresťanským sviatkom.
Skoro všetci poznáme aj Isusové slova“ kto by sa rúhal Synovi bude mu odpustené, kto by sa rúhal Otcovi bude mu odpustené, ale kto by sa rúhal Svätému Duchu tomu nebude odpustene ani teraz ani v budúcom veku“.
Ako vidíte už zo samotných Isusových slov vyplýva akú dôležitosť prikladá Svätému duchu a jeho zoslaniu na apoštolov. Ráno keď apoštoli vyšli do ulíc a začali hovoriť, každý zo židov ich počul rozprávať vo svojom jazyku a divili sa tomu, niektorí hovorili napili sa mladého vína.
Chcel by som sa vrátiť k tomu “ kto by sa rúhal Synovi bude mu odpustené, kto by sa rúhal Otcovi bude mu odpustené, ale kto by sa rúhal Svätému Duchu tomu nebude odpustene ani teraz ani v budúcom veku“.
Vážení spoluobčania sestry a bratia v Christu, keby sme to previedli do slovníka dnešného človeka tak by to malo asi tento význam. Položme si otázku, čo to vlastné je to rúhanie sa proti Svätému Duchu - to je vážení to, že ak ktokoľvek z nás bude tvrdiť, ja nemám žiadny hriech, ja som nikoho nezabil, nikoho som neokradol. Prečo mám teda pristupovať k svätej spovedí: je to sviatosť zmierenia sa so svojím Bohom. Každý človek je na tomto svete hriešny, azda okre malého dieťaťa, ktoré bolo momentálne pokrstené a dedičný hriech prarodičov mu bol krstom odpustený a ak niekto tvrdí, že nemá hriech už v tej chvíli hreší . Preto mu to nebude odpustené v tomto veku a ani v budúcom , pretože o to nestojí, pretože dobrovoľne sám nevyznal svoje hriechy, neprejavil nad nimi ľútosť a odhodlanie v budúcnosti ich nepáchať znovu.
Pretože tak ako Isus povedal v podobenstve o márnotratnom synovi, stratenej drachme a či stratenej ovci, náš nebeský Otec má väčšiu radosť nad jedným navráteným hriešnikom ako nad stovkou veriacich, lebo tak ako otec povedal druhému synovi ktorý mu vyčítal, že tomu kto prehajdákal majetok urobil hostinu - „syn môj to všetko je tvoje, ale hľa tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol preč a vrátil sa“.
Lepšie povedané tvoj brat bol hriešnikom a dnes je kajúcnikom, ktorý opäť našiel vieru v Boha svojích otcov a dedov.
Tradíciami oslavujeme, učíme a udržiavame pri živote hodnoty. Stále si spomínam na adventný kalendár, ktorý pre mňa a brata vyrábala naša mama, keď sme boli malí. Na každý deň doň zvykla niečo pridať - nejakú radu, malý darček alebo obrázok s vianočnou tematikou. Tie rady napríklad obsahovali odkaz na konkrétne miesto v Písme alebo nás navádzali na dobrý skutok či navigovali na nejakú malú pozornosť, ktorú sme museli hľadať ako poklad. Mária a Jozef, pravoverní Židia, zachovávali tradície po všetky dni svojho života.
Pre svet sa Vianoce začínajú každý rok skôr a ešte skôr a končia sa okolo polnoci 25. decembra. Pre rímskokatolíkov sa Vianoce začínajú vianočnou omšou 24. decembra a končia sa postupne a pomaly počas niekoľkých nasledujúcich týždňov. Aj známa anglická vianočná pieseň Dvanásť dní Vianoc datuje koniec Vianoc na 6. január. A ony sa nekončia ani vtedy! Vianočné obdobie prakticky siaha až po prvú nedeľu po Zjavení Pána.
Udržať Vianoce nažive v našich domovoch aj po tom, ako sa skončí komerčné šialenstvo, nám vlastne môže pomôcť viac sa sústrediť na skutočný význam Vianoc a ako napravený Ebenezer Scrooge „ctiť si Vianoce v srdciach a snažiť sa o to po celý rok“.
Na záver, pripomeňme si, že Vianoce nie sú len o materiálnom bohatstve, ale predovšetkým o duchovnom obrodení, láske a pokoji. Nech sú tieto sviatky pre nás všetkých časom radosti, vzájomného porozumenia a hlbokého prežívania prítomnosti Božieho Syna v našich srdciach.
