Viera v Boha a modlitba sú pre mnohých ľudí základnými piliermi života. Poskytujú im silu, nádej a vedenie v každodenných situáciách. V tomto článku sa pozrieme na to, čo pre jednu ženu znamená modlitba, ako spoznala Božiu lásku a prečo sa rada modlí tancom a vlajkovaním.
Modlitba ako blízkosť k Bohu
O modlitbe sa hovorí, že by mala byť dialógom. Modlitba je pre mňa blízkosť. Čas, kedy si uvedomujem, že Boh po mne túži viac, ako ja vôbec niekedy dokážem túžiť po ňom. No zároveň je to aj stretnutie mojej túžby s tou jeho. Niekedy je to dialóg, niekedy monológ. Inokedy chvála, vďaka, prosba… Niekedy je to ticho a suchota alebo vzájomná adorácia a niekedy mám pocit, že je to čas samoty… No vždy, aj keď to necítim, viem, že Boh je prítomný.
S Lenkou Jamborovou (36), vedúcou modlitebnej služby v Spoločenstve Martindom, vám prinášame gram praxe o modlitbe. Znamená to modliť sa za ľudí a ich potreby. A presnejšie ide o vedenie modlitebnej služby, jej administráciu a modlitby za ľudí.
Toto všetko pre mňa znamená to, že chcem byť úplne prilepená k Božiemu srdcu, aby som počula čo Boh túži robiť alebo povedať do životov ľudí. Znamená to pre mňa pripravovať cestu Pánovi, ktorý koná dobré dielo v každom človeku, ktorý prejde našimi rukami. Znamená to pre mňa nezaslúženú milosť, kedy môžem byť osobne prítomná pri zázrakoch, ktoré Boh robí v ľudských srdciach. Môžem vidieť obnovenia vzťahu s Bohom, s ľuďmi i so sebou samým, zmenené životy, uzdravenia… a to je vtedy nebo na zemi.
Formy modlitby
Keď sa modlím sama, tak najradšej som len tak s ním. Často iba v tichu, bez slov. Je to rôzne, ako som povedala vyššie. Zároveň si čítam Písmo a modlím sa aj s Božím Slovom. Rada si pustím nejaké chvály a modlím sa s nimi. Keď som s ľuďmi, milujem modlitbu chvál - keď sa spolu modlíme ako jeden.
Modlitba tancom a vlajkovaním
Primárne cítim radosť. A potom je to niečo, čo asi neviem úplne opísať… je to niečo také, ako keď celé tvoje telo chce vyjadriť to, čo práve cítiš a prežívaš v modlitbe. Niekedy mám pocit, že ma moje telo obmedzuje v tom, aby som Bohu vyjadrila, ako ho milujem, čo pre mňa znamená, čo všetko k nemu cítim, čo mu túžim vyznať… Tanec a vlajkovanie je jedna z vecí, kde sa mi to darí vyjadriť. Zároveň však viem, že to nie je len o mne a mojom prežívaní. Tak tu už by som to pomenovala skôr z nejakého toho pohľadu spolupráce, ktorá sa deje medzi tanečníkmi a hudobníkmi, ktorí vedú chvály na pódiu.
Veľakrát sa stalo, že sme len začali vlajkovať, lebo sme vedeli, že je ten pravý čas, a hudobníci sa napojili na nás výberom piesne napríklad podľa farby vlajky. Alebo sa stáva, že hudobníci vedú a v tanci a vlajkovaní sa odráža presne to, čo hrajú a spievajú. V komôrke, keď zavrieš dvere za svetom a si s Bohom iba ty sám. Tam naozaj začali moje prvé tanečné kroky s ním. Pri modlitbe, kedy ma Boh začal volať do tanca. Bolo to postupné. A keď niečo zažívaš s Bohom pri osobnej modlitbe, je priam nemožné, aby to nezačal vidieť svet okolo teba, napríklad pri spoločnej modlitbe. Ak sa nechávaš Bohom premieňať, zrazu ani nevieš ako a začneš pri spoločných chválach napríklad tancovať.
