Gréckokatolícky chrám vo Vojčiciach: História a význam

Gréckokatolícky chrám vo Vojčiciach je dôležitou súčasťou miestnej histórie a kultúry. V tomto článku sa pozrieme na jeho históriu, architektúru a význam pre obec.

História Vojčíc

Vojčice boli osídlené už na sklonku mladšej doby kamennej. Územie s názvom Tábor vtedy osídlil ľud, ktorý bol nositeľom polgárskej kultúry. Vyznačovala sa maľovanou keramikou, ženskou plastikou a výrobkami z obsidiánu a rohovca. Najstaršou písomnou zmienkou o Vojčiciach je listina kráľa Ondreja II. z roku 1217, podľa ktorej gróf Peter Odovzdal svojmu vazalovi Bartolomejovi časť obce. AJ písomný prameň z roku 1219 spomína vo Vojčiciach majetok šľachtica Kozmu.

Kráľ Ladislav IV. vydal v roku 1284 listinu, v ktorej uvádza, že zeman Mortun má zaplatiť peňažnú pokutu Ivankovi, synovi Ivanchina z Vojčíc, čim potvrdzuje už existenciu Vojčíc ako obce. Názov obce sa postupným vývojom menil. V 13. a 14. storočí sa Vojčice nazývali Weyche, v 15. a 16. storočí Weche. Súčasný názov obce sa používa od roku 1773 (Wojczicze). Názov je pravdepodobne odvodený od mena Vojča, prípadne Vojtech. Vznikol ešte pred 11. storočím, teda pred vytvorením štátu uhorských Arpádovcov.

Prameň z roku 1325 uvádza, že Vojčice boli majetkom zemanov Mikuláša a Imricha Dončov. Spor zemanov Gregora, syna Panka, so šľachticom Viliamom Druhethom, majiteľom trebišovského panstva, o majetky v obci Vojčice dokumentuje listina z roku 1328. Písomné pramene potvrdzujú, že už v roku 1380 Vojčice patrili k panstvu Trebišov. V roku 1387 ich získal donáciou kráľovnej Márie a kráľa Žigmunda Peter Perényi. Obec tak zostala súčasťou hradného panstva Trebišov aj v 15. a 16. storočí.

Koncom 16. storočia, za Juraja Drugetha, platila celá sedliacka usadlosť rentu 127 denárov ročne a naturálne dávky na Juraja, na Michala a na Vianoce. V rokoch 1678-1766 sa Vojčice dostali do majetkovej držby mníšskeho rádu trebišovských paulínov. Demografický vývoj Vojčíc potvrdzujú údaje z rokov 1787 (65 domov a 579 obyvateľov) a 1828 (98 domov a 783 obyvateľov). Od 18. storočia mala obec poštu. V 19. storočí vlastnili prevažnú časť majetkov v obci Čákyovci a Forgáchovci, v 20. storočí Andrássyovci.

Po skončení protihabsburských povstaní boli Vojčice z dvoch tretín opustené. Obyvateľstvo ušlo pred plienením cisárskych žoldnierov a kurucov. Správa z roku 1715 udáva, že Vojčice mali len 20 opustených a 6 obývaných domácností. Výrazný vplyv na doosídlenie Vojčíc mala ruthénska a slovenská kolonizácia. Táto migračná vlna spôsobila, že v roku 1787 mali Vojčice už 579 obyvateľov, ktorí žili v 65 obydliach. Z ďalších dostupných údajov vyplýva, že v roku 1828 žilo v obci v 98 domoch 783 obyvateľov. Z tohto počtu bolo 40 rodín sedliackych, 56 želiarskych a 3 podželiarske.

Obec postihli aj dve tragické udalosti, a to morová epidémia v roku 1663 a cholera 1831. Obyvatelia obce sa zúčastnili aj Východoslovenského roľníckeho povstania v roku 1831. Počas veľkej vysťahovaleckej vlny v rokoch 1871-1901 sa z Trebišova, Sečoviec, Vojčíc a Parchovan vysťahovalo 5278 osôb. AJ prvá svetová vojna tragicky zasiahla do vývoja obce. Po vzniku ČSR boli Vojčice poľnohospodárskou obcou, v ktorej sídlil notársky úrad. Do roku 1928 patrili do okresu Sečovce, v rokoch 1929-1945 boli začlenené do okresu Trebišov.

