Vianoce sú časom radosti, pokoja a rodinného zjednotenia. No okrem týchto vonkajších prejavov osláv, Vianoce nesú hlboké duchovné posolstvo. Jedným z kľúčových aspektov vianočného obdobia je sviatosť zmierenia, ktorá má v Bardejove a jeho okolí bohatú tradíciu.
Historická radnica v Bardejove.
Tradície vianočného koledovania
V našich krajoch má koledovanie dlhú tradíciu. Betlehemské hry či deti prezlečené za troch kráľov chodiace od domu k domu ohlasujúc dobrú novinu - narodil sa Kristus Kráľ - patria neodmysliteľne k vianočným sviatkom. Každá dedina, mesto či kraj mali vlastné tradície, niekde sa dokonca okrem vianočného príbehu rozvíjali aj iné biblické súvislosti. Keď chceli ľudia kultúru, museli si ju zaobstarať sami.
Tento zvyk bol isté obdobie na ústupe, no aj vďaka deťom z eRka a koledníckej akcii Dobrá novina sa už 25 rokov spieva, recituje a hrá v tisíckach slovenských domácností. Výťažok zo zbierky - tzv. koleda - putuje zvyčajne na pomoc misiám v Afrike. Patrónmi Dobrej noviny sú traja Františkovia - Assiský, Xaverský a Saleský.
Aj v Šarišskom Jastrabí, vďaka gréckokatolíckemu kňazovi Mirovi Šimkovi, prináša práca s rómskou komunitou prvé ovocie. Už dva roky vo farnosti chodia koledovať aj rómske deti. „Koledovať chodíme zvyčajne 26. decembra. Celé Vianoce sú o radosti. Deti prinášajú radostnú zvesť domácim - narodil sa Pán Ježiš. Ony samy sa tešia, že sa realizujú - naučili sa a teraz niekam idú. Rodiny, ktoré navštívili, sa tešia, že k nim prišli koledníci.
Koledovanie pomáha meniť aj nálady v dedine. Predtým boli ľudia zvyknutí, že rómske deti chodili koledovať, aby si zarobili niečo pre seba. Teraz je to zmena, aj u tých Rómov. Vidím v tom veľmi pekné ovocie duchovnej formácie. Kým doteraz brali, teraz sa učia dávať. Veľmi pekné a povzbudivé je to, že hoci žijú v chudobe, tak sa rodiny dokázali poskladať a posielať ďalším,“ približuje otec Miro.
Marek Červeňák, ktorý žije v rómskej osade v Šarišskom Jastrabí, sa začal venovať deťom z osady a spoločne pripravili prvé rómske koledovanie. Každým rokom detí pribúda. Počas niekoľkotýždňovej prípravy sa učia nielen recitovať básničky a spievať koledy, ale si aj svojpomocne vyrábajú kolednícke kostýmy a čiapky.
„Spočiatku to bolo pre mňa ťažké, veľa detí chcelo chodiť a bol som na nich sám. Mal som obavy, ako to zvládnem, písal som kamarátom, aby sa za mňa modlili. Najťažšie bolo, že som nemal žiadny materiál na výrobu kostýmov a čiapok. Tak som vtedy povedal dievčatám - keď chcete, musíte si kúpiť a doniesť výkresy, farebné papiere, ozdoby. A ony si nakúpili, tak sme robili aj tie čiapky, aj kostýmy. Teraz som však chodil na líderskú školu a to mi dalo fakt veľa. Boh si ma aj takto pripravil na ohlasovanie evanjelia. Lebo to chcem - ohlasovať Boha Rómom aj cez koledovanie.
Deti samotné majú z koledovania silný zážitok. Aj pomocou básničiek, pesničiek či rozprávania vianočného príbehu sa stávajú prvými ohlasovateľmi Krista v osade.
„Najkrajšia na koledovaní je určite radosť - radosť detí, ale aj Rómov, ku ktorým prichádzame. To, ako počúvajú, tešia sa. Vtedy mám radosť aj ja. Vianoce bývajú aj v osade veľmi veselé a radostné. Rómovia si priestory provizórneho pastoračného centra samostatne vyzdobia, donesú stromčeky a ozdoby. Oni majú taký pre nás netradičný zvyk - na Vianoce pečú alebo kupujú torty. Nedalo mi to a pýtal som sa ich - prečo na Vianoce tortu?
Aké budú Vianoce v Bardejove?
Sviatosť zmierenia ako súčasť prípravy na Vianoce
Sviatosť zmierenia je dôležitou súčasťou prípravy na Vianoce. Ide o príležitosť pre veriaceho človeka, aby sa v pokore a úprimnosti vyznal zo svojich hriechov a prosil o odpustenie. Prostredníctvom kňaza, ktorý je sprostredkovateľom Božieho milosrdenstva, dostáva veriaci rozhrešenie a zmierenie s Bohom a s Cirkvou.
„Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie.“
„Nový život, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, neodstránil krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech, ktorú tradícia nazýva žiadostivosť (concupiscentia) a ktorá zostáva v pokrstených, aby sa s pomocou Kristovej milosti osvedčili v boji kresťanského života.
Prijatie sviatosti pokánia si vyžaduje dôkladnú prípravu. Vo farnosti Šarišské Jastrabie spovedajú: Pondelok - Sobota od 17:00 hod. Počas sv.
Pristúpenie k sviatosti zmierenia.
Príbeh zmierenia a odpustenia
Život prináša rôzne situácie, v ktorých je potrebné odpustenie a zmierenie. Príbeh 81-ročnej ženy Darji a jej 59-ročnej dcéry Hanny je príkladom toho, ako viera a pomoc druhých môžu priniesť zmierenie a pokoj aj v ťažkých chvíľach.