Kedysi som mala pocit, že vlajky sú niečo extrémne obmedzujúce pri modlitbe, že by mi vadili a podobne. Prežila som moment, kedy som zacítila veľmi silné uvoľnenie do úplnej slobody v modlitbe tancom. Bolo to pred niekoľkými rokmi na jednej chválovej škole v zahraničí. Z predmetov, ktoré tam boli, som si mohla vybrať práve uctievanie tancom. S malou dušičkou som do toho išla a napriek tomu, že som si myslela, že tam určite prídu „vymakaní“ pódioví tanečníci s vyšportovanými telami, som zrazu zistila, že miestnosť bola plná ľudí z celého sveta, v rôznom veku, s rôznou stavbou tela, ale všetci mali jedno spoločné - pokorné srdce a túžbu priniesť Bohu vo chvále to najviac, čo máme - samých seba a svoje srdcia. To bol čas, ktorý sa ma veľmi dotýkal a premieňal ma. Cítila som sa tam počas tých hodín tak šťastne, ako asi nikdy.
TFILA - MODLITBA, Machol Efraim, Liberec, 18. 5. 2025
Sloboda a vzťah s Bohom
Sloboda je moje druhé ja. Milujem ju. Sloboda pre mňa totiž nie je len to, ako vyzerajú či nevyzerajú okolnosti okolo mňa. V terajšom pandemickom svete všetci rozprávali o tom, ako sme stratili slobodu, keď sme museli dodržiavať isté opatrenia. Nikto nikdy mi nemôže zobrať moje prežívanie, moje rozhodovanie sa o tom, ako budem myslieť a čo budem cítiť. Myslím, že toto je tá pravá sloboda. Tá sloboda, ktorú mohli mať politickí väzni počas totality a dokázali v nej prežiť bez ujmy na zdravom rozume.
Ako spoznala Božiu lásku?
Vyrastala som vo veriacej rodine a zároveň som ako dieťa mohla zažiť v jednej veľmi náročnej situácii v našej rodine to, ako sa Boh vie nadprirodzene zjaviť a postarať o veci, ktoré nie sú v našich rukách. Toto všetko ma určite veľmi formovalo, no pamätám si, ako som už taká malá „krpaňa“ stála počas omše v kostole a v hlave mi vírili myšlienky o tom, že ako to môžeme naisto vedieť, že to, čomu veríme my katolíci, je pravda. Počas puberty som mala svoju partiu. Boli to mladí, ktorí chodili do kostola, do zboru. Ale ako všetci v tom veku sme mali potrebu vyskúšať veci, ísť za hranice príkazov a zákazov… no povyvádzali sme všeličo. (úsmev) Základ bol však taký, že som stále nemala osobný vzťah s Bohom.
Bolo pre mňa šokujúce, keď som na druhý deň zistila, že veci sa zázrakom vyriešili. Doteraz si pamätám, ako som stála v izbe a nechápala som, ako je to možné. O pár dní na to sme sa celá partia ocitli v Trenčíne na námestí, kde práve Spoločenstvo Martindom organizovalo pouličnú evanjelizáciu s názvom Kampaň pre Ježiša. Tak kresťania naozaj pre mnohých vyzerajú. Na druhej strane som začala rozmýšľať o tom, čo týchto ľudí prinúti robiť takéto veci. A hlboko v sebe som začala cítiť, že oni majú niečo, čo nemám ja, že práve TO im dáva slobodu a odvahu robiť toto všetko. A uvedomila som si, že to chcem aj ja.
Chvíľu na to nás pristavila jedna dvojica a začali sa s nami rozprávať. Potom sa ma spýtali, či by som súhlasila s tým, že sa za mňa pomodlia. A potom sa ma spýtali, či by som nechcela odovzdať svoj život Ježišovi. Netušila som, čo to presne je, tak sa mi to snažili vysvetliť a povedali kľúčovú vetu: „Nemôžeš nič stratiť, iba získať.“ A tak som povedala dobre. Netušila som nič o prežívaní Božej lásky. Nevedela som nič o tom, ako Duch Svätý môže začať napĺňať srdce. Nikto mi o tom nikdy nič nepovedal, no ono sa to začalo diať… hneď v tej chvíli.