Poľnohospodársky ráz obce sa nezmenil ani v období Slovenského štátu a druhej svetovej vojny. V jej priebehu viacerí občania vstúpili do Prvého československého armádneho zboru. V obci pôsobil ilegálny národný výbor, ktorý bezprostredne po prechode frontu prevzal správu obce. Červená armáda vstúpila do obce 30. novembra 1944. V roku 1945 bola vojna nenávratne preč. Značný rozsah vojnových škôd na obytných i verejných budovách, komunikáciách, mostoch, živom i mŕtvom inventári, ktoré spôsobili jednotky oboch bojujúcich armád, bolo nevyhnutné odstraňovať. Prechod na mierový život bol však veľmi zložitý. Hlavným problémom bol nedostatok ťažnej sily. V obci sa vyskytol aj mor ošípaných a prašivka koní.

Kolektivizácia poľnohospodárstva, vyhlásená na IX. zjazde KSČ v roku 1949, bola veľmi konfliktným procesom v živote obce. Kronika JRD vo Vojčiciach píše o tom, „akou veľkou psychologickou premenou museli prejsť vojčickí gazdovia, kým sa „dobrovoľne“ nezriekli svojich rozdrobených kúskov zeme.“ V roku 1959 sa celý proces zavŕšil a JRD sa stalo celoobecným. Družstvo napredovalo so striedajúcimi úspechmi aj neúspechmi. Rovnako napredoval aj život v obci. Spoločenský zlom v novembri 1989 ukončil v Československu vyše štyridsať rokov trvajúce obdobie vlády jednej politickej strany.

Gréckokatolícky chrám Nanebovzatia Presvätej Bohorodičky v Trebišove

Výstavba gréckokatolíckej cerkvi v Trebišove bezprostredne súvisela s vrcholiacou migráciou obyvateľstva zo severovýchodu horného Uhorska do úrodnejších častí Zemplína počas ruthénskej kolonizácie v 18. a prvej tretine 19. storočia. V roku 1720 tvorilo Trebišov iba 36 meštianskych domácností. V matrike gréckokatolíckej cirkvi, vedenej od roku 1776, je správa o starej fare, ktorá naznačuje existenciu staršej cerkvi tejto východnej cirkvi v Trebišove.

Dá sa predpokladať, že starý kostol bol drevený a mal slamenú strechu. Možno názov „Stará fara“ poukazuje na možnosť jeho existencie. Pribúdalo aj veriacich východného obradu a preto Trebišov dal postaviť kamenný kostol pre obyvateľov tohto vierovyznania. Preto bol v čase vrcholiacej migrácie 28. augusta 1817 položený základný kameň nového kamenného chrámu pre veriacich východného obradu. Projektantom novej gréckokatolíckej cerkvi bol staviteľ Jozef Turčáni. Plán nového chrámu vyhotovil staviteľ Jozef Turčáni a stavbu uskutočnil v rokoch 1818-1825. Jeho slávnostná vysviacka sa uskutočnila 28. augusta 1825 na sviatok nanebovzatia Presvätej Bohorodičky.

K dejinám tohto chrámu sa viaže niekoľko zaujímavých i keď tragických dátumov. Živelná pohroma 3. júla 1844 spôsobila zrútenie kostolnej veže, ktorú znovu postavili v roku 1855. Po silnom požiari v roku 1876 boli zničené zvony vo veži, na ktoré prispel kráľ i ministerstvo kultúry. Prístavbou sachristie roku 1901, zakúpením umelecky hodnotného lustra, vydláždením interiéru keramickou dlažbou a osadením okenných vitráží (1907) bola dostavba chrámu prakticky ukončená. Namiesto troch zrekvírovaných zvonov z rokov prvej svetovej vojny bol v 20-tych rokoch 20. storočia zakúpený veľký zvon pomenovaný menom Georgij.

Čo sa týka samotnej stavby, jedná sa jednoloďovú budovu s dominantnou vežou. Hlavný vchod je v západnej časti. Dominantou interiéru chrámu je ikonostas. Je to stena zdobená inkonami, ktorá oddeľuje loď chrámu od svätyne chrámu. Pretože kostol je zasvätený smrti Panny Márie, ústredný obraz inkonostasu je vyhotovený na túto tému. Na ikonostase sa nachádza päť radov ikon. Za ikonostasom sa nachádza hlavný oltár chrámu. Má podobu veľkého stola, nad ktorým je baldachýn na štyroch mramorových stĺpoch. Oltár bol postavený v roku 1949 sochárom Františkom Gibalom. Vitrážové okná zdobia chrám zo severnej a južnej strany a ďalšie sa nachádzajú aj na priečelí. Na jednom z týchto okien sa nachádza aj erb Andrássyovcov.