Obe ženy nedôverovali ľuďom a nerady prijímali návštevy. Obe - Darja aj Hanna však mali vieru! Teraz Hanna vážne ochorela. Ak sme sa predtým nemohli „dobúchať“ do ich domu, tak teraz nám zverili kľúč, lebo ani jedna už nemohla vstať z postele, aby nám otvorila. Prichádzali sme denne a viacerí, lebo práce bolo dosť. Tieto ženy boli úplne odkázané na pomoc.
V spolupráci so spoločenstvom Konferencie sv. Vincenta de Paul sme prinášali jedlo, nápoj, nakŕmili sme ich, podali lieky, urobili základnú hygienu. Všetko bolo potrebné priniesť: vodu na umývanie, jedlo, pitie, termosky, lieky, prikrývky, návliečky, odev, hygienické a dezinfekčné prostriedky, plienky, vrecia na odpad… bolo treba zaplatiť faktúru za elektrinu, odviezť odpad….
Ľudia z nášho spoločenstva upratali dvor, opravili okná a dvere, aby cez ne nefučalo, zapojili elektrické ohrievače, upratali zanedbané vnútro domu. Všimli sme si v dome množstvo literatúry a časopisov s tematikou mágie.
Kým naša babička Darja vďaka našej každodennej starostlivosti vyzerala lepšie, aj keď zostávala nepokojná, choroba Hanny postupovala, telo slablo, prišli preležaniny, vracanie…. a my sme sa prispôsobovali s našou pomocou. Denne bolo treba vymyslieť „ako na to“ a skoordinovať našu spoluprácu. Prišiel čas na pravidelnú sviatosť zmierenia a sviatosť pomazania chorých.
Potom nás poprosila, aby sme zlikvidovali všetku literatúru s tematikou mágie. Ak kedysi Hanne strach z neznámeho nepriateľa bránil reálnemu pohľadu na svet a vháňal ju do agresivity, teraz jasne rozoznávala, čo sa s ňou deje a položila otázku: Sestrička, prečo tak slabnem, ja zomieram? Chcela sa rozprávať o tom, ako to bude na „druhom brehu“. Uvedomila si, že v živote dávala prednosť Bohu a že ak ju čaká Nebeský Otec so svojím milosrdenstvom, tak je ľahšie prekročiť hranicu medzi životom a smrťou. Na rozdiel od svojej matky, trpezlivo znášala chorobu.
Pri odchode sme sa zvykli spoločne pomodliť. V jedno dopoludnie sme Hannu našli mŕtvu. Vyzeralo to tak, že celkom pokojne vydýchla. Pochovali sme ju a pár dní po jej smrti sa po mnohých rokoch zo zahraničia vrátil syn pani Darje, ktorého považovali za nezvestného. Najprv s našou pomocou, neskôr samostatne sa začal starať o ležiacu matku, prosil ju o odpustenie. Pani Darja ďakovala za syna.
Koledníci Dobrej Noviny.
Eucharistia - nekonečne vynaliezavá láska
Svätý Vincent kládol osobitný dôraz na Eucharistiu v duchovnom živote svojich synov a dcér, ale aj pri misijných kázňach. Aj dnes musí mať v našom živote hlavné miesto. Keď slávime svätú omšu my, služobníci Eucharistie, stávame sa jedno s Kristom vďaka nášmu služobnému kňazstvu. Konajúc v mene a v osobe Krista Hlavy vstupujeme do Kristovho „ja“, jediného veľkňaza. Prepožičiavame mu svoj hlas, svoje ruky i srdce, takže pri vyslovovaní Kristových slov v prvej osobe - „Toto je moje telo… Toto je moja krv“ - Ježiš premieňa chlieb na svoje Telo a víno na svoju Krv.
Krstom sme sa všetci - kňazi, bratia, sestry i vincentskí laici - stali „Kristovými vernými“, aby sme to vyjadrili slovami Koncilu. Takže z titulu nášho všeobecného kňazstva veriacich máme všetci bez rozdielu obetovať Otcovi svoj život i život všetkých okolo nás v spojení s Kristovou eucharistickou obetou. Počas svätej omše, vo chvíli obetovania alebo aj pri pozdvihovaní, pripojme svoj život, život sveta i Cirkvi k Ježišovej obeti predkladanej nebeskému Otcovi, aby sme mu vzdali slávu a prijali od neho milosti a požehnanie.
Všetci Kristovi verní bez výnimky môžu pristupovať k sv. prijímaniu, ktoré je vyvrcholením svätej omše. Ježišove slová u sv. Jána: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56), nás majú sýtiť a viesť k poďakovaniu po svätom prijímaní, aby z neho urobili tichý a kontemplatívny okamih láskyplnej intimity s Kristom, o ktorom Ján v úvode state o poslednej večeri povedal: „Pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ (13, 1b). Kristus, ktorý nás miloval do krajnosti vo svojom utrpení i vo svojej Eucharistii, ktorá je naň pamiatkou, očakáva od nás lásku ako odpoveď na jeho lásku. Práve po svätom prijímaní je ten moment, kedy mu ju máme prejaviť v tichej a vrúcnej modlitbe.
Po svätej omši sa nelúčime s Ježišom, ktorého zanecháme v tichu bohostánku, ale odchádzame s ním „zostávajúc v ňom a on v nás“, aby sme s ním a v ňom prežívali celý svoj deň s jeho programom, radosťami, starosťami a povinnosťami. S ním odchádzame k ľuďom, s ktorými žijeme a ktorí sú nám zverení. „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“ (Jn 15, 5).