Pamätám si, ako som prišla domov a so slzami v očiach som svojim rodičom rozprávala o tom, čo sa stalo. Nasledujúce dni som prežívala neskutočnú lásku. Cítila som sa tak milovaná, ako nikdy predtým, ako nikdy nikým a ja som vedela, že toto je ten Ježiš. Všetko sa to stalo v roku 2001, čiže tento rok prežívam dvadsať rokov od môjho „obrátenia“ srdca. Nie, nebolo to vždy ľahkých dvadsať rokov života, no viem, že by som ich nikdy nevymenila.
Božia láska a odpustenie
Presne to isté, čo vtedy. Bezpodmienečnosť. Tak ako vtedy, ani teraz si neviem ničím zaslúžiť, aby ma Boh miloval. To on sa tak rozhodol. Sú obdobia, keď sa ho aj každý deň pýtam, že ako ma môže tak milovať. Na rovinu aj po toľkých rokoch musím priznať, že jeho láska a vernosť voči mne ma stále prekvapuje. Nechápem ju. Naozaj nie. Ako človek súdim len podľa svojich schopností a keby bolo na mne, tak samu seba pošlem kade ľahšie.
Súvisí podľa teba sloboda so vzťahom s Bohom? On sám je mojou slobodou. Boh je pre mňa sloboda. To on mi vydobyl slobodu od hriechu, bolesti, strachu, smútku a večného zatratenia… to všetko Ježiš premohol svojou smrťou na kríži. Božia múdrosť (jeho prikázania) mi dáva na výber, kedy sa môžem v slobode rozhodovať pre veci, ktoré sú pre mňa dobré a ktoré mi, naopak, do života neprinesú nič dobré. Transparentný vzťah s Bohom, ktorý aj tak vie o všetkom v mojom srdci, je pre mňa najkrajšia sloboda, ktorú mám.
Rady pre tých, ktorí sa hanbia prejaviť svoju vieru
Poznáš vety typu: „Ja sa mám nahlas modliť? Ale keď ja to neviem tak pekne povedať… Chcela by som skúsiť vlajkovať, ale ja pri tom budem určite vyzerať divne… Zdalo sa mi, že mi Boh dáva čosi na srdce a mám sa o to podeliť, ale radšej si to nechám pre seba…“ Čo by si poradila?
Ono je to vždy asi o tom, pod koho pohľadom sa rozhoduješ stáť. Vždy si môžeš vybrať. Jeho Slovo nás premieňa, jeho pohľad nám prináša slobodu. Je len na nás, čo si vyberieme nasledovať. Ak máš túžbu vlajkovať, hovoriť veci, ktoré ti zdieľa Boh, alebo sa nahlas modliť… tak to urob.
Zdá sa mi, že tieto postoje a rozhodnutia „nehýbať sa“ súvisia aj so sebaprijatím. Mávame s ním problém najmä my ženy. Sebaprijatie je široký pojem a zahŕňa všetky aspekty ducha, duše a tela - keďže tieto tri zložky tvoria náš celok a vzájomne sa ovplyvňujú. Spomínam si na jedno neveselé obdobie môjho života, kedy sa moja kožná alergia na dlhé mesiace zmenila na nočnú moru. Celé telo som mala zapálené, svrbelo ma, celá koža bola napuchnutá a mala som obrovské bolesti. Najväčšiu bolesť som však niesla v čase, keď sa alergia prejavila na mojej tvári. Bolo to hrozné. Niekedy som sa pozerala do zrkadla a rozmýšľala som, ako sa stále ľudia okolo mňa môžu na mňa pozerať. A nielen to, rozmýšľala som, ako ma vôbec môžu milovať takúto hrozivú.