Ikonostas

Na ikonostase sa nachádza päť radov ikon. Dominantnou ikonou na ikonostase je Smrť Panny Márie. Spolu s ňou sú tam umiestnené aj ikony Ježiša Krista, Matky Božej, Sv. Mikuláša. V ďalšom rade menších ikon je v centre Posledná večera a po jej obidvoch stranách je dvanásť hlavných cirkevných sviatkov kresťanského roka. Ikony dvanástich apoštolov, prorokov a patriarchov, nad nimi dominujúca Golgota s Bolestnou Matkou a Sv. Jánom Krstiteľom, dotvárajú kompozíciu celého ikonostasu.

Prehľad Ikonostasu

Pavlínsky kláštor v Trebišove

Pavlínov povolal do Trebišova hradný pán Imrich Perényi a v roku 1502 im dal postaviť prvú kláštornú budovu. V roku 1504 sa Imrich Perényi stal uhorským palatínom. Vtedy vyhotovil pre rehoľu aj zakladaciu listinu. Kláštoru daroval trebišovský kostol a dediny Olaszi a Sára. Trebišovský kláštor pavlínov konfirmoval v roku 1504 pápež Július II.

Architekt konventu, ale ani staršieho a umelecky oveľa významnejšieho gotického kostola z rozhrania 14. a 15. storočia, nie je známy. Nezachovali sa ani pôvodné stavebné plány stredovekého kláštora. Kláštornú budovu spočiatku tvoril dvojpodlažný dom, pristavaný k severnej stene kostolnej svätyne.

Charakteristickým znakom každého kláštora je spojenie kostola so štvorcovou záhradou, okolo ktorej je krížová chodba s ďalšími miestnosťami. Na severnej strane kostola okolo rajského dvora bolo postupne vybudované uzavreté a neprístupné obydlie členov konventu (clausura). Okolo záhrady je krížová chodba (ambit), ktorej názov vznikol z krížových procesií. Pôvodne bola arkádami otvorená do rajského dvora (priestor tzv. orlovne v našom kostole je vlastne južným krídlom krížovej chodby kláštora). Súčasťou a jednou z najdôležitejších miestností kláštora bola kapitulná sieň, v ktorej sa konali zasadania konventu. V spoločnej jedálni (refectorium), sa podávala jednotná strava. Do jedálne rehoľníkov zvolávali zvonením. Pred vstupom do jedálne bola umývareň alebo kúpeľňa (lavatorium).

V kláštore boli vyčlenené priestory aj pre kuchyňu a zásobáreň potravín a nápojov (cellarium). Spálňa (dormitorium) bola pôvodne spoločná a platilo v nej prísne pravidlo mlčanlivosti; od 17. storočia však už mal každý člen konventu svoju samostatnú celu. Dôležitým priestorom bola knižnica. V scriptoriu sa opisovali stredoveké rukopisy. Súčasťou kláštora boli priestory školy, izby pre chorých, ale aj miestnosti pre pútnikov a návštevy. V podzemných priestoroch kostola a kláštora boli v kryptách pochovávaní zakladatelia a významní donátori z radov šľachty, ale aj vysokí cirkevní hodnostári. Hospodárske stavby boli súčasťou vonkajšej klauzúry.

Západné krídlo kláštora dnes už neexistuje. Je možné, že po zrušení kláštora bolo zbúrané niekedy na rozhraní 18. a 19. storočia; v tom čase sa kostol architektonicky dotváral do súčasnej podoby (kostolnú vežu s bočnými kaplnkami vybudovali až v roku 1807).

