Vianoce sú azda najkrajšími sviatkami v roku. Sú kresťanským sviatkom vtelenia a narodenia Ježiša Krista. Vianočné obdobie je jedným z období liturgického roka.
V rímskej cirkvi je hlavným sviatkom Sviatok Narodenia Pána alebo Prvý sviatok vianočný, ktorý sa podľa gregoriánskeho kalendára slávi 25. decembra. Deň 25. december je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov (”Depositio Martyrum”) z roku 336. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného Slnka, ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky.
Medzi príležitosti, keď sa do kostolov často vyberú aj tí, ktorí do nich nezablúdia počas celého roka, patrí aj noc z 24. na 25. decembra. V rímskokatolíckych farnostiach sa vtedy slúžia polnočné omše. Plnšie chrámy v porovnaní so zvyškom roka nám potvrdili viacerí kňazi.
Medzi ďalšie vianočné zvyky a symboly patrí ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), stavanie jasličiek (od 13. storočia, sv. František z Assisi), adventný veniec (1839), vyzdobený vianočný stromček (od 19. storočia). Na Slovensku sa vianočný stromček dostával z miest do dedinského prostredia len postupne v 19. storočí na Oravu, Kysuce, Šariš až začiatkom 20. storočia. Buď bol v stojane ale napríklad na Podpoľaní často visel zo stropu.
Vianočný čas je neodmysliteľne spojený aj s vianočnými spevmi a koledami. Tradičné koledy sú melodicky silne vystavané a veľmi spevné. Ich pôvodiny sú často založené na stredovekých zborových vzoroch. Napr. text jednej z najznámejších kolied Narodil sa Kristus Pán, pochádza z latinskej pôvodiny Ex virgo parit filium zo 15. storočia a melódia z približne 17. storočia. História kresťanských vianočných kolied siaha do 13. storočia.
Jedna z najznámejších kolied a symbolov si tieto Vianoce pripomína 200 rokov od svojho vzniku. Ide o legendárnu vianočnú pieseň Tichá noc, svätá noc. Jej autormi sú kňaz Joseph Mohr, spolu s učiteľom a organistom Franzom Xaver Gruberom. Tradícia vzniku tejto preslávenej skladby hovorí, že v oberndorfskom Kostole sv. Mikuláša zničila voda organ. Mohr sa preto rozhodol napísať text takej skladby, ktorá by sa dala zaspievať iba s gitarovým sprievodom.
Jozef Halmo, žijúci od roku 1969 v Mníchove, všestranný hudobník, učiteľ hudby a upravovateľ pre rôzne inštrumentálne zoskupenia, ale i hudobný producent, počas uplynulých desaťročí písal najmä ľahkú hudbu. Osobitné miesto v jeho sakrálnej tvorbe predstavuje známa zľudovelá Vianočná omša „Radostná zvesť“.
Halmo v nej využíva motívy zo slovenských vianočných pastorel, harmonizáciou umocňuje vianočnú atmosféru a moderným rytmom dáva tradičným motívom novú sviežosť. Omšu Halmo skomponoval na podnet saleziánskeho kňaza a významného katolíckeho publicistu Antona Hlinku, ktorý je aj autorom textu. Premiéra Halmovej Vianočnej omše bola v mníchovskom Kostole sv. Štefana pred štyridsiatimi rokmi. Dodnes sa spieva v mnohých kostoloch na Slovensku i v zahraničí, je často inštrumentálne upravovaná. Vianočnú omšu prijímajú jak dospelí, tak aj deti. Bola nahratá aj v nemeckej a francúzskej verzii, avšak ani v inojazyčných verziách sa nezotrel jej slovenský kolorit. Môžeme v nej cítiť aj clivotu a nádej duše exulantov. Pripomína nám časy dobývania vytúženej slobody. Dnes môžeme oprávnene povedať, že „Radostná zvesť“ a jej posolstvo viery a nádeje bola pre nás požehnaním, nestráca na svojej jedinečnosti, je stále aktuálna.
Význam liturgie a svätá omša zblízka
Práve v tom čase sa na polnočnej omši vo Vatikáne odohrala dráma, keď sa už na jej začiatku na pápeža Benedikta XVI. vrhla duševne chorá žena. Pápež spadol, našťastie sa nezranil. Na rozdiel od francúzskeho kardinála Rogera Etchegaraya, ktorý si zlomil stehennú kosť.