Moja rodina a blízki ma milovali tak ako vždy, aj keď ja som im nerozumela. Milovali mňa, moje ja a s ním s láskou prijímali aj moje telo. Ale na povzbudenie všetkým ženám, áno, aj ja mám občas „halušky“ v hlave o svojom výzore a podobne… Ale potom sa vedome zastavím a pripomeniem si, že pod koho pohľadom práve stojím a zrazu zistím, že sa mám rada a páčim sa sama sebe, lebo Boh to má tak isto. Liek na všetko je podľa mňa odpustenie - sebe, ľuďom a Bohu. Potom premena zmýšľania - čiže pokánie a čas strávený s Bohom.
Pohyb prináša zmenu
V súvislosti s modlitbou veľa hovoríme o slobode. Myslíš, že keď človek nedokáže prejaviť modlitbu aj navonok (akokoľvek, či už pokľakne, zodvihne ruky a pod.), niečo s ním nie je v poriadku? Nie, to si určite nemyslím. Každý z nás je v nejakom procese, každý z nás kráča a pokiaľ sme otvorení tomu, aby Boh v nás konal nové veci, tak potom je všetko v poriadku. V Katechizme katolíckej cirkvi sa píšu o tomto veľmi dobré veci.
Napríklad: „Sme telo a duch, a teda pociťujeme potrebu prejaviť svoje city aj navonok. Máme sa modliť celou svojou bytosťou, aby sme dali svojej prosbe čo najväčšiu možnú silu. Táto potreba zodpovedá aj Božej požiadavke. Boh hľadá ctiteľov v Duchu a pravde, a teda živú modlitbu, ktorá vystupuje z hlbín duše. Ak sa vo vnútri naozaj modlí a je to v Duchu a pravde, nemyslím si, že o niečo prichádza. Ja však rada hovorím o tom, že pohyb prináša zmenu, niečo nové a iné. Pohyb planét spôsobuje striedanie dňa a noci, zároveň ich pohyb prináša aj zmeny ročných období. Ak tvorivý Boh stvoril náš svet takto múdro, že pohyb prináša zmenu a my sme súčasťou jeho stvorenstva, tak to celé platí aj o nás.
Mám veľmi veľa svedectiev z workshopov o tanci, ktorý robievame. Mnohí ľudia zažijú nový rozmer slobody v modlitbe, aký dovtedy nepoznali. Mnohí prežijú počas modlitby pohybom emocionálne a aj duchovné uzdravenie a stalo sa nám už, že niekoľko ľudí bolo uzdravených aj z nejakého fyzického problému. Najviac mi však zostala v srdci jedna žena z Litvy, kde sme robili tento workshop. Keď bola malé dievčatko, zažila zneužitie a celý jej život bol naplnený hanbou a vinou. Počas modlitby tancom cítila, ako jej Boh hovorí, aby vyšla na pódium v miestnosti, kde sme workshop robili.
Vravel jej, že už nemusí viac niesť hanbu a nemusí sa viac skrývať, že už stačilo. A ona odvážne vyšla na pódium (prostredie bolo bezpečné, boli tam len účastníci workshopu) a práve v tej chvíli ako to spravila, ako urobila tento „pohyb“, padla na kolená a prvýkrát vo svojom živote zacítila, že je milovaná taká, aká je, a že hanba a vina, ktoré sa s ňou roky vliekli, zrazu odišli preč. Môžem povedať, že keď sme odtiaľ o pár dní odchádzali, predo mnou stála úplne iná žena. Je každý človek predurčený k tomu, aby chválil Pána tancom? Áno. Je to úplne pre každého a zadarmo.
Modlitba a jej význam
Modlitba je modlitbou vždy. Či je tichá, či vyslovená nahlas. Primárne vždy ide o srdce toho, kto sa modlí. Príhovorná modlitba - čiže tá, ktorú sa modlíme, aj keď iní o tom nevedia, je modlitba, ktorá prináša nesčítateľné požehnania. Boh ju počuje a deje sa jeho vôľa. Ak sa za niekoho modlíme priamo, osobne, keď je ten človek pri nás a počuje nás, tak to môže byť veľmi povzbudzujúce pre človeka. Môže počuť niečo, čo otvorí jeho srdce viac a Boh tak môže konať veci hlboko v jeho vnútri. Zároveň je to pre mňa obraz aj Cirkvi ako blízkej rodiny. Kedy bytostne stojíme jeden vedľa druhého a slúžime si navzájom. Keď sa u nás v spoločenstve modlíme dlhšie modlitby za ľudí, tak primárne ich vždy vedieme k tomu, že cieľom modlitby nie je uzdravenie, ale obnovenie vzťahu s Bohom.