Pavlíni spravovali aj rozsiahly pozemkový majetok. V okolí Trebišova mali polia, lúky, vinice i lesy. Početné donácie kláštoru naznačujú, že pavlíni z týchto majetkov mali značné príjmy. Už v roku 1514 zakladateľovi kláštora Imrichovi Perényimu poskytli 300 florénov, za čo dostali do zálohy dedinu Vojčice. Už v roku 1514 zakladateľovi kláštora Imrichovi Perényimu poskytli 300 florénov, za čo dostali do zálohy dedinu Vojčice. V zachovávaní pôstu patrili pavlíni k najdôslednejším askétom. Ich základnou stravou bol chlieb, zelenina a ryby. Z toho sa dá vysvetliť, prečo pri svojich kláštoroch zriaďovali mlyny a rybníky. Venovali sa kultivačným poľnohospodárskym prácam, starali sa o záhrady, ovocné sady a včelíny. Na začiatku 17. storočia bola majerská záhrada pri hrade Parič nazývaná „Dvaja mnísi“. Pavlíni mali v Trebišove aj právo výseku mäsa, rybolovu a výčapu.

Pavlíni sa veľmi aktívne zúčastňovali na náboženskom živote Trebišova i okolia. Medzi veriacimi boli obľúbení, vypomáhali miestnej fare. Zakladateľ a donátor trebišovského kláštora Imrich Perényi ešte pred smrťou dal najväčšiu časť svojho strieborného pokladu pavlínskym mníchom ako nadáciu na sväté omše za spásu jeho duše.

Po Imrichovej smrti sa incidenty zo strany šľachty voči pavlínom stupňovali. Pavlínske majetky boli ohrozované prepadmi, čo si vyžadovalo pre mníšsky stav až neúnosnú ostražitosť. Pavlíni prežili veľmi rušné a neprajné časy. Syn zakladateľa trebišovského kláštora Peter Perényi (1502-1548) bol dedičným županom Abovskej stolice. Zúčastnil sa bitky pri Moháči, bol strážcom uhorskej kráľovskej koruny a pokladu na hrade Füzér, za čo dostal od Ferdinanda I. panstvo Sárospatak. V rokoch 1534-1537 tam postavil hrad. Patril k prvým uhorským magnátom, ktorí si osvojili protestantské názory reformácie. Na svojích panstvách zaviedol do kostolov novú vieru. V roku 1530 pavlínov z Trebišova vyhnal a opustený kláštor dal zbúrať. Dedinu Vojčice zabral a kláštorné polia i záhrady pripojil k trebišovskému majeru.

Románsky kostol Sv. Ducha

K najstarším sakrálnym pamiatkam Trebišova patrí románsky kostol Sv. Ducha, ktorého základy s cintorínom boli náhodne objavené v areáli Stanice mladých prírodovedcov v Trebišove. Jeho existenciu potvrdzovali záznamy v pápežských desiatkoch vyhotovené v rokoch 1332-1337. Archeologický výskum ukázal, že kostol Sv. Ducha mal obdľžnikovú loď s polooblúkovou apsidou-svätyňou. Na základe nálezov možno kostol Sv. Ducha datovať pravdepodobne do 1.polovice 13. stor.

Sviatok presvätej Bohorodičky Ochrankyne (Pokrov)

Sviatok presvätej Bohorodičky Ochrankyne (Pokrov) bol zavedený na počesť zjavenia Božej Matky, ktoré sa dostalo blaženému Andrejovi v polovici 10. storočia v blachernskom chráme v Konštantínopole. Veríme, že Presvätá Božia Matka ochraňuje našu zem. Táto ochrana je štítom pred útokom zlých duchov a pred nešťastím a pomocou pri zbožných skutkoch a v kresťanskom živote. Na nasledovný deň po sviatku presvätej Bohorodičky Ochrankyne (Pokrovu) pripadá liturgická spomienka na svätého Andreja, blázna pre Krista (jurodivého).

Kam na výlet vo Vojčiciach a okolí

• Areál vodných športov Trebišov: Letné kúpalisko s tromi bazénmi a možnosťami aktívneho trávenia voľného času.
• Mauzóleum grófa Júliusa Andrássyho: Neogotické mauzóleum s sarkofágom od sochára Juraja Zalu.
• Hrad Parič: Pozostatky ranogotického vodného hradu z 12. až 13. storočia.
• Múzeum a Kultúrne centrum južného Zemplína: Kaštieľ s expozíciami dejín poľnohospodárstva a tokajského vinohradníctva.
• Kaštieľ v Trebišove: Barokovo-klasicistický kaštieľ s Vlastivedným múzeom.

tags: #vojcice #kostol #greckokatolicky