Podľa kaplána Mareka Vadrnu z Marianky oslava narodenia Krista más svoj pôvod v nočných bdeniach - vigíliách, ktoré pred veľkými sviatkami slávili už prví kresťania. „Vôbec prvú polnočnú bohoslužbu na Vianoce vykonal v roku 1223 vo forme akéhosi posvätného divadla svätý František z Assisi v jaskyni blízko talianskej dedinky Grecio, kde nechal pripraviť jasle a priviedol živého oslíka a býčka. Hoci to nebola omša, ako ju poznáme dnes, dodnes slúži táto udalosť ako predloha k viacerým vianočným zvykom.“
Kristus sa podľa tradície narodil v noci. „Vyplýva to z evanjelia, v ktorom sa okrem iného uvádza, že Ježišovi rodičia celý deň hľadali ubytovanie v Betleheme. Žiadne však nenašli, takže Mária nakoniec porodila v maštali. Následne sa k novonarodenému zlietali anjeli, ktorí spievali Sláva Bohu na výsostiach, neskôr mu prišli vzdať úctu aj pastieri,“ vysvetľuje Vadrna.
Polnočná hodina aj dátum 25. decembra je však skôr symbolom ako realitou, keďže presný termín narodenia Krista nepozná nik. Dnešný dátum slávenia Vianoc má podľa rôznych zdrojov pôvod v pohanstve, keď sa slávil zimný slnovrat.
Vadrna tvrdí, že priebeh polnočnej omše sa od bežnej príliš neodlišuje. „Ide o slávnostnú omšu, zmena spočíva len v tom, že na nej po štyroch týždňoch adventu zaznie aj chválospev Sláva Bohu na výsostiach, teda to, čo spievali anjeli na oblohe, keď sa Ježiš narodil.“ Na konci sa zvykne zhasnúť svetlo v chráme a len pri osvetlenom vianočnom stromčeku spievať Tichá noc. Tá vznikla začiatkom 19. storočia. Prispôsobené je aj oblečenie kňaza. „Má na sebe biele alebo zlaté rúcho, kým počas adventu slúžil vo fialovom,“ dodáva kaplán.
Nie vždy je možné odslúžiť polnočnú omšu práve o polnoci. Vadrna uvádza, že „farnosti majú aj rôzne filiálky, takže ak jeden kňaz obsluhuje viac dedín, neostáva mu iné, ako niekde začať o niekoľko hodín skôr. Je to pragmatická záležitosť, inak by sa to nestíhalo.“ V praxi slúžil polnočnú omšu vo Vatikáne už o dvadsiatej druhej hodine napríklad aj pápež Benedikt XVI. v roku 2010.
Podľa Vadrnu sa do čias pápeža Pia XII. (hlavou cirkvi bol v rokoch 1939 až 1958) nesmeli omše konať poobede, ale len doobeda. „Vtedy mala aj polnočná omša slávnostnejší charakter. Dnes sa berie pragmatickejšie, a tak sa niekde koná skôr, než odbije polnoc.“
Priamy prenos polnočnej adorácie
Trochu iná situácia je u gréckokatolíkov. Hovorca Gréckokatolíckeho arcibiskupského úradu v Prešove Ľubomír Petrík vysvetľuje, že z dôvodu spoločných území s rímskokatolíkmi alebo obradovo zmiešaných rodín sa kedysi zvykli polnočné sväté liturgie sláviť aj u nich. „Nie je to však pôvodná prax východných cirkví. Vo väčšine farností sa už nekonajú. Radostne sa však slávi veľké povečerie, ktoré sa začína niekde už pred polnocou, občas sa predĺži aj za ňu. Nejde o eucharistické slávenie, ale o jednu časť z liturgickej modlitby dňa. Svätá liturgia má svoje miesto skôr, už počas Štedrého dňa, a na Narodenie Pána 25. decembra.“
V chrámoch sa vtedy vyjadruje radosť z Božieho vtelenia. Podľa Petríka sú tomu prispôsobené všetky spevy, čítania zo Starého zákona, z prorokov a podobne. „Vyvrcholením veľkého povečeria je nádherný hymnus s názvom S nami Boh.“
Podľa rímskeho vzoru, teda 25. decembra, sa začalo sláviť až od 4. storočia. Štedrý deň sa u gréckokatolíkov začína takzvanými kráľovskými hodinkami, na ktorých sa spolu modlia kňazi s veriacimi. Názov vychádza z tradície, keď v Konštantínopole na túto bohoslužbu prichádzal aj kráľ. Popoludní prebieha liturgia svätého Bazila Veľkého s večierňou, potom ľudia doma absolvujú štedrú večeru, aby sa niekoľko hodín pred polnocou, niekde o polnoci, zišli na spomínanom veľkom povečerí. Kedysi bolo spojené s bdením počas celej noci, dnes je taký prístup unikátom.
Polnočné omše nepozná ani evanjelická cirkev augsburského vyznania. Zborový farár z Veľkého Krtíša Ján Ruman tvrdí, že na Štedrý deň sa konajú večerné služby Božie, ďalšie nasledujú až ráno 25. decembra. Všetky majú trochu pozmenenú liturgiu a prebiehajú v slávnostnom duchu. Podľa Rumana platí, že 24. decembra prichádza do chrámu najviac ľudí.
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v r. 1223.