Počas modlitby sa ľudia učia, ako môžu počuť Boží hlas, ako odpustiť, ako nájsť vo svojom živote klamstvá, ktorým uverili o Bohu či sebe. Dostávajú teda do rúk nástroje, ktoré môžu používať ďalej vo svojom živote. Ale ako som už spomenula vyššie, ak človek nie je ochotný meniť svoje zmýšľanie, čiže robiť pokánie, tak zmeny neprídu ani po modlitbe.
Príbeh zmeneného života
Ak môžeš, spomenieš nejaký konkrétny príbeh, kedy služba modlitieb zmenila niekomu život? Asi by som to zhrnula. To, čo ľudia často zažívajú pri modlitbe a po nej, je pokoj a láska. Keď odpúšťajú, prichádza uvoľnenie. Zrazu zistia, že keď sú v situáciách, ktoré im predtým veľmi ubližovali, tak teraz vedia reagovať inak - vedia inak zmýšľať, rozprávať alebo konať. Ich vzťah s Bohom a celkovo s Trojicou sa zlepšuje. Ich modlitebný život nadobúda nové rozmery. Pohľad na nich samých sa mení a začínajú milovať samých seba tak, aby potom mohli správne milovať iných okolo seba. Máme viac svedectiev, kedy sa ľuďom po modlitbe a odpustení veľmi zlepšil ich zdravotný stav. Dokonca prišlo aj úplné uzdravenie - duševné aj telesné.
Môžeme zmeniť Božiu vôľu?
Niektorí hovoria, že Boh určuje každú jednu vec nášho života. Nemôžeme zmeniť Jeho vôľu. Je len jeden spôsob, jedna cesta. K dispozícii máme vždy len jedno správne rozhodnutie. Nič mimo plánu sa nemôže stať, inak Boh nedovedie tento svet do dobrého konca. Ak si takto predstavujeme Boha, tak je v skutočnosti malý. Ak náš život a tento svet majú len jedno riešenie, tak by bol Boh, v ktorého veríme, málo kreatívny a veľmi obmedzený. Napokon, načo sa učiť, keď Boh už vopred určil, aký život prežijeme? Načo hľadať životného partnera, keď Boh už určil, či ho budeme mať? Načo ísť k lekárovi, keď Boh vie, či budeme zdraví?
Avšak Biblia hovorí, že Boh je oveľa väčší, ako si myslíme. Dobrý Otec býva spolu s deťmi v dome. Je to On, kto robí základné rozhodnutia. On sa stará. Ale deťom dáva slobodu a načúva im. Neurčuje všetko v ich živote. Znamená to teda, že môžeme zmeniť Jeho zvrchovanú vôľu? Kam by mal smerovať svet? Nemáme pre Boha žiadnu novú informáciu, o ktorej by nevedel. Máme ale šancu kreatívne tvoriť a vyjadriť náš život a ovplyvniť život ľudí a komunity okolo nás?
Často sme ale leniví. Chceme, aby sa zmeny v našom živote diali formou zázrakov, epických modlitieb, výhier v lotérii. Predstavme si, že sme vo futbalovom tíme. Máme skvelého Trénera. Vie, čo robí. Za tým Trénerom môžeme kedykoľvek prísť a povedať mu, ako chceme hrať, na akom poste chceme byť umiestnení, ako chceme prispieť k úspechu tímu. A dobrý Tréner to zvažuje, rozpráva sa s nami, snaží sa nám čo najviac vyjsť v ústrety, dáva nám spätnú väzbu a dáva nám na výber rôzne možnosti. A možno nám dá iné úlohy, ako sme chceli. A možno nám povie, že ešte na to nemáme. A môžeme si povedať, že sa chceme zlepšovať? Chce to dobrý Tréner? Chce nás používať v tíme oveľa viac. Aj tam, kde doposiaľ nemohol.
Dôvera v Božiu starostlivosť
V živote sa nám môže stať, že sa ocitneme v dvoch nesprávnych postojoch. Jedným je, že sa nemodlíme, lebo sa bojíme sklamania. Modlíme sa len za také veci, ktoré sa zdajú byť možné. Boha robíme malým bohom. Limitujeme ho naším úsudkom. Ten druhý postoj je, že si myslíme, že všetko, za čo sa budeme vytrvalo modliť, si „vymodlíme“. Boh nám musí všetko dať. Vtedy si o sebe myslíme príliš veľa. A aj vtedy robíme Boha malým.
Keď sa narodí dieťa, mama aj bábätko túžia po kontakte. Ale hlavný prospech z kontaktu má dieťa. Môže nahliadnuť do sveta, premýšľania a pocitov svojej mamy, na základe čoho múdrie a rastie. Pavol vo svojich listoch píše aj o tom, že Boh nevypočul jeho modlitbu. Ale Pavol z toho nie je zdeptaný. Jeho zápal v nasledovaní Krista nie je menší. Vie, že Božie zámery sú dobré. Bohu dôveruje. Vie, že to, že má dar viery a milosti je neporovnateľne väčšie než čokoľvek iné. Dokonca na mnohých miestach píše, že má radosť. Pavol nie je sklamaný, zatrpknutý kresťan.
Modlitba nie je o tom, či získam od Boha maximum. Modlitba nie je len prosba. Je to dôvera, že Boh sa o mňa stará a vie lepšie ako ja. Keď sa Pán Ježiš modlil v Getsemanskej záhrade, povedal: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Boh sa o nás a o tento svet stará. Všetko vie. Múdro a s láskou všetko spravuje. Teraz vidíme hmlisto. Zažijeme svoj „aha moment“.
Modlitba za pravdivé srdce
Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce, skúšaj ma a poznaj moje myšlienky! Keď sa človek začne modliť týmito slovami, niečo v ňom sa zneistí. Sú to slová, ktoré odovzdávajú Bohu nielen to, čo o sebe viem, ale aj to, čo si o sebe nechcem priznať. Je to modlitba otvoreného srdca - nie srdca dokonalého, ale úprimného. Vystaviť sa pohľadu Boha, ktorý skúma, znamená nechať sa preniknúť svetlom. A svetlo niekedy páli. O to viac, keď odhaľuje naše temnejšie zákutia: pýchu, strach, potrebu kontroly, sebaobranu cez súd.
Koľkokrát sa vo mne ozve vnútorný hlas, ktorý rýchlo súdi, hodnotí, zatvára druhého do kategórií. Hovorím si: „Tento je povrchný. Tamten len manipuluje. Táto nerozumie.“ Kritika sa vkradne aj do modlitby. A niekedy ani neviem, že tým viac chránim seba než hodnotím druhého. Pravda je, že kým k druhým bývam tvrdý, k sebe som až prekvapivo zhovievavý. Keď niekto zlyhá, rýchlo si poviem: „Mal to urobiť inak.“ Ale keď zlyhám ja, hľadám si ospravedlnenia: „Bol som unavený. Nemal som inú možnosť. Veď to nebolo až také zlé.“
Vidím to aj v bežných situáciách - ak niekto zvýši hlas, považujem to za neovládanie sa. Keď však zvýšim hlas ja, hovorím si, že som len bránil pravdu. Táto dvojitá mierka ma usvedčuje - a vedie k modlitbe za pravdivé srdce. Skúmam iných, ale nechcem byť skúmaný. Odhalím chyby druhého, ale neviem zniesť, keď niekto položí zrkadlo mne.
Ježiš nás v evanjeliu vedie cez veľmi praktický obraz: „Ako to, že vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Pokrytec, najprv si vyber brvno z oka, až potom budeš vidieť, ako vybrať smietku z oka svojho brata. (Mt 7,3.5) Ježiš nehovorí, že nemáme pomáhať druhým, ale že to nedokážeme, ak sami nie sme ochotní podstúpiť liečbu. Nie je možné vidieť čisto, ak je moje srdce zakalené strachom, hnevom alebo sebeláskou. Ako hovorí Ježiš v blahoslavenstvách: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. (Mt 5,8). Len očistené srdce je schopné vidieť druhého človeka Božími očami - nie cez prizmu vlastnej bolesti, ale vo svetle pravdy a milosrdenstva.
A to je možno to najťažšie: priznať si, že moja láska k sebe nie je vždy zdravá. Že niekedy sa moje „ja“ stáva prekážkou, nie darom. Boh nás nechce ponížiť. Jeho pohľad nie je ako ľudský. Neponižuje, ale preniká. A keď sa mu otvoríme, nie preto, že by nás nepoznal, ale preto, aby sme my sami poznali svoje srdce, vtedy začína proces uzdravenia. Vtedy môže Duch Svätý pôsobiť v hĺbke, ktorá nie je dostupná rozumovým analýzam ani morálnym predsavzatiam. Vtedy sa mení pohľad. Zrazu zisťujem, že druhý človek nie je môj nepriateľ. Že nie je nositeľom mojej bolesti, ale možno zrkadlom, ktoré mi ukazuje, ako málo milujem.
Prestávam potrebovať, aby bol druhý podľa mojich predstáv. A začínam v ňom vidieť to, čo vidí Boh: krehkého, často bojujúceho človeka, ktorý tiež túži po láske, po prijatí, po bezpečí. A v tomto pohľade sa rodí spolupatričnosť - tiché porozumenie s druhým, ktorý kráča cestou zápasu podobne ako ja. Nie odsúdenie, ale súcitná blízkosť.
Alfons Auer napísal: „Kresťan vo svete si nemusí vymýšľať žiadne asketické cvičenia. Konkrétny život mu ich prináša v nespočetných podobách a často v množstve, ktoré možno len ťažko zvládnuť.“ Táto veta nám pripomína, že Boh nevychováva svoje milované deti len v tichu kaplniek či v hĺbke duchovných cvičení, ale najmä v rytme bežného dňa. Tam, kde sa ozýva únava, nedorozumenie, frustrácia aj radosť. Tam, kde by sme možno najradšej mlčali alebo odišli. V práci, kde nás dráždi kolega. V rodine, kde sa opakujú tie isté rozhovory a hádky. V spoločenstve, kde sa cítime nepochopení. V osobnej modlitbe, kde sa stretávame so suchosťou, tichom, neistotou. Práve tieto chvíle sú školou lásky. Boh nás vedie aj cez nečakané situácie, ktoré preveria naše postoje. Každodennosť sa stáva posvätným priestorom - nie preto, že je ideálna, ale preto, že je skutočná.
Modlitba za oslobodenie od sebelásky nie je sebanenávisť. Je to túžba po láske, ktorá nie je zakrútená do seba. Po láske, ktorá sa nebojí dať druhému prednosť. Po láske, ktorá nehľadá seba, ale pravdu. Po láske, ktorá nezostáva pri pocite, ale žije v rozhodnutí.
Nechaj ma, Pane, niesť sa na prúde Tvojej milosti. Zbav moje vnútro súdu, ktorý zraňuje, a naplň ho pohľadom, ktorý žehná. Daj mi ducha pravdy a odvahu odpúšťať. Požehnaj môj jazyk, aby neubližoval. Uč ma hovoriť slová, ktoré liečia. Urob z môjho srdca príbytok Tvojej prítomnosti. Nech sa v ňom usadí pokoj. Nech sa v ňom rozlieva svetlo. Nech je mojím dychom láska a mojím krokom súcit. Osloboď ma od mojej sebelásky a veď ma cestou Tvojej slobody.